znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 165/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. S., B., zastúpeného spoločnosťou M., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. O. M., vo veci namietaného porušenia jeho základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   a   rozsudkom   Okresného   súdu Bratislava V sp. zn. 3 T 86/2010 z 20. septembra 2011, postupom a uznesením Krajského súdu   v Bratislave   sp.   zn.   3   To   157/2011   z 15.   mája   2012   a postupom   a   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 50/2012 z 25. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára 2013   doručená   sťažnosť   Ing.   J.   S.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 86/2010 z 20. septembra 2011, postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 157/2011 z 15. mája 2012 a postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 50/2012 z 25. septembra 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: «Dňa   04.   11.   2010   bola   podaná   prokurátorom   okresnej   prokuratúry   obžaloba na Okresný súd Bratislava V pre trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 255 ods. 1, 3 Tr. zák č. 140/1961 Zb. účinného do 31. 12. 2005 a trestný čin   poškodzovania   veriteľa   podľa   §   256   ods.   1   písm.   a),   ods.   4   písm.   a),   b)   Tr.   zák. č. 140/1961 Zb., účinného do 31. 12. 2005.

Dňa   20.   09.   2011   som   bol   Rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   V,   č.   k.: 3 T 86/10 uznaný   vinným   z   trestného   činu   porušovania   povinnosti   pri   správe   cudzieho majetku podľa § 255 ods. 1, 3 Tr. zák č. 146/1961 Zb. v znení zákona č. 227/2005 Z. z. v jednočinnom   súdneho   s   trestným   činnom   poškodzovania   veriteľa   podľa   §   256   ods.   1 písm. a), ods. 4 písm. a), b) Tr. zák. č. 140/1961 v znení zákona č. 227/2005 Z. z...

Proti vyššie uvedenému Rozsudku prostredníctvom svojho obhajcu v zákonnej lehote podal odvolanie.

Dňa 15. 05. 2012 vydal Krajský súd Uznesenie, ktorým vyššie uvedené odvolanie zamietol. Proti tomuto uzneseniu som prostredníctvom svojho obhajcu v zákonnej lehote podal dovolanie...

Uznesením   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   25.   09.   2012   bolo   moje   dovolanie odmietnuté...

Postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 50/2012, Krajského súdu, sp. zn.: 3 To 157/2011 a Okresného súdu sp. zn.: 3 T 86/10 bol porušený čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Čo sa týka kvalifikácie činu ako trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 255 ods. 1, 3 Tr. zák č. 140/1961 Zb. účinného do 31. 12. 2005 Najvyšší súd vo svojom uznesení konštatuje:...

„Výške škody spôsobenej spoločnosti S. ako jej majetkového úbytku zodpovedá práve rozdiel   medzi   predajnou   cenou   a   aktuálnou   všeobecnou   hodnotou   pri   uvedených   troch položkách, a nie súčet predajných cien všetkých piatich vo výroku o vine uvedených vecí, ako to činí napadnutý rozsudok.“

„Súčet rozdielov všeobecných hodnôt (na strane jednej) a predajných cien (na strane druhej) v dotknutých prípadoch činí 3 723 422, 29 Sk,   oproti škode 7 343 528,71 Sk, konštatovanej napadnutým rozsudkom. Touto (naposledy uvedenou) hodnotou výšky škody nie je dovolací súd viazaný, keďže z popisu skutku vo výroku rozsudku vyplývajúce údaje o výške škody si odporujú.“

„Škoda v oboch (rôznych) vyššie uvedených hodnotách je však v zmysle § 255 ods. 3, § 89 ods. 13 Tr. Zák..., tiež značnou škodou. Právna kvalifikácia skutku ako trestného činu podľa § 255 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. v znení účinnom pred 1. januárom 2006 by sa teda nezmenila.“...

