znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 165/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť spoločnosti   F.,   spol.   s   r.   o.,   so   sídlom   P., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných práv, základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky, na právnu pomoc podľa   čl.   47 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky   a   na   rovnosť   účastníkov   v konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky, zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 33/2008 a jeho rozhodnutím z 24. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti F., spol. s r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2009 doručená sťažnosť spoločnosti F., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných práv (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 33/2008 a jeho rozhodnutím z 24. novembra 2008.

Z obsahu sťažnosti   a   jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že v súdnom   konaní vedenom Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 307/2004 sa žalobkyňa domáhala   voči   žalovaným   v 1.   až   3.   rade   určenia   neplatnosti   dobrovoľnej   dražby. Sťažovateľka mala v predmetnom súdnom konaní postavenie žalovanej v 3. rade.

Okresný súd rozsudkom z 5. februára 2007 sp. zn. 9 C 307/2004 zamietol jej žalobu a žalobkyňu zaviazal sťažovateľke zaplatiť náhradu trov konania v sume 179 827 Sk.

Proti rozsudku okresného súdu v merite veci i v časti výroku o povinnosti žalobkyne zaplatiť sťažovateľke trovy konania podala sťažovateľka odvolanie.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Co 33/08 z 24. novembra 2008 potvrdil rozsudok okresného súdu, ktorým zamietol žalobu žalobkyne v merite veci a v časti napadnutého výroku o trovách konania vo vzťahu k sťažovateľke ho zmenil tak, že sťažovateľke priznal náhradu trov prvostupňového konania v sume 9 846 Sk a náhradu trov odvolacieho konania v sume 3 941 Sk.

Sťažovateľka vyslovene tvrdí, že „pri vyčísľovaní trov konania prvostupňový súd správne vychádzal z určenia hodnoty sporu, keďže za predmet sporu nepovažoval akýsi abstraktný inštitút určenia neplatnosti právneho úkonu (dražby), ale určil hodnotu sporu na základe   predmetu   dražby.   Predmetom   posúdenia   totiž   bola   platnosť   resp.   neplatnosť zmluvy o   vykonaní   dražby,   na   základe   posúdenia   splnenia   podmienok   podľa   zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách v znení neskorších predpisov. Uvedený postup určenia základu pre tarifnú hodnotu úkonu právnej pomoci je plne v súlade s citovaným § 10 ods.   2 vyhlášky.   Nie je pritom namieste, posudzovať konanie o neplatnosť takejto dražby   za   výsostne   právno-teoretické,   keďže   prípadné   vyslovenie   neplatnosti   dražby ma priamy   vplyv   na   uspokojenie   veriteľa,   ktoré   je   hlavným   účelom   zabezpečenia pohľadávky. Iný výklad posudzovania hodnoty sporu predstavuje absurdný postup nemajúci oporu v relevantnej právnej úprave. Zároveň v konaní nebolo problematické určiť tarifnú hodnotu veci, ktorou bola hodnota draženej nehnuteľnosti v sume 6 150 000 Sk...

Odvolací súd však náhradu trov konania žalovanému v 3. rade priznal len vo výške 9 846 Sk, a to z dôvodu, že hodnotu tarifnej odmeny za úkon právnej služby v konaní určil len vo výške 1/13 výpočtového základu, aplikujúc ustanovenie § 11 ods. 1 vyhlášky.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:„1.   Krajský   súd   v Prešove   postupom a rozhodnutím   sp.   zn.   2   Co   33/08   zo dňa 24. novembra 2008 porušil základné právo spoločnosti F., spol. s r. o. P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na ochranu majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 20 Ústavy Slovenskej republiky, zákaz diskriminácie podľa článku 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo účastníka na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 33/08 zo dňa 24. novembra 2008 v časti, v ktorej tento súd zmenil výrok Okresného súdu v Prešove, sp. zn. 9 C 307/04, zo dňa 5. februára 2007 o trovách konania medzi žalobkyňou a F., spol. s r. o. P. ako žalovaným v 3. rade tak, že žalovanému v 3. rade sa priznáva náhrada trov prvostupňového konania   vo   výške   9.846,   Sk   a   žalobkyňa   je   povinná   ju   zaplatiť   Mgr.   I.   I.,   advokátovi, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Spoločnosti F., spol. s r. o. P. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 292,38 €, ktorú je Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť na účet jej právneho zástupcu do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Z   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).

