znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 165/03-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júla 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. M., E. I., L., zastúpeného advokátom JUDr. L. A., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia základného práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie   jeho   veci   v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   konkurzným   konaním   vedeným   na   Krajskom   súde v Bratislave   pod   sp.   zn.   38   K 39/95   v spojení   s rozhodnutím   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 9/03 a vládou Slovenskej republiky, ktorá mala ovplyvňovať rozhodovanie súdov, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. M., E. I.,   o d m i e t a   z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2003 doručená sťažnosť (doplnená podaniami doručenými ústavnému súdu 9. apríla 2003, 14. apríla 2003, 30. apríla 2003 a 15. mája 2003) Ing. I. M., E. I., L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. L. A., Advokátska kancelária, B., ktorou namietal porušenie základného práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie jeho   veci   v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným dôkazom   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 9/03 v spojení s konkurzným konaním vedeným   na   Krajskom   súde   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn. 38 K 39/95, v ktorých uznesením krajského súdu č. k. 38 K 39/95-333 z 30. júna 1999 potvrdeným   uznesením   najvyššieho   súdu   č.   k.   4   Obo   127/02-701,   4   Obo   9/03 z 30.   januára   2003   (ktoré   podľa   doložiek   právoplatnosti   na   nich   vyznačených nadobudli   právoplatnosť   6.   marca   2003)   bol   vyhlásený   konkurz   na   majetok sťažovateľa.

Vyššie označené základné práva podľa sťažovateľa mali porušiť aj „tajné úkony Vlády   SR,   resp.   jej   Predsedu   (a   štátnych   orgánov   SR)   smerované   voči   súdnym a policajným   orgánom   SR   a vykonané   na   základe   požiadavky   nemeckého veľvyslanca“.

V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd:

„1. Vyhlásil uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. 1. 2003 v konaní 4 Obo 9/03 za rozporné s článkom 48 Ústavy SR, ods. 1, 2 a článkom 6.1 Európskeho dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd a ho zrušil.

2. Vyhlásil uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 6. 1999 v konaní 38   K 39-95-333   za   rozporné   s článkom   48   Ústavy   SR,   ods.   1,   2   a článkom   6.1 Európskeho dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd.

3. Vyhlásil tajné úkony Vlády SR, resp. jej Predsedu (a štátnych orgánov SR) smerované voči súdnym a policajným orgánom SR a vykonané na základe požiadavky nemeckého veľvyslanca F. L. zo 7. 8. 2001 za opatrenia porušujúce článok 48 Ústavy SR a článok 6.1 Európskeho dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd.

4.   Priznal   navrhovateľovi   spravodlivé   zadosťučinenie   za   zmarené   obchodné transakcie počas konkurzného konania vo výške 14 miliónov USD v SK v kurze USD k SKK   k 30.   6.   1999   s úrokom   vo   výške   diskontu   do   dňa   zaplatenie   a zaviazal odporcov k ich úhrade spoločne a nerozlučne.“

Sťažovateľ   súčasne   žiadal   vydanie   predbežného   opatrenia,   ktorým   by   bolo krajskému súdu zakázané do právoplatného ukončenia konania pred ústavným súdom „vykonávať akékoľvek úkony v konkurznom konaní 38 K 39/95“.

Svoje návrhy odôvodnil sťažovateľ tvrdením, že „o jeho veci pravdepodobne nerozhodol   zákonný   súd“.   Podľa   jeho   informácií   „došlo   začiatkom   roku   2003 k zmenám v zložení senátov na NS SR a už pridelené veci boli novo pridelené, resp. boli zmenené senáty. O tom, že sa takáto zmena mohla dotknúť aj navrhovateľov svedčí fakt, že v roku 2003 dostal jeho spis nové číslo. Navrhovateľ však nepozná zloženie senátu, ktorý jeho vec riešil, ani po napadnutí veci ani po zmene rozvrhu práce“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   vyššie   uvedené   rozhodnutia   najvyššieho   súdu a krajského   súdu   a im   predchádzajúce   konania   sú   „v   rozpore   s článkom   6   ods.   1 Európskeho   dohovoru  ...   ako   aj   článkom   48   Ústavy   SR“,   lebo   „konanie   nebolo spravodlivé, nebolo realizované v jeho prítomnosti a nemohol sa vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom“.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že „o jeho veci nekonal nestranný súd“, čo odôvodňoval údajnou   ingerenciou   najmä   predsedu   vlády   Slovenskej   republiky   a Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky   do   súdnych   sporov,   ktorých   účastníkom   boli Slovenské telekomunikácie, a. s., pričom táto spoločnosť vystupovala v konkurznom konaní o jeho majetku ako veriteľ.

