znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 166/04-43

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   21.   októbra   2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka prerokoval   sťažnosť P.   B.,   T.,   zastúpeného advokátom   JUDr.   J. Š.,   T.,   ktorou namietal porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 182/94, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo P. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Okresným súdom Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 182/94 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   II p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 11 C 182/94 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   P.   B. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   10 000   Sk (slovom   desaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   II p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia P. B.   advokátovi   JUDr.   J.   Š.,   T.,   vo   výške   9 340   Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún) na jeho účet do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti P. B.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra 2003   doručená   sťažnosť   P.   B.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. J. Š., T. Sťažnosť bola doplnená podaním z 21. júla 2004. Sťažovateľ sťažnosťou namietal porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   Okresným   súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 182/94.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 18. augusta 2004 a podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ju uznesením   č.   k.   III. ÚS   166/04-30   prijal   na   ďalšie   konanie.   Na   výzvu   ústavného   súdu účastníci   konania   oznámili,   že   súhlasia   s prerokovaním   veci   bez   ústneho   pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania, ktoré vzhľadom na charakter konania nemohlo prispieť k ďalšiemu objasneniu veci.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že v právnej veci sťažovateľa (v konaní pred okresným súdom navrhovateľa) c/a Vodohospodárske stavby, a. s., Bratislava (ďalej len „odporca“), o neplatnosť   rozviazania   pracovného   pomeru   a o vyplatenie   ušlej   mzdy   vedenej   na okresnom   súde   pod   sp.   zn.   11   C   182/94   okresný   súd   čiastočným   rozsudkom č. k. 11 C 182/94-23 zo 6. marca 1995 vyhovel navrhovateľovi a určil, že pracovný pomer trvá. Predmetný rozsudok bol potvrdený rozsudkom bývalého Mestského súdu v Bratislave ako súdu odvolacieho.

V časti o zaplatenie ušlej mzdy bola odporcovi rozsudkom č. k. 11 C 182/94-108 zo 16. decembra 1996 uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy s úrokom z omeškania.   Na   základe   odvolania   odporcu   bol   tento   rozsudok   Krajským   súdom v Bratislave zrušený a celý spisový materiál bol 20. augusta 1997 vrátený okresnému súdu na ďalšie konanie.

Podľa tvrdenia sťažovateľa okresný súd v ďalšom konaní opakovane skúmal otázku „svojvoľného opustenia pracoviska“, teda vec ohľadne rozviazania pracovného pomeru, a vykonával   opakované výsluchy   svedkov.   Táto   otázka   už   bola právoplatne rozhodnutá a výpovede svedkov boli súčasťou súdneho spisu. V dôsledku takého konania okresného súdu bol rozsudok vo veci náhrady mzdy vydaný až 14. augusta 2002, teda po piatich rokoch od vrátenia spisu odvolacím súdom. Proti tomuto rozsudku podal odporca znova odvolanie, pričom vo veci do dňa podania sťažnosti nebolo odvolacím súdom rozhodnuté.

Sťažovateľ   sa   domáhal   ochrany   ústavného   práva   formou   sťažností   na   prieťahy v súdnom   konaní 22. septembra 1997,   1. októbra 1997,   resp.   1. marca   1998 podanými v súlade s ustanovením § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov, avšak bezvýsledne.

Vzhľadom   na   nečinnosť   okresného   súdu   sa   domnieva,   že   bolo   porušené   jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Sťažovateľ   ďalej   žiadal   priznať   finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy, a to vo výške 800 000 Sk.

JUDr.   M.   Š.,   ktorá   je   poverená   zastupovaním   predsedníčky   okresného   súdu,   na základe výzvy ústavného súdu uviedla, že nemôže zaujať stanovisko k sťažnosti, pretože spis   okresného   súdu   vedený   pod   sp.   zn.   11   C   182/94   sa   nachádza   na   Krajskom   súde v Bratislave z dôvodu odvolania.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností a predovšetkým z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 182/94:

