znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 166/02

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. novembra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť R. A., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. N., B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 17 ods. 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 T 11/01 zo 17. septembra 2002 a porušenie čl. 142 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3 Nt 627/00 zo 16. júna 2000, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť   R.   A.   v   časti   namietajúcej   porušenie jeho práv podľa čl. 17 ods.   5,   čl.   46   ods.   1   a 2,   čl.   48   ods.   2   a   čl.   50   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky a žiadajúcej zrušenie uznesenia   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn. 1 T 11/01 zo 17. septembra 2002   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

2. Sťažnosť R. A. vo zvyšnej časti   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.  

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra 2002 doručená sťažnosť R. A., bytom Bratislava, Jašíkova 19 (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. N., B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 17 ods. 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „účastník“) sp. zn. 1 T 11/01 zo   17.   septembra   2002,   ktorým   bola   zamietnutá   jeho   žiadosť   o prepustenie   z väzby   na slobodu, a čl. 142 ods. 2 ústavy uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3 Nt 627/00 zo 16. júna 2000, ktorým bolo rozhodnuté o predĺžení väzby.

Porušenie   svojich   uvedených   práv   vidí   navrhovateľ   v nepodloženosti   dôvodov, o ktoré oprel účastník svoje uznesenie. Okrem toho namieta správnosť obsahu zápisnice o jeho prvom výsluchu. V odmietnutí jeho argumentácie súdom vidí dôkaz toho, že súd ho už pokladá za vinného. Uvádza argumenty proti   odôvodneniu   napadnutého rozhodnutia účastníka. Zvlášť   namieta   nezákonnosť   jeho   väzby od 24. októbra 2000, resp. od 23. marca 2001, keď o nej v rozpore s § 71 ods. 1 Trestného poriadku rozhodol samosudca, a nie senát.

Podľa   §   20   ods.   3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania. Zákonná požiadavka viazanosti návrhom platí zvlášť pre   návrh   výroku   ústavného súdu   (petit),   čiže   pre tú   časť návrhu, v ktorej   navrhovateľ formuluje   výrok   rozhodnutia   ústavného   súdu,   ktorého   sa   domáha.   Ústavný   súd   môže rozhodnúť len o tom, o čom navrhovateľ žiada rozhodnúť.

Navrhovateľ žiada, aby ústavný súd zrušil rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 T 11/01 zo 17. septembra 2002, lebo ním boli porušené jeho práva podľa čl. 17 ods. 5, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 ústavy.

Zároveň žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho práv podľa čl. 142 ods. 2 ústavy tým, že o predĺžení jeho väzby uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3 Nt 627/00 zo 16. júna 2000 rozhodol samosudca, a nie senát tak ako to vyžaduje § 71 ods. 1 Trestného poriadku.

Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 T 11/01 zo 17. septembra 2002 mohol   navrhovateľ   napadnúť   sťažnosťou   podľa   §   141   Trestného   poriadku,   čiže   ak   sa navrhovateľ   domnieva,   že   napadnutým   uznesením   boli   porušené   jeho   práva,   tak   mal k dispozícii   účinný   prostriedok   súdnej   ochrany   pred   ich   porušením,   čo   podľa   zásady subsidiarity obsiahnutej v čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od namietaného porušenia základného práva alebo slobody. Od 16. júna 2000, keď bolo prijaté uznesenie Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3 Nt 627/00, do októbra 2002, keď sa navrhovateľ obrátil so sťažnosťou na ústavný súd, uplynuli viac ako dva mesiace.  

Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 To 37/02 zo 6. augusta 2002   ústavný   súd   naviac   zistil,   že   najneskoršie   29.   apríla   2002   o väzbe   navrhovateľa rozhodol senát. Z toho vyplýva, že od doby, keď bolo ukončené údajné protiprávne držanie navrhovateľa vo väzbe, do októbra 2002, keď sa obrátil na ústavný súd, uplynuli viac ako 2 mesiace. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov   od   údajného   porušenia   základného   práva   alebo   slobody.   Naviac   sa   i touto námietkou   zaoberali   všeobecné   súdy.   Nedostatok   právomoci   ústavného   súdu a oneskorenosť   podania   sťažnosti   sú   neodstrániteľné.   Preto   ústavný   súd   nevyzýval navrhovateľa na odstránenie nedostatkov jeho sťažnosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. novembra 2002