SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 166/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Podobom, Advokátska kancelária,Bratislavská 354/32, Dubnica nad Váhom, vo veci namietaného porušenia jeho základnéhopráva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republikya čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím Krajského súduv Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 23 CoE/104/2014 z 30. júla 2014 a takto
r o z h o d o l:
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola29. októbra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnua inú právnu ochranu a na „prejednanie veci spravodlivo“ podľa čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48ods. 2 Ústavy slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súduv Trenčíne (ďalej len „krajský súd“).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol: «Predmetnú sťažnosť podávam v zákonnej lehote proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23CoE/104/2014 zo dňa 30.07. 2014, ktoré mi bolo doručené dňa 11.09.2014.
Týmto konečným rozhodnutím, ktorým Krajský súd v Trenčíne potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, bolo porušené moje právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky.
Krajský súd predmetným uznesením potvrdil uznesenie Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn. 1Er/2454/1997-30 zo dňa 05.03. 2014, čím porušil moje právo na prejednanie veci spravodlivo vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
Okresný súd a ani krajský súd sa vôbec nezaoberal mojou námietkou, že exekučné konanie bolo v rozpore s ustanovením § 36 ods. 5 Zákona č. 233/1995 Z. z. /exekučný poriadok/ prerušené v dobe od 03.01. 1997 do 08.11. 2013, keďže exekútor Čekan zrejme nevykonal žiadny exekučný úkon a v rozpore so zákonom sa v ňom pokračuje.
Na pojednávaní v dedičskom konaní dňa 14.08. 2008 bola predmetná pohľadávka, ktorú uplatnilo Mesto Považská Bystrica a nie exekútor označená za spornú s možnosťou jej uplatnenia súdnou cestou, čo urobené nebolo, čím došlo k premlčaniu práva na jeho uplatnenie v zmysle ustanovenia § 112 Občianskeho zákonníka.
Na moju argumentáciu o prieťahoch v exekučnom konaní, ktoré je podľa súdu vedené od 03.01.1997 doposiaľ súd uvádza, že v exekučnom poriadku nie je stanovená maximálna doba konania, po uplynutí ktorej by musel súd exekúciu zastaviť.
K tomuto rozhodnutiu súdu upozorňujem na rozsudok ESĽP zo dňa 25.06. 2013 v prípade „Csáko proti SR“, v ktorom sa exekučné konanie začalo vo februári 2003 a skončilo sa najneskôr v decembri 2011. Európsky súd túto dĺžku konania označil za neprimeranú.
Na postup Okresného súdu v Považskej Bystrici a prieťahy v exekučnom konaní som podal dve sťažnosti predsedníčke Okresného súdu v Považskej Bystrici, ktorá ich odmietla.
II.
Svoju sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky podávam z toho dôvodu, že o ochrane mnou označeného základného práva nerozhoduje iný súd.
Pri uplatnení ochrany môjho základného práva som využil všetky právne prostriedky, ktoré mi právne predpisy na jeho ochranu poskytujú. Tým som splnil podmienku ustanovenú v § 53 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.
Zákonom ustanovenú lehotu (§ 53 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov) na podanie sťažnosti som dodržal, pretože od oznámenia mi uznesenia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23CoE/104/2014 zo dňa 30.07. 2014, ktoré mi bolo doručené dňa 11.09.2014 neuplynuli dva mesiace.»
Sťažovateľ tvrdí, že uvedeným postupom všeobecných súdov boli porušené jehoústavné práva, „najmä právo na súdnu ochranu, vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci spravodlivo z čl. 48 ods. 2 Ústavy SR“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vo veci jehosťažnosti prijal tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ na súdnu a inú právnu ochranu a na prejednanie veci spravodlivo zaručené v čl. 46 ods. 1, ods. 4 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne, ktorý neodstránil nezákonnosť postupu Okresného súdu v Považskej Bystrici porušené bolo.
2. Uznesenia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23CoE/104/2014 zo dňa 30.07. 2014 a Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn. 1Er/2454/1997-30 zo dňa 05.03. 2014 sa zrušujú a exekučné konanie sa zastavuje z dôvodu premlčania práva na jeho uplatnenie.
