znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 166/05-55

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya vo veci sťažnosti M. M., bytom Ž., J. M., bytom Ž., a D. F., bytom Ž., zastúpených advokátkou JUDr. J. F., Ž., v ktorej namietajú porušenie ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 145/93, na neverejnom zasadnutí 24. augusta 2005 takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Žilina   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   145/93   p o r u š i l základné   právo   M.   M.,   J.   M.   a D.   F.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 145/93 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3.   M.   M.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   60 000   Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   J.   M.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   60 000   Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5.   D.   F.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   60 000   Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania M. M., J. M. a D. F. v sume 14 587 Sk (slovom štrnásťtisícpäťstoosemdesiatsedem slovenských korún) na účet ich právnej zástupkyne advokátky JUDr. J. F., Ž. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

7. Sťažnosti M. M., J. M. a D. F. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 166/05-26   z   9.   júna   2005   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť M. M., bytom Ž., J. M., bytom Ž., a D. F., bytom Ž. (ďalej spolu aj „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. J. F., Ž., v časti, v ktorej namietajú porušenie ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 145/93.

Vo svojich podaniach sťažovatelia uviedli, že žalobou podanou na okresnom súde v roku 1993 vedenou pod sp. zn. 17 C 145/93 sa spolu so žalobcom v I. rade L. M. (ďalej len   „žalobca   v I.   rade“)   domáhajú   vyrovnania   dedičských   podielov   k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa   v katastrálnom území V. V predmetnom   konaní Krajský   súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozhodnutím z 19. marca 1999 zrušil rozsudok okresného súdu, ktorým   boli   vyrovnané   dedičské   podiely   po   poručiteľke   nebohej   J.   M.,   potvrdením spoluvlastníckych podielov pre žalovaných v I. až VI. rade. Od zrušenia rozsudku krajského súdu nebolo v tejto veci nariadené ani jedno pojednávanie. Žalobca v I. rade sa aj v mene sťažovateľov na okresnom súde osobne, ako i písomným podaním adresovaným do   rúk predsedu okresného súdu (doručeným 2. novembra 2004) sťažoval na prieťahy v konaní, avšak napriek tomu k náprave v predmetnom konaní nedošlo.

Postupom   okresného   súdu   je   sťažovateľom   znemožnené   disponovať   s ich spoluvlastníckymi   podielmi   v nehnuteľnostiach,   ktoré   sú   predmetnom   vyrovnania dedičských podielov, ktorých hodnota je „značná“. Ústavnú sťažnosť podávajú, pretože od roku 1999 až dosiaľ, t. j. počas doby viac ako 5 rokov, nebol vo veci vykonaný ani jeden úkon.

Sťažovatelia uviedli, že pred podaním ústavnej sťažnosti vyčerpali všetky možné právne   prostriedky   na   odstránenie   prieťahov   v konaní   podaním   sťažnosti   na   prieťahy doručenej okresnému súdu 2. novembra 2004, na ktorú dosiaľ nedostali odpoveď.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že:

„Základné   právo   M.   M.,   J.   M.   a D.   F.   na   prerokovanie   a rozhodnutie   veci   bez zbytočných prieťahov upravené v článku 48, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na súdnu ochranu upravené v článku 46, ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní pred Okresným súdom v Žiline č. k. 17 C 145/93 bolo porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ukladá   Okresnému   súdu   v Žiline,   aby   vo   veci vedenej na Okresnom súde v Žiline pod č. k. 17 C 145/93 konal.

Okresný súd v Žiline je povinný zaplatiť M. M. primerané finančné zadosťučinenie v sume Sk 150.000,– do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Okresný súd v Žiline je povinný zaplatiť J. M. primerané finančné zadosťučinenie v sume 150.000,– do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Okresný súd v Žiline je povinný zaplatiť D. F. primerané finančné zadosťučinenie v sume 150.000,– do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľom v 1) – 3) rade trovy konania vrátane trov právneho zastupovania v sume 29.774,– na účet právnej zástupkyne navrhovateľov v 1) – 3) rade JUDr. J. F., advokátky, so sídlom v Ž. do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

