znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 166/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného   advokátom   JUDr.   Jozefom   Podobom,   Advokátska   kancelária,Bratislavská 354/32, Dubnica nad Váhom, vo veci namietaného porušenia jeho základnéhopráva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republikya čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   a rozhodnutím   Krajského   súduv Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 23 CoE/104/2014 z 30. júla 2014 a takto

r o z h o d o l:

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola29. októbra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnua inú právnu ochranu a na „prejednanie veci spravodlivo“ podľa čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48ods.   2   Ústavy   slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Krajského   súduv Trenčíne (ďalej len „krajský súd“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol: «Predmetnú sťažnosť podávam v zákonnej lehote proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne   sp.   zn.   23CoE/104/2014   zo   dňa   30.07.   2014,   ktoré   mi   bolo   doručené   dňa 11.09.2014.

Týmto konečným rozhodnutím, ktorým Krajský súd v Trenčíne potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, bolo porušené moje právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky.

Krajský súd predmetným uznesením potvrdil uznesenie Okresného súdu v Považskej Bystrici   sp.   zn.   1Er/2454/1997-30   zo   dňa   05.03.   2014,   čím   porušil   moje   právo na prejednanie veci spravodlivo vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Okresný súd a ani krajský súd sa vôbec nezaoberal mojou námietkou, že exekučné konanie bolo v rozpore s ustanovením § 36 ods. 5 Zákona č. 233/1995 Z. z. /exekučný poriadok/ prerušené v dobe od 03.01. 1997 do 08.11. 2013, keďže exekútor Čekan zrejme nevykonal žiadny exekučný úkon a v rozpore so zákonom sa v ňom pokračuje.

Na pojednávaní v dedičskom konaní dňa 14.08. 2008 bola predmetná pohľadávka, ktorú uplatnilo Mesto Považská Bystrica a nie exekútor označená za spornú s možnosťou jej uplatnenia   súdnou   cestou,   čo   urobené   nebolo,   čím   došlo   k   premlčaniu   práva   na   jeho uplatnenie v zmysle ustanovenia § 112 Občianskeho zákonníka.

Na moju argumentáciu o prieťahoch v exekučnom konaní, ktoré je podľa súdu vedené od 03.01.1997 doposiaľ súd uvádza, že v exekučnom poriadku nie je stanovená maximálna doba konania, po uplynutí ktorej by musel súd exekúciu zastaviť.

K tomuto rozhodnutiu súdu upozorňujem na rozsudok ESĽP zo dňa 25.06. 2013 v prípade   „Csáko   proti   SR“,   v   ktorom   sa   exekučné   konanie   začalo   vo   februári   2003 a skončilo   sa   najneskôr   v   decembri   2011.   Európsky   súd   túto   dĺžku   konania   označil za neprimeranú.

Na postup Okresného súdu v Považskej Bystrici a prieťahy v exekučnom konaní som podal dve sťažnosti predsedníčke Okresného súdu v Považskej Bystrici, ktorá ich odmietla.

II.

Svoju sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky podávam z toho dôvodu, že o ochrane mnou označeného základného práva nerozhoduje iný súd.

Pri uplatnení ochrany môjho základného práva som využil všetky právne prostriedky, ktoré mi právne predpisy na jeho ochranu poskytujú. Tým som splnil podmienku ustanovenú v § 53 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

Zákonom ustanovenú lehotu (§ 53 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov)   na   podanie   sťažnosti   som   dodržal,   pretože od oznámenia mi uznesenia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23CoE/104/2014 zo dňa 30.07. 2014, ktoré mi bolo doručené dňa 11.09.2014 neuplynuli dva mesiace.»

Sťažovateľ   tvrdí,   že   uvedeným   postupom   všeobecných   súdov   boli porušené   jehoústavné práva, „najmä právo na súdnu ochranu, vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci spravodlivo z čl. 48 ods. 2 Ústavy SR“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vo veci jehosťažnosti prijal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ na súdnu a inú právnu ochranu a na prejednanie veci spravodlivo zaručené v čl. 46 ods. 1, ods. 4 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v   Trenčíne,   ktorý   neodstránil nezákonnosť postupu Okresného súdu v Považskej Bystrici porušené bolo.

2. Uznesenia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23CoE/104/2014 zo dňa 30.07. 2014 a Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn. 1Er/2454/1997-30 zo dňa 05.03. 2014 sa zrušujú a exekučné konanie sa zastavuje z dôvodu premlčania práva na jeho uplatnenie.

