znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 165/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť E. Č., S., zastúpeného advokátom JUDr. L. M., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er/391/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. Č. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2011 doručená   sťažnosť   E.   Č.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er/391/2007.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že 9. augusta 2007 podal oprávnený – Pohotovosť, s. r. o., Bratislava, návrh na vykonanie exekúcie proti sťažovateľovi ako povinnému.

Sťažovateľ 7. marca 2010 podal návrh na zastavenie exekúcie, v ktorom „dôvodil neprípustnosť   exekučného   konania,   ktoré   sa   vykonáva   na   podklade   exekučného   titulu rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu č. k. SR 2816/07 zo dňa 9. 5. 2007, porušením predovšetkým   smernice   č.   6313   EHS   z   5.   apríla   1993   o   nekalých   podmienkach   v spotrebiteľských zmluvách a zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Porušenie vyššie   uvedených   predpisov   odôvodňujú   v   plnom   rozsahu   zastavenie   exekučného konania...“.

Následne   podaním   z   10.   mája   2010   podal   návrh   na „odklad   exekúcie   do právoplatného rozhodnutia o návrhu na zastavenie exekúcie zo dňa 7. 3. 2010“.

Okresný súd bol však vo veci nečinný, preto mu sťažovateľ adresoval dve urgencie na rozhodnutie okresného súdu o jeho návrhu na zastavenie exekúcie, a to 23. augusta a následne aj 10. októbra 2010. Okresný súd na jeho urgencie dosiaľ neodpovedal, preto sa domnieva, že jeho postup je „nielen v rozpore s ust. § 65 zákona č. 747/2004..., ale aj v hrubom rozpore s čl. 48 ods. 2 Ústavy...“.

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er/391/2007 porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   prikázal   okresnému   súdu,   aby   konal   v   exekučnom   konaní   bez   zbytočných prieťahov.   Zároveň   sa   domáhal   priznania   finančného   zadosťučinenia   v   sume   3   000   € a úhrady trov konania v sume 255,28 €

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03, III. ÚS 263/03, III. ÚS 218/07).

Z obsahu sťažnosti, ako aj zo sťažnostného návrhu (petitu) vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er/391/2007 pri rozhodovaní o návrhoch na zastavenie exekúcie a na odklad exekúcie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   Er/391/2007   z   dôvodu,   že   jeho   návrhu   na   zastavenie exekúcie doručenom okresného súdu 9. marca 2010 dosiaľ okresný súd nerozhodol a takisto nerozhodol ani o jeho návrhu na odklad exekúcie, ktorý podal 10. mája 2010.

Keďže   okresný   súd   o   jeho   návrhu   nekonal,   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho právneho zástupcu adresoval dvakrát na „Okresný súd v Michalovciach..., ku sp. zn. 16 Er 391/2007“ podania z 23. augusta 2010 označené ako „Urgencia“ a z 11. októbra 2010 označené ako „2. Urgencia“.

V prvom   podaní   (č.   l.   55)   žiadal,   aby okresný   súd   o jeho návrhu   na zastavenie exekúcie urýchlene rozhodol a v druhom podaní (č. l. 56 spisu) žiadal, aby ho okresný súd informoval o vybavení jeho prvej urgencie (podľa právneho sťažovateľa išlo o sťažnosť na zbytočné   prieťahy),   pričom   v   ňom   uviedol,   že   podáva   návrh   na   odklad   exekúcie   do právoplatného skončenia rozhodnutia o jeho návrhu na zastavenie exekúcie.

Dňa   21.   októbra   2010   bola   okresnému   súdu   z   Exekútorskeho   úradu   so   sídlom v Bratislave (č. l. 57 spisu) doručená žiadosť sťažovateľa o odklad exekúcie (sťažovateľ ju doručil exekútorovi až 14. októbra 2010).

Dňa   25.   októbra   2010   okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa   na predloženie listín, ktoré súvisia s návrhom na vykonanie exekúcie. Súčasne požiadal „Stály rozhodcovský súd v Bratislave“ o predloženie zmluvy o úvere, na základe ktorej bol vydaný exekučný   titul.   Sťažovateľ   na   výzvu   súdu   reagoval   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu podaním doručeným okresnému súdu 18.novembra 2010. Toho istého dňa boli stálym   rozhodcovským   súdom   predložené   požadované   listiny.   Súdny   exekútor   doručil okresnému súdu 22. októbra 2010 vyčíslenie trov exekúcie a právny zástupca sťažovateľa 6. decembra 2010 vyčíslenie trov právneho zastúpenia.

O návrhu na zastavenie exekúcie a súčasne návrhu na odklad exekúcie okresný súd rozhodol uznesením zo 7. marca 2011.

Túto skutočnosť zistil i ústavný súd zo spisu okresného súdu.

Vychádzajúc   z   uvedených   úkonov   okresného   súdu   a   účastníkov   konania   je   síce pravdou, že okresný súd bol vo veci nečinný, keď viac ako sedem mesiacov od podania návrhu na zastavenie konania (9. marca 2010) prvý úkon urobil až 25. októbra 2010, keď vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa   a   príslušný   rozhodcovský   súd   na   zaslanie   listín potrebných   pre   rozhodnutie,   a   tiež   rozhodol   o   návrhu   na   odklad   exekúcie   podanom 21. októbra   2010   až   7.   marca   2011   teda   po   viac   ako   štyroch   mesiacoch   (nesplnil   tak zákonom stanovenú lehotu podľa príslušného procesného kódexu Exekučného poriadku), ale   s   ohľadom   na   všetky   okolnosti   daného   prípadu   je   ústavný   súd   tohto   názoru,   že nekonanie okresného súdu v tomto prípade nezakladá v súčasnosti žiadnu reálnu možnosť na prípadné vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa v exekučnom konaní po prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   ak   navyše   okresný   súd   po   zabezpečení všetkých   potrebných podkladov na rozhodnutie a po doručení vyčíslenia trov exekúcie, resp.   trov   právneho   zastúpenia   (november   a   december   2010)   presne   v   čase   doručenia sťažnosti sťažovateľa na ústavný súd o jeho návrhoch na zastavenie exekúcie a návrhu na odklad exekúcie rozhodol uznesením zo 7. marca 2011, ktoré bude expedované účastníkom exekučného konania.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   namietanými   prieťahmi   v   konaní   okresného   súdu opakovane   poukazuje   na   skutočnosť,   že   „ojedinelá   nečinnosť   súdu   hoci   aj   v   trvaní niekoľkých   mesiacov   sama   osebe   nemusí   ešte   zakladať porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04). Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy [čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 92/03)]. V prípade, keď ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03) alebo sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 38/04).

Podľa názoru ústavného súdu úkony okresného súdu v namietanom období smerovali k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa, čo je hlavným účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 61/98), a jeho postup sa v tomto období zjavne nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné vzhľadom na predmet konania kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   preto   sťažnosť,   ktorou   sťažovateľ   namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er/391/2007, odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011