Sťažovatelia požadované primerané finančné zadosťučinenie odôvodnili ich stavom právnej   neistoty,   ktorá   spočíva   v tom,   že   podľa   nich   nie   je   zákonným   spôsobom poskytovaná ochrana ich právam a okresný súd svojou nečinnosťou „vytvára priestor na protiprávne konanie odporcov (žalovaných, pozn.), na ktorých sú pozemky evidované, ktorí nakladajú s pozemkami a tieto užívajú dôvodiac tým, že po poručiteľke v dedičskom konaní pozemky získal jeden vlastník – ich právny predchodca, pričom za takúto dlhú dobu 5 rokov, odkedy súd nekoná vo veci, sme mohli už pozemky užívať my a ďalšie oprávnené osoby, ktoré sú navrhovateľmi spolu s nami v konaní“.

Podľa   názoru   sťažovateľov   by   celkový   predpokladaný   ročný   výnos   z výmery pripadajúcej na nich predstavoval 42 000 Sk. Za obdobie 12 rokov súdneho konania, teda od uplatnenia práva na vyrovnanie dedičských podielov až dosiaľ, by mohli sťažovatelia teda získať   ekonomický   prospech   z využívania   pozemkov,   ktoré   sú   predmetom   vyrovnania, v sume 504 000 Sk, t. j. 168 000 Sk na jedného.

Právna zástupkyňa sťažovateľov ústavnému súdu na základe jeho výzvy listom zo 7. júla 2005 oznámila, že súhlasí s upustením od konania verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Okresný súd podaním sp. zn. Spr 3531/05 zo 4. augusta 2005 prostredníctvom svojho predsedu   ústavnému   súdu   oznámil,   že   súhlasí   s upustením   od   verejného   ústneho pojednávania v predmetnej veci. Vo svojom vyjadrení ďalej uviedol:

„Pokiaľ ide o stanovisko, všetko podstatné je zrejmé zo spisu a prehľadu úkonov. Poukazujem však aj na spoluúčasť účastníkov ako to vyplýva aj zo zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Žiline na č. l. 176, z ktorého vyplýva aj špecifickosť prípadu – skutkovú a právnu zložitosť.

Napokon v podobnej veci už Ústavný súd SR rozhodol.“

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Dňa   2.   marca   1993   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   na   začatie   konania   na rozhodnutie o vyrovnaní dedičských podielov, ktorý bol na základe výzvy okresného súdu (uznesením   č.   k.   17   C   145/93-4   z 26.   augusta   1993)   doplnený   podaním   doručeným 13. septembra   1993.   V uvedených   podaniach   boli   ako   žalobcovia   označení:   žalobca v I. rade, sťažovatelia, Ing. M. K., Ž. (ďalej aj „žalobca v V. rade“), H. Š., V. (ďalej aj „žalobkyňa v VI. rade“), A. M., bytom Česká republika (ďalej aj „žalobca v VII. rade“), a E. M., bytom Kanada (ďalej len „žalobca v VIII. rade“, všetci spolu aj „žalobcovia“). Predmetný návrh smeroval proti: E. M., V. (ďalej aj „žalovaná v I. rade“), J. M., bytom M. (ďalej aj „žalovaný v II. rade“), A. K., bytom V. (ďalej aj „žalovaná v III. rade“), B M., bytom Ž. (ďalej aj „žalovaná v IV. rade“), E. M., bytom Ž. (ďalej aj „žalovaná v V. rade“) a L. M. (ďalej aj „žalovaný v VI. rade“).

Na   základe   pokynu   zákonného   sudcu   zo   4.   marca   1994   okresný   súd   predvolal žalobcu v I. rade za účelom právneho poučenia k podanému návrhu. Dňa 21. marca 1994 okresný   súd   poučil   žalobcu   v I.   rade   o náležitostiach   návrhu   na   začatie   konania,   podľa spísanej zápisnice žalobca v I. rade svoj návrh v predmetnej veci zobral späť. Okresný súd následne uznesením č.   k. 17 C 145/93-12 z 21. marca 1994 konanie v predmetnej veci zastavil. Dňa 6. apríla 1994 došlo okresnému súdu odvolanie žalobcov z 5. apríla 1994 proti uzneseniu okresného súdu o zastavení konania.

Okresný   súd   nechal   žalobcov   pokynom   z   12.   apríla   1994   predvolať   na   výsluch ohľadom upresnenia okruhu označených účastníkov konania v ich podaniach doručených 2. marca 1993 a 13. septembra 1993.

