znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 166/2014-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   J.,   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou   Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Michal Mandzák, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj namietaného porušenia práv podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   podľa   čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 285/2012 a jeho rozsudkom zo 16. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. J. o d m i e t a   pre nedostatok právomocí na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 31. decembra 2013   doručená   sťažnosť   J.   J.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20,   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   porušenie   práv   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   Co   285/2012   jeho   rozsudkom zo 16. októbra 2013.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Lučenec (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   9   C/55/2010   z 1.   júna   2012   ako   žalovaný   zaviazaný na zaplatenie istiny v sume 11 446,20 € s príslušenstvom. O odvolaní, ktoré sťažovateľ proti označenému   rozsudku   podal,   rozhodol   krajský   súd   namietaným   rozhodnutím sp. zn. 15 Co 285/2012 zo 16. októbra 2013, ktorým prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

V sťažnosti   sťažovateľ   namieta,   že   označeným   rozhodnutím   krajského   súdu a konaním, ktoré mu predchádzalo, bolo porušené jeho „právo na prístup k súdu, právo na kontradiktórne   konanie,   právo   na   riadne   odôvodnenie   rozhodnutia   a právo na spravodlivé súdne konanie“ a tiež „právo vlastniť majetok“.

Sťažovateľ prezentované námietky opiera o túto argumentáciu:«Sťažovateľ   namieta,   že   napadnutým   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   jeho   práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru ako i k porušeniu   práva   na   kontradiktórne   súdne   konanie   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR v spojitosti s čl. 6 ods. 1 Dohovoru a práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojitostí s čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Máme za to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nie je náležité odôvodnené, a preto došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1. Dohovoru ako i čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Poukazujeme aj na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky: „Odôvodnenie rozhodnutia súdu musí byť zrejmé, jasné a zrozumiteľné nielen súdu, ale aj účastníkovi konania, keďže súd rozhoduje o jeho právnej veci. (I. ÚS 241/07)“ „Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. (IV. ÚS 115/03)“

Z práva na spravodlivý proces a nadväzujúcej judikatúry jasne vyplýva povinnosť všeobecného   súdu   zaoberať   sa   relevantnými   námietkami   a   návrhmi   účastníka   konania a s týmito sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadať.

Odvolací   súd   sa   žiadnym   relevantným   spôsobom   nevysporiadal   s   odvolacou námietkou sťažovateľa, ktorou napádal zaujatosť konajúceho súdu.

Takéto   odôvodnenie   je   nielen   nepostačujúce   a   veľmi   všeobecné,   ale   aj   vnútorne rozporuplné, nelogické a formalistické. Navyše takýmto postupom dochádza k porušeniu práva na prístup k súdu.

Odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia   sa   malo   preto   podrobne   vysporiadať s hlavnou odvolacou námietkou sťažovateľa, ktorou napádal zaujatosť súdu. V tomto smere je potrebné zvýrazniť i legitímne očakávania účastníka

Máme tiež za to, že napadnutým rozhodnutím bol porušený princíp kontradiktórnosti, ktorý podľa konštantnej judikatúry ESĽP je imanentnou zložkou spravodlivého súdneho konania:   „... jedným   z   prvkov   spravodlivého   procesu   v   zmysle   čl.   6   ods.   1   je   jeho kontradiktórny charakter: každá strana musí zásadne mať možnosť nielen predložiť dôkazy a   argumenty,   ktoré   považuje   za   nutné,   aby   jej   požiadavky   uspeli, ale   aj   zoznámiť   sa s každým   dokladom   a   pripomienkou   predloženými   súdu   za   účelom   ovplyvniť   jeho rozhodnutie a vyjadriť sa k nim. /Mantovanelli c. Francúzsko/.“

„To sa týka nielen predmetu konania, ale aj akejkoľvek inej otázky, ktorú treba v konaní   riešiť, vrátane otázok procesných. (B.   Repík:   Ľudské   práva   v súdnom   konaní, Manz, Bratislava 1999, s. 160-161)“

Podstata   kontradiktórneho   súdneho   procesu   sa   zakladá   na   tom,   že   súd   nemôže rozhodnúť   o   tom,   čo   by nebolo predmetom   diskusie,   nejedná sa však   len   o argumenty protistrany,   ale   aj   o   argumenty   súdu. Porušením   princípu   kontradiktórnosti   je   aj   taký postup súdu, ktorý rozhodne na základe právnej argumentácie, ktorú žiaden z účastníkov konania netvrdil a nemožno ich dôvodiť ani z rozhodnutí súdov nižších inštancií, a to bez toho, aby pred svojim rozhodnutím umožnil vyjadriť sa účastníkom konania k tejto právnej argumentácií (ktorú mieni súd aplikovať). Jedná sa o tzv. prekvapivé rozhodnutie.

