znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 167/06-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   novembra   2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka prerokoval prijatú sťažnosť A. K., Š., zastúpeného advokátom JUDr. Ing. K. K., Š., ktorou namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods.   1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd konaním prokurátora Krajskej prokuratúry v Žiline, Okresného súdu Žilina, Krajského súdu v Žiline a základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   konaním   a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 To 50/2005 z 15. júna 2005, a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1 To 50/2005 z 15. júna 2005 p o r u š i l   základné   právo   A.   K.   na   osobnú   slobodu   podľa   čl. 17   ods.   5   Ústavy Slovenskej   republiky   a právo   na   slobodu   a bezpečnosť   podľa čl.   5   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 To 50/2005 z 15. júna 2005   z r u š u j e.

3.   A.   K.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   100 000   Sk (slovom   stotisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   mu   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   A.   K.   p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   5 302   Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún), ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý   vyplatiť jeho právnemu zástupcovi advokátovi JUDr. Ing. K. K. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti A. K. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta 2005 doručená sťažnosť A. K., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ing. K. K., Š., ktorou namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   konaním   prokurátora   Krajskej   prokuratúry   v Žiline   (ďalej   len „prokurátor   krajskej   prokuratúry“),   Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“), Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 ústavy, čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 dohovoru konaním a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 To 50/2005 z 15. júna 2005.

Ústavný súd uznesením č.   k. III. ÚS 167/06-18 z 20. júna 2006 prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa, v časti v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 ústavy, čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl.   5   ods.   1   písm.   c)   a ods.   4   dohovoru   konaním   a   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 To 50/2005 z 15. júna 2005.

Sťažovateľ je v konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátom) v zmysle § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde a preukázal využitie právnych prostriedkov nápravy, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný   súd   túto   vec   na   neverejnom   zasadnutí,   keďže   tak   sťažovateľ   podaním z 29. septembra   2006,   ako   aj   najvyšší   súd   vo   vyjadrení,   ktoré   bolo   ústavnému   súdu doručené 23. októbra 2006 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných   dôkazov   a vyjadrení   účastníkov   konania nachádzajúcich sa v jeho spise.

Z vyjadrenia   predsedu   najvyššieho   súdu,   ktoré   bolo   ústavnému   súdu   doručené 23. októbra 2006, vyplýva, že pokiaľ ide o vzatie sťažovateľa do väzby, ale bez fyzického odovzdania jeho osoby súdu v zákonom stanovenej lehote 48 hodín od obmedzenia jeho osobnej slobody, tak už krajský súd v uznesení poukázal na to, že právnu úpravu týkajúcu sa   odovzdania   zadržanej   osoby   súdu   je   potrebné   vykladať   rozširujúco,   a   to   tak,   že   sa nevyžaduje fyzické odovzdanie obvineného sudcovi, ale postačí, ak príslušnému súdu bude v určenej lehote doručený návrh prokurátora na rozhodnutie o vzatí obvineného do väzby spolu   s príslušným   spisovým   materiálom,   a   potvrdil,   že   fyzické   odovzdanie   osoby obvineného   súdu   sa   fakticky   uskutočňuje   podaním   návrhu,   a   nie   skutočným   fyzickým odovzdaním tejto osoby, ale zdôrazňuje, že súčasťou takého odovzdania je oznámenie, kde sa obvinená osoba nachádza, aby bola fyzicky dosiahnuteľná v záujme jej predvedenia pred sudcu, aby takú osobu mohol sudca skutočne pred rozhodnutím o väzbe vypočuť.

Ďalej   uviedol,   že   sťažnostné   námietky   sa   zhodovali   s dôvodmi   sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, preto najvyšší súd pri svojom rozhodovaní dospel k záveru, že väzba obvineného je zákonná. Najvyšší súd si osvojil závery krajského súdu, ktoré   sú   uvedené   v odôvodnení   uznesenia   krajského   súdu   pokiaľ   ide   o   lehotu,   v ktorej prokurátor podal návrh na vzatie sťažovateľa do väzby a lehotu, v ktorej rozhodol okresný súd o väzbe obvineného.