Pojednávanie konané 27. apríla 1994 bolo okresným súdom odročené na 23. máj 1994 za účelom doplnenia návrhu na začatie konania v lehote 7 dní právnou zástupkyňou žalobcov.   Dňa   16.   mája   1994   právna   zástupkyňa   žalobcov   doručila   okresnému   súdu doplnenie podaného návrhu.

Uznesením   č.   k.   17   C   145/93-25   zo   17.   mája   1994   okresný   súd   vylúčil   návrh žalobcov v II.   až VII.   rade na samostatné konanie. Pokynom   z toho   istého dňa   nechal vo veci konajúci sudca vyzvať právnu zástupkyňu žalobcov na predloženie ešte jedného rovnopisu   doplneného   podania   a zároveň   nariadil   nový   termín   pojednávania   na 23.   máj 1994.

Dňa   23.   mája   1994   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   právna   zástupkyňa predložila   okresnému   súdu   na   založenie   do   spisu   plnomocenstvo   žalobcu   v VIII.   rade, ktorým   splnomocnil   žalobcu   v I.   rade   na   jeho   zastupovanie   v predmetnom   konaní, a potvrdenie   Okresného   súdu   Karviná,   z ktorého   vyplýva,   že   dedičmi   po   zomrelom žalovanom v VII. rade sú: M. M. a A. M., obaja bytom K. Pojednávanie bolo následne odročené na 4. júl 1994.

Dňa   4.   júla   1994   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   právna   zástupkyňa žalobcov   okresnému   súdu   predložila   potvrdenie   v dedičskej   veci   po   nebohom   J.   M., v ktorom   boli   za   dedičov   po   ňom   označení   žalobcovia   v II.   až   IV.   rade.   Okresný   súd pojednávanie   v predmetnej   veci   odročil   s tým,   že   žalovaní   v II.,   V.   a VI.   rade   budú predvolaní po hrozbou uloženia pokuty.

Na pojednávaní konanom 20. júla 1994 predložila právna zástupkyňa žalovaných podanie   z 19.   júla   1994,   v ktorom   sa   vyjadrila   k návrhu   žalobcov.   Z dôvodu   neúčasti právnej zástupkyne žalobcov bolo pojednávanie v predmetnej veci odročené na 24. august 1994   a okresný   súd   zároveň   z uvedeného   dôvodu   právnej   zástupkyni   uložil   poriadkovú pokutu.   Právna   zástupkyňa   podaním   z 22.   júla   1994   ospravedlnila   svoju   neúčasť   na pojednávaní 20. júla 1994 a zároveň požiadala o odpustenie uloženej poriadkovej pokuty.

Žalobkyňa v VI. rade požiadala podaním z 23. augusta 1994 z vážnych rodinných dôvodov o ospravedlnenie svojej neúčasti na pojednávaní 24. augusta 1994.

Dňa 24. augusta 1994 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo na základe návrhu právnych zástupcov odročené na dobu 1 mesiaca za účelom uzavretia mimosúdnej dohody. Právnej zástupkyni žalobcov bola okresným súdom uložená povinnosť do 7. októbra 1994 oznámiť, či došlo k uzavretiu takejto dohody.

Okresný   súd   na   základe   pokynu   sudcu   zo   4.   novembra   1994   vyzval   právnu zástupkyňu žalobcov, aby mu oznámila v lehote 5 dní, či došlo k uzavretiu mimosúdnej dohody.   Splnenie   uvedenej   výzvy   bolo   okresným   súdom   urgované   na   základe   pokynu zákonného sudcu zo 14. decembra 1994. Dňa 16. decembra 1994 bolo okresnému súdu doručené   vyjadrenie   právnej   zástupkyne   žalobcov,   v ktorom   uviedla,   že   k mimosúdnej dohode nedošlo.

Vo veci konajúci sudca nechal pokynom zo 4. januára 1995 zistiť spisové značky dedičských konaní po poručiteľke V. K. a po poručiteľovi J. M., pripojiť spis súdu sp. zn. D 41/69   (dedičské   konanie   po   poručiteľke   J.   M.)   a súčasne   vyzvať   právnu   zástupkyňu žalobcov na predloženie identifikácie parciel, ako aj plnomocenstva od právnych nástupcov po   žalobcovi   v VII.   rade   v lehote   3   týždňov.   Výzva   z 5.   januára   1995   bola   právnej zástupkyni doručená 14. januára 1995.