Z   vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   rozsudok   Okresného   súdu   je   právne   nejednotný a nezrozumiteľný.   Najvyšší   súd   SR,   svojim   uznesením   konštatoval,   že   súd   nesprávne kvalifikoval   skutok   vo   vzťahu   k   výške   spôsobenej   škody.   Skutočnosť,   že   výška   škody predstavuje v oboch prípadoch škodu značnú, nie je dostačujúcim zdôvodnením. Napadnutý rozsudok si teda odporuje, čím spôsobuje jeho nezrozumiteľnosť a právnu neistotu... Je potrebné poukázať na fakt, že poškodení si zvolili na riešenie problémov cestu trestnoprávneho   konania,   čo   orgány   činné   v   trestnom   konaní   a   nakoniec   aj   súdy akceptovali. Pritom z rozhodnutí je zrejmé, že všetky vzťahy medzi veriteľmi spoločnosti S., spoločníkmi a spoločnosťou S. a spoločníkmi navzájom mali byť výsostne riešené podľa Obchodného zákonníka o čom svedčí aj tá skutočnosť, že v civilnoprávnej rovine prebiehalo a   prebieha   niekoľko   súdnych   konaní   o   ktorých   vedomosť   súdy   mali,   nakoľko   všetky podklady k tomuto boli do trestného spisu doložené. Rozhodnutie Okresného súdu a naň nadväzujúce rozhodnutia   vyplývali   a   vyplývajú   zo zlého ustálenia   skutkového stavu   ale najmä   z   nesprávnej   aplikácie   obchodného   zákonníka   ale   najmä   z   jeho   nesprávneho výkladu.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1.   Postupom   a   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn.: 2 Tdo 50/2012, Krajského súdu, sp. zn.: 3 To 157/2011 a Okresného súdu sp. zn.: 3 T 86/10, boli porušené základné práva Ing. J. S., B. garantované čl. 6, ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky z 25.   09.   2012   pod sp.   zn.: 2 Tdo 50/2012, Uznesenie Krajského súdu z 15. 05. 2012, sp. zn. 3 To 157/2011 a Rozsudok Okresného súdu z 20. 09. 2011, sp. zn. 3 T 86/10 sa zrušuje.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   trovy   konania k rukám advokáta JUDr. O. M. z Advokátskej kancelárie M., s. r. o. B., a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

K námietkam sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   okresného   súdu sp. zn. 3 T 86/2010 z 20. septembra 2011

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým   spôsobom,   že   ochrany   základného   práva   a   slobody   sa   na   ústavnom   súde   možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie rozhodnutia okresného súdu bol v prvom rade povolaný krajský (druhostupňový) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci, ústavný súd sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na jej prerokovanie   (obdobne napr. IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05,   III. ÚS 290/06,   III.   ÚS   288/07,   III.   ÚS   208/08, III. ÚS 72/09).

K námietkam sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 3 To 157/2011 z 15. mája 2012

Riadiac   sa   zásadou   materiálnej   ochrany   ústavnosti   judikatúra   ústavného   súdu reflektujúca na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99,   body   51,   53   a   54)   v prípade   procesného   rozhodnutia   dovolacieho   súdu o odmietnutí dovolania pre nesplnenie dovolacích dôvodov zároveň garantuje zachovanie lehoty   na podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   aj   vo   vzťahu   k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010).

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou   opravnou   inštitúciou.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 222/2012).

V zmysle   uvedeného   preto   ústavný   súd   pristúpil   k preskúmaniu   námietok sťažovateľa uplatnených vo vzťahu k označenému rozhodnutiu krajského súdu, ktoré bolo napadnuté dovolaním sťažovateľa a dovolacím súdom odmietnuté podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku pre nesplnenie dôvodov dovolania (§ 371 Trestného poriadku).

Preskúmaním sťažnosti a príloh k nej pripojených ústavný súd zistil, že uznesením krajského   súdu   sp.   zn.   3   To   157/2011   z 15.   mája   2012   bolo   zamietnuté   odvolanie sťažovateľa proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   3   T   86/2010   z 20.   septembra 2011. Uvedeným rozsudkom   okresného   súdu   bol   sťažovateľ   uznaný za   vinného zo   spáchania trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 255 ods. 1 a 3 Trestného   zákona   v znení účinnom   do   31.   decembra   2005   (ďalej   len   „Trestný   zákon“) v jednočinnom súbehu s trestným činom poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm. a) ods. 4 písm. a) a b) Trestného zákona. Sťažovateľ bol odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov s tým, že výkon tohto trestu mu bol podmienečne odložený, a bola mu určená skúšobná doba v trvaní 2 rokov. Sťažovateľovi bol zároveň uložený trest zákazu činnosti vykonávať funkciu štatutárneho orgánu v obchodnej spoločnosti na dobu 5 (piatich) rokov   a súčasne   bola   mu   uložená   povinnosť   nahradiť   poškodenému   škodu   spôsobenú trestným činom.

