znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 166/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., N., zastúpenej advokátkou Mgr. E. S., N., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 79/2010 z 29. novembra 2010, ktorým odmietol jej dovolanie vo veci obnovy konania, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2011 faxom   a následne   14.   marca   2011   poštou   doručená   sťažnosť   M.   H.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   5   Cdo   79/2010 z 29. novembra 2010, ktorým odmietol jej dovolanie vo veci obnovy konania.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Komárno (ďalej len „okresný súd“) rozhodol rozsudkom sp. zn. 4 C 39/99 z 12. augusta 2004 tak, že darovacia zmluva uzavretá   medzi   darkyňou   a   obdarovanou   (sťažovateľkou)   zo   6.   marca   1996   o   prevode nehnuteľností je neplatná.

Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) neplatnosť darovacej zmluvy odôvodnil odlišne od právneho názoru okresného súdu v rozsudku sp. zn. 6 Co 268/2004 z 25. januára 2005   s   tým,   že   darované   nehnuteľnosti   tvorili   súčasť   bezpodielového   spoluvlastníctva darkyne a jej manžela, a preto úkon darkyne, ktorým darovala nehnuteľnosti, hodnotil ako obchádzanie zákona podľa § 39 Občianskeho zákonníka, ale rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Uvedené rozhodnutia nadobudli právoplatnosť 3. mája 2005.

V apríli 2007 sa sťažovateľka od inej osoby dozvedela nové skutočnosti, ktoré bez vlastnej viny nemohla použiť v pôvodnom konaní, a preto podala v zákonnej lehote návrh na   obnovu   konania.   Návrh   odôvodnila,   že   podľa   svedectva   tejto   osoby „boli nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom darovacej zmluvy, výlučným vlastníctvom otca sťažovateľky...

.... ako dôkaz ktorý nebol vykonaný v pôvodnom konaní, označila sťažovateľka aj darovaciu   zmluvu   založenú   na   čísle   listu   114,   ktorú   nemohla   bez   svojej   viny   použiť v pôvodnom konaní, a to s prihliadnutím na to, že nebola účastníčkou tejto zmluvy a zmluva bola pripojená k súdnemu spisu až na dožiadanie súdu.“.

Okresný súd uznesením sp. zn. 10 C/79/2007 z 22. apríla 2009 jej návrh na obnovu konania zamietol z dôvodu, že „neboli splnené podmienky pre obnovu konania,   a to, že sťažovateľka   neprodukovala   žiadne   nové   dôkazy,   ktoré   by   nebola   predložila   súdu   už v pôvodnom konaní,   na   čestné prehlásenie   svedkyne   M.   H.   z 23.   4.   2007 neprihliadal, pretože svedkyňa vypočutá pred súdom nepotvrdila že takéto prehlásenie učinila, navyše ani neovláda úradný jazyk, v ktorom je prehlásenie spísané.“.

Krajský   súd   následne   uznesením   sp.   zn.   5   Co/135/2009   z 30.   septembra   2009 potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí návrhu na obnovu konania v právnej veci vedenej pod 4 C/39/99.

Proti   tomuto   uzneseniu   podala   sťažovateľka   dovolanie,   ktorého   prípustnosť odôvodnila ustanovením § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), a to z dôvodu, že okresný súd v konaní «postupoval v rozpore s § 118 ods. 1, 2 O. s. p, keď (osobitne) na pojednávaní dňa 1. 4. 2009 neoboznámil účastníkov s výsledkami prípravy pojednávania...

... odvolací súd o veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, ex tabula, nebolo toto procesné pochybenie odstránené ani postupom Krajského súdu..., a tým bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom...

...   potvrdzujúci   rozsudok   Krajského   súdu...,   ktorým   bol   rozsudok   vo   veci   samej potvrdený, avšak z iného právneho dôvodu než aké viedli k rozhodnutiu prvostupňový súd, bolo vynesené bez oboznámenia účastníkov konania so zmenou právnej kvalifikácie, teda v rozpore   s   princípom   dvojinštančností   súdneho   konania   a   judikatúrou   NS   SR,   najmä rozhodnutím Najvyššieho súdu SR vo veci 5Cdo/143/2008...

