znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 165/04-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarada Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka prerokoval   sťažnosť Petra   Balogha, bytom   R.,   a Ľudmily   Zenkovej, bytom R., zastúpených advokátom Mgr. I. R., Advokátska kancelária, R., pre namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Revúcej v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 567/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Revúcej v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 567/99 p o r u š i l základné právo Petra Balogha a Ľudmily Zenkovej na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   v Revúcej   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   C   567/99 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Petrovi   Baloghovi p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd v Revúcej p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ľudmile Zenkovej priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd v Revúcej   p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5.   Okresný   súd   v Revúcej   je p o v i n n ý   zaplatiť   náhradu   trov   konania   Petra Balogha   a Ľudmily   Zenkovej   v   sume   6   420   Sk   (slovom   šesťtisícštyristodvadsať slovenských korún) na účet ich právneho zástupcu Mgr. I. R., Advokátska kancelária, R., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Sťažnosti Petra Balogha a Ľudmily Zenkovej vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd) bola 28. apríla 2004 doručená sťažnosť, ktorá bola doplnená na základe výzvy ústavného súdu 13. mája 2004, ktorou Peter Balogh, bytom R. (ďalej len „sťažovateľ 1“), a Ľudmila Zenková, bytom R. (ďalej len „sťažovateľka 2“), zastúpení advokátom Mgr. I. R., Advokátska kancelária, R., namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) postupom   Okresného   súdu   v Revúcej   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod sp. zn. 2 C 567/99.

Zo sťažnosti vyplýva, že 15. júla 1999 podal sťažovateľ 1 okresnému súdu žalobu proti firme TARPOL, s. r. o., R., o zaplatenie 43 712,50 Sk, ktorá je vedená pod sp. zn. 2 C 567/99. K žalobe sa neskôr pripojila aj jeho vtedajšia   manželka – sťažovateľka   2. Vo veci bolo 17. mája 2000 vykonané jedno pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom vyžiadania stanovísk k veci. Žiadané stanoviská boli doručené ešte v októbri 2000.   Až   s odstupom   troch   mesiacov   okresný   súd   požiadal   sťažovateľov   o vyjadrenie k stanoviskám, ktoré zaslali 14. januára 2001. Dňa 6. apríla 2004 sa obrátili na okresný súd so   žiadosťou   o urýchlenie   konania,   na   ktorú   však   okresný   súd   vôbec   nereagoval. Sťažovatelia   sa   domnievajú,   že   nekonaním   okresného   súdu   môže   dôjsť   k zmareniu   ich pohľadávky.   Sťažovatelia   ďalej   uviedli,   že   nekonaním   okresného   súdu   sa   narušuje   ich právna   istota   a má   tiež   negatívny   dopad   na   ich   psychiku,   preto   žiadajú   aj   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk pre každého z nich.

Sťažovatelia v doplnení podania z 11. mája 2004 žiadali, aby ústavný súd rozhodol, že:„Okresný súd v Revúcej v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 567/99 porušil Ústavu SR v jej   článku   48   ods.   2   v neprospech   sťažovateľov   Petra   Balogha   a Ľudmily   Zenkovej. Súčasne Okresnému súdu v Revúcej prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 567/99 konal bez zbytočných prieťahov.

...   s ohľadom   na   dĺžku   prieťahov   a na   negatívny   dopad   prieťahov   na   psychiku sťažovateľov (...) bolo im priznané finančné zadosťučinenie vo výške po 50 000 Sk pre každého zo sťažovateľov.“

V sťažnosti   z 28.   apríla   2004   sťažovatelia   uviedli,   že v zmysle ustanovenia   §   30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