Vo veci konajúci sudca pokynom z 3. marca 1995 nariadil termín pojednávania na 3. apríl 1995 a nechal naň predvolať účastníkov konania, ako aj ich právnych zástupcov, pričom   právnu   zástupkyňu   žalobcov   vyzval   na   predloženie   dokladov   požadovaných vo výzve z 5. januára 1995 najneskôr na pojednávaní. Dňa 23. marca 1995 boli okresnému súdu predložené právnou zástupkyňou žalobcov ním vyžiadané podklady.

Dňa 3. apríla 1995 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo okresným súdom po vypočutí právnych zástupcov účastníkov konania, ako aj prítomných účastníkov konania uznesením odročené na 9. máj 1995.

Dňa 20. apríla 1995 okresný súd vyzval Mestský úrad Ž. a Školský majetok Strednej poľnohospodárskej   školy   Ž. na vyjadrenie, kto   užíva parcely   tvoriace predmet súdneho konania, v lehote do 9. mája 1995. Okresnému súdu bolo 8. mája 1995 doručené vyjadrenie Školského majetku Strednej poľnohospodárskej školy Ž.

Dňa 9.   mája 1995   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na ktorom   okresný   súd   vykonal dokazovanie   výsluchom   dovtedy   nevypočutých   účastníkov   konania   a   následne   bolo uznesením odročené na neurčito. Na základe pokynu zákonného sudcu z toho istého dňa okresný súd zaslal opätovne výzvu Mestskému úradu Ž., Štátnemu majetku, š. p., R., ako aj Správe katastra Ž.

Podľa   úradného   záznamu   spísaného   vo   veci   konajúcim   sudcom   9.   mája   1995 o telefonickom rozhovore s lekárkou ošetrujúcou žalovanú v I. rade by táto vzhľadom na svoj   zdravotný   stav   nebola   schopná   riadne   si   hájiť   svoje   práva   a oprávnené   záujmy v súdnom konaní.

Dňa   23.   mája   1995   došlo   okresnému   súdu   vyjadrenie   Mestského   úradu   v Ž. a 30. mája 1995 vyjadrenie Štátneho majetku, š. p. R. Listom z 13. júna 1995 (doručeným 15. júna 1995) okresný súd vyzval Štátny okresný archív v Ž. na vyhľadanie príslušnej dokumentácie o užívaní parciel, ktoré tvoria predmet súdneho konania, v lehote 10 dní. Dňa   21.   marca   1997   právna   zástupkyňa   žalobcov   požiadala   okresný   súd o pokračovanie   v konaní   vzhľadom   na   značný   časový   odstup   od   posledného   úkonu okresného súdu.

Dňa 20. júna 1997 okresný súd vydal uznesenie, ktorým zastavil konanie v časti týkajúcej   sa   nároku   žalobcov   v   I.   až   VII.   rade   proti   žalovaným   v I.   až   VI.   rade   na vyrovnanie dedičských podielov po poručiteľke J. M. z dôvodu, že dedičstvo po nej bolo prejednané bývalým Štátnym notárstvom v Ž. pod sp. zn. D 41/69. Pokynom z toho istého dňa vo veci konajúci sudca nariadil pojednávanie na 14. august 1997 a zároveň nechal vyzvať   Nemocnicu   s   poliklinikou   Ž.,   psychiatrické   oddelenie,   aby   mu   v lehote   5   dní oznámila,   či   žalovaná   v I.   rade   je   spôsobilá   zúčastňovať   sa   súdneho   konania,   a taktiež požiadať Okresný úrad Ž., odbor katastrálny, o aktualizáciu pripojených identifikácií parciel v lehote 15 dní.

Dňa   1.   júla   1997   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie   Nemocnice s poliklinikou Ž., psychiatrického oddelenia, v ktorom mu oznámilo, že žalovanej v I. rade „je nutné ustanoviť právneho zástupcu pre jednanie pred súdom“.

Listom z 10. augusta 1997 svoju neúčasť na nariadenom pojednávaní zo zdravotných dôvodov   ospravedlnila   žalobkyňa   v VI.   rade.   Dňa   14.   augusta   1997   sa   uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo uznesením okresného súdu odročené na 15. október 1997.