Judikatúra   Najvyššieho   súdu   SR   sa   ustálila   v   tom,   že „vydanie   prekvapivého rozhodnutia“ je potrebné kvalifikovať ako procesný postup, ktorým súd odníma účastníkovi možnosť konať pred súdom.

Odvolací súd sa pri vydaní napadnutého rozhodnutia dôsledne neriadil ustanovením § 213 ods. 2 O.s.p.. ktoré mu ukladalo pred vydaním svojho rozhodnutia vyzvať účastníkov, aby sa k aplikácií tejto novej právnej normy vyjadril. Takýmto postup dovolací súd odňal sťažovateľovi právo konať pred súdom, a tým porušil čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. V uvedených súvislostiach poukazujeme na Uznesenie Najvyššieho súdu SR, spis. č. 5 Cdo 322/2009 z 27.10.2010 uverejnené Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a súdov SR vo veciach občianskoprávnych 3/2011 ako Rozhodnutie č. 33: „Pokiaľ odvolací súd   nevyzval   účastníka   konania   v   zmysle   §213   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku v znení účinnom od 15. októbra 2008, aby sa vyjadril k možnému použitiu toho ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je podľa názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, odňal účastníkovi konania možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.“

Takýmto postupom došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru,   keďže „prekvapivé“ rozhodnutie   vždy   zasahuje   do   práva   účastníkov na spravodlivé súdne konanie. Odvolací súd mal pred vydaním napadnutého rozhodnutia poskytnúť sťažovateľovi priestor na to, aby sa pred vydaním napadnutého rozhodnutia mal možnosť   vyjadriť   sa   k   právnej   argumentácií,   na   základe   ktorej   mienil   založiť   svoje rozhodnutie. V rámci využitia tohto práva by sťažovateľ napríklad mohla argumentovať aj inými   rozhodnutiami   súdov   vyšších   inštancií   a   teda   vychádzajú   z   diametrálne   odlišnej argumentácie, než na ktorom je založené napadnuté rozhodnutie.

Porušenie   princípu   kontradiktórnosti   spočíva   i   v   tom,   že   sťažovateľovi   ako odvolateľovi   nebolo   zaslané   vyjadrenie   k   odvolaniu,   a   teda   nemohol   reagovať   na argumenty druhej strany.

B/   Právo vlastniť majetok - čl. 20 Ústavy a čl. 1 k Protokolu č. 1 Sťažovateľ namieta aj porušenie práva vlastniť majetok a právo na pokojné užívanie majetku, ktoré súvisí s právom na prístup k súdu, nakoľko sťažovateľ mal právo na pokojné užívanie   svojho   majetku,   ktoré   jej   však   bolo   odopreté   postupom   všeobecného   súdu. Porušenie vidíme v tom, že vydaním napadnutého rozsudku je sťažovateľ povinný zaplatiť žalovanú čiastku. Všeobecný súd tým zasiahol do jeho práva na pokojné užívanie majetku, pričom porušenie tohto práva nesledovalo žiaden legitímny cieľ a bolo prejavom svojvôle a arbitrárnosti.»