Okresný   súd   ďalej   „odňal   účastníkovi   (resp.   právnej   zástupkyni   sťažovateľky) dňa   25.   9.   2008   možnosť   konať   pred   súdom   vo   vzťahu   k   výsluchu   svedkyne   dňa 25. 9. 2008...», pretože   aj   keď   jej   oznámil,   že   akceptuje   zlý   zdravotný   stav   svedkyne a pojednávanie   odročí,   okresný   súd   napriek   tomu   tento   dôkaz   vykonal   bez   účasti sťažovateľky, ktorá svedkyni nemohla tak klásť otázky.

Sťažovateľka v dovolaní namietala, že uvedený postup vykonávania dokazovania bolv rozpore s § 40, § 120 ods. 1 a § 122 ods. 1 OSP, ako aj „s ustanovením § 11 zákona č. 576/2004“, pretože vykonanie takéhoto dôkazu nemá oporu v zákone „(osobný kontakt sudcu s lekárom)..., a dôkaz vykonaný na základe takéhoto postupu (výsluch svedkyne, ktorej   zdravotná   nespôsobilosť   na   výsluch   bola   viacnásobne   deklarovaná)   nemôže   byť dôkazom relevantným pre rozhodnutie vo veci samej... čím bola sťažovateľke „fakticky odňatá možnosť právneho zastúpenia pri úkone, ktorá je jej zákonným oprávnením“. Popri uvedenom namietala sťažovateľka nevysporiadanie sa s námietkou ohľadom nezhodnosti   podpisov   na   plnomocenstve   odporcu   udeleného   právnej   zástupkyni,   v   tejto súvislosti ani s možnou prekážkou konania podľa § 237 písmeno b) Občianskeho súdneho poriadku, a to napriek tomu, že odporca sám sa na pojednávaní nezúčastnil, vo veci nebol vypočutý a nebol vykonaný ani dôkaz jeho dožiadaním ohľadom odlišnosti podpisov na udelenom plnomocenstve od jeho podpisu na ostatných písomnostiach v aktuálnom konaní i v konaní, ktoré sa návrhom žiadalo obnoviť...

Okresný súd... sa nevysporiadal s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa faktického vydržania...   medzi   darkyňou   a   jej   nebohým   manželom,   akceptácia   darovacej   zmluvy všetkými zúčastnenými počas života manžela darkyne i samotnej darkyne (teda prejav vôle darkyne   nebola   spochybnený   počas   jej   života,   a   to   ani   jej   manželom),   akceptovaním podielového spoluvlastníctva darkyne a jej manžela v dedičskom konaní po darcovi a pod.   Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 5Cdo 79/2010 z 29. 11. 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť 12. 1. 2011, dovolanie sťažovateľky odmietol.“.

Sťažovateľka   ďalej   cituje   z rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   vyslovuje   svoj   právny názor k veci a domnieva sa, že najvyšší súd jej nedal odpoveď na jej námietky prednesené v dovolacom   konaní a v   rámci odôvodnenia   sa   nevyporiadal   s jej dovolacími   dôvodmi vo vzťahu k procesným pochybeniam zo strany okresného súdu a krajského súdu, čím došlo k „viacnásobnemu“ porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, a to aj s prihliadnutím na judikatúru ústavného súdu... (I. ÚS 150/05 z 23. augusta 2005).

Sťažovateľka tiež namieta, že opísaným postupom všeobecných súdov bolo porušené jej právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, právo na rovnosť účastníkov konania v zmysle čl. 47 ods. 3 ústavy, právo na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti a právo vyjadriť sa ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   v   zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   a   preto   navrhuje ústavnému súdu, aby nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd SR v právnej veci sp. zn. 5Cdo 79/2010 porušil základné práva sťažovateľky M. H. zaručené v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

2. Ústavný súd... zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 79/2010- 289 zo dňa 29. novembra 2010 a vracia vec súdu na ďalšie konanie

3. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je návrh zjavne neopodstatnený, ak sa ním namieta   taký   postup   orgánu   verejnej   moci,   ktorým   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie   ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Predmetom   sťažnosti   (vychádzajúc   z petitu   sťažnosti)   je   namietané porušenie označených   práv   sťažovateľky   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5 Cdo 79/2010   z 29.   novembra   2010,   ktorý   odmietol   jej   dovolanie   vo   veci   obnovy   konania. Podľa jej názoru najvyšší súd jej nedal odpoveď na jej námietky prednesené v dovolacom konaní   a v   rámci   odôvodnenia   sa   nevysporiadal   s jej   dovolacími   dôvodmi   vo   vzťahu k procesným   pochybeniam   zo   strany   okresného   súdu   a krajského   súdu,   čím došlo k „viacnásobnemu“ porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru a základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   alebo neudržateľné, a zároveň by mali za následok   porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemôže   dospieť   k záveru   o vecnej   spojitosti   medzi základnými právami a slobodami, ktorých porušenie sa namieta a napádaným rozhodnutím všeobecného súdu, prípadne postupu, ktorý mu predchádzal.  