Podľa názoru sťažovateľa „Ministerstvo spravodlivosti SR... dlhodobo utajuje rokovania   a korešpondenciu   so   spoločnosťou   Deutsche   telecom,   Bonn,   Slovenské telekomunikácie, Bratislava a Nemeckým veľvyslanectvom v Bratislave a odmieta ju sprístupniť. To isté robí aj Krajský súd v Bratislave kde navrhovateľ (t. j. sťažovateľ) pozitívne   vie,   že   právne   názory   sudcov   sú   oznamované   MS   SR   a s veľkou pravdepodobnosťou aj príslušne korigované“.

Návrh na primerané finančné zadosťučinenie odôvodňoval sťažovateľ tvrdením, že   „v   roku   1999   mal   rozpracovaný   a zabezpečený   kontrakt   s iným   subjektom v zahraničí vo výške 14.000.000,- USD. Napriek tomu, že okamžite zareagoval na vyhlásenie   konkurzu   a poskytol   dokonca   zodpovedajúcu   plnú   moc   správcovi konkurznej podstaty, aby tento nebol viazaný na ev. dlhšie rozhodovanie súdu, správca sa o vec nepostaral so starostlivosťou riadneho hospodára a kontrakt padol. Vzhľadom ku   skutočnosti,   že   správca   konkurznej   podstaty,   je   v konkurznom   konaní   štátnym orgánom ad hoc je navrhovateľ toho názoru, že Slovenská republika resp. jej orgány, ktoré správcu ustanovili sú povinní znášať dôsledky pochybení, ktorých sa v priebehu konania dopustil“.

K sťažnosti   okrem   iných   písomností   pripojil   sťažovateľ   aj   sťažnosťou napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu.

Z obsahu   uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   38   K 39/95-333   z 30.   júna   1999 vyplýva, že ním súd vyhlásil konkurz na majetok sťažovateľa, lebo „z vykonaného dokazovania   má   súd   preukázané,   že   označený   dlžník   má   viac   veriteľov,   ktorým nespláca splatné záväzky a súčasne má aj majetok postačujúci na úhradu trov konania. Keďže v danom prípade sú splnené všetky podmienky pre vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka podľa § 1 ods. 2 a § 5 ods. 1 zák. č. 328/1991 Zb. v znení neskorších predpisov, súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku uznesenia“.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením č. k. 4 Obo 127/02-701, 4 Obo 9/03 z 30. januára 2003, ktorým napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (išlo o vyššie označené uznesenie a o opravné uznesenie č. k. 38 K 39/95-680 z 3. júna 2002, ktorým prvostupňový súd uviedol namiesto pôvodného navrhovateľa jeho právneho nástupcu, ktorého nástupníctvo bolo preukázané predloženým výpisom z obchodného registra).

Najvyšší súd ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) prejednal   napadnuté   rozhodnutie   bez nariadenia   pojednávania   podľa   §   214   ods.   2 písm.   c)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (odvolanie   smerovalo   proti   uzneseniu) a dospel   k záveru,   že   odvolaniu   nie   je   možné   vyhovieť.   V odôvodnení   svojho rozhodnutia sa najvyšší súd vysporiadal s tvrdeniami sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní   (neexistencia   navrhovateľa   konkurzu,   spochybňovanie   pohľadávok v rozhodnutí   uvedených   veriteľov,   nedostatočne   upresnené   jeho   podnikateľské označenie, predaj jeho spoločnosti HBO Slovakia, s. r. o., L., dohoda o započítaní vzájomných pohľadávok uzatvorená s navrhovateľom, vplyv pohľadávok úpadcu voči svojim veriteľom prevyšujúcich jeho dlhy na vyhlásenie konkurzu a i.). Na základe skutočností uvedených v odôvodnení svojho rozhodnutia dospel najvyšší súd k záveru, že sťažovateľ má najmenej dvoch veriteľov a má majetok, ktorý stačí na krytie trov konania, teda sú splnené zákonom č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o konkurze   a vyrovnaní“)   ustanovené podmienky   na   vyhlásenie   konkurzu   na   majetok   sťažovateľa,   a preto   najvyšší   súd napadnuté uznesenie, ktorým bol vyhlásený konkurz, ako vecne správne podľa § 219 Občianskeho súdneho poriadku potvrdil.

