znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 166/09-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   2.   septembra   2009 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka prerokoval   sťažnosť   Ing.   Ľ.   H.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   A.   D.,   B.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave sp. zn. 6 Co 376/07   zo   4.   decembra   2008 v časti,   v   ktorej   rozhodol   o trovách   konania, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. Ľ. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a právo na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 376/07 zo 4. decembra 2008 v časti, v ktorej rozhodol o trovách konania,   p o r u š e n é b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 376/07 zo 4. decembra 2008 v časti   výroku   o náhrade   trov   konania z r u š u j e   a   vec v r a c i a   Krajskému   súdu v Bratislave na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Krajský   súd   v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ing.   Ľ.   H:   trovy   právneho zastúpenia v sume 292,38 € (slovom dvestodeväťdesiatdva eur a tridsaťosem centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. A. D., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 166/09-13 zo 16. júna 2009 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. Ľ. H. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“),   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) výrokom rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 376/07 zo 4. decembra 2008 v časti, v ktorej rozhodol o trovách konania.

Predsedníčka krajského súdu sa na základe výzvy ústavného súdu podaním z 23. júla 2009   pod   sp.   zn.   Spr   3381/2009   doručeným   ústavnému   súdu   30.   júla   2009   vyjadrila k sťažnosti   a uviedla,   že „krajský   súd   zotrváva   na   zdôvodnení   rozsudku   č.   k.   6   Co 376/2007-150 zo dňa 04. 12. 2008“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   v prvom   rade za potrebné uviesť, že nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré sú základom ich rozhodnutí.

Preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v konaní   pred   ústavným   súdom   má opodstatnenie   len   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   napadnutým rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (I. ÚS   139/02,   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 44/03, IV. ÚS 292/04).

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie označených práv sťažovateľa výrokom rozsudku krajského súdu o nepriznaní náhrady trov konania účastníkovi konania, ktorý mal vo veci čiastočný úspech.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   zdôrazňuje,   že   rozhodnutiami   všeobecných   súdov o trovách konania možno zasiahnuť do základných práv a slobôd. Rozhodnutím o trovách konania možno predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu. Ústavný súd už viackrát rozhodoval o ústavnosti rozhodnutí o trovách (II. ÚS 56/05, II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04).

V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku (ďalej aj „OSP“) určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Prístup k súdnej a inej právnej ochrane totiž závisí aj od toho, či účastník konania má, alebo nemá vytvorené ekonomické predpoklady na uplatnenie tohto základného práva bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Preto procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade   s takto   vymedzeným   obsahom   a účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu,   neutrpel   materiálnu   ujmu   v dôsledku   inštitútu   platenia   trov   konania za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. II. ÚS 56/05).

Sťažovateľ si uplatnil svoje základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podaním žaloby o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy.

Okresný súd Bratislava III (ďalej aj „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 24 C 42/06 z 15.   mája   2007   vyhovel   čiastočne   žalobe   sťažovateľa   a uložil   žalovanému   povinnosť zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50 000 Sk. Vo zvyšku žalobu zamietol. Takýmto   uplatnením   základného   práva   na   súdnu   ochranu   sťažovateľom   vznikli   trovy konania podľa tretej časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorých náhradu, napriek tomu, že   v konaní   (prvostupňovom   aj   odvolacom)   bolo   tak   prvostupňovým   súdom,   ako   aj odvolacím   súdom   preukázané   splnenie   všetkých   zákonných   podmienok   vzniku zodpovednosti žalovaného za spôsobenú nemajetkovú ujmu (pričom jeho čiastočný úspech v konaní bol zrejmý), odvolací súd mu podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 142 ods. 2 OSP za celé konanie nepriznal.

Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu a konštatoval, že jeho rozhodnutie   týkajúce   sa   nepriznania   náhrady   trov   konania   úspešnému   sťažovateľovi   je v rozpore so zásadou spravodlivého súdneho konania obsiahnutou v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   najprv   zdôrazňuje,   že   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   o trovách konania možno zasiahnuť do základných práv a slobôd. Rozhodnutím o trovách konania možno   predovšetkým   porušiť   právo   na   súdnu   ochranu.   Ústavný   súd   už   rozhodoval o ústavnosti rozhodnutí o trovách (napr. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04).

