znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 166/2010-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť G. S., nar..., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátkou JUDr. M. M., V., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Piešťany sp. zn. Tp 26/09 z 10. júna 2009, sp. zn. Tp 34/09 z 31. augusta 2009, sp. zn. Tp 50/09 zo 7. októbra 2009, sp. zn. 1 T 178/2009 z 10. novembra 2009, sp. zn. 1 T 178/2009 z 25. novembra 2009 a sp. zn. 1 T 178/2009 z 20. januára 2010 a uzneseniami Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tpo 15/2009 z 11. júna 2009, sp. zn. 5 Tpo 51/2009 z 8. septembra 2009, sp. zn. 5 Tpo 59/2009 z 20. októbra 2009, sp. zn. 3 Tos 71/2009 z 12. novembra 2009, sp. zn. 3 Nto 11/2009 z 12. novembra 2009, sp. zn. 5 Tos 158/2009 z 8. decembra 2009 a sp. zn. 5 Tos 16/2010 z 2. februára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť G. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2010 doručená sťažnosť G. S., nar..., t. č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. M. M., V., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tp 26/09 z 10. júna 2009, sp. zn. Tp 34/09 z 31. augusta 2009, sp. zn. Tp 50/09 zo 7. októbra 2009, sp. zn. 1 T 178/2009 z 10. novembra 2009, sp. zn. 1 T 178/2009 z 25. novembra 2009 a sp. zn. 1 T 178/2009 z 20. januára 2010 a uzneseniami Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo 15/2009 z 11. júna 2009, sp. zn. 5 Tpo 51/2009 z 8. septembra 2009, sp. zn. 5 Tpo 59/2009 z 20. októbra 2009, sp. zn. 3 Tos 71/2009 z 12. novembra 2009, sp. zn. 3 Nto 11/2009 z 12. novembra 2009, sp. zn. 5 Tos 158/2009 z 8. decembra 2009 a sp. zn. 5 Tos 16/2010 z 2. februára 2010.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   uznesením   vyšetrovateľa   Úradu   justičnej a kriminálnej   polície   Krajského   riaditeľstva   Policajného   zboru   v T.   sp.   zn.   ČVS:   KRP-77/OVK-TT-08 z 13. septembra 2008 mu bolo vznesené obvinenie za obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi formou spolupáchateľstva podľa § 20, § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. a) a e) Trestného zákona. Následne bol uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 33/08 z 15. septembra 2008 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 48/2008 zo   7.   októbra   2008   vzatý   do   väzby   z   dôvodov   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného poriadku. Neskôr,   a teda   uznesením okresného súdu   sp.   zn. Tp 26/09 z 10.   júna 2009 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 15/2009 z 11. júna 2009, boli dôvody jeho väzby rozšírené aj na preventívnu a kolúznu väzbu, teda aj na § 71 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku.

Sťažovateľ zároveň uviedol, že 27. augusta 2009 podal návrh na odňatie jeho trestnej veci okresnému súdu a krajskému súdu a jej prikázanie inému súdu, o ktorom rozhodol Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn.   1   Ndt 20/2009 z 12. novembra 2009 tak, že danú trestnú vec týmto súdom neodňal.

V   sťažnosti   sťažovateľ   poukázal   aj   na   to,   že   viackrát   požiadal   okresný   súd o prepustenie z väzby na slobodu, pričom o jeho ostatnej žiadosti rozhodol tamojší súd uznesením sp. zn. 1 T 178/09 z 20. januára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tos 16/2010 z 2. februára 2010 tak, že ju zamietol.

Sťažovateľ namietal, že rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu týkajúce sa jeho väzby sú nedôvodné, pričom tieto rozhodnutia vydané po 10. júni 2009 označil aj ako nezákonné, pretože podľa jeho názoru dôvodnosť ďalšieho trvania jeho väzby súdy opierajú o dôkaz, ktorý neexistuje. Okrem toho sťažovateľ namietal aj to, že rozhodnutia, ktoré tieto súdy prijali, neboli rozhodnutiami nezávislého a nestranného súdu, keďže boli vydané aj v čase, keď najvyšší súd ešte nerozhodol o jeho návrhu na odňatie a prikázanie veci. Podľa vyjadrenia sťažovateľa najvyšší súd o danom návrhu rozhodol až uznesením sp. zn. 1 Ndt 20/2009 z 12. novembra 2009, ktoré mu bolo oznámené 3. decembra 2009.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu svojich práv sťažovateľ argumentoval aj tým, že na verejnom zasadnutí okresného súdu 25. novembra 2009 a 20. januára 2010 žiadal, aby pred rozhodnutím okresného súdu o jeho žiadosti o prepustenie z väzby mu bolo umožnené nazrieť do spisu. Podľa jeho vyjadrenia mu toto bolo umožnené až po skončení verejného zasadnutia 20. januára 2010.