Ústavný   súd   v tejto   spojitosti   uvádza,   že   podľa   svojej   stabilnej   judikatúry (II. ÚS 54/02) je oprávnený posúdiť neústavnosť konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu procesnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia   a   povinnosti   hodnotiť   právne   názory   všeobecných   súdov,   ku   ktorým   tieto dospeli   na   základe   výkladu   a   uplatňovania   zákonov,   v   tomto   prípade   ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   ktoré   upravujú   prípustnosť   obnovy konania, tak ako sa toho domáha sťažovateľka. Súčasne ústavný súd zdôrazňuje, že reálne garantovanie   a uplatnenie   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   a práva na spravodlivé súdne konanie v konaní o obnovu konania neznamená, aby všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory účastníka konania, ktorý sa domáha jeho obnovy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľka videla porušenie označených práv v tom, že najvyšší súd sa riadne nevysporiadal   s jej   námietkami   vznesenými   v dovolacom   konaní   proti   rozhodnutiam okresného súdu a krajského súdu, ktorými zamietli jej návrh na obnovu konania vedeného pred okresným súdom o neplatnosť darovacej zmluvy, a ktoré skončilo v jej neprospech. Odvolávajúc sa   na judikatúru   najvyššieho súdu   a aj ústavného   súdu   je toho   názoru, že najvyšší súd nenapravil procesné pochybenia prvostupňového a odvolacieho súdu v konaní o obnovu   konania, čo   zdôvodnila   konkrétnymi   námietkami v   dovolaní, ktorého   dôvody oprela najmä o ustanovenia § 237 písm. b) a f) OSP.

Tieto námietky sa týkali toho, že okresný súd „postupoval v rozpore s § 118 ods. 1, 2   O.   s.   p,   keď   (osobitne)   na   pojednávaní   dňa   1.   4.   2009   neoboznámil   účastníkov s výsledkami   prípravy   pojednávania...,   pričom   krajský   súd   rozhodol   bez   nariadenia pojednávania“.

Okresný   súd   ďalej „odňal   účastníkovi   (resp.   právnej   zástupkyni   sťažovateľky) dňa 25.9.2008 možnosť konať pred súdom vo vzťahu k výsluchu svedkyne dňa 25. 9. 2008..., pretože   aj   keď   jej   oznámil,   že   akceptuje   zlý   zdravotný   stav   svedkyne   a pojednávanie odročí,   okresný   súd   napriek   tomu   tento   dôkaz   vykonal   bez   účasti   sťažovateľky,   ktorá svedkyni nemohla tak klásť otázky. Okresný súd pri vykonávaní dokazovania postupoval aj v rozpore s § 40, § 120 ods. 1 a § 122 ods. 1 OSP, ako aj „s ustanovením § 11 zákona č. 576/2004“.

Ďalej   sťažovateľka   namietala „nevysporiadanie   sa   s jej   námietkou   ohľadom nezhodnosti   podpisov   na   plnomocenstve   odporcu   udeleného   právnej   zástupkyni,   v   tejto súvislosti ani s možnou prekážkou konania podľa § 237 písmeno b) Občianskeho súdneho poriadku, a to napriek tomu, že odporca sám sa na pojednávaní nezúčastnil, vo veci nebol vypočutý a nebol vykonaný ani dôkaz jeho dožiadaním ohľadom odlišnosti podpisov na udelenom plnomocenstve od jeho podpisu na ostatných písomnostiach v aktuálnom konaní i v konaní, ktoré sa návrhom žiadalo obnoviť...

Okresný   súd   sa   nevysporiadal   ani   s jej   námietkou   sťažovateľky   týkajúcou   sa faktického   vydržania...   medzi   darkyňou   a   jej   nebohým   manželom,   akceptácia   darovacej zmluvy   všetkými   zúčastnenými   počas   života   manžela   darkyne   i   samotnej   darkyne   (teda prejav   vôle   darkyne   nebola   spochybnený   počas   jej   života,   a   to   ani   jej   manželom), akceptovaním podielového spoluvlastníctva darkyne a jej manžela v dedičskom konaní po darcovi...“.

