znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 165/2012-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   Š.,   B-,   a   V.   Š.,   B.,   zastúpených   advokátskou kanceláriou R., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. S. R., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 257/2011 a jeho rozsudkom z 8. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. Š. a V. Š.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2012 doručená sťažnosť J. Š. a V. Š. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou   namietajú porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 257/2011 a jeho rozsudkom z 8. decembra 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu“). Sťažnosť bola doplnená podaním právneho zástupcu sťažovateľov z 22. marca 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia podali 24. augusta 2005 na Okresnom súde Bratislava   II   návrh   proti   odporcovi   (O.) „na   uloženie   splnenia   povinnosti,   ktorá   obci vyplývala   z   Dohody   o   vzájomnom   mimosúdnom   vysporiadaní   uzavretej   podľa ust. § 51 Občianskeho zákonníka zo dňa 29. 06. 2004“.

Od roku 2008 bolo konanie vedené z dôvodu zmeny príslušných právnych predpisov na Okresnom súde Pezinok (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 C/672/2008 a okresný súd vyhlásil 3. februára 2011 rozsudok (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“), ktorým návrh sťažovateľov zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, a to v časti výroku, ktorým   okresný   súd   zamietol   ich   návrh,   a   tiež   aj   v   časti   výroku   o   trovách   konania. Sťažovatelia žiadali, aby krajský súd zmenil odvolaním napadnuté rozhodnutie, ich návrhu vyhovel a priznal im trovy konania.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 9 Co 257/11 z 8. decembra 2011 rozhodol tak, že odvolaním napadnutý prvostupňový rozsudok vo vzťahu k výroku, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľov, potvrdil. Ďalej rozhodol tak, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že v konaní bola porušená zásada rovnosti zbraní, „ktorá je imanentnou súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie. Vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu založilo totiž skutkové zistenie, podľa ktorého žalovaný v čase podpisovania Dohody nemal k dispozícii žiaden stavebný pozemok, ktorý sťažovateľom mohol ponúknuť. Toto skutkové zistenie vyplynulo len z tvrdenia samotného starostu   obce   H.,   ktorého   výpoveď   z   pojednávania   z   03.02.2011   bola   prenesená   do odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa (str.4), s ktorým sa porušovateľ stotožnil.   Na   tomto   pojednávaní   súd   prvého   stupňa   aj   zamietol   návrh   sťažovateľov   na vykonanie dôkazov - predloženia výpisu z majetku obce H. a územným plánom obce H. Práve   týmito   dôkazmi   sa   v   konaní   mohla   objektívne   preukázať   skutočnosť,   či   v   čase rozhodovania súdu, ako aj v čase uzavretia Dohody mal žalovaný k dispozícii akýkoľvek stavebný   pozemok   spĺňajúci   kritériá   vymedzené   Dohodou,   ktorý   mohol   žalovaný sťažovateľom ponúknuť na prevod.

Sťažovatelia rovnako za účelom odstránenia pochybností ohľadom súladu znenia Dohody s formuláciou uznesenia žalovaného č. 6/2 zo dňa 28. 06. 2004 žiadali v konaní vypočuť ako svedkov poslancov obecného zastupiteľstva, ktorí de facto kreovali vôľu obce, ktorá sa premietla do predmetného uznesenia.

Súd prvého stupňa a s ním aj odvolací súd však považovali vykonanie týchto dôkazov za nadbytočné a irelevantné vzhľadom na právne posúdenie veci. Tým, že sa oba súdy odmietli   bez   presvedčivého   odôvodnenia   zaoberať   dôkazmi   navrhnutými   sťažovateľmi, došlo k porušeniu rovnosti zbraní v súdnom konaní, pretože oba súdy vychádzali len z tvrdení   účastníkov   konania   ohľadom   skutočného   zámeru   účastníkov   Dohody.   Práve výsluchom poslancov obecného zastupiteľstva sa sťažovatelia snažili preukázať, že rozpor medzi znením uznesenia č. 6/2 a znením Dohody bol len zdanlivý /chyba v písaní, resp. dodatočná účelová manipulácia s písomným znením uznesenia/. Súd prvého stupňa sa však o vykonanie týchto dôkazov ani len nepokúsil... Pritom išlo o jednu z kľúčových otázok sporu majúcej vplyv na právne posúdenie celej veci. Porušovateľ svojim rozhodnutím tento rozpor v rozhodnutí súdu prvého stupňa de iure potvrdil...