3. Za zistené porušenie čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru priznáva Ústavný súd SR ⬛⬛⬛⬛ 9.000,-€ z titulu   nemajetkovej ujmy a   sumu   500,-   €   ako náhradu nákladov výdavkov.

4. Exekučný úrad Mgr. Janíka je povinný vrátiť celú sumu zrazenú z vdoveckého dôchodku sťažovateľa spolu s úrokmi z omeškania.

5.   Právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   JUDr.   Jozefovi   PODOBOVI,   advokát, Advokátska   kancelária   018   41   Dubnica   nad   Váhom,   Bratislavská   354/32   sa   priznáva náhrada trov právneho zastupovania v sume 284,08-€ špecifikované v prílohe.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bezprítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absenciapriamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej stranea namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na stranedruhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietanýmpostupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľnamieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr.III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým rozhodnutím rady a rozsudkom najvyššieho súduboli porušené jeho základné práva označené v petite jeho sťažnosti zaručené ústavou.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochraneustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom.

1.   Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľa   rozhodnutímOkresného   súdu Považská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   1   Er/2454/1997-30z 5. marca   2014,   ústavný   súd   uvádza,   že   jeho   preskúmaniu   bráni   princíp   subsidiarityzakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právodomáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu tútoochranu   nemôže   poskytnúť   iný   súd.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovanísťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného právaalebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemudostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy,   prípadne   iným   zákonomupraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takútosťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie(m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

V prípade sťažovateľom napadnutého rozhodnutia okresného súdu bol súdom, ktorýpreskúmaval jeho rozhodnutie, krajský súd na základe odvolania sťažovateľa. Sťažovateľteda využil na ochranu ním označených práv zákonom poskytnutý opravný prostriedok.Na základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   smerujúcej   proti   rozhodnutiu   radyodmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Sťažovateľom namietané porušenie jeho základných práv vyplýva z jeho nesúhlasus rozhodnutím okresného súdu aj krajského súdu o jeho návrhu na zastavenie exekučnéhokonania. Exekúcia sa proti nemu ako povinnému vedie po tom, ako na základe osvedčeniao dedičstve č. k. 10 D/979/2006-285, Dnot 223/2006 v spojení s uznesením Krajského súduč. k. 19 CoD/7/2011-300, ktoré nadobudlo právoplatnosť 16. mája 2011, nadobudol majetokpovinnej   poručiteľky   a stal   sa   univerzálnym   sukcesorom   povinnej.   Okresný   súdrozhodnutím   č.   k.   1   Er/2454/1997-30   z 5.   marca   2014   rozhodol   o zamietnutí   návrhupovinného   na   zastavenie   exekúcie.   Sťažovateľ   napadol   rozhodnutie   okresného   súduodvolaním,   v ktorom   namietal   nesprávne   právne   posúdenie   veci,   rozpor   s čl.   2   ods.   2ústavy, porušenie ustanovení Exekučného poriadku o prerušení konania, ako aj porušenieustanovení Občianskeho súdneho poriadku o premlčaní vymáhaného nároku.

Krajský súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 23 CoE/104/2014 z 30. júla 2014, ktorýmpotvrdil uznesenie súdu 1. stupňa, uviedol tieto dôvody rozhodnutia:

„Preskúmaním obsahu spisu mal krajský súd za preukázané, že súd prvého stupňa poverením č. 5306 *002103 zo dňa 05.11.1997 poveril súdneho exekútora Mgr. Martina Čekana vykonaním exekúcie na podklade platobného rozkazu Okresného súdu v Považskej Bystrici č. k. 2Rob/1235/96 zo dňa 03. januára 1997 právoplatného a vykonateľného dňa 23.01.1997.   Návrh   povinného   na   zastavenie   exekúcie   zamietol   s   odôvodnením,   že právoplatným   dedičským   rozhodnutím   vstúpil   ako   dedič   do   neuspokojenej   povinnosti poručiteľky   v   rozsahu   zdedeného   majetku,   na   ktorej   skutočnosti   nemení   nič   ani   to,   že pohľadávka   oprávneného   nebola   v   dedičskom   konaní   prejednaná.   Nakoľko   návrh oprávneného   na   vykonanie   exekúcie   bol   podaný   pred   uplynutím   zákonnej   10   -   ročnej premlčacej doby, námietku premlčania vznesenú povinným tak považoval za bezdôvodnú. Podľa   §   235   ods.   2   Exekučného   poriadku,   exekučné   konania,   ktoré   sa   začali do 1. februára 2002, sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.01.2002, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.

Podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.01.2002, exekúciu súd zastaví, ak a) sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným, b) rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným, c) zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie, d) exekúcia postihuje veci alebo práva, ktoré sú vylúčené z exekúcie alebo nepodliehajú exekúcii podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona, e) bolo právoplatne rozhodnuté, že exekúcia postihuje   vec,   na ktorú má   niekto právo   nepripúšťajúce exekúciu   (§ 55),   f)   po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané, g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, h) to ustanovuje tento zákon.

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.01.2002, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona. Právna úprava týkajúca sa dedičského práva neobsahuje žiadne ustanovenie, podľa ktorého by dlh poručiteľa zanikol, ak nebol veriteľom do dedičského konania prihlásený, resp. v dedičskom konaní prejednaný. Na základe ustálenej súdnej praxe možno vymáhať exekučným   titulom   priznaný   dlh   priamo   od   dediča   povinného   podľa   zásad   uvedených v § 470 Občianskeho zákonníka, a to do výšky nadobudnutého dedičstva. Ak má oprávnený v exekučnom konaní exekučný titul ukladajúci povinnosť fyzickej osobe, ktorá po vydaní exekučného titulu zomrela, prechod povinností (dlhu) z exekučného titulu v zmysle ust. § 37 ods. 3 Exekučného poriadku z poručiteľa na dediča sa preukazuje rozhodnutím o dedičstve, hoci tento dlh nebol v rozhodnutí uvedený.

Zo spisu má súd za preukázané, že v danej veci pôvodná povinná zomrela dňa 05.07.2006,   teda   v   priebehu   exekučného   konania.   Povinnosti   vyplývajúce   z exekučných vzťahov   však   smrťou   povinnej   nezanikajú   (§   37   ods.   3   Exekučného   poriadku),   ale prechádzajú na dedičov, ktorí sa okamihom smrti poručiteľa stávajú subjektom jeho práv a povinností a   veritelia   môžu   od nich   žiadať   uspokojenie   svojich pohľadávok   do výšky nadobudnutého   dedičstva   (§   470   Občianskeho   zákonníka).   Na   základe   dedičského rozhodnutia   majetok   pôvodnej   povinnej   -   poručiteľky ⬛⬛⬛⬛ nadobudol ⬛⬛⬛⬛,   ktorý   sa   stal   univerzálnym   sukcesorom   povinnej,   čím   sa   stal účastníkom   predmetnej   exekúcie.   Uvedené   rozhodnutie   o   dedičstve   je   treba   považovať za listinu preukazujúcu v zmysle ust. § 37 ods. 4 Exekučného poriadku prechod povinností z exekučného titulu z ⬛⬛⬛⬛ (pôvodnej povinnej) na ⬛⬛⬛⬛, bez ohľadu na to, že v ňom dlh nie je uvedený. Námietku povinného týkajúcu sa právneho dôvodu nároku priznaného exekučným titulom považuje krajský súd za nedôvodnú, nakoľko uvedené   bolo   predmetom   základného   konania,   v   ktorom   bol   vydaný   platobný   rozkaz. Správne preto súd prvého stupňa uviedol, že v danom prípade sa vymáha plnenie, ktoré nie je viazané výlučne na osobu pôvodnej povinnej, preto jej úmrtím dlh nezanikol. Rovnako pokiaľ ide o námietky povinného týkajúce sa premlčania nároku a porušenia ustanovení o prerušení konania, na ktoré povinný poukazuje vo svojom odvolaní, považuje krajský súd zhodne   ako   súd   prvého   stupňa   za   bezpredmetné   z   dôvodov   uvedených   v   odvolaním napadnutom rozhodnutí.

Vzhľadom k tomu, že exekúcia sa vykonáva v súlade so zákonom, prechod povinnosti bol hodnoverne preukázaný a nie je naplnený ani žiadny z predpokladov pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, mal krajský súd za to, že je potrebné uznesenie súdu prvého stupňa potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne.“

Vzhľadom na namietané porušenie čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy ústavný súd skúmal, čiinterpretácia   a aplikácia   relevantných   právnych   noriem   Exekučného   poriadkua Občianskeho súdneho poriadku krajským súdom nevykazovala znaky arbitrárnosti, príp.iné nedostatky.