Sťažovateľ súčasne namietal, že na verejnom zasadnutí okresného súdu 20. januára 2010 žiadal, aby o jeho žiadosti o prepustenie z väzby bolo rozhodnuté ešte predtým, ako okresný súd predbežne prerokuje obžalobu. Podľa vyjadrenia sťažovateľa tejto jeho žiadosti nebolo zo strany okresného súdu vyhovené a okrem toho sťažovateľ namietal aj to, že niektoré skutočnosti, ktoré uvádzal na verejnom zasadnutí okresného súdu, sa v zápisnici z tohto   úkonu   nenachádzali   a   niektoré   boli   predsedníčkou   senátu   preformulované. Sťažovateľ tvrdil, že v zápisnici sa nenachádzala jeho žiadosť o nazretie do spisu, ako ani jeho žiadosť o prednostné rozhodnutie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby.

Na   dokreslenie   porušovania   svojich   práv   zo   strany   okresného   súdu   sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že pre účel pripojenia príloh k sťažnosti požiadal svoju právnu zástupkyňu aj o zabezpečenie uznesenia okresného súdu sp. zn. Tp 26/09 z 10. júna 2009, ale podľa jej písomného vyjadrenia, ktoré mu bolo doručené 30. marca 2010, jej ho odmietli poskytnúť z dôvodu, že v čase prijatia tohto rozhodnutia nebola jeho obhajkyňou.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že jeho základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru uzneseniami okresného súdu sp. zn. Tp 26/09 z 10. júna 2009, sp. zn. Tp 34/09 z 31. augusta 2009, sp. zn. Tp 50/09 zo 7. októbra 2009, sp. zn. 1 T 178/2009 z 10. novembra 2009, sp. zn. 1 T 178/2009 z 25. novembra 2009 a sp. zn. 1 T 178/2009 z 20. januára 2010 a uzneseniami krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 15/2009 z 11. júna 2009, sp. zn. 5 Tpo 51/2009 z 8. septembra 2009, sp. zn. 5 Tpo 59/2009 z 20. októbra 2009, sp. zn. 3 Tos 71/2009 z 12. novembra 2009, sp. zn. 3 Nto 11/2009 z 12. novembra 2009, sp. zn. 5 Tos 158/2009 z 8. decembra 2009 a sp. zn. 5 Tos 16/2010 z 2. februára 2010 porušené boli, napadnuté rozhodnutia okresného súdu   a krajského súdu   prijaté po   10.   júni 2009 v časti týkajúcej sa sťažovateľa zrušil, okresnému   súdu   prikázal   ho   bezodkladne   prepustiť   z   väzby   na   slobodu   a   okresný   súd a krajský súd zaviazal zaplatiť mu náhradu trov právneho zastúpenia.

Okrem   toho   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o   dočasnom   opatrení, ktorým by okresnému súdu a krajskému súdu prikázal, aby v jeho trestnej veci vedenej na okresnom   súde   pod   sp.   zn.   1   T   178/2009   nekonali   až   do   právoplatného   rozhodnutia ústavného súdu v danej veci.   II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru   označenými   uzneseniami   okresného   súdu,   ústavný   súd   vychádzal   z   princípu subsidiarity   zakotveného   v   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice právomoci   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vo   vzťahu   k   rozhodnutiam   okresného   súdu   ako   súdu   prvého   stupňa   sťažovateľ využil ústavnú a zákonnú možnosť a obrátil sa na krajský súd, ktorý na základe podaných opravných   prostriedkov   vo veci   konal a rozhodol.   Právo   krajského súdu   preskúmať na základe   podaných   sťažností   rozhodnutia   okresného   súdu   a   poskytnúť   tak   ochranu sťažovateľovým právam vylučuje právomoc ústavného súdu bezprostredne preskúmavať prvostupňové rozhodnutia všeobecného súdu v sťažovateľovej trestnej veci.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr.   IV.   ÚS   405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08, III. ÚS 386/09).

Sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených práv uzneseniami krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 15/2009 z 11. júna 2009, sp. zn. 5 Tpo 51/2009 z 8. septembra 2009, sp. zn. 5 Tpo 59/2009 z 20. októbra 2009, sp. zn. 3 Tos 71/2009 z 12. novembra 2009, sp. zn. 3 Nto 11/2009 z 12. novembra 2009 a sp. zn. 5 Tos 158/2009 z 8. decembra 2009, ústavný súd odmietol ako podanú oneskorene.

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa pre namietané porušenie jeho práv bola ústavnému súdu doručená 1. apríla 2010. Z príloh, ktoré sú súčasťou sťažnosti, ústavný súd   zistil,   že   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Tpo   15/2009   z   11.   júna   2009   bolo sťažovateľovi   doručené   6.   júla   2009,   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Tpo   51/2009 z 8. septembra   2009   mu   bolo   doručené   30.   septembra   2009,   uznesenie   krajského   súdu sp. zn. 5 Tpo 59/2009 z 20. októbra 2009 mu bolo doručené 5. novembra 2009, uznesenia krajského súdu   sp. zn. 3 Tos 71/2009 z 12. novembra 2009 a   sp.   zn. 3 Nto 11/2009 z 12. novembra 2009 mu boli doručené 25. novembra 2009 a uznesenie tamojšieho súdu sp. zn. 5 Tos 158/2009 z 8. decembra 2009 mu bolo doručené 17. decembra 2009. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť nemožno považovať za časovo neobmedzený právny   prostriedok   ochrany   ústavnosti.   Jednou   zo   zákonných   podmienok   na   prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, teda v lehote dvoch mesiacov od kvalifikovanej právnej skutočnosti (IV. ÚS 14/03, II. ÚS 246/06, III. ÚS 187/06, III. ÚS 143/07).

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti, a s prihliadnutím na dátum oznámenia namietaných rozhodnutí sťažovateľovi (posledné v poradí bolo sťažovateľovi doručené 17. decembra 2009), ako aj so zreteľom na deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu (1. apríla 2010) ústavný súd považoval za dostatočne preukázané podanie sťažnosti v tejto časti po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty (obdobne napr. III. ÚS 301/04, III. ÚS 156/06, III. ÚS 187/06, III. ÚS 143/07). Keďže zmeškanie lehoty na podanie ústavnej sťažnosti nemožno odpustiť, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene.

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tos 16/2010 z 2. februára 2010.

Podstatou   námietok   sťažovateľa   v   súvislosti   s   touto   časťou   sťažnosti   boli   jeho tvrdenia o tom, že aj toto rozhodnutie krajského súdu, keďže bolo vydané po 10. júni 2009, je nezákonné, pretože krajský súd dôvodnosť ďalšieho trvania väzby opiera o dôkaz, ktorý podľa jeho názoru neexistuje. Okrem toho sťažovateľ v tejto súvislosti namietal aj to, že pred rozhodnutím jeho žiadosti o prepustenie z väzby mu nebolo zo strany okresného súdu umožnené   nahliadnuť   do   spisu.   Toto   mu   bolo   umožnené   až   po   verejnom   zasadnutí okresného   súdu   20.   januára   2010.   Sťažovateľ   súčasne   namietal   aj   to,   že   jeho   žiadosť o nahliadnutie do spisu a jeho žiadosť o prerokovanie jeho žiadosti o prepustenie z väzby pred   predbežným   prerokovaním   obžaloby   neboli   v   zápisnici   okresného   súdu zaprotokolované   a   niektoré   skutočnosti   boli   predsedníčkou   senátu   okresného   súdu v zápisnici o tomto úkone preformulované. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd ako súd druhého stupňa tieto procesné nedostatky okresného súdu žiadnym spôsobom nereparoval.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (III.   ÚS   199/02,   I.   ÚS   25/05,   I.   ÚS   74/05, II. ÚS 98/06).

