znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 165/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, správcu konkurznej podstaty KELIS KOVOPROJEKT ELI s. r. o. v konkurze,Levočská 9, Prešov, zastúpeného advokátkou JUDr. Miroslavou Husovskou, Weberova 2,Prešov, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súduSlovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 19/2014 z 22. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,   správcu   konkurznej   podstaty   KELISKOVOPROJEKT ELI s. r. o. v konkurze, o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,správcu konkurznej podstaty KELIS KOVOPROJEKT ELI s. r. o. v konkurze, Levočská 9,Prešov (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obo 19/2014 z 22. mája 2014.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „porušovateľ“)   svojím   uznesením sp. zn. 5 Obo 19/2014 zo dňa 22.05.2014 potvrdil uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5K 162/2002-573 zo dňa 11.02.2014, ktoré napadol sťažovateľ svojím odvolaním. Svoje rozhodnutie však porušovateľ aj napriek rozsiahlemu a podrobnému odvolaniu sťažovateľa, v ktorom namietal niekoľko pochybení, porušovateľ vôbec neodôvodnil, resp. odôvodnil   len   veľmi   stručne   a   to,   že   má   za   to,   že   prvostupňový   súd   vyčerpávajúcim spôsobom posúdil činnosť oboch správcov a preto sa porušovateľ s hodnotením súdu prvého stupňa plne stotožnil.

Porušovateľ sa však v skutočnosti vôbec nevenoval niekoľko stranovým námietkam sťažovateľa uvedených v odvolaní, v ktorých sťažovateľ podrobne dôvodil, prečo považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za nesprávne a neobjektívne, prečo podľa neho nie sú argumenty súdu prvého stupňa pravdivé, poukazoval na rozpory a významné skutočností, v ktorých   prvostupňový   súd   pochybil,   no   aj   napriek   tomu   sa   porušovateľ   k   dôvodom a argumentom samotného odvolania sťažovateľa nijako nevyjadril, len stroho konštatoval, že sa plne stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa.

Práve   z   tohto   dôvodu,   a   to   že   porušovateľ   sa   náležite   nezaoberal   odvolaním sťažovateľa, resp. nezaoberal sa ním vôbec, sťažovateľ považuje takéto nezaoberanie sa opravným prostriedkom účastníka zo strany konajúceho súdu za hrubé porušenie práva účastníka konania na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...

Vychádzajúc   z   tohto   záveru   chce   sťažovateľ   poukázať   na   to,   že   odôvodnenie porušovateľa   je   natoľko   nejasné   a   neúplné,   že   overenie   správnosti   výroku   je nepreskúmateľné, pričom sťažovateľ sa domáha minimálne aspoň svojho ústavného práva dozvedieť sa o dôvodoch takéhoto arbitrárneho rozhodnutia. Z dôvodu, že sa tak nestalo, sťažovateľ má za to, že jeho ústavné právo na spravodlivý súdny proces bolo porušené. Pokiaľ   ide   o   samotnú   podstatu   konania,   v   ktorom   bolo   vydané   napádané rozhodnutie, sťažovateľ uvádza, že v danom konaní nesúhlasil s tým ako prvostupňový a následne   aj   druhostupňový   súd   (porušovateľ)   rozhodol   o   rozdelení   odmeny   správcov konkurznej   podstaty   medzi   nového   správcu   (sťažovateľa)   a   predošlého   správcu.   Resp. sťažovateľ sa nevie stotožniť najmä s tým, že takéto rozhodnutie o rozdelení a priznanej odmene nebolo riadne, zrozumiteľne a preukázateľne odôvodnené a to tak zo strany súdu prvého stupňa, ako aj zo strany porušovateľa.

V tomto kontexte je síce významná tá skutočnosť, že pre rozhodnutie o uvedenej otázke   je   dôležitá   aplikácia   ust.   §   9   vyhlášky   č.   493/1991   Zb.   v   platnom   znení,   „ak v konkurznom alebo vyrovnacom konaní bolo činných niekoľko správcov, patrí každému z nich   podiel   konkurznej   odmeny   zodpovedajúci   rozsahu   a   dĺžke   doby   jeho   činnosti“, na druhej   strane   je   však   neprehliadnuteľná   aj   tá   skutočnosť,   ako   je   dobré   predmetné ustanovenie správne aplikovať.

Hoci   v   tejto   súvislosti   si   sťažovateľ   uvedomuje,   že   vyššie   uvedené   zákonné ustanovenie ponecháva svojím spôsobom široký rozsah pre voľnú úvahu súdu, ktorá spočíva v posúdení rozsahu a dĺžky činnosti toho ktorého správcu konkurznej podstaty, na druhej strane však sťažovateľ má tiež za to, že aj každá takáto úvaha súdu by mala byť pri svojom rozhodovaní založená aj na riadnom vysporiadaní sa so všetkými účastníkmi namietanými skutočnosťami   a   argumentmi   ohľadne   samotného   rozsahu   a   dĺžky   činnosti   konkrétneho správcu...»