O odvolaní   sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu   rozhodol   krajský   súd uznesením sp. zn. 3 To 157/2011 z 15. mája 2012 tak, že ho zamietol.

V namietanom uznesení krajský súd konštatoval, že okresný súd vykonal na hlavnom pojednávaní   všetky   dostupné   dôkazy   a vo   svojom   rozsudku   podrobne   uviedol,   ktoré skutočnosti považoval za dokázané a o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia. Podľa názoru krajského súdu sa okresný súd vysporiadal aj s obhajobou sťažovateľa. Odvolací súd súčasne dodal:

«... - k námietke, že súd prvého stupňa konštatoval, že obžalovaný konal v rozpore so Spoločenskou zmluvou o založení spoločnosti S. krajský súd zhodne ako okresný súd dáva do pozornosti samotný text Spoločenskej zmluvy o založení spoločností S., hlava IV čl. 1 písmeno B, čl. 3 ods. 5 ako aj ustanovenie § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka, kde sa uvádza „konateľ je povinný konať vo všetkých záležitostiach so starostlivosťou riadneho obchodníka“ a trestného činu porušovanie povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 255 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005 sa dopustí kto inému spôsobí škodu nie nepatrnú tým, že poruší zákonom alebo na základe zákona ustanovenú povinnosť alebo povinnosť uloženú právoplatným   rozhodnutím   súdu   opatrovať   alebo   spravovať   cudzí   majetok...   teda   z uvedeného vyplýva, že podstatou toho trestného činu je konanie - porušenie povinnosti opatrovať   alebo   spravovať   cudzí   majetok,   ktorú   povinnosť   majú   osoby   poverené spravovaním takéhoto majetku, pričom táto povinnosť im môže vyplývať zo zákona, alebo zo zmluvy,   ktorým   konaním   vzniká   škoda   t.   j.   akékoľvek   zmenšenie   hodnoty   opatrovaného alebo spravovaného majetku.

Samotné   porušenie   povinnosti   opatrovať   alebo   spravovať   cudzí   majetok   spočíva v tom, že páchateľ koná v rozpore so všeobecným alebo konkrétnym vymedzením obsahu takejto povinnosti.

V kontexte s uvedeným potom aj krajský súd zastáva názor zhodne ako súd prvého stupňa, že obžalovaný nepostupoval v súlade s povinnosťou určenou mu v Spoločenskej zmluve o založení spoločnosti S., keď previedol (predal) takmer celý hnuteľný i nehnuteľný majetok spoločnosti na firmy svojich synov za rovnaké ceny ako bol pomer jeho vkladov. V ďalšom sa krajský súd stotožňuje s odôvodnením prvostupňového súdu uvedeným na str. 65- 67 napadnutého rozsudku, skutočnosť, že spoločnosť S. je dodnes funkčná, nič nemení na názore odvolacieho súdu prezentovaného vyššie...»