3. Za zistené porušenie čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru priznáva Ústavný súd SR ⬛⬛⬛⬛ 9.000,-€ z titulu nemajetkovej ujmy a sumu 500,- € ako náhradu nákladov výdavkov.
4. Exekučný úrad Mgr. Janíka je povinný vrátiť celú sumu zrazenú z vdoveckého dôchodku sťažovateľa spolu s úrokmi z omeškania.
5. Právnemu zástupcovi sťažovateľa JUDr. Jozefovi PODOBOVI, advokát, Advokátska kancelária 018 41 Dubnica nad Váhom, Bratislavská 354/32 sa priznáva náhrada trov právneho zastupovania v sume 284,08-€ špecifikované v prílohe.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bezprítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absenciapriamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej stranea namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na stranedruhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietanýmpostupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľnamieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým rozhodnutím rady a rozsudkom najvyššieho súduboli porušené jeho základné práva označené v petite jeho sťažnosti zaručené ústavou.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochraneustanoví zákon.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom.
1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa rozhodnutímOkresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 1 Er/2454/1997-30z 5. marca 2014, ústavný súd uvádza, že jeho preskúmaniu bráni princíp subsidiarityzakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právodomáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu tútoochranu nemôže poskytnúť iný súd. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovanísťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného právaalebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemudostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonomupraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takútosťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie(m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
V prípade sťažovateľom napadnutého rozhodnutia okresného súdu bol súdom, ktorýpreskúmaval jeho rozhodnutie, krajský súd na základe odvolania sťažovateľa. Sťažovateľteda využil na ochranu ním označených práv zákonom poskytnutý opravný prostriedok.Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozhodnutiu radyodmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. Sťažovateľom namietané porušenie jeho základných práv vyplýva z jeho nesúhlasus rozhodnutím okresného súdu aj krajského súdu o jeho návrhu na zastavenie exekučnéhokonania. Exekúcia sa proti nemu ako povinnému vedie po tom, ako na základe osvedčeniao dedičstve č. k. 10 D/979/2006-285, Dnot 223/2006 v spojení s uznesením Krajského súduč. k. 19 CoD/7/2011-300, ktoré nadobudlo právoplatnosť 16. mája 2011, nadobudol majetokpovinnej poručiteľky a stal sa univerzálnym sukcesorom povinnej. Okresný súdrozhodnutím č. k. 1 Er/2454/1997-30 z 5. marca 2014 rozhodol o zamietnutí návrhupovinného na zastavenie exekúcie. Sťažovateľ napadol rozhodnutie okresného súduodvolaním, v ktorom namietal nesprávne právne posúdenie veci, rozpor s čl. 2 ods. 2ústavy, porušenie ustanovení Exekučného poriadku o prerušení konania, ako aj porušenieustanovení Občianskeho súdneho poriadku o premlčaní vymáhaného nároku.
Krajský súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 23 CoE/104/2014 z 30. júla 2014, ktorýmpotvrdil uznesenie súdu 1. stupňa, uviedol tieto dôvody rozhodnutia:
„Preskúmaním obsahu spisu mal krajský súd za preukázané, že súd prvého stupňa poverením č. 5306 *002103 zo dňa 05.11.1997 poveril súdneho exekútora Mgr. Martina Čekana vykonaním exekúcie na podklade platobného rozkazu Okresného súdu v Považskej Bystrici č. k. 2Rob/1235/96 zo dňa 03. januára 1997 právoplatného a vykonateľného dňa 23.01.1997. Návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol s odôvodnením, že právoplatným dedičským rozhodnutím vstúpil ako dedič do neuspokojenej povinnosti poručiteľky v rozsahu zdedeného majetku, na ktorej skutočnosti nemení nič ani to, že pohľadávka oprávneného nebola v dedičskom konaní prejednaná. Nakoľko návrh oprávneného na vykonanie exekúcie bol podaný pred uplynutím zákonnej 10 - ročnej premlčacej doby, námietku premlčania vznesenú povinným tak považoval za bezdôvodnú. Podľa § 235 ods. 2 Exekučného poriadku, exekučné konania, ktoré sa začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov.
Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.01.2002, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.
Podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.01.2002, exekúciu súd zastaví, ak a) sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným, b) rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným, c) zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie, d) exekúcia postihuje veci alebo práva, ktoré sú vylúčené z exekúcie alebo nepodliehajú exekúcii podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona, e) bolo právoplatne rozhodnuté, že exekúcia postihuje vec, na ktorú má niekto právo nepripúšťajúce exekúciu (§ 55), f) po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané, g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, h) to ustanovuje tento zákon.
Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.01.2002, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona. Právna úprava týkajúca sa dedičského práva neobsahuje žiadne ustanovenie, podľa ktorého by dlh poručiteľa zanikol, ak nebol veriteľom do dedičského konania prihlásený, resp. v dedičskom konaní prejednaný. Na základe ustálenej súdnej praxe možno vymáhať exekučným titulom priznaný dlh priamo od dediča povinného podľa zásad uvedených v § 470 Občianskeho zákonníka, a to do výšky nadobudnutého dedičstva. Ak má oprávnený v exekučnom konaní exekučný titul ukladajúci povinnosť fyzickej osobe, ktorá po vydaní exekučného titulu zomrela, prechod povinností (dlhu) z exekučného titulu v zmysle ust. § 37 ods. 3 Exekučného poriadku z poručiteľa na dediča sa preukazuje rozhodnutím o dedičstve, hoci tento dlh nebol v rozhodnutí uvedený.
Zo spisu má súd za preukázané, že v danej veci pôvodná povinná zomrela dňa 05.07.2006, teda v priebehu exekučného konania. Povinnosti vyplývajúce z exekučných vzťahov však smrťou povinnej nezanikajú (§ 37 ods. 3 Exekučného poriadku), ale prechádzajú na dedičov, ktorí sa okamihom smrti poručiteľa stávajú subjektom jeho práv a povinností a veritelia môžu od nich žiadať uspokojenie svojich pohľadávok do výšky nadobudnutého dedičstva (§ 470 Občianskeho zákonníka). Na základe dedičského rozhodnutia majetok pôvodnej povinnej - poručiteľky ⬛⬛⬛⬛ nadobudol ⬛⬛⬛⬛, ktorý sa stal univerzálnym sukcesorom povinnej, čím sa stal účastníkom predmetnej exekúcie. Uvedené rozhodnutie o dedičstve je treba považovať za listinu preukazujúcu v zmysle ust. § 37 ods. 4 Exekučného poriadku prechod povinností z exekučného titulu z ⬛⬛⬛⬛ (pôvodnej povinnej) na ⬛⬛⬛⬛, bez ohľadu na to, že v ňom dlh nie je uvedený. Námietku povinného týkajúcu sa právneho dôvodu nároku priznaného exekučným titulom považuje krajský súd za nedôvodnú, nakoľko uvedené bolo predmetom základného konania, v ktorom bol vydaný platobný rozkaz. Správne preto súd prvého stupňa uviedol, že v danom prípade sa vymáha plnenie, ktoré nie je viazané výlučne na osobu pôvodnej povinnej, preto jej úmrtím dlh nezanikol. Rovnako pokiaľ ide o námietky povinného týkajúce sa premlčania nároku a porušenia ustanovení o prerušení konania, na ktoré povinný poukazuje vo svojom odvolaní, považuje krajský súd zhodne ako súd prvého stupňa za bezpredmetné z dôvodov uvedených v odvolaním napadnutom rozhodnutí.
Vzhľadom k tomu, že exekúcia sa vykonáva v súlade so zákonom, prechod povinnosti bol hodnoverne preukázaný a nie je naplnený ani žiadny z predpokladov pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, mal krajský súd za to, že je potrebné uznesenie súdu prvého stupňa potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne.“
Vzhľadom na namietané porušenie čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy ústavný súd skúmal, čiinterpretácia a aplikácia relevantných právnych noriem Exekučného poriadkua Občianskeho súdneho poriadku krajským súdom nevykazovala znaky arbitrárnosti, príp.iné nedostatky.
