znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 166/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Z. M., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 16/2005 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 2 T 114/1999) a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára 2013   doručená   sťažnosť   Z.   M.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   (ďalej   len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 16/2005 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 2 T 114/1999).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:„Dňa   2.   7.   1999   bola   obžaloba   Okresnej   prokuratúry   Rimavská   Sobota sp. zn. Pv 217/99 zo dňa 1. 7. 1999 pôvodne podaná na Okresný súd Rimavská Sobota. Veci bola pridelená sp. zn. 3 T/95/1999.

Na neverejnom zasadnutí senátu Okresného súdu Rimavská Sobota bolo dňa 30. 9. 1999 uznesením rozhodnuté, že predseda senátu celú trestnú vec Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 3 T/95/1999 postupuje na spoločné konanie a rozhodnutie Okresnému súdu Dunajská Streda...

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   dňa   20.   6.   2000 uznesením sp. zn. Ndt/115/2000 rozhodol, že: I. Príslušným na vykonanie trestného konania je Okresný súd Rimavská Sobota, II. trestná vec obvineného A. S. a spoluobvinených (čiže aj sťažovateľa) sa odníma Okresnému súdu Rimavská Sobota a prikazuje sa na rozhodnutie Okresnému súdu Dunajská Streda. Toto uznesenie spolu so spisovým materiálom bolo dňa 10. 7. 2000 vrátené Okresnému súdu Dunajská Streda...

Ďalšie   pojednávanie   sa   uskutočnilo   dňa   29.   1.   2003,   na   ktorom   Okresný   súd Dunajská   Streda   uznesením   rozhodol,   že   vec   postupuje   na   prejednanie   a   rozhodnutie Krajskému súdu v Trnave ako vecne príslušnému...

Najvyšší   súd   SR   dňa   13.   1.   2005   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   3   Ndt/19/2004,   že príslušným   na   konanie   je   Okresný   súd   Dunajská   Streda.   Veci   bola   pridelená sp. zn. 2 T/16/2005.“

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol, že na okresnom súde sa v priebehu rokov 2005 až 2007 uskutočnilo 23 hlavných pojednávaní, pričom na hlavnom pojednávaní 17. októbra 2007   bol   vyhlásený   rozsudok,   proti   ktorému   podal   jeho   obhajca odvolanie.   O odvolaní rozhodol Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) tak, že na neverejnom zasadnutí 24.   februára   2009   rozsudok   okresného   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie. Sťažovateľ poukázal na to, že po vrátení veci súdu prvého stupňa sa na okresnom súde v priebehu   rokov   2009   až   2012   uskutočnilo   ďalších   21   pojednávaní.   Na   pojednávaní 18. júna   2012   bol   vyhlásený   rozsudok,   proti   ktorému   podal   prokurátor   a sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu odvolanie.

Sťažovateľ   dodal,   že   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   vec   nie   je právoplatne   skončená   a navyše   dosiaľ   ani   nebola   predložená   krajskému   súdu.   Zároveň argumentoval tým, že vec nie je ani skutkovo, ani právne zložitá a aj napriek tomu, že niektoré   hlavné pojednávania   boli   odročené   pre   jeho   neprítomnosť,   nemožno   toto   jeho správanie   považovať   za   také,   ktoré   by   významným   spôsobom   prispelo   k takmer štrnásťročnej   dĺžke   konania.   Podľa   názoru   sťažovateľa   doterajšie   prieťahy   v konaní okresného súdu boli spôsobené nielen jeho nečinnosťou, ale aj nesústredenou činnosťou, keď okresný súd viackrát neuznal svoju príslušnosť, v dôsledku čoho musel o tejto otázke rozhodovať Najvyšší súd Slovenskej republiky a taktiež aj krajský súd.

Sťažovateľ vyslovil názor, že o jeho trestnom obvinení nebolo dosiaľ právoplatne rozhodnuté, a preto stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza, stále trvá.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Právo sťažovateľa

- na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a

- právo na prejednanie veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru,

bolo   postupom   Okresného   súdu   Dunajská   Streda   v   konaní   sp.   zn.   2   T/16/2005, pôvodne v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T/114/1999, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Dunajská Streda konal vo   veci   vedenej   na   Okresnom   súde   Dunajská   Streda   vo   veci   sp.   zn.   2   T/16/2005   bez prieťahov.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Okresnému   súdu   Dunajská   Streda pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 15.000 eur.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namietal prieťahy v konaní okresného súdu vedenom   pod   sp.   zn.   2   T   16/2005   (pôvodne   pod   sp.   zn.   2   T   114/1999).   Sťažovateľ nenamietal prieťahy v odvolacom konaní.

V súvislosti s námietkami sťažovateľa ústavný súd zistil, že na hlavnom pojednávaní okresného   súdu   bol   18.   júna   2012   vyhlásený   rozsudok,   proti   ktorému   sa   sťažovateľ prostredníctvom   svojho   obhajcu   odvolal.   Na   základe   toho   bol   spis   14.   januára   2013 predložený   krajskému   súdu.   Predmetná   trestná   vec   je   na   odvolacom   súde   vedená pod sp. zn. 5 To 3/2013, pričom o odvolaní nebolo dosiaľ rozhodnuté.

V súlade so svojou judikatúrou (obdobne IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08, III. ÚS 207/2011) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05, III. ÚS 109/2012).

Ako už ústavný súd uviedol, okresný súd v danej veci meritórne rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 T 16/2005 z 18. júna 2012. Vzhľadom na to, že proti rozsudku sa odvolal aj sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu, bol spis 14. januára 2013 predložený krajskému súdu, kde sa v súčasnej dobe nachádza. Sťažovateľ svoju sťažnosť pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu (nie však krajského súdu) doručil ústavnému súdu 17. januára 2013, teda zjavne potom, ako okresný súd vo veci meritórne rozhodol a predložil spis odvolaciemu súdu.

Ústavný súd konštatuje, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už okresný súd vo veci nekonal a za danej situácie už neovplyvňoval priebeh konania. Z tohto dôvodu bolo treba vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri odstraňovaní právnej neistoty skončila vyhlásením rozsudku vo veci samej a predložením spisu krajskému súdu, a to pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný   súd   v tejto   spojitosti   poznamenáva,   že   proti   namietanému   porušovaniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa sťažovateľ mohol brániť podaním kvalifikovanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v relevantnom čase, hlavne keď okresný súd mohol ovplyvniť   priebeh   konania,   prípadne   prieťahy   v ňom.   Sťažovateľ   však   túto   možnosť nevyužil.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní z tohto dôvodu odmietol (obdobne napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08).

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2013