znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 165/05-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   9.   júna 2005 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., bytom V., zastúpeného advokátom JUDr. L. M., P., sídlo výkonu advokácie na území Slovenskej republiky B., vo veci namietaného porušenia jeho   základných   práv   zaručených   v čl.   24   ods.   1   a v   čl.   25   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky, v čl. 1, čl. 4 ods. 4, čl. 15 ods. 1 a 3, čl. 36 ods. 1 a v čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd, ako aj porušenia jeho práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 9 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 18 a v čl. 29 ods. 2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tz 17/2004 z 28. októbra 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára 2005 doručená sťažnosť J. K., bytom V. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. L. M., P., sídlo výkonu advokácie na území Slovenskej republiky B., ktorou namietal porušenie   jeho   základných   práv   zaručených   v čl.   24   ods.   1   a v   čl.   25   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v čl. 1, čl. 4 ods. 4, čl. 15 ods. 1 a 3, čl. 36 ods. 1 a v čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj porušenie jeho práv   zaručených   v čl.   6   ods.   1   a čl.   9   ods.   1   a   2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a v čl. 18 a v čl. 29 ods. 2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tz 17/2004 z 28. októbra 2004 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Sťažovateľ bol rozsudkom Vojenského obvodového súdu P. sp. zn. T 84/81 z 9. júna 1981 uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že v úmysle trvalo sa vyhnúť vojenskej činnej službe 31. marca 1981 do 12.00 h nenastúpil vojenskú základnú službu vo vojenskom útvare L., ako bol povinný podľa povolávacieho rozkazu Okresnej vojenskej správy T. radu „B“, z dôvodu, že mu v tom bráni jeho náboženské presvedčenie, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere dvadsiatich štyroch mesiacov so zaradením do prvej nápravnovýchovnej skupiny.

Rozsudok nadobudol právoplatnosť 9. júna 1981. V uvedený deň nastúpil sťažovateľ do výkonu trestu, do ktorého mu bola započítaná aj doba výkonu väzby v uvedenej veci od 14. mája 1981 do 9. júna 1981.

Uznesením Vojenského obvodového súdu B. sp. zn. 3 Pp 126/82 z 2. septembra 1982 bol   sťažovateľ   podľa   §   61   ods.   1   písm.   a)   Trestného   zákona   podmienečne   prepustený z výkonu trestu, pričom mu podľa § 63 ods. 1 Trestného zákona bola stanovená skúšobná doba v dĺžke dvoch rokov. Vojenský obvodový súd B. uznesením sp. zn. 3 Pp 126/82 z 23. októbra   1984   v zmysle   §   64   ods.   1   Trestného   zákona   vyslovil,   že   sťažovateľ   sa v skúšobnej dobe osvedčil, a preto sa naň podľa § 64 ods. 3 Trestného zákona hľadí, akoby bol trest vykonal dňom svojho podmienečného prepustenia (t. j. 2. septembra 1982).

Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podal v prospech sťažovateľa 13. júla 2004 podľa § 266 ods. 2 Trestného poriadku sťažnosť pre porušenie zákona proti rozsudku Vojenského obvodového súdu P. sp. zn. T 84/81 z 9. júna 1981 namietajúc porušenie zákona v ustanoveniach § 23 ods. 1 a § 31 ods. 1 Trestného zákona v neprospech sťažovateľa predovšetkým z dôvodu uloženia neprimerane prísneho nepodmienečného trestu odňatia slobody.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Tz   17/2004   z 28.   októbra   2004   sťažnosť   pre porušenie zákona podanú generálnym prokurátorom zamietol. Uvedené rozhodnutie napáda sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľ   pripúšťa,   že   priebeh   a výsledok   pôvodného   trestného   konania   bol v súlade   s vtedajším   zákonom,   ale   iba   v tom   zmysle,   ako   bol   zákon   vykladaný predstaviteľmi vtedajšieho režimu. Podľa jeho názoru neposudzoval najvyšší súd prípad v kontexte zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti   komunistického   systému,   podľa   ktorého   bol   uvedený   režim „odsúdeniahodný“ práve preto, že perzekvoval občanov s odlišným zmýšľaním okrem iného aj v oblasti náboženskej.