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom:   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby pre účely predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Pri prerokovaní námietok sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tos 16/2010   z   2.   februára   2010,   ústavný   súd   vychádzal   zo   svojej   doterajšej   rozhodovacej činnosti (napr. III. ÚS 277/07, II. ÚS 131/08, III. ÚS 177/08). Z nej totiž vyplýva, že pokiaľ ide o vzťah ustanovenia čl. 46 ods. 1 ústavy upravujúceho základné právo na súdnu ochranu a ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúceho sa špecificky základného práva na osobnú slobodu, treba vychádzať z toho, že čl. 17 ústavy zahŕňa hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

V danom prípade ide o rozhodnutie krajského súdu, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   o   zamietnutí   jeho   žiadosti   o   prepustenie z väzby   na   slobodu.   Ide   teda   o   rozhodnutie   všeobecného   súdu   týkajúce   sa   zákonnosti a dôvodnosti väzby, a keďže osobnú slobodu jednotlivca chráni v takýchto prípadoch čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru, ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   uznesením   krajského   súdu   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie svojich práv tým, že pred rozhodnutím o jeho žiadosti o prepustenie z väzby mu aj napriek jeho žiadosti nebolo umožnené nazrieť do spisu, tieto argumenty mal predniesť v spojení s namietaným porušením svojho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, a nie v súvislosti so základným právom podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu základné právo na obhajobu podľa čl. 50 ods.   3 ústavy zaručuje všetkým   oprávneným osobám jednak čas na prípravu   obhajoby, možnosť pripraviť si obhajobu, ako aj to, že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne významným spôsobom buď osobne, alebo prostredníctvom svojho obhajcu (obdobne napr. I. ÚS 140/04, III. ÚS 186/06, III. ÚS 202/08). Pritom predloženie argumentov na svoju obhajobu je v praxi častokrát spájané s prv realizovaným právom osoby nazrieť do spisu, a to, samozrejme, aj v prípadoch pred rozhodnutím všeobecného súdu o zákonnosti väzby vrátane rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby (obdobne III. ÚS 291/06).

Keďže   sťažovateľ,   ktorý   je   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom, porušenie svojho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy v tejto súvislosti nenamietal, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pretože medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru na jednej strane a argumentmi sťažovateľa spojeným s nemožnosťou nazrieť do spisu na strane druhej neexistuje príčinná súvislosť. Tá by bola daná vo vzťahu k čl. 50 ods. 3 ústavy.

Sťažovateľ súčasne namietal aj nedodržanie procesných záruk pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, keď okresný súd na verejnom zasadnutí nezaprotokoloval jeho žiadosť o nazretie do spisu a taktiež nevyhovel jeho žiadosti o prednostné vybavenie jeho žiadosti o prepustenie z väzby pred predbežným prerokovaním obžaloby.

Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd konštatuje, že ak aj okresný súd na verejnom zasadnutí 20. januára 2010 pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby nezaprotokoloval jeho žiadosť o nazretie do spisu, nedopustil sa takej závažnej chyby, ktorá by mohla znamenať porušenie jeho základného práva na osobnú slobodu, a to hlavne z toho dôvodu,   že   po   skončení   verejného   zasadnutia   mu   bolo   umožnené   nazrieť   do   spisu. To znamená, že ak aj okresný súd túto žiadosť formálne nezaprotokoloval, de facto jej vyhovel, čo potvrdil aj samotný sťažovateľ. Z tohto pohľadu sa sťažnosť aj v tejto časti javí ako zjavne neopodstatnená.

