znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 166/07-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. Z., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, práva na dedenie podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 176/05-333 z 10. novembra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. Z.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 2. marca 2006 doručená sťažnosť Ľ. Z. (ďalej len „sťažovateľka“). Uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 51/06-38 z 15. marca 2006 bola sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 a čl. 152 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   podľa   čl. 20 ústavy,   práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   postupom   a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 176/05-333 z 10. novembra 2005, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)   č.   k.   8   C   324/96-274   z 11.   marca   2005   v konaní   o určenie   majetku   patriaceho do dedičstva,   vylúčená   na   samostatné   konanie   vedené   na   ústavnom   súde   pod   sp. zn. Rvp 536/06.   Sťažnosť   bola   v tejto   časti   vylúčená   na   samostatné   konanie   z dôvodu, že rozhodnutie   o prijateľnosti   sťažnosti   v tejto   časti   záviselo   od   výsledku   dovolacieho konania   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   keďže sťažovateľka   7.   februára   2006   podala   dovolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 6 Co 176/05   z 10.   novembra   2005.   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   6   Cdo   172/2006 z 21. februára   2007   dovolanie   sťažovateľky   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 6 Co 176/05 z 10. novembra 2005 odmietol.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla: „rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, ako odvolacieho súdu zo dňa 10. 11. 2005 č. k. 6 Co 176/05 tento súd rozhodol o potvrdení rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. 03. 2005 č. k. 8 C 324/96, ktorým súd prvého   stupňa   zamietol   návrh   sťažovateľky   Ľ.   Z.,   ktorým   sa   domáhala   určenia,   že nehnuteľnosti pôvodne vedené (...) patria v celosti do dedičstva po poručiteľovi Ing. J. P., zomrelom dňa 17. 11. 1964, naposledy bytom B. (...)“

Sťažovateľka odôvodňuje porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ústavy, základného práva podľa čl. 20 ústavy, práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu nesprávnou „interpretáciou   a aplikáciou   práva   v rámci   postupu   a právoplatného   rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 176/05 o určenie majetku patriaceho do dedičstva po neb. Ing. J. P.”.

Podľa   sťažovateľky „vo   svojich   dôsledkoch   interpretácia   a aplikácia   práva v postupe   v konaní   a v rozsudku   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   6   Co   176/05 má za právny následok vylúčenie predmetnej veci, majetku, reálne existujúceho v čase smrti poručiteľa, z dedenia vzhľadom na následné, po dni smrti poručiteľa vzniknuté tituly   nadobudnutia   tejto   veci.   Ide   pritom   o spor   pre   sťažovateľku   skutočný   a vážny, ktorý   sa   týka   rozsahu   dedičstva,   kde   sťažovateľka   má   právne   postavenie   jedného z dedičov   zo   zákona   po   poručiteľovi.   Závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom rozhodovaní riadil sú vzhľadom na hmotno-právnu a procesno-právnu úpravu dedenia zjavne   neodôvodnené   a arbitrárne.   Ide   o svojvôľu   Krajského   súdu   v Bratislave   pri výklade   a aplikácii   práva,   nakoľko   ten   sa   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení   o dedení,   že   poprel   ich   význam   a účel.   Rozsudok   všeobecného   súdu   sa natoľko   odchýlil   od   samotného   zmyslu   a účelu   konkrétneho   ľudského   práva   na zaručenie   dedenia,   že   vo   svojich   dôsledkoch   neguje   hlavný   zmysel   (účel)   práva   na spravodlivý súdny proces, ktorým je súdna ochrana práva“.

Podľa názoru sťažovateľky „prvostupňový súd a odvolací súd posudzovali vec podľa §   80   písm.   c)   OSP   a nie   podľa   §   175y   ods.   1   OSP   a podľa   reštitučných   predpisov a nie všeobecnej   občianskoprávnej   úpravy   najmä   hmotno-právnych   a procesno-právnych predpisov   upravujúcich   dedenie   a nadobúdanie   vlastníctva   a to   v rozpore   s obsahom žalobného petitu   a žalobného   návrhu ako celku.   Závery   všeobecných súdov sú urobené v zrejmom omyle – neposkytujú odpoveď na skutkovú a samotnú právnu podstatu sporu. Pre určenie,   že   predmetné   veci,   nesporne   reálne   existujúce   a evidované   v čase   smrti poručiteľa   ako   jeho   vlastníctvo,   patria   do   dedičstva   v celosti   ku   dňu   jeho   smrti (teda, že nie sú BSM) sú neskôr vzniknuté skutočnosti bezvýznamné. Pretože v danej veci žiadala   sťažovateľka   len   takéto   určenie,   je   bezpredmetná   námietka   o reštitučných predpisoch,   resp.   že   o vydaní   bolo   už   v reštitučnom   konaní   rozhodnuté,   či   o kúpnych zmluvách (teda o skutočnostiach, ktoré nastali za 27, resp. 35 či 37 rokov po dni smrti poručiteľa).   Také   námietky   by   boli   relevantné,   pokiaľ   by   sťažovateľka   žiadal   o určenie jej vlastníctva,   o to   však   v danej   veci   nejde.   Sťažovateľka   v základnom   konaní   navrhla vykonanie ďalších významných dôkazov rozhodných pre správne posúdenie veci (...) avšak súd ich podľa svojej voľnej úvahy v dôsledku svojho procesného postupu v konaní a pre vopred zaujatý nesprávny právny názor nevykonal (...) a tak z hľadiska objektívneho práva následne   rozhodol   na   neúplnom   skutkovom   základe   a ešte   s konštatovaním,   že   účastník neuniesol dôkazné bremeno preukázania neliehavého právneho záujmu a pre nedostatok pasívnej   procesnej   legitimácie   (...)   Taký   nesprávny   myšlienkový   postup   súdu   zakladá svojvoľnosť   záverov   všeobecného   súdu   a odníma   tým   vo   svojich   dôsledkoch   právo sťažovateľke   na   meritórne   rozhodnutie   o samotnej   podstate   sporu   a tým   právo na spravodlivý proces – právo na prístup k súdu a právo na spravodlivé súdne konanie“.

Sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   jej   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ústavy, základného práva podľa čl. 20 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 176/05-333 z 10. novembra 2005, zrušil tento   rozsudok   a vrátil   vec   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie   a priznal   sťažovateľke náhradu trov konania.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti sú upravené v zákone Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   niektorej   z nich   má   za   následok odmietnutie   sťažnosti   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   a skúmal,   či   neexistujú   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne,   resp.   rozhodnutie   by   bolo   vydané   v rozpore   so   zákonom   (napr.   I. ÚS 24/00, I. ÚS 15/01,   III. ÚS 53/02).   Rovnako   tak   to   platí   aj   v prípade,   ak   ide   o rozhodovanie vo veci,   ktoré   patrí   do   právomocí   iného   orgánu.   K tomu   treba dodať,   že   aj taký   zásah podlieha   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu,   a je   preto   podmienený   tým, že takéto   konanie   alebo   rozhodovanie   všeobecného   súdu   alebo   iného   orgánu nie je napraviteľné účinným procesným prostriedkom, resp. postupom nadriadeného orgánu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   142   ods.   1   prvej   vety   ústavy   súdy   rozhodujú   v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach (...).

Podľa   čl.   144   ods.   1   ústavy   sudcovia   sú   pri   výkone   svojej   funkcie   nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný   súd   v   danom   prípade   nezistil,   že   by   rozhodnutie   všeobecného   súdu (krajského   súdu)   bolo   vydané   v rozpore   s ústavou,   resp.   dohovorom   a dodatkovým protokolom.

Zo spisu krajského súdu sp. zn. 6 Co 176/05 ústavný súd zistil, že sťažovateľka sa návrhom   na   začatie   konania   domáhala   proti   odporcom,   aby   okresný   súd   určil,   že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v Bratislave pôvodne vedené v pozemnoknižnej vložke, k. ú. B.,   v súčasnosti   vedené   Správou   katastra   pre   B.,   patria   v celosti   do   dedičstva   po poručiteľovi. Sťažovateľka svoj návrh odôvodnila tým, že poručiteľ vzhľadom na svoje spoločenské postavenie a pracovné zaradenie patril „do spoločenstva honoraciorov“, t. j. osôb žijúcich z duševnej práce na základe odbornej kvalifikácie, a to už aj v čase uzavretia manželstva s druhou manželkou E. v roku 1934. Predmetnú nehnuteľnosť kúpil poručiteľ v roku 1940 a vzhľadom na jeho postavenie išlo o jeho samostatný majetok a nemohlo ísť o majetkové spoločenstvo manželov. Z toho dôvodu majú predmetné nehnuteľnosti podľa názoru sťažovateľky patriť do dedičstva po poručiteľovi v celosti.

V danej veci ide o určovaciu žalobu podľa ust. § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti, teda či bol poručiteľ vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti v čase svojej smrti v celosti.   Z listu vlastníctva   č. 535, k. ú. Staré Mesto okresný súd zistil, že vlastníkom predmetných nehnuteľností je Mgr. Ľ. H. Keďže Mgr. Ľ. H.   nebol v návrhu na začatie konania označený ako účastník konania, okresný súd pre nedostatok pasívnej procesnej legitimácie žalobu zamietol. Krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. Existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení   je   jednou   z nevyhnutných   podmienok   toho,   aby   mohol   súd   rozsudkom   návrhu vyhovieť. V danom prípade sťažovateľka nepreukázala podľa názoru krajského súdu ani naliehavý právny záujem.

Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu   v prípade,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 ústavy (právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru) neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho vyjadreniami. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech sťažovateľky vyplývajúci z rozhodnutia krajského súdu o trovách konania nie je možné bez ďalšieho považovať za porušenie ňou označených práv.   Je   predovšetkým   v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a aplikovať   zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04).

V danom prípade ústavný súd nezistil, že by závery vyvodené v rozsudku krajského súdu č. k. 6 Co 176/05-333 z 10. novembra 2005 boli zjavne nedôvodné alebo arbitrárne. Z tohto dôvodu rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 176/05-333 z 10. novembra 2005 nedošlo   k   porušeniu   sťažovateľkou   namietaných   základných   práv podľa   čl.   46   ods.   1 v spojení s čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd v zmysle čl. 142 ods. 1 prvej vety ústavy konštatuje, že rozhodovanie o týchto právach je zverené všeobecnému súdu.

Vychádzajúc   z   uvedeného   a   poukazujúc   aj   na   judikatúru   ústavného   súdu (IV. ÚS 66/03, IV. ÚS 100/03, IV. ÚS 141/03) bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2007