Navrhovateľ podal 17. októbra 1994 návrh na určenie trvania pracovného pomeru a náhradu mzdy pre prekážky na strane organizácie odporcu Obvodnému súdu Bratislava 2 (ďalej len „obvodný súd“; v súčasnosti okresný súd). Vzhľadom na to, že návrh nebol úplný,   navrhovateľ   na   základe   predvolania   obvodného   súdu   22.   novembra   1994   návrh doplnil. Ďalej uviedol, že kópie pracovnej zmluvy s odporcom a ďalšie doklady doloží do spisu do dvoch týždňov. Dňa 30. novembra 1994 navrhovateľ doručil doklady obvodnému súdu.   Prvé   pojednávanie,   na   ktorom   boli   vypočutí   navrhovateľ   aj   odporca,   sa   konalo 14. decembra   1994.   Pojednávanie   bolo   odročené   za   účelom   vypočutia   svedkov. Na pojednávaní 4. januára 1995 bol vypočutý svedok a pojednávanie bolo odročené na 25. január   1995.   Dňa   27.   decembra   1994   bolo   obvodnému   súdu   doručené   písomné vyjadrenie k návrhu od odporcu. Na pojednávaní 25. januára 1995 boli vypočutí svedkovia a pojednávanie   bolo   odročené   na   8.   február   1995   za   účelom   vyhlásenia   rozhodnutia. Na tomto pojednávaní súd krátkou cestou doručil navrhovateľovi vyjadrenie odporcu, ktoré bolo omylom vložené v inom spise, a pojednávanie odročil na 9. február 1995, keď obvodný súd vyhlásil čiastočný rozsudok a rozhodol, že pracovný pomer navrhovateľa u odporcu naďalej trvá. Na pojednávanie 25. marca 1995 sa odporca nedostavil, pričom predvolanie mu   bolo   doručené.   Navrhovateľ   doložil   obvodnému   súdu   výpočet   diét   a výpočet   ušlej mzdy. Pojednávanie bolo odročené na 5. apríl 1995. Dňa 5. apríla 1995 bola obvodnému súdu doručená žiadosť odporcu o odročenie pojednávania s odôvodnením, že je potrebné počkať,   pokiaľ   čiastočný   rozsudok   nadobudne   právoplatnosť.   V ten   istý   deň   bola obvodnému súdu doručená sťažnosť navrhovateľa, v ktorej poukazuje na to, že správanie odporcu je príčinou odročovania pojednávaní. Dňa 29. marca 1995 bolo obvodnému súdu doručené vyjadrenie odporcu k nároku navrhovateľa. Odvolanie odporcu voči čiastkovému rozsudku bolo obvodnému súdu doručené 29. marca 1995. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 5. apríla 1995, odporca predložil fotokópiu mzdového listu navrhovateľa za rok 1994. Dňa 11.   apríla   1995   bolo   obvodnému   súdu   doručené   vyjadrenie   odporcu   k   náhrade   mzdy. Pojednávanie 19. apríla 1995 bolo odročené na neurčito pre neprítomnosť predsedu senátu. Navrhovateľ   predložil   31.   mája   1995   vyjadrenie   k   odvolaniu   odporcu.   Mestský   súd   v Bratislave rozsudkom č. k. 7 Co 223/95-62 zo 6. októbra 1995 potvrdil čiastočný rozsudok súdu   prvého   stupňa.   Dňa   1.   decembra   1995   bol   obvodnému   súdu   doručený   návrh   na doplnenie petitu zo strany navrhovateľa.

Doplňujúce vyjadrenie odporcu   k náhrade mzdy   bolo obvodnému súdu   doručené 31. januára 1996. Pojednávanie z 5. februára 1996 bolo odročené pre neúčasť navrhovateľa, ktorý   nemal   riadne   vykázané doručenie.   Dňa   20.   februára   1996   bolo   obvodnému   súdu doručené ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní navrhovateľom z dôvodu výkonu práce v zahraničí. Dňa 22. marca 1996 bolo obvodnému súdu doručené ďalšie vyjadrenie odporcu k náhrade mzdy. Na pojednávaní 25. marca 1996 sa nezúčastnil navrhovateľ, ktorý svoju neprítomnosť ospravedlnil. Pojednávanie, ktoré sa konalo 22. mája 1996, bolo odročené, pretože   navrhovateľ   sa   odsťahoval   z adresy,   ktorú   uviedol,   a nové   bydlisko   neuviedol. Na pojednávaní 19. júna 1996 sa nezúčastnil odporca a navrhovateľ potvrdil svoj návrh na náhradu   ušlej   mzdy.   Pojednávania,   ktoré   sa   konali   31.   júla   1996,   16.   augusta   1996, 16. septembra   1996   a 30.   septembra   1996,   boli   odročené   pre   neúčasť   navrhovateľa   na pojednávaní.   Navrhovateľa   na   pojednávaní   zastupovala   jeho   matka,   ktorá   jeho neprítomnosť ospravedlnila. Navrhovateľ v tomto čase pracoval v Ruskej federácii a matka nevedela uviesť, kto je jeho zamestnávateľ ani kedy sa zo zahraničia vráti. Aj pojednávania z 9. októbra 1996 a 9. decembra 1996 boli odročené pre neprítomnosť navrhovateľa na pojednávaní. Dňa 2. augusta 1996 bolo obvodnému súdu doručené doplnenie vyjadrenia odporcu k náhrade mzdy. Na pojednávaní 11. decembra 1996 sa zúčastnili navrhovateľ aj odporca, ale pre hospitalizáciu členky senátu bolo pojednávanie odročené. Na pojednávaní 16.   decembra   1996   bol   vyhlásený   rozsudok,   na   základe   ktorého   bol   odporca   povinný zaplatiť náhradu mzdy navrhovateľovi v stanovenej výške.

