SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 165/2015-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, správcu konkurznej podstaty KELIS KOVOPROJEKT ELI s. r. o. v konkurze,Levočská 9, Prešov, zastúpeného advokátkou JUDr. Miroslavou Husovskou, Weberova 2,Prešov, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 5 Obo 19/2014 z 22. mája 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, správcu konkurznej podstaty KELISKOVOPROJEKT ELI s. r. o. v konkurze, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,správcu konkurznej podstaty KELIS KOVOPROJEKT ELI s. r. o. v konkurze, Levočská 9,Prešov (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obo 19/2014 z 22. mája 2014.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „porušovateľ“) svojím uznesením sp. zn. 5 Obo 19/2014 zo dňa 22.05.2014 potvrdil uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5K 162/2002-573 zo dňa 11.02.2014, ktoré napadol sťažovateľ svojím odvolaním. Svoje rozhodnutie však porušovateľ aj napriek rozsiahlemu a podrobnému odvolaniu sťažovateľa, v ktorom namietal niekoľko pochybení, porušovateľ vôbec neodôvodnil, resp. odôvodnil len veľmi stručne a to, že má za to, že prvostupňový súd vyčerpávajúcim spôsobom posúdil činnosť oboch správcov a preto sa porušovateľ s hodnotením súdu prvého stupňa plne stotožnil.
Porušovateľ sa však v skutočnosti vôbec nevenoval niekoľko stranovým námietkam sťažovateľa uvedených v odvolaní, v ktorých sťažovateľ podrobne dôvodil, prečo považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za nesprávne a neobjektívne, prečo podľa neho nie sú argumenty súdu prvého stupňa pravdivé, poukazoval na rozpory a významné skutočností, v ktorých prvostupňový súd pochybil, no aj napriek tomu sa porušovateľ k dôvodom a argumentom samotného odvolania sťažovateľa nijako nevyjadril, len stroho konštatoval, že sa plne stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa.
Práve z tohto dôvodu, a to že porušovateľ sa náležite nezaoberal odvolaním sťažovateľa, resp. nezaoberal sa ním vôbec, sťažovateľ považuje takéto nezaoberanie sa opravným prostriedkom účastníka zo strany konajúceho súdu za hrubé porušenie práva účastníka konania na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...
Vychádzajúc z tohto záveru chce sťažovateľ poukázať na to, že odôvodnenie porušovateľa je natoľko nejasné a neúplné, že overenie správnosti výroku je nepreskúmateľné, pričom sťažovateľ sa domáha minimálne aspoň svojho ústavného práva dozvedieť sa o dôvodoch takéhoto arbitrárneho rozhodnutia. Z dôvodu, že sa tak nestalo, sťažovateľ má za to, že jeho ústavné právo na spravodlivý súdny proces bolo porušené. Pokiaľ ide o samotnú podstatu konania, v ktorom bolo vydané napádané rozhodnutie, sťažovateľ uvádza, že v danom konaní nesúhlasil s tým ako prvostupňový a následne aj druhostupňový súd (porušovateľ) rozhodol o rozdelení odmeny správcov konkurznej podstaty medzi nového správcu (sťažovateľa) a predošlého správcu. Resp. sťažovateľ sa nevie stotožniť najmä s tým, že takéto rozhodnutie o rozdelení a priznanej odmene nebolo riadne, zrozumiteľne a preukázateľne odôvodnené a to tak zo strany súdu prvého stupňa, ako aj zo strany porušovateľa.
V tomto kontexte je síce významná tá skutočnosť, že pre rozhodnutie o uvedenej otázke je dôležitá aplikácia ust. § 9 vyhlášky č. 493/1991 Zb. v platnom znení, „ak v konkurznom alebo vyrovnacom konaní bolo činných niekoľko správcov, patrí každému z nich podiel konkurznej odmeny zodpovedajúci rozsahu a dĺžke doby jeho činnosti“, na druhej strane je však neprehliadnuteľná aj tá skutočnosť, ako je dobré predmetné ustanovenie správne aplikovať.
