znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 165/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. marca 2014 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ľ. S., zastúpeného spoločnosťou KOTRUSZ – BENČÍK, s. r. o., Advokátska   kancelária,   Štefánikova   57,   Nitra,   v mene   ktorej   koná   advokát   a konateľ JUDr. Juraj   Kotrusz,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 33/2013,   5 Obdo   34/2013   a jeho   uznesením   z 23. septembra   2013 vydaným v tomto konaní a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Ľ. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 30. decembra 2013   doručená   sťažnosť   Ing.   Ľ.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní   vedenom   pod sp. zn. 5   Obdo   33/2013,   5   Obdo   34/2014   a jeho   uznesením z 23. septembra 2013 v tomto konaní.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že Okresný súd Nitra (ďalej len „okresný súd“) na základe podnetu sťažovateľa uznesením č. k. 28 Exre 13/2010-500 z 10. februára 2010 podľa § 200a zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“)   povolil   vykonať   zmeny   v obchodnom registri,   a to v Poľnohospodárskom   družstve   I.   (ďalej   len   „družstvo“)   v časti   štatutárny orgán tak, že vymazal Ing. D. M. ako predsedu družstva a zapísal sťažovateľa ako predsedu družstva a Ing. D. M. ako podpredsedu družstva.

Uznesenie   okresného   súdu   napadlo   družstvo   odvolaním,   v ktorom   argumentovalo schválenou zmenou svojich stanov, podľa ktorej predsedu a podpredsedu predstavenstva volí a odvoláva predstavenstvo družstva, a nie členská schôdza.

Po podaní odvolania družstvom sťažovateľ 5. marca 2010 podal návrh na prerušenie konania   sp.   zn.   28   Exre   13/2010   do   právoplatného   skončenia   konania   vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 23 Cb 236/2009, v ktorom sa sťažovateľ domáhal určenia neplatnosti uznesení členskej schôdze družstva konanej 13. októbra 2009.

Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 26 Cob 72/2011-586 zo 7. februára 2012 uznesenie okresného súdu z 10. februára 2010 zrušil.

Okresný súd uznesením č. k. 28 Exre 13/2010-676 z 13. novembra 2012 konanie zastavil, keďže dospel k záveru, že zanikol dôvod na začatie konania.

Sťažovateľov   návrh   na   prerušenie   konania   okresný   súd   uznesením č. k. 28 Exre 13/2010-679 zo 7. decembra 2012 zamietol.

Sťažovateľ   napadol   uznesenie   o zastavení   konania   vedeného   pod sp. zn. 28 Exre 13/2010,   ako   aj   uznesenie   o zamietnutí   návrhu   na   prerušenie   konania odvolaniami.   Krajský   súd   uzneseniami   č.   k.   26   Cob   8/2013-700   z 28.   februára   2013 a č. k. 26 Cob 9/2013-701 z 28. februára 2013 potvrdil napadnuté prvostupňové uznesenia.

Obidva   uznesenia   sťažovateľ   napadol   dovolaním.   Prípustnosť   dovolania   opieral o § 237 písm. f) OSP a namietal tiež nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom i krajským   súdom.   Uviedol,   že   okresný   súd „rozhodol   o zastavení   konania   vo   veciach zápisu   do obchodného   registra   13.   novembra   2012,   t. j.   mesiac   pred   rozhodnutím Okresného súdu... o jeho návrhu na prerušenie konania, o ktorom rozhodol až 7. Decembra 2012... keďže bolo rozhodnuté o zastavení konania, nebolo možné už rozhodovať o jeho prerušení.   Pritom...   súd   vo   svojom   uznesení   o zastavení   konania   žiadnym   spôsobom nezdôvodňuje, prečo na návrh na prerušenie konania neprihliadol. Súd sa mal konečným rozhodnutím vo veci vysporiadať so všetkými návrhmi účastníkov konania. Tým, že tak súd nepostupoval, bola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, došlo tým k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces a princípu rovnosti zbraní.“. Sťažovateľ tiež namietal dĺžku rozhodovania o jeho návrhu na prerušenie konania (33 mesiacov), v dôsledku ktorej mu „bola odňatá možnosť konať pred súdom, lebo mu tak bola odňatá možnosť podať proti uzneseniu o prerušení konania opravný prostriedok, o ktorom by sa riadne rozhodlo ešte pred rozhodnutím súdu o zastavení konania“.