Dňa 17. februára 1997 bolo okresnému súdu doručené odvolanie odporcu voči jeho rozsudku č. k. 11 C 182/94-108. Dňa 24. februára 1997 sa bez predvolania dostavil na okresný súd navrhovateľ, kde si prevzal odvolanie. Vyjadrenie navrhovateľa k odvolaniu odporcu bolo okresnému súdu doručené 5. marca 1999. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 31 Co 125/97-126 z 30. júna 1997 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Listom z 27. marca 1998 podpredsedníčka okresného súdu odpovedala na sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní. Sťažnosť navrhovateľa bola hodnotená ako neopodstatnená. Na   pojednávaní   27.   mája   1998   boli   vypočutí   navrhovateľ   a právny   zástupca   odporcu. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

V mesiacoch   január   až   máj   1999   okresný   súd   vykonával   ďalšie   dokazovanie   na základe   rozsudku   Krajského   súdu   v Bratislave   (zistil   mená   vodičov   zabezpečujúcich dopravu z Ruskej federácie na Slovensko, údaje zo Správy mestského majetku v Trnave, adresu   manželky   navrhovateľa).   Dňa   18.   mája   1999   bolo   okresnému   súdu   doručené vyjadrenie odporcu k náhrade mzdy na základe zápisnice z pojednávania z 27. mája 1998. Na pojednávaní 2. júna 1999 sa vyjadrili navrhovateľ aj právny zástupca odporcu a bol vypočutý   svedok   –   vodič   autobusu.   Druhý   vodič   autobusu   svoju   neprítomnosť   na pojednávaní   ospravedlnil   listom,   ktorý   bol   okresnému   súdu   doručený   28.   mája   1999. Pojednávanie bolo odročené na neurčito z dôvodu predvolania ďalších svedkov. Dňa 1. júla 1999 boli okresnému súdu predložené doklady od odporcu. Na pojednávaní 1. decembra 1999 bol vypočutý svedok (druhý vodič), pojednávanie bolo odročené na neurčito z dôvodu vypočutia ďalšieho svedka.

Dňa 19. januára 2000 bol nazrieť do spisu navrhovateľ, o čom je urobený úradný záznam. Na pojednávaní 27. marca 2000 súd pripustil rozšírenie petitu, vypočul svedka a pojednávanie bolo odročené na neurčito. Dňa 26. mája 2000 bol súdu doručený ďalší list od odporcu, v ktorom predložil vyjadrenie k výpočtu ušlého zárobku, a 23. augusta 2000 odporca oznámil súdu adresu Ing. T. F. (ďalšieho svedka).