Porušenie   svojich   označených   práv   videla   aj   v tom,   že   potvrdzujúci   rozsudok krajského   súdu   vo   veci   samej   bol   vynesený   bez   oboznámenia   účastníkov   konania so zmenou   právnej   kvalifikácie,   teda   v   rozpore   s   princípom   dvojinštančností   súdneho konania.

Ústavný súd preto preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu a zistil, že so všetkými uvedenými   námietkami   sťažovateľky   sa   vysporiadal   jasne   a   zrozumiteľne   v rámci posudzovania dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. b) a f) OSP. Podľa názoru ústavného súdu je právny názor najvyššieho súdu vo vzťahu k týmto námietkam dostatočne a vyčerpávajúcim spôsobom zdôvodnený a nemožno ho považovať za arbitrárny. Najvyšší súd   v ňom   totiž   vyčerpávajúcim   spôsobom   uviedol   doterajší   skutkový   stav,   závery okresného   súdu   a   krajského   súdu   a v neposlednom   rade   aj   vlastné   právne   a skutkové výstupy. Skutočnosť, že sťažovateľka si inak vysvetľuje riešenie svojich námietok a údajný nezákonný   procesný   postup   všeobecných   súdov   ako   najvyšší   súd,   nie   je   dôvodom   na spochybnenie záveru najvyššieho súdu.

Najvyšší   súd   sa   najprv   ústavne   súladným   spôsobom   vysporiadal   s námietkou sťažovateľky spočívajúcou „v nezhodnosti“ podpisov na splnomocnení žalobcu udelenom jeho právnej zástupkyni oproti podpisu na iných písomnostiach podľa § 237 písm. b) OSP, keď na s.   7 a čiastočne aj v úvode   na s.   8 svojho rozhodnutia sp.   zn. 5 Cdo   79/2010 z 29. novembra 2010 v podstatnom uviedol: „... účastník konania sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom ktorého si zvolí (§ 24 O. s. p.). Ako zástupcu si účastník môže vždy zvoliť advokáta, ktorému za tým účelom udelí plnomocenstvo (§ 25 ods. 1 O. s. p.). Plná moc je osvedčením o existencii a rozsahu zástupcovho oprávnenia voči tretím osobám... Plnomocenstvom   udeleným   pre   konanie   pred   súdom   môže   byť   každá   listina účastníkom   vlastnoručne podpísaná,   ak   je   z nej   vidieť   vôľu   účastníka,   aby   bol   určitou osobou   zastupovaný   (R   56/69).   Nedostatok   plnej   moci   je   odstrániteľným   nedostatkom procesnej   podmienky   konania   (§   103   O.   s.   p.,   §   104   O.   s.   p.),   pokiaľ   nedôjde   k   jeho odstráneniu   súd   v   konaní   pokračuje   len   s   účastníkom   konania.   Prípadný   nedostatok procesnej plnej moci na stane procesne spôsobilého účastníka konania sám o sebe nie je spôsobilý založiť vadu konania v zmysle § 237 písm. b/ O. s. p...“

Obdobne najvyšší súd zrozumiteľne a jasne až na ôsmych stranách (na s. 8 až 15) odôvodnenia svojho rozhodnutia objasnil a dostatočným spôsobom reagoval aj na ďalšie námietky sťažovateľky,   ktoré smerovali k tomu, že v konaní o obnove konania nedošlo v jej prípade k naplneniu podmienky (dovolacieho dôvodu) podľa § 237 písm. f) OSP, a to, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Najvyšší   súd   najprv   sťažovateľke   vysvetlil,   že   postup   okresného   súdu na pojednávaní 1. apríla 2009 nebol v rozpore s § 118 ods. 1 a 2 OSP, čo podrobne rozobral na s. 9 až 12, keď v podstatnom vyslovil svoj právny názor opierajúc sa aj o novelizáciu Občianskeho súdneho poriadku, vykonanú zákonom č. 384/2008 Z. z. vzťahujúcu sa na posudzovaný prípad s uvedením konkrétnych skutočností vyplývajúcich zo súdneho spisu, ktoré sa týkali samotného dokazovania.

