znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 166/03-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júla 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. L., bytom M., ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 S 56/02-14 z 12. júna 2002 a č. k. 3 S 55/02-8 zo 17. decembra 2002, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť Ing. P. L., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a základného práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 S 56/02-14 z 12. júna 2002,   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

2. Sťažnosť Ing. P. L., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a základného práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 3 S 55/02-8 zo 17. decembra 2002,   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2003 doručená sťažnosť Ing. P. L., bytom M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie   svojho   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a základného   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový protokol“) rozsudkami Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 S 56/02-14 z 12. júna 2002 a č. k. 3 S 55/02-8 zo 17. decembra 2002 v konaní o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu – Sociálnej poisťovne.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že 21. marca 2002 zaslal krajskému súdu   ako   správnemu   súdu   návrh   na   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutí   Sociálnej poisťovne,   pobočky   Michalovce,   č.   500-3308-4105/2001,   č.   500-3308A-4105/2001 z 13. decembra 2001 a č. 200-331-4204/99 z 10. februára 1999, ktoré boli potvrdené rozhodnutiami Sociálnej poisťovne, ústredia Bratislava, Ul. 29. augusta č. 8 (ďalej len „Sociálna poisťovňa“), č. 422-69-6020/2002 a č.   422-68-6020/2002 z 15. februára 2002.   Krajský   súd   uvedené   rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne   potvrdil.   Sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť podaniami doručenými ústavnému súdu 15. mája 2003 a 6. júna 2003.   Sťažovateľ   nesúhlasí   s názorom   krajského   súdu,   podľa   ktorého   ako   právne bezvýznamné   treba   hodnotiť   tvrdenie   navrhovateľa,   že   „podnikajúci   starobný dôchodca“   nie   je   platiteľom   poistného,   pretože   zákon   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 274/1994 Z. z. o Sociálnej poisťovni v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákona o Sociálnej poisťovni“) nepozná termín „podnikajúci starobný dôchodca“, len pojem samostatne zárobkovo činná osoba, ktorá poberá starobný dôchodok. Podľa názoru   sťažovateľa   za   obdobie,   keď   bol   samostatne   zárobkovo   činnou   osobou a zároveň poberal starobný dôchodok, nemal platiť poistné na nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie a ani penále.

Porušenie   základných   práv   a slobôd   vidí   sťažovateľ   v tom,   že   rozsudkom krajského   súdu   č.   k.   4   S   56/02-14,   ktorým   bolo   potvrdené   rozhodnutie   Sociálnej poisťovne   č.   422-68-6020/2002 z 15. februára   2002,   a rozsudkom   krajského   súdu č.   k.   3   S   55/02-8,   ktorým   bolo   potvrdené   rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne č. 422-69-6020/2002 z 15. februára 2002, došlo k porušeniu čl. 6 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„Vzhľadom na uvedené... žiadam Ústavný súd Slovenskej republiky, aby zrušil rozsudky Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 S 55/02 zo dňa 17. decembra 2002 a sp. zn. 4 S 56/02 zo dňa 12. júna 2002 a zaviazal Krajský súd v Košiciach, aby zistil celkovú správnu dlžnú sumu Ing. P. L., M.... voči Národnej poisťovni a Sociálnej poisťovni, a to istiny, penále a exekučné poplatky, ďalej koľko dlžník zaplatil a koľko zo zaplateného patrí Sociálnej poisťovni a koľko Všeobecnej zdravotnej poisťovni.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa   čl.   6   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo   časti   procesu   v   záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného   práva.   To   nebráni   právu   štátov   prijímať   zákony,   ktoré   považujú za   nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.

Podľa právneho názoru ústavného súdu nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ústavy považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

1.   Rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   4   S   56/02-14   z 12.   júna   2002 bolo potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne č. 422-68-6020/2002 z 15. februára 2002. Týmto rozhodnutím bolo potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Michalovce,   č.   500-3308A-4105/2001   z   13.   decembra   2001,   ktorým   bolo sťažovateľovi   ako   samostatne   zárobkovo   činnej   osobe   uložené   penále   v sume 12   390   Sk   za   neuhradenie   poistného   na   nemocenské   poistenie   a   dôchodkové zabezpečenie za obdobie od 1. júla 1998 do 31. decembra 2000. Vo vzťahu k svojmu základnému právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru a základnému právu na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 4 S 56/02-14 z 12. júna 2002 sa sťažovateľ domáhal ústavnej ochrany až po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty. Rozsudok krajského súdu č. k. 4 S 56/02-14 z 12. júna 2002 nadobudol právoplatnosť 22. júla 2002. Sťažnosť mala byť podaná v súlade s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku, teda do 22. septembra 2002. Sťažnosť však bola podaná až 29. apríla 2003 (podľa dátumu na obálke), vzhľadom na to bola podaná oneskorene.

Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene (bod 1 výrokovej časti uznesenia).

2. Porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru a základného práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu namietal sťažovateľ aj v konaní vedenom na krajskom súde, a to rozsudkom č. k. 3   S   55/02-8   zo 17.   decembra   2002,   ktorým   bolo   potvrdené   rozhodnutie   Sociálnej poisťovne   z   15.   februára   2002   č.   422-69-6020/2002.   Týmto   rozhodnutím   bolo potvrdené   rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne,   pobočky   Michalovce,   č.   500-3308-4105/2001, ktorým bolo sťažovateľovi predpísané poistné za obdobie od 1. júla 1998 do 31. decembra 2000 na nemocenskom poistení a do 1. januára 2000 do 31. júla 2000 na dôchodkové zabezpečenie spolu v sume 12 596 Sk.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde o zjavne neopodstatnenú sťažnosť. Namietať porušenie svojich práv v konaní pred ústavným súdom sú totiž oprávnené len tie fyzické alebo právnické osoby, ktoré splnili všetky zákonné podmienky spojené s nadobudnutím a uplatňovaním takýchto práv. Z konania o ústavnej sťažnosti sú preto vylúčené také návrhy, keď sťažovateľ nesplnil niektorú zo   zákonných   podmienok potrebnú pre vznik právneho vzťahu,   porušenie ktorého namietal   na   ústavnom   súde.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   jedným z dôvodov odmietnutia sťažnosti je jej zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade,   ak   ústavný   súd   nezistí   priamu   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých namietal sťažovateľ (I. ÚS 53/96, I. ÚS 62/96, I. ÚS 20/97).

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha   ústavného   súdu   na   predbežnom   prerokovaní   návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len   v tom,   aby   určil,   či   toto   preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu č. k. 3 S 55/02-8 zo 17. decembra 2002, argumentácia   krajského   súdu   uvedená   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   nie   je v rozpore   s právnym   posúdením   veci.   Sťažovateľ   je   samostatne   zárobkovo   činnou osobou od 15. augusta 1990 na základe rozhodnutia č. j. 430/1990 z 2. augusta 1990 vydaného Okresným národným výborom v Michalovciach podľa § 6 ods. 2 zákona č.   105/1990   Zb.   o súkromnom   podnikaní   občanov   v znení   neskorších   predpisov. Od 23. augusta 1997 je poberateľom starobného dôchodku. Podľa § 4a ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom zabezpečení“) za samostatne zárobkovo činné osoby sa na účely sociálneho zabezpečenia považujú osoby, ktoré majú oprávnenie prevádzkovať živnosť. Podľa § 145a ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 4a ods. 1 písm. a) - c), e) a g) účasť na nemocenskom poistení a dôchodkovom zabezpečení vzniká dňom vzniku oprávnenia na vykonávanie samostatnej   zárobkovej   činnosti   a zaniká   dňom   zániku   oprávnenia   na vykonávanie tejto činnosti. Podľa § 19 ods. 2 zákona o Sociálnej poisťovni samostatne zárobkovo činná   osoba   vykazuje   a odvádza   poistné   na   nemocenské   poistenie   a dôchodkové zabezpečenie za seba a za spolupracujúce osoby. Podľa § 14 ods. 7 písm. e) zákona o Sociálnej poisťovni fyzické osoby a právnické osoby uvedené v ods. 1 písm. a) - d) sú   povinné   platiť   poistné   na   nemocenské   poistenie   a dôchodkové   zabezpečenie s výnimkou obdobia, za ktoré osoby uvedené v ods. 1 písm. a) - c) poberajú starobný dôchodok. To neplatí na účely nemocenského poistenia. Zákonom č. 345/1999 Z. z. bol zmenený a doplnený zákon č. 274/1994 Z. z. a od 1. januára 2000 bolo zmenené aj ustanovenie   §   14   ods.   7,   a to   tak,   že   v dôsledku   toho   bol   požívateľ   starobného dôchodku, pokiaľ bol samostatne zárobkovo činnou osobou, povinný platiť poistné nielen na nemocenské poistenie, ale aj na dôchodkové poistenie. Zákonom č. 232/2000 Z. z., ktorou bol zmenený a doplnený zákon o Sociálnej poisťovni, bolo ustanovenie § 14 ods. 7 doplnené tak, že do 1. augusta 2000 samostatne zárobkovo činná osoba - požívateľ   starobného   dôchodku   -   platila   poistné   už   len   na   nemocenské   poistenie. Na   základe   uvedených   zmien   zákona   o Sociálnej   poisťovni   bol   navrhovateľ   ako samostatne zárobkovo činná osoba a neskôr požívateľ starobného dôchodku povinný platiť poistné na nemocenské poistenie za obdobie od 1. júla 1998 do 31. decembra 2000 a poistné na dôchodkové zabezpečenie za obdobie od 1. januára 2000 do 31. júla 2000.   Na   základe   toho   bolo   v súlade   s platnou   právnou   úpravou   navrhovateľovi predpísané   dlžné   poistné   na   nemocenské   poistenie   za   obdobie   od   1.   júla   1998 do   31.   decembra   2000   v sume   4   896   Sk   a poistné   na   dôchodkové   zabezpečenie za obdobie od 1. januára 2000 do 31. júla 2000 v sume 7 700 Sk.

Keďže ústavný súd zistil, že medzi konaním naznačeným v sťažnosti a právnym názorom   krajského   súdu   uvedeným   v   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   3   S   55/02-8 zo 17. decembra 2002 nie je príčinná súvislosť, z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť v druhej časti (bod 2 výrokovej časti uznesenia) po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom,   pričom   doložil   aj   potvrdenie   o   osobných,   majetkových   a   zárobkových pomeroch. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 30 ods. 1 a 2 a § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku môže ústavný súd ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu, advokáta, ak taká osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti.   Tieto tri predpoklady na ustanovenie zástupcu v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť. Vzhľadom na to,   že   ide   o sťažnosť   v časti   podanú   oneskorene   a v časti   zjavne   neopodstatnenú, ústavný súd nevyhovel žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2003