Dňa 10. januára 2001 Okresný súd Bratislava II požiadal Okresný súd Nitra vypočuť svedka Ing. T. F., bytom N., ktorý bol Okresným súdom Nitra vypočutý 26. februára 2001. Dňa 26. marca 2001 bol okresnému súdu predložený odporcom mzdový list. Pojednávanie z 18. apríla 2001, na ktorom nebol prítomný prísediaci, bolo odročené na 14. máj 2001. Dňa 3. mája 2001 bolo okresnému súdu doručené doplnenie vyjadrenia odporcu. Okresný súd uznesením zo 6. júla 2001 č. k. 11 C 182/94-216 ustanovil súdneho znalca na podanie znaleckého posudku. Súdny znalec listom z 31. júla 2001 oznámil súdu, že posudok bude môcť   vypracovať   až   začiatkom   októbra   2001.   Znalecký   posudok   bol   okresnému   súdu doručený 23. novembra 2001.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   11   C   182/94-222   zo   4.   februára   2002   rozhodol o priznaní odmeny znalca za vypracovanie znaleckého posudku. Dňa 25. februára 2002 bolo súdu   doručené   odvolanie   odporcu   voči   uzneseniu   o   priznaní   odmeny   znalca.   Listom z 15. marca 2002 sa znalec vyjadril k odvolaniu proti uzneseniu. Dňa 3. apríla 2002 bolo súdu doručené vyjadrenie navrhovateľa k odvolaniu odporcu. V ten istý deň bola okresnému súdu doručená sťažnosť navrhovateľa na senát JUDr. Z. M. Okresný súd výzvou z 22. apríla 2002 vyzval navrhovateľa, aby upresnil svoje podanie, ktoré bolo okresnému súdu doručené 3. apríla 2002. Okresný súd uznesením č. k. 11 C 182/94-241 zo 6. júna 2002 zastavil konanie o vydanie predbežného opatrenia. Uznesením č. k. 11 C 182/94-241 zo 6. júna 2002 okresný súd zastavil aj konanie o zaplatenie 3 000 000 Sk. Listom z 26. júna 2002 reagoval JUDr. R. F. poverený výkonom funkcie predsedu okresného súdu na sťažnosť navrhovateľa a oznámil mu, že ju považuje za neopodstatnenú, a poučil ho o možnosti vzniesť námietku zaujatosti   voči   konajúcej   sudkyni.   Dňa   10.   júla   2002   bolo   okresnému   súdu   doručené doplnenie vyjadrenia odporcu. Pojednávanie 15. júla 2002, na ktorom svoju neprítomnosť ospravedlnil odporca, bolo odročené. Rozsudok bol vyhlásený na pojednávaní 13. augusta 2002. Okresný súd opravným uznesením č. k. 11 C 182/94-271 zo 16. augusta 2002 opravil vo výroku rozsudok okresného súdu č. k. 11 C 182/94-255 zo 14. augusta 2002. Odvolanie odporcu   proti   tomuto   rozsudku   bolo   okresnému   súdu   doručené   17.   októbra   2002. Vyjadrenie navrhovateľa ku odvolaniu odporcu bolo doručené 18. novembra 2002.

Spis   s   opravným   prostriedkom   bol   Krajskému   súdu   v   Bratislave   predložený 19. marca 2003. Krajský súd v Bratislave vytýčil pojednávanie na 6. október 2004.

III.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, každý má právo na to, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného súdu   sa   otázka,   či   v konkrétnom   prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48   ods.   2   ústavy, skúma vždy   s ohľadom   na konkrétne   okolnosti   každého prípadu najmä   podľa   týchto   troch   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníkov   a   postup   súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98, I. ÚS 3/00).

Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd bral do úvahy aj v predmetnom prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   92/97   a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu veci, pričom na základe týchto hľadísk konanie   o   určenie   trvania   pracovného   pomeru   a náhradu   mzdy   pre   prekážky   na   strane organizácie odporcu nepovažuje ako zložitú vec.

Pri posudzovaní podľa kritéria správanie účastníkov ústavný súd zistil skutočnosti, ktoré   mali   vplyv   na   celkovú   dĺžku   konania.   V roku   1996   obvodný   súd   vytýčil   spolu 13 pojednávaní, ale na desiatich z nich nebol prítomný navrhovateľ, pretože v tomto čase pracoval   v Ruskej   federácii.   Rovnako   aj   na   strane   odporcu   tým,   že   využíval   zákonom prípustné   procesné   prostriedky,   došlo   k značnému   predĺženiu   konania.   Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že využívanie procesných prostriedkov sťažovateľom ako   účastníkom   konania,   ktoré   mali   za   následok   spomalenie   postupu   súdu   v konaní, nemožno pripísať na ťarchu tohto súdu (I. ÚS 41/03). Ústavný súd konštatuje, že analogicky ani   využívanie   procesných   prostriedkov   odporcom   ako   účastníkom   konania   nemožno započítať na ťarchu okresného súdu.

Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. V prvom rade ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že súdne konanie, ktoré v právnej veci sťažovateľa začalo 17. októbra 1994, nie je doteraz ukončené. Od marca 2003 prebieha na Krajskom súde v Bratislave odvolacie konanie. Ústavný súd nepreskúmaval priebeh tohto konania, pretože sťažovateľ namietal iba zbytočné prieťahy v konaní vedenom na okresnom súde.