Jeho významné právne úvahy týkajúce sa ustanovenia § 118, ako aj § 120 OSP, opierajúce sa aj o judikatúru najvyššieho súdu nemá ústavný súd dôvod spochybňovať alebo prehodnocovať a považuje ich sa dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd dal odpoveď aj na podstatnú námietku sťažovateľky, či jej návrh na obnovu konania spĺňa podmienky jeho prípustnosti, t. j. či je návrh podaný včas, či smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je obnova prípustná, a či sa opiera o zákonný dôvod.

Podľa názoru najvyššieho súdu okresný súd «na pojednávaní 1. apríla 2009 vytvoril dovolateľke   dostatočnú   procesnú   možnosť   argumentovať   i   predkladať   aj   ďalšie   najmä listinné dôkazy (zo spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 4 C 39/1999 - viď čl. 204 spisu), ktorými mala byť preukazovaná dôvodnosť návrhu na obnovu konania v zmysle § 228 ods. 1 písm. a/ O. s. p. t. j. nie len označený dôkaz výsluchom svedkyne. Dovolateľka sa mýli, ak sa domnieva, že povinnosťou súdu bolo „právne zhodnotiť“ ňou označený dôkaz vo vzťahu k (ne)úspešnosti   návrhu   na   obnovu   konania   -   vo   fáze   povolenia   obnovy   konania (tzv. iudicium   rescindens),   takýto   právny   záver   je   totiž   vlastný   samotnému   rozhodnutiu o (ne)pripustení obnovy konania, nie však v postupe súdu v zmysle § 118 ods. O. s. p. sledujúceho   cieľ   efektívneho   priebehu   konania   smerujúceho   k   právne   relevantným okolnostiam   (prípadne   i   sporným)   -   ohľade   splnenia   podmienok   pre   povolenie   obnovy konania (t. j. či je návrh podaný včas, či smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je obnova prípustná a či sa opiera o zákonný dôvod). V kontexte uvedeného dovolací súd nepovažuje za   opodstatnenú   námietku   dovolateľky   o   povinnosti   súdu   vytvoriť   žalovanej   procesnú možnosť   predkladať   súdu   iné   (nové,   ďalšie)   dôkazy   zakladajúce   dôvodnosť   návrhu   na obnovu konania v zmysle uplatneného dôvodu - §220 ods. 1 písm. a/ O. s. p. Vzhľadom na viazanosť   súdu   návrhom,   by   takýto   postup   prichádzal   do   úvahy   až   pripustením   zmeny pôvodného   návrhu,   prípadne   podaním   nového   návrhu.   Dovolací   súd   nezistil,   aby namietaným   postupom   súdu   prvého   stupňa   bola   žalovanej   odňatá   možnosť   konať   pred súdom. Mimo rámca prieskumnej činnosti dovolacieho súdu v tomto dovolacom konaní je námietka dovolateľky o porušení zásady dvojinštančnosti (pri zmene právnej kvalifikácie) Krajským   súdom   v   Nitre   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   Co   268/2004 (v inej veci); dovolanie žalovanej v tejto veci smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu sp. zn. 5 Co 135/2009...

Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa 25. septembra 2008 vypočul svedkyňu M. H. v mieste jej pobytu. O tomto procesnom úkone bola upovedomená právna zástupkyňa žalovanej   5.   septembra   2009   (viď   doručenka   na   čl.   129   spisu),   ktorá   žiadala   odložiť vykonanie úkonu podaním z 25. septembra 2008 pre zhoršený stav svedkyne (čl. 141 spisu). Dovolací súd zdôrazňuje, že povinnosťou účastníkov konania je prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania (§101 ods. 1 O. s. p.). Vykonanie (zaznamenanie) procesného úkonu alebo vykonanie dôkazu v konaní patrí súdu, nie účastníkom konania.