Podľa sťažovateľov, odôvodnenie rozhodnutia porušovateľa nespĺňa tieto parametre, nakoľko v súvislosti s nevykonanými dôkazmi sa odvolací súd obmedzil výlučne len na konštatovanie, že v dôsledku absolútnej neplatnosti Dohody bolo vykonanie navrhovaných dôkazov   nadbytočné.   Pritom   už   v   odvolaní   sťažovatelia   poukazovali   na   fakt,   že nedostatočné   zdôvodnenie   procesného   postupu   všeobecného   súdu,   spočívajúceho   v nevykonaní návrhov na vykonanie dokazovania, zakladá porušenie práva účastníka konania na súdnu ochranu a spravodlivý proces.“.

Podľa názoru sťažovateľov krajský súd taktiež dospel k nesprávnemu posúdeniu veci a nevykonal ústavne súladný výklad právnej normy, a to „Občianskeho zákonníka, zákona o obecnom zriadení a zákona o majetku obcí“.

Svoj právny názor k právnemu posúdeniu veci všeobecnými súdmi podrobne opisujú a komentujú na stranách 6 až 10, pričom podľa nich právne závery všeobecného súdu sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, a tým aj v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Napokon tvrdia, že krajský súd sa vôbec nezaoberal ich námietkami smerujúcimi proti výroku okresného súdu o náhrade trov konania (výškou trov priznanou odporcovi), čím došlo k porušeniu ich práva na súdnu ochranu. Uvádzajú, že ku vzniku súdneho sporu došlo iba konaním odporcu a z pohľadu sťažovateľov všeobecné súdy svojimi rozsudkami „odopreli faktický výkon spravodlivosti“.

Na   základe   uvedeného sťažovatelia žiadajú, aby ústavný   súd po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyslovil, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 257/2011 a jeho rozsudkom z 8. decembra 2011 došlo k porušeniu ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil namietaný rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň žiadajú, aby im ústavný súd priznal náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 8/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.   Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu   alebo jeho   rozhodnutím   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné   preskúmať   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98, II. ÚS 101/03,I. ÚS 25/05).

Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože v ich konaní pred všeobecnými súdmi došlo podľa nich k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, krajský súd vec nesprávne právne vec posúdil   (právne závery všeobecného súdu   sú   v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, a tým aj v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru) a nevykonal ústavne súladný výklad právnej normy, a to „Občianskeho zákonníka, zákona o obecnom zriadení a zákona o majetku obcí“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) by došlo   vtedy,   ak   by   komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva na nezávislom   a   nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo ak by v   prípade opravných   konaní všeobecný   súd   odmietol   opravný   prostriedok,   alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím, čo však nie je evidentne prípad sťažovateľov.

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd aplikujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je v zásade oprávnený a povinný preskúmavať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96).

Do obsahu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II.   ÚS   251/03).   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov takéhoto výkladu a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by   malo   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03, II.   ÚS   44/03,   III.   ÚS   209/04,   I.   ÚS   117/05).   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť odôvodniť   rozhodnutie,   ktorá   vyplýva   z   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   možno   podľa   záverov Európskeho súdu pre ľudské práva posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená   to,   že   odôvodnenie   rozhodnutia   nemusí   dať   odpoveď   na   každú   poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Ústavný súd pripomína, že podľa jeho stabilizovanej judikatúry (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04) do obsahu základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne   konanie   patrí   aj   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   rozhodovalo   podľa relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom   poriadku   Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne   konanie,   ak   súd   nerozhodne   podľa   predstáv   účastníka   konania   a   jeho   návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav   a   po   použití   relevantných   právnych   noriem   vo   veci   rozhodnú   za   predpokladu,   že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd judikoval (napr. I. ÚS 67/06), že z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia dôkazov. Ak všeobecné súdy rešpektujú ústavné garancie (najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval (obdobne napr. III. ÚS 230/08, III. ÚS 129/2011).

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia po opísaní záverov okresného súdu k nedôvodnosti   návrhu   na   určenie   povinnosti   uzatvoriť   zmluvu   o   prevode   stavebného pozemku (s. 1 až 3), podstatných námietok sťažovateľov uvedených v odvolaní smerujúcich k   tomu,   že   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   vychádza   z   nesprávneho   právneho posúdenia veci, a k tomu, že súd dospel na základe nedostatočných a nevykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a vyjadrení odporcu (s. 4)   uviedol, že „súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu na riadne zistenie skutkového stavu, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a správne posúdil vec aj po právnej stránke.