Odvolací súd sa súčasne vyjadril aj k ďalším námietkam sťažovateľa, keď poukázal na   to,   akým   spôsobom   došlo   k odstráneniu   nedostatkov   vo   vypracovanom   znaleckom posudku; keď sa vyjadril k relevancii argumentu o ďalšom fungovaní obchodnej spoločnosti vo   vzťahu   k trestnoprávnej   zodpovednosti   sťažovateľa;   keď   poukázal   na   to,   akým spôsobom   došlo   k spochybneniu   sťažovateľových   tvrdení   o neposkytnutí   pôžičky obchodnej   spoločnosti   zo   strany   tretej   osoby,   a keď   vysvetlil,   z akého   dôvodu   konanie sťažovateľa naplnilo skutkovú podstatu aj ďalšieho trestného činu, a teda trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 256 Trestného zákona. Krajský súd „potvrdil“ aj správnosť výrokov okresného súdu vo vzťahu k výroku o treste a výroku o náhrade škody spôsobenej trestným činom.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v petite sťažnosti síce namietal aj uznesenie krajského   súdu   z hľadiska   namietaného   porušenia   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1 dohovoru,   avšak   v odôvodnení   sťažnosti   neuviedol   žiadny   konkrétny   argument, z perspektívy   ktorého   by   ústavný   súd   preskúmal   ústavnú   konformnosť   namietaného rozsudku.   Jediný argument,   ktorý   vyplýva z odôvodnenia sťažnosti a ktorý   sa   nepriamo dotýka aj uznesenia krajského súdu, sťažovateľ formuloval takto: „Rozhodnutie Okresného súdu a naň nadväzujúce rozhodnutia vyplývali a vyplývajú zo zlého ustálenia skutkového stavu   ale   najmä   z nesprávnej   aplikácie   obchodného   zákonníka   ale   najmä   z jeho nesprávneho výkladu.“

Aj napriek tomu, že predmetná námietka sťažovateľa vyznieva veľmi všeobecne, ústavný   súd   odhliadnuc   od   prílišného   formalizmu   preskúmal   uznesenie   krajského   súdu z hľadiska dodržania zásad spravodlivého procesu a dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie dostatočne a presvedčivo zdôvodnil. Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd   výrazným   spôsobom   vysporiadal   aj   s obhajobou   sťažovateľa,   pričom   sťažovateľovi zdôvodnil všetky svoje úvahy, ktoré viedli k vysloveným záverom o tom, že sťažovateľ sa dopustil konkrétneho protiprávneho konania, za ktoré mu bola uložená sankcia v medziach zákona. Ústavný súd tvrdí, že rozhodnutie krajského súdu prima facie nevykazuje znaky svojvôle   alebo   nedostatočnej   odôvodnenosti,   pretože   prezentované   zistenia   skutkovej a právnej povahy nevyvolávajú potrebu nahradiť jeho postupy či hodnotenia.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

K námietkam sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 2 Tdo 50/2012 z 25. septembra 2012

Namietaným uznesením najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 To 157/2011 z 15. mája 2012, pretože dospel k záveru, že nebol splnený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

Preskúmaním   obsahu   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   pokiaľ   ide   o námietky sťažovateľa   vo   vzťahu   k uzneseniu   najvyššieho   súdu,   sťažovateľ   v tomto   smere najvyššiemu súdu vytýkal, že aj keď identifikoval nesprávne určenie výšky škody vo vzťahu k právnej kvalifikácii skutku, postup a rozhodnutia súdov nižších stupňov de facto odobril. Podľa   názoru   sťažovateľa   takéto   odôvodnenie   najvyššieho   súdu   nemožno   považovať za dostačujúce.   Sťažovateľ   bol   zároveň   presvedčený,   že   jeho   konanie nemalo charakter protiprávneho   konania   s trestnoprávnymi   následkami,   ale   malo   rýdzo   obchodnoprávnu povahu.

V odôvodnení rozhodnutia najvyšší súd dospel k týmto právnym záverom: «Výške škody spôsobenej spoločnosti S. ako jej majetkového úbytku zodpovedá práve rozdiel   medzi   predajnou   cenou   a   aktuálnou   všeobecnou   hodnotou   pri   uvedených   troch položkách, a nie súčet predajných cien všetkých piatich vo výroku o vine uvedených vecí, ako to činí napadnutý rozsudok. Ide o ich podhodnotenie pri predaji, a to v situácii, že pohľadávka na 4 605 474 Sk, ktorú obvinený previedol na svojho syna Š. S. za 1 Sk bola splatná do 31. decembra 2005, teda k omeškaniu dlžníka S. s. r. o. by došlo až po tomto dátume...

Súčet rozdielov všeobecných hodnôt (na strane jednej) a predajných cien (na strane druhej)   v   dotknutých   prípadoch   činí   3   723   422,29   Sk,   oproti   škode   7   343   528,71   Sk, konštatovanej napadnutým rozsudkom. Touto (naposledy uvedenou) hodnotou výšky škody nie je dovolací súd viazaný, keďže z popisu skutku vo výroku rozsudku vyplývajúce údaje o výške škody si odporujú...