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodolnálezom, ktorým   vysloví,   že uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Obo   19/2014z 22. mája 2014 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľačl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zruší, vec vráti najvyššiemusúdu na ďalšie konanie a prizná sťažovateľovi úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn.5 Obo 19/2014 z 22. mája 2014, ktorým tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenieKrajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 K 162/2002-753 z 11. februára2014.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, žek úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovaniea ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniťkonanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravytakýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupné   bez akejkoľvek   diskriminácie   každému   z   nositeľovzákladných   práv   a   slobôd.   Koncepcia týchto   konaní   musí   zabezpečovať   reálny   výkona ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesnézáruky   základných   práv   a slobôd.   Existenciou   takýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajúústavné   požiadavky   späté   s uplatňovaním   základných   práv   a slobôd.   Ústavnosť   týchtokonaní   predpokladá   aj   to,   že orgán   verejnej   moci,   pred   ktorým   sa   takéto   konaniauskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle   a s využitím   všetkým   zákonomustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súdz   tohto   hľadiska   osobitne   pripomína   objektivitu   takého   postupu   orgánu   verejnej   moci(II. ÚS   9/00,   II.   ÚS   143/02).   Len   objektívnym   postupom   sa   v rozhodovacom   procesevylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívnypostup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojovzisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahujeaj   odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a ichvyužitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpokladyustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konaniaso   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto   postaveniavyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že byuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia súzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, lenvtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy   rozhodnutia.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;Hiro   Balani   c.   Španielsko   z 9. 12.   1994,   séria   A,   č.   303-B;   Georgiadis   c.   Gréckoz 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanejveci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovaniasťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovaťzáver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že najvyšší súd napadnuté uznesenieneodôvodnil   dostatočným   spôsobom   a   nezaoberal   sa   všetkými   námietkami   sťažovateľa.V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľa k porušeniu základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn. 5 Obo 19/2014 z 22. mája 2014najvyšší súd uviedol:

„... Pokiaľ ide o odvolanie správcu konkurznej podstaty ⬛⬛⬛⬛, odvolací súd dospel k záveru, že nie je opodstatnené. Súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí posúdil podrobne a vyčerpávajúco činnosť tak ⬛⬛⬛⬛ - pôvodného správcu, ako aj činnosť odvolateľa z hľadiska rozsahu a dĺžky ich činnosti ako aj z hľadiska náročnosti a zodpovednosti. Podrobne uviedol jednotlivé úkony vykonané správcami počas konkurzu a tieto úkony aj vyhodnotil, pritom sa správne zaoberal nečinnosťou tak na strane jedného, ako aj druhého správcu. S jeho hodnotením sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a poukazuje naň pri určení výšky odmeny. Preto, ak po zosumarizovaní ich činnosti   odmenu   rozdelil   medzi   pôvodného   a   nového   správcu   na   polovicu,   rozhodol   v súlade s § 9 vyhl. č. 493/1991 Zb...“

Keďže najvyšší súd poukazuje v napadnutom uznesení na odôvodnenie uzneseniakrajského súdu, kvôli úplnosti ústavný súd poukazuje aj na relevantnú časť odôvodneniauznesenia krajského súdu č. k. 5 K 162/2002-753 z 11. februára 2014, v ktorom sa uvádza:„... Súd posúdil rozsah a dĺžku činnosti správcov s prihliadnutím tak na nečinnosť ⬛⬛⬛⬛,   ktorý   neodovzdal   doklady   novému   správcovi   konkurznej   podstaty od zbavenia,   t.   z.   od   28.9.2004   do   roku   2008,   ako   aj   na   nečinnosť

, ktorý odstraňoval nedostatky konečnej správy od roku 2009 do roku 2011, nepreskúmal   pohľadávky   veriteľa   Slovenská   konsolidačná,   a.s.   Bratislava   a jeho predchodcov, ktoré boli prihlásené ako pohľadávky proti podstate u správcu

. v rokoch 2005 – 2007. Tieto boli preskúmané ⬛⬛⬛⬛. až   po   podaní   námietok   proti   konečnej   správe   veriteľom   Slovenská   konsolidačná   a.s. Bratislava   v roku   2011.   Na základe   uvedených   skutočností   dospel   súd   k záveru,   že   je odôvodnene priznaná odmena v rozsahu 50 % pre ⬛⬛⬛⬛ a 50 % pre ⬛⬛⬛⬛...“

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutomuznesení   zaoberal   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aj   vysporiadal   s   relevantnýmiodvolacími námietkami sťažovateľa, s ktorými sa nestotožnil, a preto rozsudok súdu prvéhostupňa potvrdil ako vecne správny. Napadnutý rozsudok krajského súdu nemožno podľanázoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký,ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajúpodstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť,na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálnemohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaníodmietol   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavneneopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch   sťažovateľa   uplatnených   v petite   sťažnosti   (zrušenie   napadnutého   uznesenianajvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 19/2014 z 22. mája 2014, vrátenie veci na ďalšie konaniea priznanie úhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2015