II.

Ústavný súd sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval podľa   § 25   ods.   1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom skúmal, či spĺňa zákonom   predpísané   náležitosti   podľa   §   20   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   a či neexistujú   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   citovaného   zákona.   Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal z toho, že podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V danej veci sťažovateľ namietal porušenie základného práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie jeho veci v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa článku 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v prípadoch   ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Predmetom sťažnosti je postup menovaných súdov pri rozhodovaní o vyhlásení konkurzu   na   majetok   sťažovateľa.   Konkurzné   konanie   upravuje   zákon   o konkurze a vyrovnaní.

Podľa   §   1   ods.   1   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   účelom   tohto   zákona   je usporiadanie majetkových pomerov dlžníka, ktorý je v úpadku.

Podľa § 1 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní dlžník je v úpadku, ak má viac veriteľov a nie je schopný 30 dní po lehote splatnosti plniť svoje záväzky.

Podľa   §   1   ods.   3   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   fyzická   osoba,   ak   je podnikateľom, a právnická osoba je v úpadku aj vtedy, ak je predĺžená.

Podľa   §   4   ods.   3   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   z návrhu   na   vyhlásenie konkurzu musí byť zjavné, ktorému súdu je určený, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo   sleduje,   musí   byť   podpísaný   a datovaný.   Návrh   treba   predložiť   s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník   dostal   jeden   rovnopis.   Navrhovateľ   je   povinný   k návrhu   na   vyhlásenie konkurzu pripojiť listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva.

Podľa § 4 ods.   4 zákona o konkurze a vyrovnaní ak je účastníkom konania fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, alebo právnická osoba, návrh na vyhlásenie konkurzu musí obsahovať jej názov alebo obchodné meno, miesto podnikania alebo sídlo.

Podľa   §   4   ods.   5   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   ak   návrh   na   vyhlásenie konkurzu   podáva   veriteľ,   v návrhu   musí   uviesť   okolnosti,   ktoré   nasvedčujú   tomu, že dlžník je v úpadku (§ 1), označiť ďalšieho veriteľa a doložiť svoju pohľadávku voči dlžníkovi, aj keď nie je ešte splatná. Ak dlžník zastavil platby, predpokladá sa, že nie je schopný plniť svoje splatné záväzky.

Podľa § 4 ods. 6 zákona o konkurze a vyrovnaní veritelia, ktorí majú sídlo alebo trvalý   pobyt   v cudzine,   sú   povinní   uviesť   aj   meno   a adresu   svojho   zástupcu   pre doručovanie v tuzemsku.

Podľa   §   5   ods.   1   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   podmienkou   vyhlásenia konkurzu je, aby dlžník mal majetok postačujúci aspoň na úhradu trov konania.

Ako to vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ namietal porušenie označených základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom menovaných súdov a ďalších štátnych orgánov v napadnutom konkurznom konaní.

Z vyššie citovaných ustanovení § 1 ods. 2 a 3, § 2 ods. 1 a § 5 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní vyplýva, za splnenia akých podmienok môže súd vyhlásiť konkurz na majetok dlžníka za predpokladu, že návrh na jeho vyhlásenie spĺňa týmto zákonom ustanovené náležitosti (§ 4 zákona o konkurze a vyrovnaní).

Ak   súd   zistí,   že   sú   splnené   podmienky   vyhlásenia   konkurzu,   rozhodne o vyhlásení konkurzu uznesením, ktoré musí obsahovať odôvodnenie (§ 13 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní). Ak súd zistí, že dlžník je v úpadku (má viac veriteľov a nie   je schopný   dlhší   čas   plniť   svoje   splatné   záväzky   alebo   je   v predĺžení)   a má majetok   postačujúci   aspoň   na   úhradu   trov   konania,   teda   ak   zistí,   že   sú   splnené hmotnoprávne   podmienky   vyhlásenia   konkurzu,   a keď   návrh   obsahuje   zákonom požadované náležitosti, vyhlási na majetok dlžníka konkurz.