Najvyšší súd uznesením z 23. septembra 2013 v konaní sp. zn. 5 Obdo 33/2013, 5 Obdo   34/2013   dovolanie   sťažovateľa   odmietol.   Dôvodil   pritom   názorom, podľa ktorého „odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   sa   rozumie   taký   postup   súdu, ktorým znemožní   účastníkovi   konania   realizáciu   procesných   práv,   priznaných   mu Občianskym   súdnym   poriadkom   za   účelom   obhájenia   a ochrany   jeho   práv   a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré   by   inak   účastník   mohol   pred   súdom   uplatniť   a z ktorých   v dôsledku   nesprávneho postupu súdu bol vylúčený. Z obsahu spisu je zrejmé, že tak proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zastavení konania..., ako aj proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, mal Ing. Ľ. S. možnosť podať odvolanie a aj proti obom uzneseniam   odvolanie   podal.   Odvolací   súd   o odvolaniach   rozhodol   uzneseniami,   ktoré riadne   odôvodnil.   Dovolací   súd   nezistil,   žeby   konanie   pred   súdom   prvého   stupňa a odvolacieho súdu bolo postihnuté vadou konania   v zmysle ustanovenia § 237 písm.   f/ O. s. p.“.

Najvyšší   súd pri   objasňovaní dôvodov   svojho   rozhodnutia   poukázal i na stabilnú judikatúru   ústavného súdu   poukazujúcu   na   nadväznosť a súvislosť   odôvodnení   súdnych rozhodnutí v prvostupňovej a opravnej fáze konania (II. ÚS 78/05).

Vo   vzťahu   k namietanému   nesprávnemu   právnemu   posúdeniu   veci   najvyšší   súd konštatoval, že tento nedostatok „je prípustným dovolacím dôvodom, ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné, avšak samo nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá“.

V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   opätovne   kritizuje   skutočnosť, že o jeho   návrhu   na   prerušenie   konania   bolo   rozhodnuté   až   po   zastavení   toho   istého konania. Zastáva názor, podľa ktorého „ešte pred konečným rozhodnutím vo veci sa mal súd vysporiadať so všetkými návrhmi účastníkov konania, a teda ešte pred rozhodnutím o zastavení konania sa mal zaoberať mojím návrhom na prerušenie konania a riadne o ňom rozhodnúť. V prvom rade tak mal súd rozhodnúť o mojom návrhu na prerušenie konania, a až po právoplatnosti tohto rozhodnutia sa mal zaoberať meritom veci. Poukázal som tiež na pomerne dlhý čas, počas ktorého sa súd mojím návrhom na prerušenie konania vôbec zaoberal, pričom tento presiahol 33 mesiacov. Je zrejmé, že súd sa mojimi argumentmi, ktoré som uviedol v návrhu na prerušenie konania, počas uvedených 33 mesiacov vôbec nezaoberal, a teda pri vedení konania na ne ani neprihliadal, z čoho opätovne vyplýva, že mi týmto jeho postupom bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Z uznesenia   Najvyššieho   súdu...   nevyplýva,   že   by   sa   súd   zaoberal   mojím... argumentom   o časovom   slede   jednotlivých   rozhodnutí   súdu   o prerušení   a zastavení konania, pričom žiadnym spôsobom súd ani nezdôvodnil z akého dôvodu tento argument nebral   pri svojom   rozhodovaní   do   úvahy,   resp.   naň   neprihliadal,   z čoho   vyplýva nepreskúmateľnosť rozhodnutia, ktorá predstavuje porušenie práva na spravodlivé súdne konanie.   V odôvodnení   predmetného   uznesenia   Najvyššieho   súdu...   sa   uvádza   len   tá skutočnosť, že som mal možnosť podať odvolanie a proti obom uzneseniam som odvolanie aj podal. Uvedená argumentácia Najvyššieho súdu však vôbec neposkytuje odpoveď na môj vyššie uvedený podstatný argument, nakoľko porušenie môjho práva podať riadny opravný prostriedok   som   nikdy   nespochybňoval.   Vo   svojich   odvolaniach   som   poukazoval na nesprávnosť rozhodnutí súdu o prerušení a zastavení konania a ich časovej následnosti. Rovnako považujem za neštandardné a porušujúce moje právo na súdnu ochranu, že dovolací   súd   rozhodol   o mojich   dvoch   dovolaniach,   teda   samostatných   opravných prostriedkoch   proti   dvom   samostatným   rozhodnutiam,   v jednom   napadnutom   uznesení, ktorého   odôvodnenie   sa   nezaoberá   samostatným   zdôvodnením   odmietnutia   jednotlivých týchto dovolaní, ale vo všeobecnosti odkazuje na nedostatok dovolacích dôvodov u každého z nich. Nemám vedomosť o tom, že by dovolací súd svojím skorším rozhodnutím spojil dve konania o dovolaní iniciované na základe mojich dvoch samostatných podaní do jedného konania a že by bol tým oprávnený o nich rozhodnúť jediným rozhodnutím.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom rozhodol takto:„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 33/2013 a sp. zn. 5 Obdo 34/2013 porušil právo Ing. Ľ. S. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.09.2013 sp. zn. 5 Obdo 33/2013   a sp.   zn.:   5   Obdo   34/2013   zrušuje   a vec   mu   vracia   na   opätovné   prejednanie dovolania.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- Eur. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 264/2011).

