znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 167/07-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2007 predbežne prerokoval sťažnosť S., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. A., B., pre namietané porušenie jej základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 Co 6/2006 z 8. marca 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S., s. r. o., o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola faxom 13. júna 2006   a následne   poštou   15.   júna   2006   doručená   sťažnosť   S.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr. R.   A.,   B.,   pre   namietané   porušenie   jej základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co 6/2006 z 8. marca 2006.

Sťažovateľka   vo svojej sťažnosti   uviedla, že rozsudkom   Okresného súdu   Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 C 181/2004 z 29. septembra 2005 jej bola uložená povinnosť zverejniť ospravedlnenie žalobcovi a zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1 000 000 Sk. Podstatou súdneho sporu bolo uplatnenie práv na ochranu osobnosti   žalobcu   z dôvodu,   že   sťažovateľka   ako vydavateľka   týždenníka   P.   (ďalej   len „týždenník”)   uverejnila   článok,   v ktorom   mala   uviesť   nepravdivé   a skresľujúce   údaje týkajúce sa žalobcu, ktorý v tom čase vykonával funkciu sudcu na Okresnom súde Z.

Proti rozsudku prvostupňového súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom okrem iného argumentovala aj tým, že pri uverejnení spomínaného článku čerpala z dôvodovej správy,   ktorá   bola   predložená poslancom   a ostatným   prítomným na   verejnom   zasadnutí Banskobystrického   samosprávneho   kraja,   ako   aj   z verejne   predneseného   výroku konkrétneho poslanca.

O odvolaní   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom sp. zn. 15 Co 6/2006 z 8. marca 2006 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej proti sťažovateľke potvrdil, pričom zmenil len výrok o trovách prvostupňového konania.

Sťažovateľka však v záveroch krajského súdu obsiahnutých v namietanom rozsudku vidí   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   26   ods.   1   a 2   ústavy,   pretože   podľa jej názoru „v   takejto   spoločenskej   situácii   je   nepochybne   poslaním   periodickej   tlače ako strážneho   psa   demokracie,   a teda   aj   legitímnym   počínaním,   ak   nastoľuje   témy, informuje občanov, čitateľov a vyvoláva diskusie“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na   ďalšie   konanie   v náleze   vyslovil,   že   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   15   Co   6/2006 z 8. marca   2006   porušil   jej   základné   právo   podľa   čl.   26   ods.   1   a 2   ústavy,   namietaný rozsudok   zrušil   a vec   vrátil   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie,   priznal   jej   primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 24 276 Sk vrátane dane z pridanej hodnoty.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   práva   alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol   posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 199/02, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

Z obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh je zrejmé, že sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 Co 6/2006 z 8. marca 2006.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu.   Podnikanie   v   odbore   rozhlasu   a   televízie   sa   môže   viazať na   povolenie   štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Porušenie tohto základného práva videla sťažovateľka v tom, že krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa v konaní o ochranu osobnosti, čím jej ako vydavateľke týždenníka   vznikla   povinnosť   na   vlastný   náklad   uverejniť   ospravedlnenie   žalobcovi   za nepravdivé   výroky   uverejnené   v tomto   týždenníku,   ktorými   mala   zasiahnuť   do   jeho zákonom chráneného práva na ochranu osobnosti a ohroziť tak česť občana, ako aj sudcu príslušného súdu. Okrem uvedeného krajský súd s právoplatnosťou rozhodol aj o povinnosti sťažovateľky zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 1 000 000 Sk.

Ústavný súd konštatuje, že konflikt medzi základným právom na slobodu prejavu spočívajúcim   v publikovaní   článku   sťažovateľkou   ako   vydavateľkou   týždenníka a základným   právom   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti,   dobrej   povesti a na ochranu   mena   premietnutým   do   žaloby   na ochranu   osobnosti,   bol   predmetom skúmania krajského súdu v rámci odvolacieho konania vedeného pod sp. zn. 15 Co 6/2006. Jeho výsledkom je rozsudok z 8. marca 2006, ktorým krajský súd vo vzťahu k sťažovateľke potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa o tom, že článok ňou publikovaný znamenal zásah do práv spojených s ochranou osobnosti.

Je   potrebné   spomenúť,   že   krajský   súd   v namietanom   rozsudku   veľmi   precízne rozobral   konflikt   uvedených   základných   práv,   vyčerpávajúco   zaujal   svoj   postoj k nastolenému problému, pričom v značnej miere zohľadnil aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa práva na slobodu prejavu a jeho dopad na ochranu povesti a iných práv. Krajský súd zásah do týchto so sebou súvisiacich základných práv podrobil aj testu   ústavnosti,   v rámci   ktorého   zodpovedal,   či   zásah   bol   ustanovený   zákonom, či zodpovedá legitímnemu cieľu a či je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti. Na základe týchto skutočností dospel k záveru uvedenému vo výroku namietaného rozsudku.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že je oprávnený posúdiť neústavnosť konania, resp.   rozhodovania všeobecných   súdov,   t.   j. či   v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu procesnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 50 ústavy) vrátane toho, ktoré by malo za následok   porušenie   ďalších,   nielen   procesnoprávnych   základných   práv   a slobôd účastníkov konania pred všeobecným súdom (napr. II. ÚS 162/02).

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka   v petite   sťažnosti,   ktorý   je   východiskom pre rozhodnutie   ústavného   súdu,   takýto   návrh   nenastolila,   ústavný   súd   dospel   k záveru, že namietaný rozsudok krajského súdu potvrdzujúci rozsudok prvostupňového súdu prijatý v konaní o ochranu osobnosti   nemá   žiadnu   súvislosť   so   základným   právom   na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, porušenie ktorého sťažovateľka namietala.

Z uvedeného   teda   vyplýva,   že   sťažovateľka   namietala   len   porušenie   svojho základného práva na slobodu prejavu namietaným rozsudkom krajského súdu bez toho, aby namietané porušenie tohto práva spojila s procesným právom na súdnu ochranu, ktoré garantuje   spravodlivý   proces   vyúsťujúci   do   prijatia   zákonného   a preskúmateľného rozhodnutia.   V prípade,   ak   by   sťažovateľka   takýto   postup   zvolila   a svoju   sťažnosť by koncipovala v naznačenom   smere, ústavný súd by bol povinný preskúmať ústavnosť a súladnosť takéhoto rozhodnutia z hľadiska dodržania procesných záruk.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky. P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2007