Správnosť   zisteného   skutku   v   zmysle   §   371   ods.   1   písm.   i)   Tr.   por.   časť za bodkočiarkou nemožno   konštatovať,   ak si   okolnosti uvedené   v   skutkovej   vete výroku odsudzujúceho   rozsudku   navzájom   odporujú.   Dôvod   dovolania   podľa   §   371   ods.   1 písm. i) Tr.   por.   je   v   takom   prípade   splnený,   ak   niektorá   z   odporujúcich   si   okolností odôvodňuje použitie inej než preskúmavanej právnej kvalifikácie skutku. Dovolací súd však nerozhodne podľa § 386 Tr. por. ak dovolanie bolo podané v prospech obvineného a dôvod dovolania by bol v jeho neprospech (§ 385 ods. 2 Tr. por.).

Škoda v oboch (rôznych) vyššie uvedených hodnotách je však v zmysle § 255 ods. 3, § 89 ods.   13 Tr.   zák.   v znení   účinnom   pred 1.   januárom   2006,   a to   v jeho naposledy účinnom znení (§ 16 ods. 1 tohto zákona), ktoré je potrebné brať do úvahy (Trestný zákon v znení   účinnom   od   1.   januára   2006   nie   je   v   zmysle   jeho   §   2   ods.   1   pre   páchateľa výhodnejší) tiež značnou škodou (od 690 000 Sk, pričom v dotknutom ustanovení osobitnej časti Trestný zákon nepočíta so škodou veľkého rozsahu). Právna kvalifikácia skutku ako trestného činu podľa § 255 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. v znení účinnom pred 1. januárom 2006 by sa teda nezmenila...

Čo sa týka kvalifikácie činu ako trestného činu poškodzovania veriteľa, zo sumy, ktorá   by   sa   získala   naviac,   a   to   nepodhodnoteným   odpredajom   majetku   (samotných nehnuteľností v roku 2004), ako je táto suma špecifikovaná vyššie, by bolo možné okrem uhradených pohľadávok uspokojiť aj celú pohľadávku Ing. Š. vo výške 1 035 874,40 - Sk, uvedenú vo výroku rozsudku. Výška tejto pohľadávky predstavuje značnú škodu v zmysle § 256 ods. 4 písm. b), § 89 ods. 13 Tr. zák. v znení účinnom pred 1. januárom 2006.

Súbežná právna kvalifikácia podľa § 256 ods. 1, ods. 4 písm. b) Tr. zák. by sa teda nezmenila   ani   pri   upresnenom   znížení   hodnoty   protiprávneho   odčerpania   majetku spoločnosti S. konaním obžalovaného, zároveň kvalifikovaným aj ako druhý z jednočinne sa zbiehajúcich trestných činov...

Iná   je   situácia   vo   vzťahu   k   okolnosti   podmieňujúcej   (popri   značnej   škode spolupodmieňujúcej) použitie vyššej trestnej sadzby podľa § 256 ods. 4 písm. a) Tr. zák. v znení účinnom pred 1. januárom 2006.

„Porucha v podnikaní iného“ je tu poruchou v podnikaní iného subjektu, než je osoba, ktorá zmarenie uspokojenia veriteľa vyvolala...

V   konkrétnych   súvislostiach   teda   môže   ísť   len   o   poruchu   v   podnikaní   veriteľa, spôsobenú   zmarením   jeho   uspokojenia.   Z   popisu   skutku   však   nevyplýva,   že   by   veriteľ (spoločníčka Ing. Š. alebo singulárny právny nástupca vo vzťahu k predmetnej pohľadávke JUDr. G.), vôbec boli podnikateľmi (podnikateľom je spoločnosť s ručením obmedzeným, nie jej spoločník), ani okolnosť, že by v akejkoľvek činnosti veriteľa bola spôsobená vážna porucha (a aká).