1.   Zásadná   sťažnostná   námietka   je   založená   na   právnom   názore   sťažovateľa, podľa ktorého okresný súd nemal rozhodnúť o návrhu na prerušenie konania po rozhodnutí jeho   zastavení,   lebo   takto   odňal   účastníkovi   konania   možnosť   konať   pred   súdom. Keďže túto   vadu   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   nenapravil,   malo   dôjsť   k porušeniu označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 252/2012).

Ústavný   súd   môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ak   v   konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (I. ÚS   13/00,   II.   ÚS   58/98,   I.   ÚS   5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný   súd   pripomína,   že   súčasťou   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   nie   je   povinnosť   súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravného prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   uvádzané   sťažovateľom,   v   dôsledku   čoho   ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného   práva.   Inak   by   totiž   súdy   stratili   možnosť   posúdiť,   či   zákonné   dôvody prípustnosti   alebo neprípustnosti   podaného   odvolania   či   dovolania   vôbec   boli   naplnené (I. ÚS 31/2013). V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie   dovolacieho   konania,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou   vo   veciach   patriacich   do právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému   ochrany   ústavnosti   ďalej   vyplýva,   že   práve   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za dodržiavanie   práv   a   slobôd vyplývajúcich   z   ústavy   alebo   dohovoru   (I.   ÚS   4/00),   preto   právomoc   ústavného   súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných   súdov   (m.   m.   II.   ÚS   13/01),   alebo všeobecné   súdy   neposkytnú   ochranu označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v súlade   s ústavnoprocesnými   princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Najvyšší   súd   v odôvodnení   svojho   uznesenia,   ktorým   dovolanie   sťažovateľa odmietol,   rekapituloval   právne   závery   okresného   súdu   vedúce   k zastaveniu   konania sp. zn. 28 Exre 13/2010. Okresný súd vychádzal z faktu, že „družstvo predložilo nové úplné znenie stanov, z ktorého súd zistil, že stanovy boli dané do súladu s uznesením o zmene stanov z členskej schôdze z 13. októbra 2009, odstránil rozpor medzi predloženými listinami a návrhom na zápis zmien z 13. novembra 2009. S poukazom na uvedené skutočnosti súd skonštatoval, že zanikol dôvod na začatie konania podľa § 200a O. s. p...“.

Súčasne   najvyšší   súd   poukázal   aj   na   dôvody   okresného   súdu,   ktoré   ho   viedli k zamietnutiu   sťažovateľovho   návrhu   na   prerušenie   konania.   Okresný   súd   zdôraznil nespochybniteľnú skutočnosť, že konanie vedené pred ním pod sp. zn. 23 Cb 236/2009, ktorého   predmetom   bolo   určenie   neplatnosti   uznesení   členskej   schôdze   družstva a ktorého priebehom   sťažovateľ   v prospech   prerušenia   konania   argumentoval,   bolo ukončené tak, že žalobný návrh sťažovateľa bol zamietnutý.

V nadväznosti na to najvyšší súd zdôraznil, že proti obom uzneseniam okresného súdu ako súdu prvostupňového sťažovateľ mal možnosť podať odvolania, aj ich podal, a krajský   súd   ako   súd   odvolací   o nich   rozhodol   meritórne,   teda   tak,   že   napadnuté prvostupňové   uznesenia   potvrdil.   Záver   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   krajský   súd o odvolaniach sťažovateľa meritórne rozhodol, pritom ani sťažovateľ nijako nerozporuje.

Ak v popísaných okolnostiach najvyšší súd konštatoval absenciu vady podľa § 237 písm.   f)   OSP   v odvolacích   konaniach   krajského   súdu,   podľa   názoru   ústavného   súdu nesignalizuje jeho záver žiadne známky porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu ani jeho práva   na spravodlivé   súdne   konanie, ktoré   by po   eventuálnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie boli spôsobilé viesť k záveru o porušení týchto práv.