Exekučné konanie, v ktorom sťažovateľ vystupuje ako povinný, prebieha v zmysle§ 235 ods. 2 Exekučného poriadku podľa ustanovení zákona účinných do 31. januára 2002.

Prechod   povinnosti   na   sťažovateľa   v predmetnom   exekučnom   konaní   posúdilivšeobecné súdy v zmysle § 37 ods. 3 Exekučného zákona. Na základe ustanovenia § 470ods. 1 Občianskeho zákonníka dedič zodpovedá za poručiteľove dlhy, ktoré naňho prešliporučiteľovou smrťou, do výšky ceny nadobudnutého dedičstva. Vychádzajúc z uvedenýchustanovení zákona a rozhodnutia o dedičstve krajský súd konštatoval, že prechod povinnostibol hodnoverne preukázaný.

Otázku   zastavenia   exekúcie   posúdili   všeobecné   súdy   podľa   §   57   ods.   1   a 2Exekučného   poriadku   v znení   účinnom   do   31.   januára   2002   a konštatovali,   že   nebolnaplnený žiadny z predpokladov na zastavenie exekúcie.

Všeobecné   súdy   sa   vysporiadali   aj   s námietkou   premlčania,   ktorú   považovaliza bezdôvodnú, keď konštatovali podanie návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie preduplynutím zákonnej premlčacej doby.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   interpretoval   a   aplikoval   príslušnéhmotnoprávne aj procesné právne normy spôsobom, ktorý zodpovedá ich účelu. O svojvôlipri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom v okolnostiach danéhoprípadu by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od zneniapríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavnéhosúdu predmetná interpretácia týchto právnych predpisov krajským súdom takéto nedostatkynevykazuje.   Z uvedeného   dôvodu   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   namietajúcejporušenie čl. 46 ods. 1 a 4 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K námietke nevysporiadania sa so skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom, najmäjeho tvrdením, že exekučné konanie bolo prerušené v rozpore s ustanovením § 36 ods. 5Exekučného   poriadku,   ústavný   súd   poukazuje   na   rozhodnutie   okresného   súdusp. zn. 1 Er/2454/1997   z 5.   marca   2014,   v ktorom   sa   uvádza,   že „predmetné   exekučné konanie   nebolo   prerušené.   Po   úmrtí   pôvodnej   povinnej   exekúcia   pokračovala,   pričom právnym nástupcom povinnej sa stal ⬛⬛⬛⬛ “.

K uvedenej námietke ústavný súd ešte v súlade so svojou konštantnou judikatúroudodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkomkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporuuvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoréstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, žez tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie(m. m. IV. ÚS 112/05, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohtonázoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor svojímvlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylova právnych   názorov   všeobecného   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejtoprávomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavoualebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Z obsahu   sťažnosti,   ako   aj   jej   petitu   vyplýva   aj   namietanie   porušenia   právasťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V spojení s týmto článkom ústavy však sťažovateľpoukazuje na postup krajského súdu, „ktorý neodstránil nezákonnosť postupu Okresného súdu v Považskej Bystrici“. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti a predovšetkým v jej petite sícevýslovne   nenamieta   prieťahy   v exekučnom   konaní,   z obsahu   sťažnosti   možno   odvodiť(aj vzhľadom   na   poukaz   na   rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   CSÁKÓv. Slovensko   –   sťažnosť   č.   47386/07),   že   dĺžku   exekučného   konania   považujeza neprimeranú. Ústavný súd však vo vzťahu k tomuto odvolaciemu konaniu poukazuje nasvoju stabilizovanú judikatúru (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01,IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03), podľa ktorej sa ochrana základnému právu podľa čl. 48ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejtoochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípadekrajským   súdom)   ešte   trvalo.   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   napadnuté   konanie   predkrajským súdom bolo právoplatne ukončené. Ústavný súd by tak v konaní o predloženejsťažnosti   za   žiadnych   okolností   už   nemohol   naplniť   definovaný   účel   základného   právasťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V tejto časti je preto sťažnosťsťažovateľa zjavne neopodstatnená.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na zásadu viazanosti petitom návrhu nazačatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) a tiež na skutočnosť, že sťažovateľ jev tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, a preto sťažnosť sťažovateľaprerokoval len v rozsahu namietaného porušenia tých práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľdomáha v návrhu na rozhodnutie a len vo vzťahu v petite označenému konaniu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2015