Z vecného hľadiska najvyšší súd konštatoval, že dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) a písm. c) Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006, pre ktoré bol obvinený pôvodne   vzatý   do   väzby,   aj   v súčasnosti   trvajú,   a   preto   jeho   sťažnosť   ako   nedôvodnú zamietol.

Na   záver   vyjadrenia   predseda   najvyššieho   súdu   navrhoval,   aby   sťažnosť   bola zamietnutá.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol 5. februára 2004 zadržaný a obvinený z trestného   činu   lúpeže.   Následne   bol   8.   februára   2004   rozhodnutím   okresného   súdu sp. zn. 29 Tp 25/04 z 8. februára 2004 v znení uznesenia krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 43/04 zo 17. marca 2004 vzatý do   väzby z dôvodov   uvedených   v § 67 ods.   1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Ďalšími uzneseniami okresného súdu sp. zn. 29 Tp 25/04 z 26. júla 2004, zo 14. septembra 2004 a z 18. novembra 2004 bola väzba na návrh prokurátora ďalej predlžovaná,   pričom   posledným   uznesením   bola   predĺžená   do   24.   januára   2005.   Pred vypršaním tejto lehoty, a to 21. januára 2005, podal prokurátor obžalobu na sťažovateľa krajskému súdu. Tým sa prípravné konanie skončilo.

Po tom, čo prokurátor krajskej prokuratúry podal obžalobu na sťažovateľa a ďalších obžalovaných, boli zo strany sudcov krajského súdu podané námietky zaujatosti, a preto bol podaný   návrh   na   rozhodnutie   o vylúčení   uvedených   sudcov   z konania   a   rozhodovania vo veci. Trestný spis sp. zn. 4 T 1/05 týkajúci sa sťažovateľa a ďalších obžalovaných bol odstúpený na rozhodnutie najvyššiemu súdu. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Ndt 3/2005 zo   16.   februára   2005   rozhodol   o vylúčení   uvedených   sudcov   z ďalšieho   konania a rozhodovania vo veci 4 T   1/05 a spis sp.   zn. 4 T   1/05 bol doručený   krajskému   súdu 4. apríla 2004. Trestná vec vedená pod sp. zn. 4 T 1/05 bola pridelená novému senátu krajského   súdu   a   tento   senát   uznesením   sp.   zn.   4   T   1/05   z 20.   apríla   2005   prepustil sťažovateľa a ďalších obžalovaných na slobodu. Proti tomuto uzneseniu podal prokurátor krajskej prokuratúry sťažnosť najvyššiemu súdu.

Najvyšší súd neakceptoval dôvody, ktorými krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie o prepustení   sťažovateľa   a ďalších   obžalovaných   na   slobodu,   ani   vyjadrenie   právneho zástupcu   sťažovateľa,   ktoré   podal   ku   sťažnosti   prokurátora   krajskej   prokuratúry   voči uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   4   T   1/05   z 20.   apríla   2005   a ponechal   sťažovateľa a ostatných obžalovaných vo väzbe.

Dňa 30. mája 2005 podal sťažovateľ krajskému súdu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu podľa ustanovenia § 72 ods. 2 Trestného poriadku, v ktorej žiadal, aby krajský súd preskúmal porušenie jeho základných ľudských práv a slobôd Krajskou prokuratúrou v Žiline   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   a okresným   súdom   pri   jeho   vzatí   do   väzby 8. februára 2004.

Krajský súd uznesením sp. zn. 4 T 1/05 z 2. júna 2005 zamietol uvedenú žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu. Proti uvedenému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ sťažnosť. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 To 50/2005 z 15. júna 2005 rozhodol a podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol sťažnosť sťažovateľa.

Sťažovateľ zdôraznil, že aj vo vyjadrení zaslanom najvyššiemu súdu namietal, že prokurátor krajskej prokuratúry nedodržal 48 hodinovú lehotu upravenú v čl. 17 ods.   3 ústavy   a neodovzdal   sťažovateľa   súdu   fyzickým   predvedením   pred   príslušný   súd v 48 hodinovej ústavnej a zákonnej lehote, čím bol sťažovateľ diskriminovaný podľa čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy z dôvodu takzvaného „iného postavenia“.