Súd rozhoduje o tom, či a akým spôsobom určitý dôkaz vykoná (§ 120 ods. 1 O. s. p., § 122 O. s. p.). Za týmto účelom je oprávnený pripraviť si príslušné podklady, ktorými po stránke   technickej   i   právnej   zabezpečí   úspešnú   realizáciu   úkonu   v   súlade   s   právnou úpravou. Do tohto rámca je potrebné zahrnúť i prípadnú telefonickú komunikáciu súdu s ošetrujúcim lekárom ohľadne aktuálnej zdravotnej dispozície osoby, ktorá má byť účastná procesného úkonu súdu.   Pokiaľ by žalovaná aj dôvodne (z hľadiska zdravotného stavu svedkyne) žiadala odloženie vykonania dôkazu nariadeného súdom, bolo na úvahe súdu, či takýto návrh akceptuje. Súd totiž nie je viazaný návrhmi účastníkov konania, či a akým spôsobom   dôkaz   vykoná.   Účastníkom   konania   vždy   prislúcha   právo   vyjadriť   sa k vykonanému dôkazu (§ 123 O. s. p.). Z obsahu spisu nevyplýva, aby súd zrušil vykonanie dôkazu nariadeného výsluchom svedkyne M. H. rod. P. Účasť žalovanej na úkone i obsah zápisnice o jeho vykonaní z 25. septembra 2008 (čl. 147 až čl. 150 spisu) nepotvrdzuje tvrdenie žalovanej o jeho zrušení súdom. V zmysle § 101 ods. 2 O. s. p., súd pokračuje v konaní,   aj   keď   sú   účastníci   nečinní.   Ak   sa   riadne   predvolaný   účastník   nedostaví   na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti   takého   účastníka;   prihliadne   pritom   na   obsah   spisu   a   dosiaľ   vykonané dôkazy. Obsah spisu pritom nedáva podklad ani na záver, aby právna zástupkyňa žalovanej v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. požiadala z dôležitého dôvodu o odloženie vykonania dôkazu. Súd   prvého   stupňa   vykonal   dôkaz   výsluchom   svedkyne   bez   účasti   právnej   zástupkyne žalovanej v súlade s § 101 ods. 2 O. s. p., z tohto dôvodu nedošlo k odňatiu možnosti žalovanej konať pred súdom...

...   Pokiaľ   dovolateľka   námietkami   (o   správnosti   posúdenia   formy   majetkového vlastníctva   darkyne   a   jej   manžela   a   tiež   splnenia   podmienok   obnovy   konania)   mienila namietať,   že   napadnuté   uznesenie   odvolacieho   súdu   spočíva   na   nesprávnom   právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. (viď uznesenie Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Cdo   112/2001   uverejnené   v   Zbierke stanovísk   najvyššieho   súdu   a   rozhodnutí   súdov   Slovenskej   republiky   pod   č.   43/2003 a uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Cdo   50/2002   uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), zároveň je ale zhodne zastavaný názor, že (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., lebo (ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 102/2004, sp. zn. 2 Cdo 282/2006, sp. zn. 3 Cdo 174/2005 a sp. 4 Cdo 165/2003). I keby teda tvrdenia dovolateľky o založení rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení otázky, či navrhnutý dôkaz (ne)môže privodiť pre žalovanú priaznivejšie rozhodnutie a teda či súd správne aplikoval § 228 ods. 1 písm. a/ O. s. p. boli prípadne   aj   opodstatnené,   dovolateľkou   vytýkané   okolnosti   by   mali   za   následok   vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O. s. p.

Zo   všetkých   vyššie   uvedených   dôvodov   dospel   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie žalovanej v zmysle § 239 O. s. p. procesne neprípustné a že prípustnosť jej dovolania nemožno vyvodiť ani z § 237 O. s. p. So zreteľom na to jej mimoriadny opravný prostriedok odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie neprípustné.   Pritom,   riadiac   sa   právnou   úpravou   dovolacieho   konania,   nemohol   sa zaoberať vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.»

Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   odôvodnenia   dovolacieho   súdu   dospel k záveru,   že   najvyšší   súd   v napadnutom   rozhodnutí   zrozumiteľne,   logickým   výkladom a vyčerpávajúcim   odôvodnením   dospel   k záveru   o nenaplnení   podmienok   prípustnosti dovolania   podľa   §   237   OSP.   Tomuto   záveru   predchádzal   ústavne   súladný   výklad relevantnej   právnej   úpravy.   Ústavný   súd   nezistil   preto   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti žiadnu možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   v súvislosti   s uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 Cdo 79/2010 z 29. novembra 2010.

Z uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd dostatočne predstavil myšlienkové   pochody,   ktoré   ho   viedli   k odmietnutiu   dovolania,   a preto   jeho   závery vyslovené v danej veci nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, ale ako také, ktoré sú v súlade s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že   obsahom   základného   práva   na súdnu   ochranu   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti(obdobne napr. III. ÚS 117/09)

Ústavný súd zároveň dodáva, že takisto nezistil ani žiadnu príčinnú súvislosť medzi označeným uznesením najvyššieho súdu (predchádzajúcim postupom všeobecných súdov) a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, a aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011