Okrem toho sťažovateľ tvrdil, že k porušeniu jeho práv došlo aj tým, že okresný súd nevyhovel jeho žiadosti o prednostné vybavenie jeho žiadosti o prepustenie z väzby, ale že skôr predbežne prerokoval obžalobu. Sťažovateľ taktiež argumentoval aj tým, že táto jeho žiadosť nebola v zápisnici z verejného zasadnutia zaprotokolovaná. Ústavný súd konštatuje, že   naznačeným   postupom   okresného   súdu   nemohlo   dôjsť   k namietanému   porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru. Takýto postup okresného súdu, ktorý v jeden deň rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby a zároveň predbežne prerokoval obžalobu, nie je ani v rozpore s § 238 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd o väzbe prednostne a urýchlene, a ak to okolnosti prípadu umožňujú, tak súčasne s rozhodnutím podľa... § 244 (rozhodnutie pri predbežnom prerokovaní obžaloby)... Z uvedeného vyplýva, že   okresný   súd   na   verejnom   zasadnutí   20.   januára   2010   súčasne   predbežne   prerokoval obžalobu a zároveň rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby. Poradie, v akom tak učinil, nemalo žiadny vplyv na podstatu a zmysel základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru. Z tohto pohľadu ústavný súd považoval   za   bezpredmetné   aj   to,   či   požiadavku   sťažovateľa,   aby   o   jeho   žiadosti o prepustenie z väzby bolo rozhodnuté pred predbežným prerokovaním obžaloby, okresný súd pojal alebo nepojal do zápisnice z verejného zasadnutia. Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú.

Napokon sťažovateľ namietal aj nezákonnosť uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Tos 16/2010 z 2. februára 2010, a to z dôvodu, že jeho ďalšie trvanie väzby je založené na dôkaze, ktoré podľa jeho názoru neexistuje. Týmto dôkazom malo byť zistenie skutočností nasvedčujúcich tomu, že sťažovateľ mal tendencie ovplyvňovať svedka. Dané skutočnosti mali byť zistené zo zadržanej korešpondencie, pričom sťažovateľ ich dementoval. Okrem toho   namietal   aj   obmedzenosť   záverov   krajského   súdu,   ktorý   podľa   neho   len   sucho konštatoval, že dôvody väzby trvajú.

Ústavný   súd   zistil,   že   napadnutým   uznesením   krajský   súd   zamietol   sťažnosť sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   1   T   178/2009   z   20.   januára   2010, ktorým   bola   jeho   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby   zamietnutá.   V   odôvodnení   svojho rozhodnutia krajský súd stručne uviedol podstatu napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, ako aj argumenty sťažovateľa obsiahnuté v jeho sťažnosti. Následne krajský súd konštatoval:

„Krajský   súd   sa   v   plnej   miere   stotožňuje   so   závermi   súdu   I.   stupňa   ohľadne existencie dôvodov väzby u oboch obžalovaných aj v súčasnom štádiu trestného konania. Obžalovaný G. S. je trestne stíhaný pre trestnú činnosť, pri ktorej zákonodarca umožňuje uloženie trestu odňatia slobody na 25 rokov alebo na doživotie. Odôvodnene teda hrozí obava,   teda   že   by   mohol   ujsť,   alebo   sa   skrývať,   aby   sa   tak   vyhol   trestnému   stíhaniu a hroziacemu vysokému trestu. Obžalovaný sa naviac zaslaním dopisu svedkovi V. snažil o jeho ovplyvňovanie, takže aj obava z ovplyvňovania svedkov je dôvodná.

Vo vzťahu k obom obžalovaným treba dodať, že aj obava z pokračovania v páchaní trestnej   činnosti   je   opodstatnená.   Obaja   obžalovaní   sa   v   minulosti   dostali   viackrát   do rozporu so zákonom, a aktuálnej trestnej činnosti sa mali dopustiť počas skúšobnej doby podmienečného prepustenia (obž. S.) a odsúdenia (obž. T.).

Vyššie   uvedené   skutočnosti   teda   odôvodňujú   ponechanie   oboch   obžalovaných naďalej   vo   väzbe,   a   okresný   súd   teda   správne   rozhodol   o   zamietnutí   žiadosti   oboch obžalovaných   o   prepustenie   z   väzby,   pretože   dôvody   väzby   tak   ako   sú   uvedené v napadnutom uznesení naďalej trvajú.“