Z obsahu sťažnosti   vyplýva, že právnym   základom   vyjadrenia   sťažovateľa   a jeho sťažnosti   je   to,   že   ako   osoba   obvinená   je   v tom   istom   postavení   ako   osoby   obvinené a zatknuté, a preto by mal mať poskytnuté tie isté procesné záruky. Vzhľadom na to, že v uvedených lehotách nebol odovzdaný súdu, ktorý mal vo veci v ústavnej lehote 24 hodín podľa čl. 17 ods. 4 ústavy rozhodnúť, bol diskriminovaný z „iného dôvodu“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza, že ústava ani dohovor neuvádzajú konkrétne, akou formou má byť súdu podaný v zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru návrh,   ktorým   dotknutá   osoba   namieta   nezákonnosť   svojej   väzby   ako   obmedzenie   či pozbavenie   svojej   osobnej   slobody.   Trestný   poriadok   takéto   návrhy   konkretizuje   ako žiadosti o prepustenie z väzby, resp. ako podania podľa § 59 ods. 1 Trestného poriadku. V súvislosti   s vyjadrením   sťažovateľa,   v ktorom   výslovne   namietal   nezákonnosť   svojej väzby v súvislosti s diskrimináciou z dôvodu iného postavenia, ale aj porušenie svojich práv podľa   čl. 17   ods.   1,   2   a 3   ústavy,   resp.   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru,   kde   namietal nerelevantnosť   dôvodu   väzby   v tomto   období   a iné.   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   toto vyjadrenie bolo potrebné podľa jeho obsahu a v súlade s ustanovením § 59 ods. 1 Trestného poriadku považovať za žiadosť o prepustenie z väzby. Najvyšší súd bol povinný zaoberať sa dôvodmi uvedenými v žiadosti o prepustenie z väzby a do svojho rozhodnutia uviesť, prečo žiadosť odmieta. Sťažovateľ zdôraznil, že najvyšší súd tým, že sa vo svojom rozhodnutí sp. zn.   1   To   50/2005   z   15.   júna   2005   vôbec nezaoberal   dôvodmi   a   námietkami,   ktoré uviedol v žiadosti o prepustenie z väzby, porušil čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, ktorým rozhodne, že:«A1.   Základné   práva   sťažovateľa   A.   K.   uvedené   v   čl.   17   ods.   1,   2   a   3   Ústavy Slovenskej republiky boli porušené v príčinnej súvislosti s porušením základných práv A. K. uvedených v čl. 12 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky, keď bol diskriminovaný z „iného postavenia“ v súvislosti s nezákonným pozbavením ho jeho osobnej slobody pri nesprávnom výklade a následnej aplikácii … namietaných právnych noriem.

Tieto   jeho   práva   porušil   prokurátor   Krajskej   prokuratúry   v Žiline,   ktorý   ho diskriminoval tým, že mu neposkytol tie isté právne záruky,   ktoré sú ústavným právom sťažovateľa   ako   osobám   obvineným   a zatknutým,   čím   došlo   k nezákonnému   pozbaveniu osobnej slobody podnecovateľa, keď bol diskriminovaný. Jeho práva tu namietané porušili v ďalšom   konaní   aj   všeobecné   súdy,   a to   Okresný   súd   v Žiline,   Krajský   súd   v Žiline a Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   keď   dôsledne   nepreskúmali   stav   veci   sťažovateľa a ponechali ho aj naďalej vo väzbe znamenajúcej ho pozbavenie osobnej slobody.

A   2.   Základné   právo   sťažovateľa   A.   K.   uvedené   v článku   17   ods.   2   a 5   Ústavy Slovenskej   republiky   porušil   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   vo   svojom   uznesení 1 To 50/2005 z 15. 6. 2005, keď vôbec nepreskúmal námietky sťažovateľa o nezákonnosti jeho väzby deklarované v jeho podaní zo dňa 30. mája 2005, k týmto sa vôbec nevyjadril.