Pokynom z 10. septembra 1997 okresný súd nariadil pojednávanie na 26. september 1997   v mieste   bydliska   žalovanej   v I.   rade   a nechal   naň   predvolať   právnych   zástupcov účastníkov konania, ako aj žalobcu v I. rade. Právna zástupkyňa žalobcov bola okresným súdom   upozornená   na   povinnosť   podať   správu   uloženú   jej   uznesením   na   pojednávaní 14. augusta 1997.

Dňa 25. septembra 1997 boli okresnému súdu ako príloha listu žalobcu v I. rade doručené splnomocnenia právnych nástupcov po žalobcovi v VIII. rade na ich zastupovanie žalobcom   v I.   rade   v uvedenom   konaní.   Okresnému   súdu   bolo   právnou   zástupkyňou žalobcov   11.   septembra   1997   doručené   oznámenie   o adrese   žalobcu   v VII.   rade. Dňa 26. septembra 1997 okresný súd vykonal výsluchy účastníkov vo V.

Pojednávanie   uskutočnené   15.   októbra   1997   bolo   okresným   súdom   odročené   na 15. december   1997   za   účelom   poskytnutia   lehoty   účastníkom   konania   na   uzavretie mimosúdnej dohody v predmetnej veci. Následne boli na nariadené pojednávanie na pokyn sudcu z toho istého dňa predvolaní aj neprítomní účastníci konania a právna zástupkyňa žalovaných.

Okresný súd na pojednávaní 15. decembra 1997 vyhlásil uznesenie, ktorým nárok žalobcu v VIII. rade vylúčil na samostatné konanie a následne vo veci vyhlásil rozsudok č. k. 17 C 145/93-143 o potvrdení nadobudnutia dedičských podielov. Právna zástupkyňa žalobcov   podaním   doručeným   16.   decembra   1997   zaslala   okresnému   súdu   vyčíslenie svojich trov konania. Dňa 2. februára 1998 podala právna zástupkyňa žalovaných odvolanie proti   rozsudku   okresného   súdu,   ktorého   dôvody   doplnila   podaním   doručeným   súdu 19. februára 1998.

Vo veci konajúci sudca nechal pokynom z 11. marca 1998 vyznačiť právoplatnosť uznesenia č. k. 17 C 145/96-96 z 20. júna 1997 (dňom 11. júla 1997), ďalej doručiť podané odvolanie   právnej   zástupkyni   žalobcov   a vyzvať   právnu   zástupkyňu   žalovaných   na zaplatenie   súdneho   poplatku   za   podanie   odvolania,   ako   aj   na   doloženie   ešte   jedného rovnopisu odvolania. Súdny poplatok za podané odvolanie bol zaplatený 20. marca 1998 a rovnopis odvolania bol okresnému súdu doručený 19. marca 1998.

Na základe pokynu sudcu z 30. marca 1998 bol spisový materiál v predmetnej veci 7. apríla 1998 predložený na rozhodnutie o odvolaní krajskému súdu.

Dňa 19. marca 1999 krajský súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spisový materiál bol okresnému súdu vrátený 26. marca 1999. Vo veci konajúci sudca   nechal pokynom z 2.   septembra 1999 doručiť   uznesenie krajského súdu spolu   s uznesením   okresného   súdu   č.   k.   17   C   145/93-12   z 21.   marca   1994   právnym zástupcom účastníkov konania.

Dňa   7.   októbra   1999   okresný   súd   predložil   spis   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu z 21. marca 1994 o zastavení konania. Krajský súd   uznesením   sp.   zn.   9   Co   2438/99   z 30.   júna 2000   zrušil   uznesenie   okresného   súdu o zastavení konania z 21. marca 1994 a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Spis v predmetnej veci bol okresnému súdu doručený 12. júla 2000.

Dňa 12. júla 2000 bol spis pridelený na základe rozvrhu práce sudkyni Mgr. D. W. Vo veci konajúci sudca nechal pokynom z 28. júla 2000 doručiť uznesenie krajského súdu právnym zástupcom účastníkov konania.