Z   odôvodnenia   rozhodnutia   krajského   súdu   jednoznačne   vyplýva, ktoré   skutkové okolnosti viedli krajský súd k záveru o dôvodnosti ďalšej sťažovateľovej väzby. V tejto súvislosti druhostupňový súd poukázal na to, že výška hroziaceho trestu dáva dôvodnú obavu, že by sťažovateľ mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa tak vyhol tomuto trestu alebo trestnému stíhaniu. V tom videl krajský súd dôvody opodstatňujúce ďalšie trvanie útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Okrem toho krajský súd konkretizoval aj   existenciu   kolúznej   väzby,   ktorú   odôvodnil   korešpondenciou   medzi   sťažovateľom vo väzbe a svedkom, z ktorej podľa názoru krajského súdu vyplynula tendencia sťažovateľa ovplyvniť   svedka.   V   týchto   súvislostiach   sa   teda   ústavný   súd   nestotožňuje   s   názorom sťažovateľa o neexistencii dôkazu, ktorý by svedčil o potrebe či už uvalenia, alebo ďalšieho trvania sťažovateľovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Podľa názoru ústavného   súdu   je   práve   korešpondencia   medzi   sťažovateľom   ako   obžalovaným nachádzajúcim sa vo väzbe a svedkom významným dôkazom na posúdenie okolností, či jej obsah môže znamenať snahu sťažovateľa vplývať na správanie svedka a jeho výpoveď, ktorú   poskytne   v   rámci   trestného   konania.   Posúdenie   týchto   okolností   však   patrí   do právomoci všeobecných súdov rozhodujúcich o zákonnosti väzby, nie však do právomoci ústavného   súdu.   Povinnosťou   všeobecného   súdu   pritom   je,   aby   dôvody   väzby   boli dostatočne odôvodnené. Podľa názoru ústavného súdu si krajský súd danú povinnosť aj v prípade   odôvodnenia   kolúznej   väzby   splnil.   Okrem   toho   krajský   súd   vo   svojom rozhodnutí odôvodnil aj danosť väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku,   teda   existenciu   preventívnej   väzby,   ktorú   videl   v   predchádzajúcom   páchaní trestnej činnosti, ktorej sa sťažovateľ dopustil počas podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody.

Vzhľadom na závažné dôsledky pozbavenia osobnej slobody musí konanie, ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti väzby [konanie v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ale aj podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru], spĺňať niektoré princípy spravodlivého konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia.   Jeho   obsahom   je   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   preskúmateľným spôsobom,   jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti   („fairness“)   pritom   zaväzuje   súdy,   aby   pre   svoje   rozhodnutia   poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05, III. ÚS 34/07).

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nevyplývala jednostrannosť, ktorá   by   zakladala   svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne záväzných   právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu,   podstaty   a   zmyslu. Skutkové alebo právne závery krajského súdu nemôže ústavný súd kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné so základným právom podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právom podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť aj v tejto časti je zjavne neopodstatnená.

Vo vzťahu k sťažovateľovým tvrdeniam o porušení jeho práv z dôvodu, že pre účely pripojenia   príloh   k   sťažnosti   okresný   súd   jeho   právnej   zástupkyni   odmietol   zo spisu poskytnúť uznesenie sp. zn. Tp 26/09 z 10. júna 2009, ústavný súd uvádza, že aj tieto sú zjavne   neopodstatnené.   Ústavný   súd   totiž   v   predchádzajúcom   texte   tohto   rozhodnutia konštatoval, že sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ okrem iného namietal porušenie svojich práv   aj   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Tpo   15/2009   z   11.   júna   2009,   je   podaná oneskorene.   Ide   o   rozhodnutie   krajského   súdu,   ktorým   bola   zamietnutá   sťažnosť sťažovateľa práve proti rozhodnutiu okresného súdu sp. zn. Tp 26/09 z 10. júna 2009, o ktorom sťažovateľ tvrdil, že ho okresný súd odmietol poskytnúť jeho právnej zástupkyni. Rozhodnutie súdu druhého stupňa bolo sťažovateľovi doručené 6. júla 2009. Bez ohľadu na to, či by sťažovateľ k svojej sťažnosti pripojil, alebo nepripojil rozhodnutie okresného súdu z   10.   júna   2009,   ústavný   súd   toto   rozhodnutie   nepreskúmaval   vzhľadom   na   princíp subsidiarity   svojho   konania   o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   a   rozhodnutie krajského súdu, ktorý vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu okresného súdu vykonával právomoc súdu druhého stupňa, ústavný súd nepreskúmaval vzhľadom na nedodržanie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   ako   celok   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa nastolenými v sťažnosti vrátane jeho návrhu na rozhodnutie o dočasnom opatrení.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. apríla 2010