Hoci v tejto súvislosti si sťažovateľ uvedomuje, že vyššie uvedené zákonné ustanovenie ponecháva svojím spôsobom široký rozsah pre voľnú úvahu súdu, ktorá spočíva v posúdení rozsahu a dĺžky činnosti toho ktorého správcu konkurznej podstaty, na druhej strane však sťažovateľ má tiež za to, že aj každá takáto úvaha súdu by mala byť pri svojom rozhodovaní založená aj na riadnom vysporiadaní sa so všetkými účastníkmi namietanými skutočnosťami a argumentmi ohľadne samotného rozsahu a dĺžky činnosti konkrétneho správcu...»
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodolnálezom, ktorým vysloví, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 19/2014z 22. mája 2014 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľačl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zruší, vec vráti najvyššiemusúdu na ďalšie konanie a prizná sťažovateľovi úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu sp. zn.5 Obo 19/2014 z 22. mája 2014, ktorým tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenieKrajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 K 162/2002-753 z 11. februára2014.
Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, žek úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovaniea ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniťkonanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravytakýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľovzákladných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkona ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesnézáruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajúústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchtokonaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konaniauskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonomustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súdz tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci(II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procesevylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívnypostup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojovzisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahujeaj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ichvyužitia v súlade s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpokladyustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konaniaso všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postaveniavyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že byuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia súzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, lenvtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Gréckoz 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého samožno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanejveci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovaniasťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovaťzáver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že najvyšší súd napadnuté uznesenieneodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými námietkami sťažovateľa.V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľa k porušeniu základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V relevantnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn. 5 Obo 19/2014 z 22. mája 2014najvyšší súd uviedol:
„... Pokiaľ ide o odvolanie správcu konkurznej podstaty ⬛⬛⬛⬛, odvolací súd dospel k záveru, že nie je opodstatnené. Súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí posúdil podrobne a vyčerpávajúco činnosť tak ⬛⬛⬛⬛ - pôvodného správcu, ako aj činnosť odvolateľa z hľadiska rozsahu a dĺžky ich činnosti ako aj z hľadiska náročnosti a zodpovednosti. Podrobne uviedol jednotlivé úkony vykonané správcami počas konkurzu a tieto úkony aj vyhodnotil, pritom sa správne zaoberal nečinnosťou tak na strane jedného, ako aj druhého správcu. S jeho hodnotením sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a poukazuje naň pri určení výšky odmeny. Preto, ak po zosumarizovaní ich činnosti odmenu rozdelil medzi pôvodného a nového správcu na polovicu, rozhodol v súlade s § 9 vyhl. č. 493/1991 Zb...“
Keďže najvyšší súd poukazuje v napadnutom uznesení na odôvodnenie uzneseniakrajského súdu, kvôli úplnosti ústavný súd poukazuje aj na relevantnú časť odôvodneniauznesenia krajského súdu č. k. 5 K 162/2002-753 z 11. februára 2014, v ktorom sa uvádza:„... Súd posúdil rozsah a dĺžku činnosti správcov s prihliadnutím tak na nečinnosť ⬛⬛⬛⬛, ktorý neodovzdal doklady novému správcovi konkurznej podstaty od zbavenia, t. z. od 28.9.2004 do roku 2008, ako aj na nečinnosť
, ktorý odstraňoval nedostatky konečnej správy od roku 2009 do roku 2011, nepreskúmal pohľadávky veriteľa Slovenská konsolidačná, a.s. Bratislava a jeho predchodcov, ktoré boli prihlásené ako pohľadávky proti podstate u správcu
. v rokoch 2005 – 2007. Tieto boli preskúmané ⬛⬛⬛⬛. až po podaní námietok proti konečnej správe veriteľom Slovenská konsolidačná a.s. Bratislava v roku 2011. Na základe uvedených skutočností dospel súd k záveru, že je odôvodnene priznaná odmena v rozsahu 50 % pre ⬛⬛⬛⬛ a 50 % pre ⬛⬛⬛⬛...“
Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutomuznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s relevantnýmiodvolacími námietkami sťažovateľa, s ktorými sa nestotožnil, a preto rozsudok súdu prvéhostupňa potvrdil ako vecne správny. Napadnutý rozsudok krajského súdu nemožno podľanázoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký,ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajúpodstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť,na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálnemohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaníodmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľa uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého uznesenianajvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 19/2014 z 22. mája 2014, vrátenie veci na ďalšie konaniea priznanie úhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2015