Exekučné konanie, v ktorom sťažovateľ vystupuje ako povinný, prebieha v zmysle§ 235 ods. 2 Exekučného poriadku podľa ustanovení zákona účinných do 31. januára 2002.
Prechod povinnosti na sťažovateľa v predmetnom exekučnom konaní posúdilivšeobecné súdy v zmysle § 37 ods. 3 Exekučného zákona. Na základe ustanovenia § 470ods. 1 Občianskeho zákonníka dedič zodpovedá za poručiteľove dlhy, ktoré naňho prešliporučiteľovou smrťou, do výšky ceny nadobudnutého dedičstva. Vychádzajúc z uvedenýchustanovení zákona a rozhodnutia o dedičstve krajský súd konštatoval, že prechod povinnostibol hodnoverne preukázaný.
Otázku zastavenia exekúcie posúdili všeobecné súdy podľa § 57 ods. 1 a 2Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. januára 2002 a konštatovali, že nebolnaplnený žiadny z predpokladov na zastavenie exekúcie.
Všeobecné súdy sa vysporiadali aj s námietkou premlčania, ktorú považovaliza bezdôvodnú, keď konštatovali podanie návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie preduplynutím zákonnej premlčacej doby.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd interpretoval a aplikoval príslušnéhmotnoprávne aj procesné právne normy spôsobom, ktorý zodpovedá ich účelu. O svojvôlipri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach danéhoprípadu by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od zneniapríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavnéhosúdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov krajským súdom takéto nedostatkynevykazuje. Z uvedeného dôvodu odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcejporušenie čl. 46 ods. 1 a 4 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom, najmäjeho tvrdením, že exekučné konanie bolo prerušené v rozpore s ustanovením § 36 ods. 5Exekučného poriadku, ústavný súd poukazuje na rozhodnutie okresného súdusp. zn. 1 Er/2454/1997 z 5. marca 2014, v ktorom sa uvádza, že „predmetné exekučné konanie nebolo prerušené. Po úmrtí pôvodnej povinnej exekúcia pokračovala, pričom právnym nástupcom povinnej sa stal ⬛⬛⬛⬛ “.
K uvedenej námietke ústavný súd ešte v súlade so svojou konštantnou judikatúroudodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkomkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporuuvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoréstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, žez tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie(m. m. IV. ÚS 112/05, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohtonázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojímvlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylova právnych názorov všeobecného súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejtoprávomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavoualebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.
Z obsahu sťažnosti, ako aj jej petitu vyplýva aj namietanie porušenia právasťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V spojení s týmto článkom ústavy však sťažovateľpoukazuje na postup krajského súdu, „ktorý neodstránil nezákonnosť postupu Okresného súdu v Považskej Bystrici“. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti a predovšetkým v jej petite sícevýslovne nenamieta prieťahy v exekučnom konaní, z obsahu sťažnosti možno odvodiť(aj vzhľadom na poukaz na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva CSÁKÓv. Slovensko – sťažnosť č. 47386/07), že dĺžku exekučného konania považujeza neprimeranú. Ústavný súd však vo vzťahu k tomuto odvolaciemu konaniu poukazuje nasvoju stabilizovanú judikatúru (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01,IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03), podľa ktorej sa ochrana základnému právu podľa čl. 48ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejtoochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípadekrajským súdom) ešte trvalo. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie predkrajským súdom bolo právoplatne ukončené. Ústavný súd by tak v konaní o predloženejsťažnosti za žiadnych okolností už nemohol naplniť definovaný účel základného právasťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V tejto časti je preto sťažnosťsťažovateľa zjavne neopodstatnená.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na zásadu viazanosti petitom návrhu nazačatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) a tiež na skutočnosť, že sťažovateľ jev tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, a preto sťažnosť sťažovateľaprerokoval len v rozsahu namietaného porušenia tých práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľdomáha v návrhu na rozhodnutie a len vo vzťahu v petite označenému konaniu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2015