II.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril predseda okresného súdu, ktorý v liste sp. zn. Spr. 1549/04 zo 7. júna 2004 uviedol, že uznáva, že tvrdenia uvedené v sťažnosti sú v podstate pravdivé, s tým, že po zaslaní oznámenia žalobcov a oprave petitu žaloby sa vo veci nekonalo, teda došlo k prieťahom. Keďže zástupca sťažovateľov podal vo veci   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   v zákonom   stanovenej   lehote,   bola   táto   sťažnosť vybavená   tak,   že   skonštatoval   jej   opodstatnenosť   a dal   pokyn   sudkyni   vo   veci   konať. Vzhľadom na to, že spis bol predložený ústavnému súdu, ako aj na neprítomnosť sudkyne v práci úkon urobený nebol. Súčasne uviedol, že k prieťahom v konaní došlo z objektívnych dôvodov, a to zloženia súdu, na ktorom by malo pracovať minimálne 7 sudcov, od roku 1997,   keď   súd   vznikol,   a vyjmúc   niekoľkomesačné   obdobie,   keď   na   ňom   pracovalo 5 sudcov (z toho 2 novozvolení), na súde pracovali len 4 sudcovia a od 1. januára 2002 už len 3 sudcovia (predseda, podpredseda a 1 sudca). Tento stav je úplne nedostatočný, keďže nápad vecí je v priemere na 7 až 8 sudcov, preto počet nevybavených vecí sa neustále rapídne stupňuje a situáciu sťažuje aj to, že 2 sudkyne vybavujúce občianskoprávnu agendu prakticky vybavujú spisy z každého druhu agendy a nie je v ich silách zmeniť situáciu, teda veci vybavovať bez prieťahov, keď na súde je v súčasnosti nevybavených vecí pre 3 sudcov na niekoľko rokov, len v hlavných agendách k 31. máju 2004 je nevybavených 114 T vecí na osobu, 1 155 C vecí, 101 Cb vecí a 532 P vecí, pričom mesačný výkon sudcov by mal byť na predsedu 12 vecí, na podpredsedu 17 vecí a na sudcu 25 vecí, teda spoločne 54 vecí. Súd sa takto prakticky dostal do situácie, že je problém, v ktorých veciach rozhodovať (keďže   nutne vzhľadom   na počet   nevybavených   vecí   dochádza   k prieťahom   v stovkách spisov),   a pri snahe vybavovať najskôr staršie   veci   sa   ani táto situácia nedá   objektívne zvládnuť. V prípade, že ústavný súd rozhodne o tom, že právo sťažovateľov bolo porušené, žiada   znížiť   primerané   finančné   zadosťučinenie,   lebo   suma   50   000   Sk   pre   každého sťažovateľa je neprimerane vysoká.

III.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrenia účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci:

Žalobou sťažovateľa 1 z 15. júla 1999 proti firme TARPOL, s. r. o., R., sa tento domáhal zaplatenia 43 712, 50 Sk s príslušenstvom.

Vec bola na okresnom súde prijatá pod sp. zn. 2 C 567/99.Sťažovateľ 1 (vo veci žalobca) uhradil súdny poplatok a k veci priložil doklady na podporu svojich tvrdení (č. l. 5 – 9 spisu).

Dňa 7. marca 2000 okresný súd vyzval sťažovateľa 1, aby uviedol, prečo žiada úroky z omeškania vo výške 19 %.

Dňa 14. marca 2000 sťažovateľ 1 upravil časť petitu týkajúcu sa úrokov.Dňa 21. marca 2000 vyzval okresný súd protistranu na vyjadrenie.Dňa 20. apríla 2000 sudkyňa nariadila termín pojednávania na 17. máj 2000.Dňa   17.   mája   2000   bolo   okresnému   súdu   doručené   plnomocenstvo   zástupcu protistrany, ako aj doklady (faktúry).

Dňa 17. mája 2000 sa konalo pojednávanie vo veci za účasti sťažovateľa 1, odporcu a ich právnych zástupcov, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom vykonania dopytu na Východoslovenské vodárne a kanalizácie, závod Revúca (ďalej len „vodárne“), a Mestský úrad Revúca (ďalej len „mestský úrad“) k otázke nadmernej spotreby vody.

Dňa 23. mája 200 žalovaný doložil svoj výpis z obchodného registra.Dňa   4.   septembra   2000   boli   vodárne   a mestský   úrad dožiadané,   aby sa   vyjadrili k otázke spotreby vody a k súhlasu na prenájom priestorov.

Dňa   26.   septembra   2000   sa   k veci   vyjadril   mestský   úrad   a 29.   septembra   2000 sa vyjadrili vodárne.

Dňa 2. januára 2001 boli obe vyjadrenia zaslané zástupcovi sťažovateľa 1.Dňa 17. januára 2001 sa sťažovateľ 1 vyjadril k predloženým vyjadreniam a upravil petit (rozšíril ho aj o bývalú manželku).

Dňa 9. marca 2004 sťažovatelia podali žiadosť o urýchlené konanie. Dňa 31. mája 2004 odpovedal na sťažnosť predseda súdu, ktorý uviedol, že sťažnosť je opodstatnená a dáva sudkyni pokyn vo veci konať.

IV.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ako   to   vyplýva z judikatúry ústavného súdu, je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   súdneho   orgánu,   pričom   k naplneniu   tohto   práva dochádza v zásade až právoplatným súdnym rozhodnutím. Samotným prerokovaním veci na súde   alebo   na   inom   štátnom   orgáne   sa   právna   neistota   neodstráni.   Preto   na   splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (III. ÚS 173/03).

Otázku existencie   zbytočných   prieťahov v konaní,   a tým   aj porušenia   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. I. ÚS 3/02, II. ÚS 813/00, III. ÚS 144/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh na uhradenie plnenia vzniknutého z nájomnej zmluvy s príslušenstvom. Po oboznámení sa s obsahom spisu okresného súdu sp. zn. 2 C 567/99, argumentáciou sťažovateľov a predsedu okresného súdu sa ústavný súd stotožnil s argumentáciou, že vzniknuté prieťahy neboli spôsobené právnou   ani   faktickou   zložitosťou   veci.   V posudzovanom   konaní   sa   dosiaľ   nevyskytli žiadne   skutkové   alebo   právne   otázky,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   náročné, pretože   napriek   takmer   päťročnému   trvaniu   sporu   nedošlo   ešte   k meritórnemu prejednávaniu veci.