Predmetnou žalobou sa navrhovatelia domáhali, aby súd odporcovi uložil povinnosť uzatvoriť   s navrhovateľmi zmluvu o prevode stavebného pozemku nachádzajúceho sa v katastrálnom území H. vo výmere minimálne 700 m2 až 800 m2 za podmienok, ktoré boli obsiahnuté v dohode o vzájomnom mimosúdnom vysporiadaní, ktorú uzatvorili účastníci konania dňa 29. 6. 2004. Súd prvého stupňa správne konštatoval všetky dôvody absolútnej neplatnosti   tejto   dohody   a   to   s   poukazom   na   ustanovenie   §   37   a   nasl.   Občianskeho zákonníka a odvolací súd sa v tomto smere v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, ktorá ma všetky náležitosti v zmysle § 157 ods. 2, 3 O. s. p. Odvolací súd nad rámec dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku k veci dodáva, že v danom prípade dohoda zo dňa 29.6.2004 nie je totožná s uznesením č. 6/2 z 28. 6. 2004 a teda tento právny úkon nemôže zaväzovať obec a nemôže vyvolať právne účinky,   pretože   chýba   prejav   vôle   obce   s takýmto   úkonom,   keďže   starosta   obce   urobil právny úkon bez predchádzajúceho platného rozhodnutia obecného zastupiteľstva, čo je ďalší dôvod absolútnej neplatnosti tohto právneho úkonu.

V   zmysle   §   13   ods.   5   zák.   č.   369/1990   Zb.   o   obecnom   zriadení,   je   starosta štatutárnym   orgánom,   avšak   iba   obecné   zastupiteľstvo   rozhoduje   o   hospodárení   a nakladaní s majetkom obce (§ 11 ods. 4 cit. zák.), t.j. schválenie právneho úkonu zo strany obecného   zastupiteľstva   je   podmienkou   platnosti   právneho   úkonu   obce,   ktorý   navonok vykoná starosta. Podľa ust. § 9 ods. 2 písm. a) zák. č. 138/1991 Zb. platného do 1.9.2004, schváleniu   obecným   zastupiteľstvom   podliehajú   vždy   zmluvné   prevody   vlastníctva nehnuteľného majetku.

Majetkovo právne úkony, o ktorých prislúcha rozhodovať obecnému zastupiteľstvu, sú   pre   obec   záväzné   len   v   prípade   predchádzajúceho   kladného   rozhodnutia   tohto zastupiteľstva a bez takéhoto rozhodnutia starosta obce nemôže urobiť platný právny úkon za obec. Uvedenú problematiku riešil Najvyšší súd SR v rozhodnutí č. k. 3 0bdo 21/2002 publikovanom aj v časopise Zo súdnej praxe 77/2004, od záveru ktorého sa odvolací súd nemá dôvod prečo odchýliť.

Rozhodnutie   obecného   zastupiteľstva   o   majetkovoprávnom   úkone   nie   je autoritatívnym výrokom obce,   ktorým sa individuálny právny vzťah účastníkov zakladá, mení alebo ruší, ale je prejavom vôle obce. Tento prejav sa tvorí a prejavuje uznesením obecného   zastupiteľstva.   Právne   účinky   vyvolá   však   len   vtedy,   ak   spĺňa   formálne   a meritórne náležitosti. Ak sa pred súdom vyskytne v občianskom súdom konaní ako sporná otázka   platnosti   zmluvy   uzavretej   medzi   obcou   a   druhým   účastníkom   zmluvy,   ktorej predmetom   je   niektorý   z   majetkovo   právnych   úkonov,   ktorý   vyžadoval   rozhodnutie obecného zastupiteľstva, musí súd skúmať platnosť prejavu vôle tak z hľadiska formálnych, ako aj z hľadiska meritórnych náležitostí, ktorého jadrom je prejav vôle.

Dosiahnuť   zmenu   napadnutého   rozsudku   nebolo   možné   ani   s   prihliadnutím   na dôvod uplatnený v odvolaní, že v zmysle Nálezu ústavného súdu sú všetky orgány verejnej moci   povinné   v   pochybnostiach   vykladať   právne   normy   v   prospech   realizácie   ústavou garantovaných   základných   práv   a   slobôd,   pretože   posúdenie   sporností   prípadu   nebolo založené   na   výklade   právnej   normy,   ale   na   absencii   nedostatku   prejavu   vôle   obce uskutočnenej obecným zastupiteľstvom.