Sťažovateľ súhlasí s tým, že konanie obdobné tomu, ktorého sa dopustil, je podľa § 269   ods.   1   Trestného   zákona   trestné   i dnes.   Namieta   však,   že   uvedenú   skutočnosť nemožno   posudzovať   izolovane.   V období,   keď   došlo   k jeho   odsúdeniu,   nebolo   možné prakticky realizovať právo na slobodu svedomia a slobodu náboženského vyznania tak, ako to v súčasnosti umožňuje napr. zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 207/1995 Z. z. o civilnej službe a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii   ministerstiev   a   ostatných   ústredných   orgánov   štátnej   správy   Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, zákona Slovenskej národnej rady č. 83/1991 Zb. o pôsobnosti   orgánov   Slovenskej   republiky   pri   zabezpečovaní   politiky   zamestnanosti v znení   neskorších   predpisov   a zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   372/1990   Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov.

Najvyšší súd mal podľa jeho názoru prihliadať na to, že právo odoprieť vojenskú službu z dôvodov   výhrady   svedomia   alebo náboženského   vyznania patrí medzi   ústavou garantované   práva.   Pokiaľ   iba   konštatoval   rovnakú   trestnosť   konania   a neprihliadal   na ďalšie   významné   okolnosti,   napr.   na právo   na   slobodu   svedomia,   na   to,   že   uvedeným zásahom   bola   „nadmerne“   obmedzená   jeho   náboženská   sloboda   tak   z hľadiska   čl.   18 v spojení   s čl.   29   ods.   2   deklarácie   ľudských   práv,   ako   aj   z hľadiska   čl.   9   ods.   1   a 2 dohovoru,   porušil   označené   ustanovenia   deklarácie   ľudských   práv   a dohovoru,   ako   aj sťažovateľove práva na slobodu svedomia, náboženského vyznania a viery (čl. 24 ods. 1 a čl. 25 ods. 2 ústavy, čl. 15 ods. 1 a 3 listiny) tým, že pri používaní ustanovení o medziach základných práv a slobôd nedbal na ich podstatu a zmysel (čl. 4 ods. 4 listiny).

Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd porušil jeho právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   tým,   že   „súdil   sťažovateľa   podľa   kritérií   odsúdeniahodného   režimu“, pričom v roku 2004 mal už rozhodovať v zmysle čl. 40 ods. 6 listiny podľa „tých noriem, ktoré sú pre sťažovateľa priaznivejšie“.

Sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu uviedol, že sa s ním zaobchádzalo   podľa   iných   kritérií   ako   s inými   občanmi   Slovenskej   republiky v porovnateľnej situácii (ktorí boli prvý a jedinýkrát odsúdení za trvalé odopretie vykonávať vojenskú   službu   z náboženských   dôvodov   v rokoch   1948   až   1989),   poukazujúc   na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tz 7/03 z 18. novembra 2003, sp. zn. 6 Tz 4/2004 z 23. júna 2004, sp. zn. 4 Tz 16/2004 zo 7. júla 2004. Podľa sťažovateľa jeho tvrdenie nespochybňujú ani „formálne rozdiely v právnej kvalifikácii konania, ktoré má rovnakú povahu, rovnaké pohnútky a rovnaké vonkajšie prejavy“. Na základe uvedených tvrdení namietal sťažovateľ porušenie čl. 1 listiny.

Namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny sťažovateľ bližšie nezdôvodnil.

Sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu žiadal, aby ústavný súd   nálezom   zrušil   napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie konanie a aby mu priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk. Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z 29.   apríla   2005   doplnil   sťažovateľ   svoju sťažnosť prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu podaním zo 14. mája 2005 doručeným   ústavnému   súdu   18.   mája   2005,   v ktorom   špecifikoval   návrh   rozhodnutia, ktorého sa od ústavného súdu domáha (petit sťažnosti), žiadajúc, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „I. Usnesením Nejvyššího soudu SR ze dne 28. 10. 2004 sp. zn. 3 Tz 17/2004 bylo porušeno sťežovatelovo právo na

-   spravedlivý   proces   podle   článku   6   odst.   1   Úmluvy   o ochrane   lidských   práv a základních svobod (dále jen Úmluva);

- náboženskou svobodu podle článku 9 odst. 1 a 2 Úmluvy a článku 24 odst. 1 Ústavy Slovenské republiky (dále jen Ústava);

-   svobodu svědomí a náboženského vyznání podle článku 18 a článku 29 odst.   2 Všeobecné deklarace lidských práv (dále jen Deklarace);