Z uvedeného   ústavného   vymedzenia   postavenia   a právomocí   všeobecných   súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych veciach patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim   o opravných   prostriedkoch   v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   v konkrétnom   prípade   viedli k rozhodnutiu,   usmerňovať   vývoj   judikatúry   všeobecných   súdov   z hľadiska   správnosti výkladu a uplatňovania zákonov (za podmienky rešpektovania jeho ústavnej konformity), alebo   zjednocovať   judikatúru   všeobecných   súdov   (obdobne   napr.   I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05, III. ÚS 356/06).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   180/02, III. ÚS 271/05).

Sťažovateľka   videla   porušenie   ňou   označených   základných   a iných   práv   (čl.   20, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 6 ods. 1 dohovoru) rozsudkom krajského súdu najmä v tom, že krajský súd nevychádzal   pri   rozhodovaní   o náhrade   trov   konania   z   predmetu   sporu   (jeho   hodnoty), ako to urobil okresný súd v prvostupňovom rozhodnutí, ktorý postupoval podľa § 9 ods. 1 a § 10 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), ale na daný prípad aplikoval ustanovenie § 11 ods. 1 vyhlášky.   Sťažovateľka   ďalej   namieta   nesprávnosť   a arbitrárnosť   právnych   záverov krajského súdu.

Krajský súd označeným rozhodnutím sp. zn. 2 Co 33/2008 z 24. novembra 2008 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. 9 C 307/2004 z 5. februára 2007 v napadnutej časti týkajúcej sa výroku o priznaní náhrady trov prvostupňového konania sťažovateľke v sume 179 827 Sk tak, že jej priznal náhradu trov prvostupňového konania iba v sume 9 846 Sk. Svoje rozhodnutie v tejto časti odôvodnil takto:

„Odvolací súd mal ďalej za to, že odvolanie žalobkyne pokiaľ ide o priznané trovy prvostupňového konania vo vzťahu k žalovanému v 1. a 3. rade je dôvodné. Predovšetkým je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa postupoval správnym spôsobom, keď v nadväznosti na výsledok konania a podľa zásady úspechu v konaní zaviazal žalobkyňu na zaplatenie vzniknutých trov konania týmto žalovaným účastníkom podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Trovy prvostupňového   konania   na   strane   žalovaného   v   1.   aj   3.   rade   pozostávajú   z   odmeny právnych zástupcov za poskytnutú právnu pomoc.

Podľa § 9 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Zb., základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty vecí alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

Podľa   §   10   ods.   2   citovanej   vyhlášky,   ak   nie   je   ustanovené   inak,   považuje   sa za tarifou hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby: za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku.

Predmetom   konania   v   prejednávanej   veci   bolo   určenie   neplatnosti   dobrovoľnej dražby,   ktorá   je   vo   svojej   podstate   právnym   úkonom,   na   základe   ktorého   dochádza k nadobudnutiu   vlastníckeho   práva   k   veciam,   ktoré   môžu   byť   predmetom   tejto   dražby. V takom prípade a pri tomto druhu konania je preto nutné pri určovaní výšky tarifnej odmeny   právneho   zástupcu   za   poskytnutú   právnu   pomoc   v   súdnom   konaní   vychádzať z ustanovenia § 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Zb., podľa ktorého základná sadzba tarifnej odmeny za úkon právnej pomoci je 1/13-tina výpočtového základu ak nie je možné hodnotu veci   alebo   práva   vyjadriť   v   peniazoch   alebo   ak   ju   možno   zistiť   len   s   nepomernými ťažkosťami...

Pokiaľ ide o trovy prvostupňového konania žalovaného v 3. rade, aj v tomto prípade tieto   trovy pozostávajú   z odmeny   právneho   zástupcu za poskytnutú   právnu   pomoc,   kde konkrétne boli poskytnuté úkony právnej pomoci a to prevzatie a príprava zastúpenia 25. 2. 2005, vyjadrenie k žalobe 3. 3. 2005, za tieto úkony mu patri odmeny 1.154,- Sk x 2 = 2.308,- Sk. Za účasť na pojednávaniach v dňoch 12. 4. 2006, 6. 11. 2006 a 11. 12. 2006 mu patrí odmeny 1.260,- Sk x 3, spolu 3.780,- Sk a za účasť na pojednávaní dňa 5. 2. 2007 mu patrí odmena vo výške 1.371,- Sk. Spolu tak odmena za poskytnuté úkony právnej pomoci dosahuje sumu 7.459,- Sk, ku ktorej sa pripočítava aj 19 % DPH vo výške 1.417,- Sk, čo spolu dáva sumu 8.876,- Sk. Právnemu zástupcovi patrí aj tzv. režijný paušál vo výške 2 x 150,- Sk, spolu 300,- Sk, 3 x 164,- Sk, spolu 492,- Sk a 1 x 178,- Sk, spolu 970,- Sk. Celková   výška   trov   prvostupňového   konania   na   strane   tohto   účastníka   tak   dosahuje   v zmysle uvedeného sumu 1.846,- Sk.