Základné   právo   sťažovateľa   A.   K.   s odkazom   na   bod   A1   návrhu   na rozhodnutie vo veci   samej   bolo   porušené   odporcami,   Krajskou   prokuratúrou   v Žiline,   Okresným a Krajským súdom v Žiline a Najvyšším súdom Slovenskej republiky ekvivalentne v článku 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru, keď bol diskriminovaný v súvislosti s jeho pozbavením osobnej slobody a nezákonným postupom pri ňom.

Právo sťažovateľa A. K. uvedené ekvivalentne v čl. 5 ods. 4 Dohovoru bolo porušené odporcom   a to Najvyšším   súdom Slovenskej   republiky uznesením   1   To 50/2005   z 15.   6. 2005, keď tento nepreskúmal námietky nezákonnosti jeho väzby a k týmto sa nevyjadril.»

Sťažovateľ okrem toho žiada, aby ústavný súd zrušil rozhodnutie najvyššieho súdu č. k.   1   To   50/2005   a   zároveň,   aby   rozhodol   o   priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 10 000 000 Sk, ktoré sú povinné spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi   krajská   prokuratúra,   okresný   súd,   krajský   súd   a najvyšší   súd   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu. Taktiež žiada, aby ústavný súd priznal trovy právneho zastúpenia vo výške 5 300 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1 (...). Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie (...).

Podľa   čl.   12   ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať   len   v prípadoch   ustanovených   zákonom.   Zadržaná   osoba   musí   byť   ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných   činoch   do   72   hodín   od   prevzatia   vypočuť   a rozhodnúť   o väzbe   alebo   o jej prepustení na slobodu.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru:   „Každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanoveného zákonom:

(...)

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;...“

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru: „Každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.“

„V zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy, resp. čl. 5 ods. 1 dohovoru nemôže byť titulom pre držanie vo väzbe znamenajúce obmedzenie osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná   obžaloba,   bez   toho,   aby   sa   o ďalšom   trvaní   väzby   výslovne   konajúcim   súdom rozhodlo   ešte   pred   tým,   než   uplynie   lehota,   na   ktorú   bola   väzba   v prípravnom   konaní naposledy predĺžená“ (I. ÚS 6/02).

Samotná skutočnosť, že vec bola postúpená súdu, nie je postačujúca pre splnenie kritéria   „zákonnosti“   väzby   v zmysle   čl.   5   ods.   1   dohovoru   a nemôže   bez   príslušného súdneho rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie väzby (Stasaitis c. Litva z 21. marca 2002, § 59 až § 61).

III.

Ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti,   príloh   k sťažnosti,   ale   predovšetkým   z   nálezu ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 322/05, ktorá sa týkala toho istého sťažovateľa,   ale   iného   rozhodnutia   vydaného   v tom   istom   trestnom   konaní,   zistil,   že sťažovateľovi bola uznesením okresného súdu sp. zn. 29 Tp 25/04 z 18. novembra 2004 predlžená väzba do   24. januára 2005.   Prokurátor   krajskej   prokuratúry   podal   21. januára 2001   krajskému   súdu   obžalobu   na   obvineného   sťažovateľa   a ďalších   obvinených. Po 24. januári 2005 nebola väzba sťažovateľa rozhodnutím súdu predĺžená, preto ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 322/05 vyslovil porušenie čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru,   ktoré   spočívalo   v obmedzení   jeho   osobnej   slobody   držaním   vo   väznici bez právneho titulu od 25. januára 2005 až do jeho prepustenia na slobodu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   jurisdikcia   súdu   pre   prípravné   konanie   skončila 21. januára 2005 podaním obžaloby. Samotné podanie obžaloby nie je titulom ďalšej väzby, lebo takýto jeho dôsledok nie je ani pre krátku niekoľkodňovú dobu zakotvený výslovne v zákone, a je neprípustné rozširovať možnosti obmedzenia osobnej slobody rozširujúcim výkladom viacerých ustanovení Trestného poriadku.

Rozhodnutie súdu pre prípravné konanie však môže na kratšiu dobu predstavovať titul väzby aj po podaní obžaloby, lebo ináč by nebolo reálne zabezpečiť kontinuitu väzby po   podaní   obžaloby.   V okolnostiach   prípadu   teda   existoval   titul   väzby   sťažovateľa do 25. januára 2005, a teda ak mal byť sťažovateľ po tomto dni naďalej držaný vo väzbe, tak malo byť najneskôr 25. januára 2005 rozhodnuté o predĺžení jeho väzby. Keďže sa tak nestalo, bolo obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa po 25. januári 2005 protiprávnym.