Časová postupnosť rozhodovania o zastavení konania a o návrhu na prerušenie toho istého konania sa prima facie javí ako vecne logická v podobe, keď sa všeobecný súd najprv vysporiada   s návrhom   na   prerušenie   konania   a až   následne   toto   konanie   zastaví. Pre ústavno-súdny prieskum je však rozhodujúce kritérium kvality, v ktorej všeobecný súd musí poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.   Inými   slovami,   nerešpektovanie   naznačenej   logickej   časovej   následnosti v rozhodovacej činnosti všeobecného súdu môže dosahovať ústavno-právnu intenzitu len vtedy,   ak   by   ono   malo   reálny   negatívny   dopad   na   procesné   práva   účastníka   konania konkretizujúce niektoré z jeho základných práv a slobôd. V sťažovateľovom prípade však najvyšší   súd   zreteľne   a jasne   vysvetlil,   prečo   na   prvý   pohľad   nelogická   postupnosť v rozhodovaní   okresného súdu   nemala za   následok   odňatie možnosti   konať pred súdom sťažovateľovi. Ústavný súd sa stotožňuje so záverom, že ak všeobecný súd zastaví konanie pre zánik dôvodu konania (zistený súlad medzi zápisom v obchodnom registri a skutočným stavom), potom rozhodovanie o návrhu účastníka tohto konania na jeho prerušenie stráca potenciál zasiahnuť do základného práva účastníka konania na súdnu ochranu.

V tejto súvislosti ešte ústavný súd dodáva, že pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti dôvodí, že   vo   svojom   dovolaní   nenamietal   porušenie   práva   podať   riadny   opravný   prostriedok, ale namietal „nesprávnosť   rozhodnutí   súdu   o prerušení   a zastavení   konania“,   potom   je potrebné poukázať na skutočnosť, že najvyšší súd ako súd dovolací v súlade so stabilne judikovanou koncepciou   procesnej   prípustnosti   dovolania   ako   mimoriadneho   opravného prostriedku   správne   argumentoval,   že   nesprávne   právne   posúdenie   veci   je   spôsobilým dovolacím dôvodom, samo osebe však procesnú prípustnosť dovolania nezakladá.

Prvá a zásadná sťažnostná námietka je tak podľa názoru ústavného súdu nedôvodná.

2.   Rovnaký   postoj   ústavný   súd   zaujíma   aj   k druhej   formulovanej   sťažnostnej námietke,   ktorou   sťažovateľ   vytýka   postupu   najvyššieho   súdu   chýbajúce   rozhodnutie o spojení vecí pri rozhodovaní o podanom dovolaní.

V prvom rade k tejto námietke ústavný súd uvádza, že z obsahu sťažnosti ani z jej príloh nevyplýva bez pochybností, či sťažovateľ napadol odvolacie uznesenia krajského súdu dvoma samostatnými podaniami alebo voči nim namietal v jednom dovolaní. Záhlavie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu pritom hovorí o „dovolaní“, nie o dovolaniach. Takisto na strane 3 uznesenia najvyššieho súdu sa uvádza, že „proti týmto rozhodnutiam odvolacieho súdu podľa Ing. Ľ. S. dovolanie“. Aj samotný sťažovateľ v dôvodoch svojej sťažnosti konštatuje, že „dňa 28.05.2013 som proti uzneseniu Krajského súdu... zo dňa 28.02.2013 sp. zn.: 26Cob/8/2013-700, ako aj proti uzneseniu Krajského súdu... zo dňa 28.02.2013 sp. zn.: 26Cob/9/2013-701 podal dovolanie“.

Ústavný   súd   však   nepovažoval   za   potrebné   citované   nepriame   dôkazy   ďalej objasňovať,   pretože   aj   keby   sa   preukázalo,   že   najvyššiemu   súdu   boli   doručené   dve dovolania,   ktoré   boli   podateľňou   evidované   samostatne,   v okolnostiach   posudzovaného prípadu   nedosahuje   absencia   uznesenia   o spojení   oboch   vecí   ústavno-právnu   intenzitu. Pre záver   o ústavnej   akceptovateľnosti   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   je rozhodujúce zistenie, že najvyšší súd sa dôsledne zaoberal dôvodom, na ktorom sťažovateľ prípustnosť svojho dovolania proti obom uzneseniam odvolacieho súdu založil. I samotný tento dôvod (tak ako je citovaný v naratívnej časti odôvodnenia tohto uznesenia ústavného súdu) dokazuje výraznú spätosť výhrad sťažovateľa voči obom uzneseniam okresného súdu (a   tým   aj   krajského   súdu),   ktorá   materiálne   odôvodňuje   rozhodovanie   o nich   v jednom rozhodnutí.

Aj druhú sťažnostnú námietku tak ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

3.   Keďže   ústavný   súd   v napadnutom   uznesení   najvyššieho   súdu   ani   v postupe, ktorý predchádzal jeho vydaniu, nezistil na podklade sťažnostných námietok žiadne signály možného   porušenia   označených   práv   sťažovateľa,   odmietol   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú. S ohľadom na tento záver nebolo už potrebné zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa   formulovanými   v petite   jeho   sťažnosti   (návrh   na   zrušenie   napadnutého uznesenia   najvyššieho   súdu,   návrh   na   priznanie   finančného   zadosťučinenia,   návrh na náhradu trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2014