Okrem   toho   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   namieta   zbytočné   prieťahy v konaní   okresného   súdu,   ktoré   sú   podľa   jeho   názoru   aj   následkom   zdĺhavého a v niektorých prípadoch aj duplicitného dokazovania, avšak ústavný súd zistil, že okresný súd tak konal na základe rozsudku Krajského súdu v Bratislave. Z neho pre okresný súd vyplýva povinnosť prehodnotiť už vykonané dokazovanie, prípadne vykonať ďalšie dôkazy navrhnuté účastníkmi. V odôvodnení rozsudku Krajského súdu v Bratislave je uvedené, že z hľadiska nároku navrhovateľa o náhradu mzdy bude potrebné zisťovať, či navrhovateľ nemohol vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy pre prekážky na strane organizácie, teda či nevykonávanie práce navrhovateľa počas trvania pracovného pomeru bolo spôsobené výlučným konaním organizácie odporcu v rozpore s ustanovením Zákonníka práce, resp. pracovnej zmluvy, alebo či túto skutočnosť zavinil aj sám navrhovateľ, prípadne výlučne sám navrhovateľ konaním v rozpore so Zákonníkom práce.

Pri   skúmaní   toho,   či   v dôsledku   postupu   okresného   súdu   došlo   k porušeniu označeného   základného   práva,   ústavný   súd   zistil,   že   napriek   dlhému   priebehu   konania v danej veci k zbytočným prieťahom zo strany súdu došlo iba v obdobiach od 22. augusta 1997, keď bol spis vrátený okresnému súdu z Krajského súdu v Bratislave, do uskutočnenia pojednávania   po   zrušení   rozsudku,   teda   do   27.   mája   1998,   a od   23.   augusta   2000 do 10. januára 2001, keď okresný súd až po uplynutí štyroch mesiacov dožiadal Okresný súd Nitra o vypočutie svedka, ktorého adresu mal k dispozícii už 23. augusta 2000.

V konaní okresného súdu sp. zn. 11 C 182/94 teda došlo ku zbytočným prieťahom v celkovej dĺžke 13 mesiacov, ktoré treba považovať za porušenie práva sťažovateľa na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd pri vymedzení celkovej dĺžky zbytočných prieťahov bral do úvahy iba obdobie nečinnosti okresného súdu, pretože v ďalších obdobiach, ako už bolo uvedené, ako sťažovateľ, tak aj odporca mali podiel na terajšej dĺžke konania.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov a taktiež prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov.

V súvislosti s úpravou sťažnosti čl. 127 ods. 3 ústavy ustanovuje: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že „Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie“.

Sťažovateľ   požadoval   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   800 000   Sk. Svoju žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil tým, že súdne pojednávanie trvá   desať rokov   a doteraz vec nie je právoplatne skončená. Okresný súd opakovane   vypočúval   svedkov   a vykonával   duplicitné   úkony,   čím   bol   sťažovateľ permanentne   udržiavaný   v stave   právnej   neistoty.   Výšku   požadovaného   finančného zadosťučinenia zdôvodnil tým, že za každý rok prieťahov požaduje 100 000 Sk, čo pri 8 rokoch predstavuje čiastku 800 000 Sk.

Ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie a pri určovaní jeho výšky vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   to,   že   celková   doba   konania   okresného   súdu   bola   poznačená zbytočnými   prieťahmi   z jeho   strany,   ústavný   súd   rozhodol   aj   o primeranom   finančnom zadosťučinení podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde vo výške 10 000 Sk. Vo zvyšnej časti návrhu o primeranom finančnom zadosťučinení nevyhovel.

Právny   zástupca   sťažovateľa   v sťažnosti   žiadal   ústavný   súd   o priznanie   trov právneho   zastúpenia.   Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym zástupcom sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom, ak   predmet   sporu   nie   je   oceniteľný   peniazmi,   odmena   za   jeden   úkon   je   jedna   tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 1 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2003 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 13 602 Sk.

Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie   sťažnosti   4   534   Sk   za   každý   úkon   podľa   ustanovenia   §   16   ods.   1   vyhlášky č. 163/2002.   Ústavný   súd   rozhodol   aj   o priznaní   náhrady   výdavkov   na   miestne telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné   vo   výške   jednej   stotiny   výpočtového základu podľa § 19 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., t. j. 136 Sk. Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov vo výške 9 340 Sk.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2004