Dňa   9.   októbra   2000   došlo   okresnému   súdu   odvolanie   N.   M.   (jeden   z právnych nástupcov   po   žalobcovi   v VIII.   rade)   proti   rozhodnutiu   Štátneho   notárstva   v Ž.   č.   k. D 41/69-9   z 10.   februára   1969,   pričom   zároveň   splnomocnila   na   jej   zastupovanie v predmetnej veci žalobcu v I. rade.

Žalobca   v I.   rade   bol   požiadaný   na   základe   pokynu   z   18.   októbra   2000,   aby   sa v najbližší stránkový deň dostavil na okresný súd za účelom upresnenia podania N. M., ktorá ho splnomocnila na zastupovanie v konaní. Dňa 6. novembra 2000 bol so žalobcom v I.   rade   spísaný   na okresnom   súde   úradný záznam ohľadne vysvetlenia   účelu   podania odvolania N. M.

Na základe zmeny rozvrhu práce bol spis v predmetnej veci 16. apríla 2003 pridelený na základe rozvrhu práce sudkyni JUDr. A. M.

Dňa 7. júna 2003 bol daný pokyn kancelárii na zistenie, či sa v registri C alebo NcC vedie konanie vo veci návrhu žalobcu v VIII. rade proti žalovanej v I. rade na vyrovnanie dedičských   podielov   na   základe   vylúčenia   tejto   veci   na   samostatné   konanie uznesením z 15. decembra   1997.   V spise   sa   nachádza   úradný   záznam   z   25.   júna   2003,   v ktorom pracovníčka súdu zaznamenala, že pri lustrácii zistila, že sa uvedené konanie na okresnom súde nevedie.

Okresný súd na základe pokynu zákonného sudcu z 26. júna 2003 vyzval žalobcu v I. rade, aby mu v lehote 10 dní predložil doklad o úmrtí žalobcu v VIII. rade v zmysle uznesenia zo 4. augusta 1997, ako aj vyjadrenie jeho právneho zástupcu z 26. augusta 1997, pretože tieto doklady neboli dovtedy súdu doručené. Právna zástupkyňa žalobcov podaním z 2. júla 2003 (doručeným 3. júla 2003) predložila do spisu vyžiadané doklady.

Okresnému   súdu   bolo   30.   júla   2003   doručené   oznámenie   právnej   zástupkyne žalobcov, že došlo k úmrtiu žalovaného v II. rade.

Listom z 13. augusta 2003 okresný súd požiadal Register obyvateľov Slovenskej republiky   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „register   obyvateľov“)   o zistenie   a oznámenie adresy žalovaného v II. rade v lehote 7 dní. Dňa 18. augusta 2003 došlo okresnému súdu oznámenie o trvalom pobyte žalobcu v VII. rade.

Dňa   21.   augusta   2003   došlo   okresnému   súdu   oznámenie   registra   obyvateľov o trvalom pobyte žalovaného v II. rade, ako aj o jeho úmrtí 12. apríla 1999. Podľa úradného záznamu spísaného 10. septembra 2003 okresný súd telefonicky zistil, že dedičské konanie po zomrelom žalovanom v II. rade sa vedie na Okresnom súde Martin pod sp. zn. D 501/99. Okresný súd v uvedený deň zaslal Okresnému súdu Martin výzvu na zaslanie predmetného spisu. Okresný súd Martin 19. septembra 2003 vo svojej reakcii na výzvu okresného súdu uviedol, že predmetný spis bol z dôvodu miestnej príslušnosti postúpený Okresnému súdu Žilina.

Podaním zo 14. júna 2004 (doručeným 16. júna 2004) žalobca v I. rade ako zástupca N. M. vzal späť jej odvolanie proti rozhodnutiu Štátneho notárstva v Ž. č. k. D 41/69-9 doručené okresnému súdu 9. októbra 2000.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