Krajský   súd   rozhodol   o   náhrade   trov   konania   v   zmysle   §   142   ods.   1   OSP a   podľa   názoru   ústavného   súdu   toto   rozhodnutie   krajského   súdu   nie   je   dostatočne odôvodnené. Bolo povinnosťou krajského súdu ako odvolacieho súdu, aby dal jednoznačnú odpoveď na námietky sťažovateľa uvedené v odvolaní proti výroku o náhrade trov konania napadnutého rozsudku a uznesenia okresného súdu, ktoré bolo doručené okresnému súdu 18. júla 2009. V odvolaní k výroku o trovách konania (č. l. 120 súdneho spisu) sťažovateľ zastúpený   advokátom   okrem   iného   uviedol: „Súd   prvého   stupňa   rozhodol   o trovách konania   podľa   ustanovenia   §   142   ods.   2   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny poriadok..., podľa ktorého, ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Máme   za   to,   že   súd   nesprávne   aplikoval   citované   zákonné   ustanovenie,   čo   odôvodnil skutočnosťou,   že   žalobca   požadoval   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v neprimeranej   výške. Takéto posúdenie nároku žalobcu na náhradu trov konania považujeme za nesprávne a súd mal v tejto veci postupovať podľa ustanovenia § 14 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb..., podľa ktorého aj keď mal vo veci len úspech čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu.

Je zrejmé, že rozhodovanie o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je takým rozhodnutím, ktoré závisí od úvahy súdu...“.

Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu týkajúce sa nepriznania trov konania takéto závery a úvahy (prečo aplikoval krajský súd na daný prípad iné ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku, a nie ustanovenie, ktoré malo byť podľa názoru sťažovateľa v danej veci aplikované) neobsahuje, a tým je nepresvedčivé a arbitrárne, čím sa reálne nezabezpečilo uplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj úprava   platenia   a náhrady   trov   konania   obsiahnutá   najmä   v   Občianskom   súdnom poriadku určuje, či sa právo na súdnu   ochranu naplní reálnym obsahom (čl. 46 ods.   4 ústavy).   Preto   procesné   predpisy,   ktoré   upravujú platenie   a náhradu   trov   konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 4 ústavy). Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo   na   súdnu   ochranu   neutrpel   oproti   inému   účastníkovi,   a to   bez   zreteľa   na   jeho postavenie v konaní, materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné   súdy   majú   poskytovať   v občianskom   súdnom   konaní   materiálnu   ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP; obdobne IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04).

Krajský   súd   svoje rozhodnutie   o   nepriznaní   náhrady   trov   konania   vo   vzťahu k sťažovateľovi   odôvodnil   iba   stručne   (aj   keď   pritom   odkázal   aj   na   dôvody   uvedené v rozhodnutí okresného súdu, s ktorými sa stotožnil), ale napriek tomu toto rozhodnutie ústavný súd považuje za arbitrárne a neodôvodnené.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa vzťahujú na obe označené práva, ktorých porušenie sťažovateľ touto sťažnosťou namieta.Výrok   každého   rozhodnutia   všeobecného   súdu   konajúceho   v civilnom   procese vyjadruje   záväzný   a zásadne   nezmeniteľný   názor   súdu   na   predmet   jeho   rozhodovania. Výrok   súdneho   rozhodnutia   však   nemožno   vnímať   oddelene   od   odôvodnenia   súdneho rozhodnutia, lebo v odôvodnení má byť uvedené, z akých skutkových a právnych dôvodov bol výrok rozhodnutia prijatý, pričom tieto skutkové a právne dôvody sú jedinými dôvodmi na vynesenie výroku.

Základné   právo   na   spravodlivý   proces   vyžaduje,   aby   postup   a rozhodnutia všeobecných   súdov   boli   preskúmateľné,   aby   ich   rozhodnutia   obsahovali   dostatok relevantných   dôvodov   objasňujúcich   výroky   a súčasne   aby   také   rozhodnutia   neboli arbitrárne.

V posudzovanej   veci   odvolací   súd   potvrdil   ako   vecne   správny   právny   záver prvostupňového súdu, že nárok sťažovateľa (žalobcu) na náhradu nemajetkovej ujmy je čiastočne opodstatnený. Z odôvodnenia rozhodnutí nesporne vyplýva, že súdy (okresný súd, ako   aj krajský   súd)   deklarovali   opodstatnenosť   nároku   na   ochranu   osobnosti   a náhradu nemajetkovej   ujmy   voči   žalovanému,   pričom   z rozsudkov   obidvoch   súdov   vyplýva,   že úspech sťažovateľa bol zrejmý (aj keď len čiastočný) a odvolací súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu v časti náhrady nemajetkovej ujmy, pričom pri rozhodnutí nebrali do úvahy to, čo im ukladá ustanovenie § 1 OSP (zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov).

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa odvolací súd vôbec nezaoberal vzťahom medzi   účastníkmi   konania   z hľadiska   zásady   úspechu   v konaní,   ako   aj   účelnosti   trov potrebných   na   uplatňovanie   alebo   bránenie   práva.   Odvolací   súd   vo   veci   náhrady   trov konania, ktoré účastníkom nepriznal, bol povinný skúmať túto otázku a až z týchto zistení mal   vyvodiť   (a   aj   odôvodniť)   svoj   záver   o nej.   Trovy   vynaložené   účastníkom   konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takému nároku. Zistenia súdu v týchto otázkach sa nevyhnutne musia podľa názoru ústavného súdu premietnuť do odôvodnenia rozhodnutia.