- šetření podstaty a smyslu základních práv podle článku 4 odst. 4 Listiny základních práv a svobod (dále jen Listina);

- odepření vojenské služby z důvodu svědomí a náboženského vyznání podle článku 25 odst. 2 Ústavy a článku 15 odst. 1, 3 Listiny s přihlédnutím k článku 40 odst. 6 Listiny;

- na soudní ochranu podle článku 36 odst. 1 Listiny;

- rovnost v zacházení s občany ve stejném právním postavení podle článku 1 Listiny. II. Usnesení Nejvyššího soudu SR ze dne 28. 10. 2004 sp. zn. 3 Tz 17/2004 se zrušuje. III. Stěžovateli sa přiznává spravedlivé zadostiučinění ve výši 50.000,- Sk.”

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ   ide   o časť   sťažnosti   týkajúcej   sa   namietaného   porušenia   sťažovateľových základných práv zaručených v čl. 24 ods. 1 a v čl. 25 ods. 2 ústavy, v čl. 1, čl. 4 ods. 4, čl. 15 ods. 1 a 3 a v čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj porušenia jeho práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a v čl. 9 ods. 1 a 2 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tz 17/2004 z 28. októbra 2004, ústavný súd v rámci predbežného prerokovania podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde   preskúmal,   či   obsahuje   všeobecné   a osobitné   náležitosti   predpísané   zákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ namieta porušenie svojich práv vytýkajúc v tejto časti sťažnosti najvyššiemu súdu, že sa podrobnejšie nezaoberal právom na slobodu jeho svedomia, a to najmä v spojení s čl. 40 ods. 6 listiny.

Limity rozhodovania najvyššieho súdu boli dané sťažnosťou pre porušenie zákona, z ktorej vyplýva najmä akcentovanie uloženia neprimeraného trestu sťažovateľovi.

Najvyšší súd bol povinný sťažnosť preskúmať, preskúmať napadnuté rozhodnutie a konfrontovať   ho   s príslušnými   ustanoveniami   právneho   poriadku.   Výsledkom   jeho posúdenia je rozhodnutie, ktoré podľa sťažovateľa porušilo jeho základné práva a slobody. Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   odpovedal   na   všetky   právne   otázky v súvislosti   s uloženým   trestom   sťažovateľovi   v rozsahu   požadovanom   sťažnosťou   pre porušenie zákona.

Sťažovateľ namieta uloženie neprimeraného trestu.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Rozhodovanie o treste patrí teda do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov.

Ústavný   súd   má   právomoc   preskúmavať   otázku   trestu   uloženého   všeobecným súdom, len keď tento bol uložený v rozpore s ústavou.

Ústavný súd vo svojej judikatúre uviedol, že nie je príslušný nahrádzať všeobecné súdy,   ktorým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu sa sústreďuje len na kontrolu zlučiteľnosti účinkov tejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou.

Do rozhodnutí všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by bolo zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   a zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorých   princípov spravodlivého procesu.

Sťažovateľom   namietané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   takéto   znaky   nevykazuje, odpovedá na všetky otázky nastolené generálnym prokurátorom v sťažnosti pre porušenie zákona.

Predmetom časti sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Tz 17/2004 z 28. októbra 2004 porušil čl. 40 ods. 6 listiny, pretože v roku 2004 mal už rozhodovať podľa „noriem, ktoré sú pre sťažovateľa priaznivejšie“.

Podľa čl. 40 ods. 6 listiny trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákonaúčinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Sťažovateľ   však   napáda   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   v konaní   o sťažnosti   pre porušenie   zákona,   ktorým   zamietol   sťažnosť   pre   porušenie   zákona   podanú   generálnym prokurátorom v prospech sťažovateľa 13. júla 2004.

Sťažnosť   pre   porušenie   zákona   podľa   §   266   a nasl.   Trestného   poriadku   je mimoriadnym opravným prostriedkom proti právoplatným rozhodnutiam orgánov činných v trestnom   konaní,   na   základe   ktorého   najvyšší   súd   preskúmava   správnosť   všetkých výrokov napadnutého rozhodnutia, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Účelom tohto mimoriadneho opravného prostriedku je náprava podstatného pochybenia orgánov činných v trestnom   konaní   v čase   ich   rozhodovania   spočívajúceho   v rozhodnutí   alebo   chybnom postupe   konania,   ktoré   mohli   ovplyvniť   rozhodnutie   vo   veci,   v dôsledku   čoho   došlo k porušeniu zákona.