B) Zo správania sťažovateľov nemožno vyvodiť záver, že svojím postupom spôsobili alebo prispeli k vzniku zbytočných prieťahov v posudzovanom súdnom konaní.

C) Pokiaľ ide o tretie hodnotiace kritérium, uplatnením ktorého ústavný súd zisťuje, či došlo k porušeniu základného práva účastníkov konania na prerokovanie ich veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ústavný   súd   konštatuje   existenciu viacerých období nečinnosti, ktoré mali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

Ide o obdobie od prijatia návrhu 15. júla 1999 do zaslania výzvy na upresnenie petitu 7. marca 2000, t. j. takmer 8 mesiacov, z ktorých 5 mesiacov ústavný súd považuje za zbytočné prieťahy. Ďalšie obdobia, počas ktorých okresný súd nekonal s cieľom rozhodnúť v merite   veci,   boli   medzi   17.   májom   2000,   keď   sa   vo   veci   konalo   pojednávanie, a vypracovaním dožiadania 4. septembra 2001. Okresnému súdu boli 26. a 29. septembra 2000 zaslané vyjadrenia mestského úradu a vodární, ale tieto zaslal na vyjadrenie stranám sporu až 2. januára 2001. Od 17. januára 2001 do 28. apríla 2004, keď bola doručená sťažnosť   ústavnému   súdu,   neboli   okresným   súdom   vykonané   žiadne   úkony.   Zistené prieťahy prevyšujú 4 roky a trvajú takmer celé obdobie konania.

Argumentáciu predsedu okresného súdu týkajúcu sa personálnych a organizačných problémov   v súvislosti   s namietanými   zbytočnými   prieťahmi   v posudzovanom   konaní ústavný   súd   nemôže   akceptovať   ako   právne   významnú   vo   vzťahu   k sťažovateľmi označenému právu zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu v súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   musí   štát zabezpečovať konanie, ako aj problémy so zabezpečením primeraného počtu sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnení sťažovatelia požiadali o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatňovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie (napr. II. ÚS 518/98, III. ÚS 517/02, III. ÚS 145/02 a iné).

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom   súde   považovať   vo   vzťahu   k základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy za ústavne akceptovateľné. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené právo sťažovateľov bolo porušené (bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovatelia   sa   v   sťažnosti   domáhali,   aby   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu konať bez prieťahov. Keďže k porušeniu práv sťažovateľov došlo nečinnosťou okresného súdu, ústavný súd mu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

Sťažovatelia   v sťažnosti   žiadali   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia vo výške po 50 000 Sk, čo zdôvodnili negatívnym dopadom na ich psychiku vzhľadom na dĺžku konania.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľov, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť,   priznal   sťažovateľom   primerané   finančné   zadosťučinenie   (bod   3   a   4   výroku nálezu). Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľom sumu 40 000   Sk   pre   každého.   Táto   suma   zohľadňuje   dĺžku   zbytočných   prieťahov   v konaní a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľov spočívajúcu v pocitoch právnej neistoty a v strate dôvery v efektívne poskytnutie súdnej ochrany v ich civilnej veci.

Vo   zvyšnej   časti   ústavný   súd   návrhu   na   finančné   zadosťučinenie   nevyhovel (bod 6 výroku nálezu).

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   prihliadal na okolnosti   uvedenej   civilnej   veci,   najmä   na dĺžku   a charakter   zbytočných   prieťahov spôsobených okresným súdom, ako aj na závažnosť predmetu konania.

Sťažovatelia   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   žiadali   uhradiť   trovy konania pred ústavným súdom, pričom pri stanovení výšky vychádzali z predmetu sporu, pričom vyčíslili náhradu trov spolu s paušálnou náhradou spolu vo výške 6 420 Sk.

Ústavný súd pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   o ústavnej   sťažnosti   v zmysle   čl.   127 ods. 1 ústavy   je ochrana základných   ľudských   práv   a slobôd.   Predmet   tohto   konania je v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s hodnotou predmetu sporu pred všeobecným súdom. Primerané finančné zadosťučinenie predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenú v peniazoch   a neodvodzuje sa   od hodnoty   predmetu   sporu,   o ktorom   sa koná pred všeobecným súdom (III. ÚS 534/03, I. ÚS 129/03).

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   uplatnená   náhrada   trov   v konaní   z hľadiska   ich výšky   je   nižšia,   ako   stanovuje   citovaná   vyhláška,   neprieči   sa   však   citovanej   vyhláške, a preto v súlade s ustanovením § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde priznal náhradu trov v celej požadovanej výške (bod 5 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2004