Z   týchto   dôvodov   odvolací   súd   rozsudok   vo   výroku   o   trovách   konania   medzi žalobkyňou a žalovaným... v 3. rade zmenil (§ 220 O. s. p.) tak, že... žalovanému v 3. rade náhrada týchto trov vo výške 9.846,- Sk s tým, že žalobkyňa je povinná tieto trovy zaplatiť na účet právnych zástupcov menovaných účastníkov do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“

Po   oboznámení   sa   s obsahom rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 2 Co   33/2008 z 24. novembra 2008, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. 9 C 307/2004 z 5. februára   2007   v napadnutej   časti   týkajúcej   sa   výroku   o priznaní   náhrady   trov prvostupňového   konania   (ktoré   bolo   v odvolacom   konaní   preskúmavané   na   základe odvolania   žalobkyne),   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   z   rozhodnutia   krajského   súdu nevyplýva   zjavná   neopodstatnenosť,   jednostrannosť   alebo   taká   aplikácia   príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že krajský súd vychádzal pri určení odmeny   právneho zástupcu   (náhrady   trov   konania) z ustanovenia   § 11   ods.   1   vyhlášky [predmetom   uvedeného   konania   je   určenie   neplatnosti   právneho   úkonu   (dobrovoľnej dražby)], a v takýchto typoch konania je potrebné postupovať podľa citovaného ustanovenia vyhlášky,   pretože   hodnotu   veci   alebo   práva   nie   je   možné   vyjadriť   v peniazoch,   alebo je to možné zistiť s nepomernými ťažkosťami.

Ústavný   súd   zároveň   zistil,   že   okresný   súd   v konaní   o určenie   neplatnosti dobrovoľnej dražby vyrubil ešte 30. decembra 2004 žalobkyni súdny poplatok z návrhu v sume 1 000 Sk (33,14 €),   za podané odvolania (16. marca 2005 a 16. februára 2008) po 500 Sk (16,59 €) a podané dovolanie v sume 1 988 Sk (66 €), teda pri vyberaní súdneho poplatku   nepostupoval   v zmysle   ustanovenia   položky   1   písm.   a)   Sadzobníka   súdnych poplatkov platného v relevantnom čase, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, ale podľa ustanovenia položky 1 písm. b) tohto sadzobníka, z čoho vyplýva, že okresný súd viedol celé konanie od začiatku ako také, v ktorom nemožno predmet konania oceniť v peniazoch, hoci pri rozhodovaní o náhrade trov konania aplikoval ustanovenie § 9 ods. 1 a § 10 ods. 2 vyhlášky, ktorá časť rozhodnutia bola rozhodnutím krajského súdu zmenená.

Prihliadajúc   na   tieto   zistenia   a okolnosti   prípadu,   preto   nemožno   konštatovať, že by interpretáciu a aplikáciu normatívneho textu ustanovenia vyhlášky použitej krajským súdom   v posudzovanom   rozhodnutí   bolo možné   kvalifikovať ako zjavne neodôvodnenú alebo   arbitrárnu   a naopak   tvrdenie   sťažovateľky   za   správne   a   legitímne.   Skutočnosť, že sťažovateľka   sa   s rozsudkom   krajského   súdu   v časti,   ktorou   rozhodol   o náhrade   trov konania, nestotožňuje,   nezakladá   ani oprávnenie ústavného   súdu   nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Keďže ústavný súd v citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (a tiež pri   výpočte   odmeny   a hotových   výdavkov)   nezistil   také   dôvody,   ktoré   by   bolo   možné kvalifikovať   ako   nezlučiteľné   so sťažovateľkou   označenými   článkami   ústavy,   dohovoru a dodatkového   protokolu,   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   z uvedených   dôvodov   podľa § 25 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne   neopodstatnenú (obdobne   napr. III. ÚS 138/07).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky uvedených v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2009