Preskúmanie zákonnosti napadnutého právoplatného rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo, musí preto vychádzať z právneho stavu platného v čase, keď došlo k vydaniu napadnutého rozhodnutia, prípadne keď sa uskutočnilo konanie, ktoré mu predchádzalo.

Iba v prípade zrušenia napadnutého rozhodnutia, jeho časti alebo niektorého výroku, prípadne   aj   zrušenia   ďalších   rozhodnutí,   ktoré   vzhľadom   na   zmenu,   ku   ktorej   došlo zrušením,   stratili   podklad   (§   269   ods.   2   Trestného   poriadku),   ak   je   potrebné   nové rozhodnutie vo veci (§ 270 Trestného poriadku), prichádza do úvahy použitie neskoršieho zákona, ktorý je pre obvineného priaznivejší.

Z uvedeného   dôvodu   nemohlo   v posudzovanom   prípade   dôjsť   k porušeniu   čl.   40 ods. 6 listiny napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namietal   taktiež   porušenie   jeho   práv   zaručených v čl. 18 v spojení s čl. 29 ods. 2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv.

Pokiaľ ide o námietku porušenia ustanovení Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ústavný   súd   opakovane   judikoval,   že   Všeobecná   deklarácia   ľudských   práv   má   povahu politického dokumentu, a nie medzinárodnej zmluvy, ktorá by bola Slovenskou republikou ratifikovaná a vyhlásená v Zbierke zákonov Slovenskej republiky spôsobom ustanoveným zákonom. Nejde teda o medzinárodnú zmluvu o ľudských právach a základných slobodách v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy. Predmetom konania pred ústavným súdom preto nemôže byť sťažnosť,   resp.   časť   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie   práva   priznaného Všeobecnou   deklaráciou   ľudských   práv   (obdobne   napr.   III.   ÚS   15/01,   III. ÚS 55/02, III. ÚS 109/02).

Sťažovateľ vo svojom podaní z 18. októbra 2004 adresovanom najvyššiemu súdu sa nad   rámec   sťažnosti   pre   porušenie   zákona   podanej   generálnym   prokurátorom   v jeho prospech dotýka aj otázky jeho viny uznanej v rozsudku Vojenského obvodového súdu P. sp. zn. T 84/81 z 9. júna 1981. S touto otázkou sa najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal.

Ústavný súd v tejto súvislosti   dospel   k záveru, že nevysporiadanie sa   s uvedenou otázkou   neznamenalo   v okolnostiach   prípadu   taký   nedostatok   napadnutého   rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý by pripúšťal možnosť jeho protiústavnosti skúmateľnú v ďalšom konaní   o merite   veci.   Najvyšší   súd   primerane   reagoval   na   argumentáciu   generálneho prokurátora   podávajúceho   sťažnosť   pre   porušenie   zákona,   čo   bolo   jeho   prvoradou povinnosťou.

V roku 1981 bolo v sťažovateľovom prípade v rámci vtedy platného práva takmer nevyhnutné a jedine možné uznať ho vinným, pričom relevantná časť vtedy platného práva nevykazuje   ani   podľa   vtedy   platných   medzinárodných   štandardov   znaky   neznesiteľnej nespravodlivosti, ktoré by súdy dnes mohli a museli zohľadniť. V roku 1981 ani všetky členské štáty Rady Európy neumožňovali vykonať namiesto vojenskej služby civilnú službu (napr. Švajčiarsko) a trestnoprávny postih za nenastúpenie vojenskej služby bol aj v týchto krajinách.

Prípadné nesprávne posúdenie veci najvyšším súdom v rámci konania o sťažnosti pre porušenie   zákona   nemá   v okolnostiach   prípadu   charakter   a úroveň   porušenia sťažovateľových ústavných práv.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa namietaného porušenia čl. 40 ods. 6 listiny, ako aj namietaného porušenia jeho práv zaručených v čl. 18 v spojení s čl. 29 ods. 2 Všeobecnej deklarácie ľudských práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tz 17/2004 z 28. októbra 2004 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K rozhodnutiu   sa   podľa   §   32   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   pripája   odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2005