Podľa   §   1   OSP   Občiansky   súdny   poriadok   upravuje   postup   súdu   a   účastníkov v občianskom   súdnom   konaní   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv   a oprávnených   záujmov   účastníkov,   ako   aj výchova   na   zachovávanie zákonov,   na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

V konkrétnych okolnostiach prípadu navyše bolo potrebné zo strany krajského súdu pri   rozhodovaní   o náhrade   trov   konania   prihliadnuť   aj na spravodlivé   riešenie   vzťahov medzi   účastníkmi   konania,   ktoré   je   neoddeliteľnou   súčasťou   materiálneho   prístupu k výkonu súdnictva. Ak totiž krajský súd na jednej strane potvrdil rozhodnutie okresného súdu   vo výroku o trovách   (tak, že mu neboli priznané) a sťažovateľ zaplatil iba súdny poplatok v sume až 125 000 Sk a k tomu bol aj právne zastúpený advokátom, čím mu vznikli aj trovy právneho zastúpenia, tak v dôsledku tohto rozhodnutia krajského súdu došlo nielen k znehodnoteniu čiastočného úspechu sťažovateľa v predmetnom súdnom konaní, ale predovšetkým týmto   rozhodnutím   o nepriznaní   žiadnych   trov   konania   bolo   zasiahnuté značne aj do majetkovej sféry sťažovateľa.

Nepriznanie náhrady trov konania nemožno podľa názoru ústavného súdu odôvodniť iba   týmto   všeobecným   záverom   odvolacieho   súdu „vzhľadom   na   ich   čiastočný   úspech v konaní podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v nadväznosti na ust. § 142 ods. 1 O. s. p.“, resp. konštatovaním, že „Súd prvého stupňa tiež správne rozhodol aj v časti týkajúcej sa trov konania podľa ustan. § 142 ods. 2 O. s. p., keď nebolo dôvodu na použitie ust. § 142 ods. 3 O.   s.   p.   a to   z dôvodov,   ktoré   sú   bližšie   uvedené   v dôvodoch   rozhodnutia   súdu   prvého stupňa, na ktoré odvolací súd odkazuje a s ktorými sa stotožňuje, ako aj so závermi súdu prvého stupňa“.

Z obsahu odôvodnenia napadnutého výroku rozsudku   krajského súdu vyplýva, že odvolací súd výnimočnosť posudzovaného prípadu ničím konkrétnym neodôvodnil. Podľa názoru   ústavného   súdu   uplatnenie   nárokov   z titulu   ochrany   osobnosti   a náhrady nemajetkovej   ujmy samo osebe nie je ničím   výnimočné a vo všeobecnosti   nemôže byť dôvodom   nepriznania   žiadnej   náhrady   trov   konania   procesne   úspešnému   účastníkovi konania.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   bol   odvolací   súd   povinný   dôsledne   preskúmať uvedené skutočnosti a až na tomto základe vyvodiť svoj právny záver a odôvodniť ho.Pritom krajský súd mal dbať aj na to, aby účastník konania len z dôvodu, že si uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel majetkovú ujmu v dôsledku platenia trov konania.

Ústavný   súd   preto   konštatoval,   že   odôvodnenie   výroku   rozsudku   krajského   súdu o trovách konania je vzhľadom na obsah základného práva podľa čl. 46 ods. 1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z ústavného hľadiska neakceptovateľné.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   napadnutým výrokom   rozsudku   krajského súdu   sp.   zn. 6 Co 376/07 zo 4.   decembra 2008 o trovách konania bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56 ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde].   V danom   prípade   bolo   v záujme   ochrany základných práv sťažovateľa potrebné nielen napadnuté rozhodnutie krajského súdu v časti výroku o náhrade trov konania zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie, v ktorom krajský súd opätovne rozhodne o náhrade trov účastníkov konania. V ďalšom postupe bude krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vyslovenými v II. časti tohto rozhodnutia (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Krajský súd bude tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci   na   ďalšie   konanie,   ktoré   je   vykonateľné   jeho   doručením   (§   56   ods.   7   zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním   advokátom   JUDr.   A.   D.   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Sťažovateľ požadoval   úhradu   trov   konania   v sume   292,38   €.   Vzhľadom   na   to,   že   trovy   konania požadované   sťažovateľom   boli vyčíslené   správne   podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ústavný súd ich priznal v sume ním požadovanej.

Základom na výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2008, t. j. 695,41 €.

Za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v roku   2009   (príprava   a prevzatie   veci a písomné   vyhotovenie   sťažnosti)   patrí   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov odmena 2 x 115,90 € a 2 x režijný paušál po 6,95 €. Spolu s 19 % DPH predstavuje zákonný nárok na trovy sumu 292,38 €.

Trovy konania je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa   ktorého proti   rozhodnutiu ústavného súdu   nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. septembra 2009