A)   Pokiaľ   ide   o   prvé   kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   bral   do   úvahy   aj v predmetnom   prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   relevantnú   pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci. Predmetom posudzovaného konania je návrh   na   vyrovnanie   dedičských   podielov   podľa   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 293/1992   Zb.   o   úprave   niektorých   vlastníckych   vzťahov   k nehnuteľnostiam   v znení neskorších predpisov. Z obsahu súdneho spisu, z vyjadrení sťažovateľov a okresného súdu ani z nimi predložených   na vec sa   vzťahujúcich   listín však ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť   svedčiacu   o právnej   zložitosti   veci,   aj   keď   po   skutkovej   stránke   možno konštatovať, že v danom prípade ide o vec skutkovo zložitú. Na skutkovú zložitosť tejto veci má vplyv najmä vysoký počet účastníkov tohto konania (osem na strane žalobcov a šesť   na   strane   žalovaných,   ktorých   počet   bol   v priebehu   konania   zvýšený   o právnych nástupcov po viacerých zomrelých účastníkoch konania). Okresný súd bol teda nútený za účelom   ustálenie   okruhu   účastníkov   konania   vyžiadať   viaceré   dedičské   spisy   a taktiež zabezpečovať   účasť   niektorých   účastníkov   konania   na   pojednávaniach   pod   hrozbou uloženia   poriadkovej   pokuty,   ako   aj   výsluchom   v mieste   bydliska   účastníka   konania v dôsledku jeho zlého zdravotného stavu.

B) Pri hodnotení správania sťažovateľov ako účastníkov konania ústavný súd zistil, že   sťažovatelia   prispeli   k predĺženiu   konania   v predmetnej   veci   najmä   podávaním nekvalifikovaných návrhov, ktorých nedostatky boli následne odstraňované až na základe výziev zo strany   okresného   súdu,   ako aj nerešpektovaním   povinností   uložených   súdom právnej zástupkyni žalobcov (napr. právna zástupkyňa si splnila povinnosť uloženú jej na pojednávaní   24.   augusta   1994   až   na   základe   druhej   výzvy   zo   strany   okresného   súdu, v dôsledku   jej   neospravedlnenej   neúčasti   bolo   okresným   súdom   odročené   pojednávanie konané 20. júla 1994, opätovne bola upozornená 10. septembra 1997 okresným súdom na povinnosť podať správu uloženú jej na pojednávaní 14. augusta 1997).

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   to,   že   k právu   účastníka   konania   na efektívny, rýchly a účelný postup súdu v konaní pristupuje procesná povinnosť účastníka konania prispievať k dosiahnutiu účelu súdneho konania včasným reagovaním na pokyny súdu a oznámením potrebných skutočností (§ 101 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).

Z   uvedených   skutočností   vyplýva,   že   k spomaľovaniu   postupu   okresného   súdu v preskúmavanom   konaní   prispelo   aj   správanie   sťažovateľov   a   ich   právnej   zástupkyne, a ústavný súd túto skutočnosť pri svojom rozhodovaní zohľadnil.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný   súd   v preskúmavanom   konaní   zistil   dlhé   obdobia   nečinnosti   v postupe okresného   súdu,   ktoré   mali   výrazný   vplyv   na   doterajšiu   dĺžku   konania.   Prvé dvadsaťštyrimesačné obdobie nečinnosti okresného súdu trvalo od 15. júna 1995, keď mu bola   doručená   odpoveď   Štátneho   okresného   archívu   v Ž.,   do   20.   júna   1997,   keď   bolo okresným   súdom   vydané   uznesenie   o čiastočnom   zastavení   konania   v predmetnej   veci. Okresný súd nevykonával v predmetnej veci žiadne procesné úkony aj v období trvajúcom tridsaťjeden mesiacov, a to od 6. novembra 2000, keď vypočul žalobcu v I. rade, do 7. júna 2003, keď bol daný pokyn zákonného sudcu súdnej kancelárie na zistenie, či sa v registri C alebo NcC vedie konanie vo veci žalobcu v VIII. rade proti žalovanej v I. rade. Okresný súd bol nečinný aj počas ďalšieho osemnásťmesačného obdobia, ktoré trvalo od 19. septembra 2003, keď bola okresnému súdu doručená odpoveď Okresného súdu Martin na jeho výzvu, do 17. marca 2005, keď bola ústavnému súdu doručená sťažnosť sťažovateľov. Nečinnosť okresného   súdu   vo   vyššie   označených   obdobiach   bez   toho,   aby   jeho   postupu   bránila zákonná prekážka, je potrebné považovať za zbytočné prieťahy v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd prihliadol taktiež na skutočnosť, že okrem uvedených období nečinnosti bolo   predmetné   konanie   poznačené   aj   nesústredeným   postupom   okresného   súdu,   keď okresný súd v predmetnom konaní napriek existencii rozhodnutia, ktorým zastavil konanie v celom   rozsahu   (uznesenie   č.   k.   17   C   145/93-12   z 21.   marca   1994),   pokračoval   vo vykonávaní   procesných   úkonov   v predmetnej   veci   a v konečnom   dôsledku   aj   vydal meritórne rozhodnutie, ktoré bolo zrušené uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co 241/98 z 19. marca 1999. Uvedené uznesenie o zastavení konania z 21. marca 1994 bolo zrušené uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   9   Co   2438/99   z 30.   júna   2000   a oprava   procesného pochybenia okresného súdu v rámci predmetného konania znamená jeho ďalšie predĺženie.