Bez právneho významu je námietka odvolateľov uplatnená v odvolaní, že postupom súdu   bola   znemožnená   realizácia   navrhnutých   dôkazov   -   zabezpečenie   listu   vlastníctva preukazujúceho existenciu stavebného pozemku, keďže s ohľadom na záver o absolútnej neplatnosti právneho úkonu je úplne bezvýznamná.

Rovnako   bez   právneho   významu   je   námietka   o   nevykonaní   výsluchu   svedkov, poslancov   miestneho   zastupiteľstvu.   Nevykonanie   dôkazu   podľa   návrhu   alebo   predstáv účastníka konania nie je postupom, ktorým by bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože   rozhodovanie   o   lom.   ktoré   dôkazy   budú   vykonane,   patrí   výlučne   súdu   a   nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O. s. p). Ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môže to viesť nanajvýš   k   jeho   nesprávnym   skutkovým   záverom   a   teda   v   konečnom   dôsledku   aj   k nesprávnemu rozhodnutiu (rozhodnutia uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993 a pod č. 125/1999), o aký prípad ale v danej veci nejde Súd prvého stupňa na základe správne zisteného skutkového stavu správne dospel k záveru, že   Dohoda   zo   dňa   29.   6.   2004   je   absolútne   neplatný   právny   úkon   v   zmysle   §   39 Obč. zákonníka, a to pre absenciu prejavenej vôle odpredať majetok obce, spočívajúcej v nesúlade s Uznesením obecného zastupiteľstva č. 6/02 zo dňa 28. 6. 2004, pretože dohoda, ktorú starosta obce podpísal, obsahuje ustanovenie nad rámec prijatého uznesenia, a ani dodatočný výsluch poslancov miestneho zastupiteľstva ohľadom prejavenej vôle by nemohol vzhľadom na verejný záujem zvrátiť správnosť záveru o neplatnosti úkonu.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.“.

Ústavný   súd   v   nadväznosti   na   uvedené   závery   konštatuje,   že   krajský   súd   konal v medziach   svojej   právomoci   a   jeho   rozsudok   je   náležite   a   primeraným   spôsobom odôvodnený, a nemožno ho preto považovať za ústavne neakceptovateľný. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k   záveru   o   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   týchto   názorov   a   nezakladá   právomoc ústavného   súdu   nahradiť   právne   názory   krajského   súdu   svojimi   vlastnými.   Úlohou ústavného súdu nie je do detailov preskúmať vec z hľadiska aplikovaných právnych noriem ani   opätovne   podrobiť   revízii   napadnutý   rozsudok   so   zámerom   „vylepšiť“   jeho odôvodnenie,   prípadne   zostaviť   zoznam   možných   pochybení   krajského   súdu,   ak   tieto nemajú   takú   relevanciu,   ktorá   by   mohla   spochybniť   konformitu   záverov   napadnutého rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010).

V   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti nezistil   nič,   čo   by   ho   robilo   ústavne   neakceptovateľným,   a   teda   vyžadujúcim   korekciu zo strany ústavného súdu. Rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu a rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku – ďalej len „OSP“).

Nad   rámec k   tomu   ústavný   súd   uvádza,   že   je   síce   pravdou,   že   krajský   súd   sa nezaoberal námietkami sťažovateľov smerujúcimi proti výroku okresného súdu o náhrade trov konania (výškou trov priznanou odporcovi), ale táto okolnosť sama osebe vzhľadom na správnu   aplikáciu   ustanovenia   §   142   ods.   1   OSP   okresným   súdom   (o   priznaní   trov úspešnému účastníkovi) nie je tou okolnosťou, ktorá by mala mať vplyv na iné rozhodnutie ústavného súdu k podstate tejto sťažnosti. Obdobne ani ďalšie námietky sťažovateľov, že došlo v konaní k porušeniu zásady rovnosti zbraní (v dôsledku neakceptovania ich návrhov na vykonanie dôkazov),   ako   aj k   neústavnému výkladu   a   aplikácii   dotknutých   noriem, nemôžu   byť   relevantným   dôvodom   na   poskytnutie   ústavnoprávnej   ochrany,   najmä   pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   závermi   vyvodenými   v   namietanom   rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu a namietaným porušením základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Sťažovatelia v sťažnosti ani riadne nepreukázali také pochybenie odvolacieho súdu, na základe ktorého by sa v dôsledku údajného protiprávneho postupu tohto súdu ocitli v nerovnom postavení voči odporcovi v konaní.

Vzhľadom   na   uvedené   preto   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov,   pokiaľ   ide o namietaný zásah do ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne m. m. I. ÚS 159/08).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2012