Uvedený   zákonný   znak   teda   nezodpovedá   správnej   právnej   kvalifikácii   zisteného skutku. Jeho vypustením by sa však právna kvalifikácia v jej základe, ani trestná sadzba nezmenila, išlo by o kvalifikáciu podľa § 256 ods. 1 písm. a), ods. 4 písm. b) Tr. zák. v príslušnom znení.

V nadväznosti na naposledy uvedené, v zmysle § 371 ods. 5 Tr. por., keďže zistené porušenie   zákona   zásadne   neovplyvnilo   postavenie   obvineného,   dôvod   dovolania   podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. nemožno použiť...»

Vychádzajúc z § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný   návrhom   na   začatie   konania,   a to   nielen   jeho   petitom,   ale   aj   argumentačnou rovinou, ústavný súd preskúmal uznesenie najvyššieho súdu z hľadiska dodržania záruk podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru majúc na pamäti povahu námietok, ktoré sťažovateľ   nastolil   (charakter   konania,   ktoré   nepovažoval   za   konanie   s trestnoprávnymi následkami, a právna kvalifikácia skutku).

Ústavný súd pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzoval iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Jeho úlohou pritom nebolo   „vylepšiť“   odôvodnenie   namietaného   uznesenia,   prípadne   zostaviť   zoznam eventuálnych   pochybení   súdov   nižších   stupňov,   ak   tieto,   a to   s poukazom   na   závery najvyššieho súdu, nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla viesť k výsledku znamenajúcemu vyslovenie namietaného porušenia označených práv.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   najvyšší   súd   v adekvátnej   miere   vyjadril k argumentom sťažovateľa subsumovaným pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. V súvislosti s kvalifikáciou trestného činu porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 255 ods.   1 a 3 Trestného zákona najvyšší súd veľmi zreteľne rozviedol svoje právne úvahy (okrem iného) o tom, akým spôsobom mala byť určená výška škody. K tejto problematike dodal, že ani pri upresnení výšky škody (značnej) nedošlo k zmene právnej kvalifikácie skutku. Ďalšou prezentáciou svojich myšlienkových pochodov najvyšší súd dospel k záveru, že pokiaľ ide o trestný čin poškodzovania veriteľa podľa § 256 Trestného zákona, tento mal byť kvalifikovaný vypustením písmena a) odseku 4 citovaného zákonného ustanovenia, a teda správne mal byť kvalifikovaný ako trestný čin podľa § 256 ods. 1 písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona. Právna kvalifikácia skutku ani trestná sadzba by sa tým však nezmenila. Naznačený postup najvyššieho súdu, v rámci ktorého posúdil právnu kvalifikáciu skutku, svedčí o jednoznačnom závere, že aj naplneniu objektívnej   stránky   označených   trestných   činov   venoval   najvyšší   súd   pozornosť,   ktorá nebola len formálna. Vzhľadom na to, že táto skutočnosť (nesprávna právna kvalifikácia skutku) by zásadne neovplyvnila postavenie sťažovateľa, najvyšší súd opierajúc sa o § 371 ods. 5 Trestného poriadku konštatoval, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného   poriadku   nemožno použiť.   Okrem   toho   dovolací   súd   v namietanom   uznesení rešpektoval zákaz reformatio in peius (§ 385 ods. 2 Trestného poriadku), keď nehodnotil objektívnu (časovú) súvislosť medzi jednotlivými skutkami pokračovacieho trestného činu.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu   obsahuje dostatok právnych argumentov vo väzbe na jeho výrok, nepopiera zmysel interpretovaných a aplikovaných právnych noriem, nie je v rozpore s platnou právnou úpravou, a teda nenesie znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti.

Preskúmaním uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 50/2012 z 25. septembra 2012 ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu, ktorý by nemal oporu v zákone.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že najvyšší súd svojím rozhodnutím, ktoré je   vzhľadom   na   už   uvedené   potrebné   považovať   za   ústavne   konformné,   nenaplnil očakávania sťažovateľa,   nemožno   zamieňať s nutnosťou   vysloviť porušenie   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť aj v tejto časti je potrebné vyhodnotiť ako zjavne neopodstatnenú, a preto ju ústavný súd už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietol.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa, ktoré vyplynuli zo sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2013