Protiprávnosť obmedzenia osobnej slobody sťažovateľa po 25. januári 2005 nie je možné   konvalidovať so   spätnou   účinnosťou,   a to   ani súdnym   rozhodnutím.   Neskoršími súdnymi rozhodnutiami už nebolo možné predĺžiť sťažovateľovu väzbu, lebo táto skončila 25. januára 2005, ale bolo ho možné len znovu vziať do väzby, čo sa však nestalo, a tak ďalšiemu obmedzeniu jeho osobnej slobody chýbal právny titul.

Ústavný súd vychádzajúc z výroku a odôvodnenia nálezu sp. zn. III. ÚS 322/05 rozhodol, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 To 50/2005 z 15. júna 2005 mohol a mal aspoň   čiastočne   napraviť   stav,   keď   bolo   obmedzenie   osobnej   slobody   sťažovateľa protiprávne, a to tým, že mal uznať porušenie sťažovateľových základných práv a slobôd a rozhodnúť o prepustení sťažovateľa na slobodu, pretože jeho väzba po 25. januári 2005 nebola   realizovaná   na   základe   rozhodnutia   súdu.   Najvyšší   súd   potvrdením   obmedzenia sťažovateľovej osobnej slobody porušil jeho základné práva a slobody podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   tým,   že   zistil   nezákonnosť   väzby   sťažovateľa   po   25.   januári   2005, nezaoberal sa už ďalšími dôvodmi sťažnosti (dôvody väzby, diskriminácia z dôvodu iného postavenia, vzatie sťažovateľa do väzby bez fyzického odovzdania jeho osoby súdu).

Keďže   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   uvedených   základných   práv   a   slobôd, rozhodol   aj o zrušení uznesenia najvyššieho súdu   sp.   zn. 1 To 50/2005 z 15. júna 2005. Vzhľadom na to, že sťažovateľ bol 5. februára 2006 z väzby prepustený, neprichádza už do úvahy vrátenie veci na ďalšie konania najvyššiemu súdu. Je to tak preto, že o väzbe možno rozhodovať iba pro futuro, nie teda za dobu minulú.

IV.

V zmysle   čl.   127   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   boli   podľa   odseku   1   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd môže priznať   tomu,   koho   základné   právo   alebo   sloboda   sa   porušili,   aj   primerané   finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   rozhodol   aj   o primeranom   finančnom zadosťučinení v sume 10 000 000 Sk. Výšku finančného zadosťučinenia zdôvodnil tým, že v priebehu   nezákonného   väznenia   došlo   k nenapraviteľným   škodám   v pocitoch nespravodlivosti, v nemožnosti sa dovolať nápravy už v počiatkoch, v odlúčení od rodiny, v pocitoch krivdy a právnej neistoty, v obmedzeniach vyplývajúcich z väzobného stíhania, v nemožnosti pracovať a rozvíjať prejavy osobnostnej povahy ako slobodný človek.

Ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie a pri určovaní jeho výšky vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Pre nápravu porušenia základných práv a slobôd urobil ústavný súd tieto opatrenia: Rozhodol o porušení základných práva na osobnú slobodu a práva na slobodu a bezpečnosť. Významnou súčasťou zadosťučinenia sťažovateľa je už samotné deklarovanie porušenia jeho základných práv a slobôd podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   ústavným   súdom.   V danom   prípade   ho   však   nemožno považovať   za   dostatočné,   pretože   obmedzenie   osobnej   slobody   inak   ako   spôsobom a konaním, ktoré je ustanovené zákonom sa už nedá napraviť ani odstrániť, a preto ústavný súd priznal aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk.

Z   dôvodu   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   priznal   ústavný   súd   úspešnému sťažovateľovi čiastku 5 302 Sk, a to za dva úkony (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti) po 2 501 Sk a za dva paušály po 150 Sk, ktoré je najvyšší súd povinný zaplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. novembra 2006