Vzhľadom na uvedenú argumentáciu v závere sťažnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje,   aby   o jeho   sťažnosti   rozhodol   nálezom,   ktorým   by   vyslovil   porušenie   jeho základných práv zaručených čl. 20, čl. 46 ods. a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 Co 285/2012 zo 16. októbra 2013 a konaním, ktoré mu prechádzalo, označené rozhodnutie   krajského   súdu   zrušil   a vrátil   mu   vec   na   ďalšie   konanie   a priznal   tiež sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd   upravených   v   ústave,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej   republiky č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   v podanej   sťažnosti   namieta   porušenie   svojich   základných   práv zaručených čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl.   1 Dodatkového   protokolu k dohovoru   označeným   rozhodnutím krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Sťažovateľ pritom v sťažnosti prezentuje dve roviny ťažiskových argumentačných námietok. V prvom rade vidí sťažovateľ porušenie svojich práv v postupe konajúceho súdu, ktorý prijal rozhodnutie obsahujúce nedostatočné odôvodnenie,   čím   podľa   názoru   sťažovateľa   porušil   jeho „právo   na   prístup   k súdu“. V ďalšom   bode   argumentácie   kvalifikuje   sťažovateľ   namietané   rozhodnutie   ako   tzv. „prekvapivé rozhodnutie“, ktoré bolo vydané na základe vlastnej argumentácie súdu, ktorú nepredniesol žiaden z účastníkov konania a ani súd predchádzajúcej inštancie a ktorú súd aplikoval bez toho, aby účastníkom konania poskytol možnosť sa k nej vyjadriť. Odkazujúc na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky označuje sťažovateľ takýto procesný postup   súdu   za   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   a zároveň   porušenie   princípu kontradiktórnosti konania. V závere   sťažovateľ podporuje svoju argumentáciu o porušení označeného   princípu   tvrdením,   že   mu   bola   odňatá   možnosť   reagovať   na   argumenty protistrany, keď mu nebolo doručené vyjadrenie protistrany k odvolaniu.

Právomoc   ústavného   súdu   vyplývajúca   z   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   vo   vzťahu k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Jedným z ťažiskových argumentov, na ktorých sťažovateľ zakladá dôvodnosť svojej sťažnosti, je námietka, že mu zmieneným „prekvapivým rozhodnutím“ bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Ústavný   súd   na   tomto   mieste   uvádza,   že   námietka   odňatia   možnosti   konať pred súdom patrí k dovolacím dôvodom, a to podľa ustanovenia § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), čo s ohľadom na princíp subsidiarity vylučuje právomoc ústavného súdu o sťažnosti konať a o nej rozhodnúť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti prihliada na to, že ako súdny orgán ochrany ústavnosti nie je jediným nositeľom povinnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej   právomoci   ochranu   základných   práv   a   slobôd   vrátane   rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, pretože   touto   povinnosťou   sú   zaviazané   aj   všeobecné   súdy   ako   primárni   ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).

Danú   skutočnosť   zohľadňuje napokon   aj   znenie   čl.   127 ods.   1 ústavy limitujúce právomoc ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom princípom subsidiarity, podľa ktorého   rozhoduje   ústavný   súd   o   individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb vo veci namietaného porušenia ich základných práv alebo slobôd iba v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že súdne konanie je od svojho začiatku až po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií   pre   ochranu   práv   a   slobôd   môžu   zo   strany   konajúcich   súdov   naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenie   práv   a   slobôd   označených   v čl.   127 ods. 1   ústavy,   ak   tieto   pochybenia   neboli   odstránené   v   priebehu   samotného   súdneho konania.

Ako   z dosiaľ   uvedeného   vyplýva,   proti   namietanému   pochybeniu   krajského   súdu v odvolacom   konaní   sťažovateľ   disponuje   dostupným   a účinným   právnym   prostriedkom nápravy   –   dovolaním   (ustanovenia   §   236   a nasledujúcich   OSP).   Ústavný   súd   dopytom na prvostupňovom   súde   zistil,   že   sťažovateľ   do   času   rozhodovania   ústavného   súdu o sťažnosti   dovolanie   nepodal.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   dospel   ústavný   súd k záveru,   že   sťažovateľ   mal   a má   v   systéme   všeobecného   súdnictva   k   dispozícii   účinné prostriedky   na dosiahnutie   ochrany   svojich   práv.   Sťažnosť   preto   ústavný   súd   odmietol pre nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr.   III.   ÚS   404/08, III. ÚS 98/2010).

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu   ochranu zaručeného čl.   46   ods.   1   ústavy   konštatuje, že v prípade   procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému   rozhodnutiu   krajského   súdu   (porovnaj   tiež   rozsudok   ESĽP z 12. novembra 2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   celok,   ďalšími   návrhmi sťažovateľa sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2014