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac ako dvanásť   rokov   a štyri   mesiace.   Z uvedenej   doby   podstatnú   časť   (takmer   sedemdesiattri mesiacov,   teda   šesť   rokov   a jeden   mesiac)   tvoria   obdobia,   v ktorých   dochádzalo k zbytočným   prieťahom   v konaní   v dôsledku   nečinnosti,   ako   aj   nesústredenej   činnosti okresného súdu.

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom súde považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľov bolo porušené.

2.   Podľa   čl.   127   ods.   2   druhej   vety   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nesústredeným   postupom,   ako   aj   nečinnosťou okresného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

3. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia   vo   výške   150   000   Sk   pre   každého   z nich,   ktoré   odôvodnili   ich   stavom právnej   neistoty,   ktorý   spočíva   v tom,   že   podľa   nich   nie   je   zákonným   spôsobom poskytovaná ochrana ich právam a okresný súd svojou nečinnosťou „vytvára priestor na protiprávne konanie odporcov (žalovaných, pozn.), na ktorých sú pozemky evidované, ktorí nakladajú s pozemkami a tieto užívajú dôvodiac tým, že po poručiteľke v dedičskom konaní pozemky získal jeden vlastník – ich právny predchodca, pričom za takúto dlhú dobu 5 rokov, odkedy súd nekoná vo veci, sme mohli už pozemky užívať my a ďalšie oprávnené osoby, ktoré sú navrhovateľmi spolu s nami v konaní“.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Ústavný   súd   považoval   v tomto   prípade   za   primerané   priznať   každému   zo sťažovateľov sumu 60 000 Sk (spolu vo výške 180 000 Sk). Táto suma zohľadňuje celkovú dĺžku   predmetného   konania   s prihliadnutím   na   predmet   konania   okresného   súdu,   dĺžku zbytočných prieťahov (šesť rokov a jeden mesiac), ako aj nesústredený postup okresného súdu v tomto konaní.

4. Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadali priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 29 774 Sk, ktoré bližšie špecifikovali ako odmenu za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti) pre dvoch sťažovateľov vrátane režijného paušálu (2 x 12 360 Sk + 2 x 150 Sk = 25 020 Sk) a DPH (25 020 Sk + 4 754 Sk = 29 774 Sk).

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   s tým,   že   predmet   konania   podľa   čl.   127 ústavy   pred   ústavným   súdom,   ktorým   sú   základné   práva   a slobody,   porušenie   ktorých sťažovatelia   namietajú,   v zásade   nie   je   oceniteľný   peniazmi.   Základná   sadzba   tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2005 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 501 Sk (za spoločný úkon vykonávaný pri zastupovaní dvoch   alebo viacerých   osôb   sa   základná   sadzba   tarifnej   odmeny zníži   o 20   %, t.   j.   na 2 001 Sk) a hodnota režijného paušálu 150 Sk.

Ústavný   súd   právnej   zástupkyni   sťažovateľov   za   dva   úkony   právnej   služby uskutočnené   v roku   2005   (príprava   a prevzatie   veci   a   písomné   podanie   súdu)   priznal odmenu vo výške 12 006 Sk (6 x 2 001 Sk) vrátane úhrady režijného paušálu vo výške 300 Sk (2 x 150 Sk) a DPH vo výške 2 281 Sk (19 % x 12 006 Sk), t. j. spolu vo výške 14 587   Sk,   a   vo   zvyšnej   časti   uplatnenému   nároku   na   priznanie   náhrady   trov   konania v návrhu sťažovateľov nevyhovel.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2005