Podľa   právneho názoru ústavného súdu   vyjadreného v konaní napr. vo veci sp. zn. III. ÚS 37/03 súd v rámci tohto štádia konkurzného konania (do vyhlásenia konkurzu)   zisťuje   len   existenciu   hmotnoprávnych   a procesnoprávnych   podmienok a v tomto rozsahu aj zdôvodňuje svoje rozhodnutie.

Z obsahu napadnutého rozhodnutia krajského súdu (jeho odôvodnenia) vyplýva, že   z vykonaného   dokazovania   mal   súd   preukázané,   „že   označený   dlžník   má   viac veriteľov, ktorým nespláca splatné záväzky a súčasne má aj majetok postačujúci na úhradu trov konania“, teda „v danom prípade sú splnené podmienky na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka“.

Najvyšší súd ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) prejednal prvostupňové rozhodnutie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 písm.   c)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (odvolanie   smerovalo   proti   uzneseniu) a dospel   k záveru,   že   „odvolaniu   nie   je   možné   vyhovieť“.   V odôvodnení   svojho rozhodnutia   sa   najvyšší   súd   vysporiadal   s tvrdeniami   sťažovateľa   prezentovanými v jeho   odvolaní   a dospel   k záveru,   že   „navrhovateľ   prinajmenšom   osvedčil,   že má proti   odporcovi   splatnú   vykonateľnú   pohľadávku,   je   jeho   veriteľom   a osobou oprávnenou podať podľa § 4 ods. 1 zákona návrh na vyhlásenie konkurzu (svedčí mu tzv. procesné konkurzné právo)..., že odporca má ďalšieho veriteľa, ktorý má proti nemu vykonateľnú pohľadávku. Je to spoločnosť Soria and Grey, s. r. o.,...“, teda „... že odporca má najmenej dvoch veriteľov, že odporca má majetok, ktorý stačí na krytie trov konania...“, t. j. že „... boli splnené podmienky pre vyhlásenie konkurzu“. Z dôvodov   uvedených   vo   svojom   rozhodnutí   najvyšší   súd   „napadnuté   uznesenie, ktorým bol vyhlásený konkurz, ako vecne správne podľa § 219 O. s. p. potvrdil“.

Sťažovateľ namietal „vzhľadom k zmene číslovania agendy NS SR v roku 2003 a retroaktívnej zmene práce NS SR potencionálne aj ods.   1...“ článku 48 ústavy. Okrem   domnienky,   že   „táto   zmena   sa   mohla   dotknúť   aj   navrhovateľa“,   ktorú zdokumentoval   tvrdením   o pridelení   nového   spisového   čísla   jeho   veci a konštatovaním, že „nepozná zloženie senátu, ktorý jeho vec riešil, ani po napadnutí veci ani po zmene rozvrhu práce“, na podporu svojho tvrdenia o „potencionálnom“ porušení základného práva na zákonného sudcu garantovaného čl. 48 ods. 1 ústavy sťažovateľ   neprodukoval   žiadne   iné   odôvodnenie   svojho   návrhu   a neuviedol   ani žiadne relevantné dôkazy v zmysle ustanovenia § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktoré   by   potvrdili   namietané   porušenie   základného   práva   upraveného   citovaným ustanovením ústavy a ustanoveniami § 7 ods. 2 (právo na zákonného sudcu) a § 27 (rozvrh práce súdov) zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch a sudcoch“).

Podľa § 7 ods. 1 citovaného zákona všetci sú si pred zákonom aj pred súdom rovní. Každý má právo na ochranu svojich práv, slobôd a právom chránených záujmov pred súdom, pokiaľ zákon nezveruje túto ochranu iným orgánom. Súdy rozhodujú samy   a nezávisle,   či   vec,   ktorá   im   bola   predložená   na   rozhodnutie,   patrí   do   ich právomoci.

Podľa § 7 ods. 2 citovaného zákona nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Zákonným sudcom je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a je určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie v senáte.

Obsahové   náležitosti,   postup   tvorby   a zostavovania   rozvrhu   práce,   ako   aj spôsob prideľovania jednotlivých vecí sudcom a vyšším súdnym úradníkom upravujú ustanovenia § 26 a § 27 ods. 1, 2 a 3 citovaného zákona.

Podľa § 27 ods. 4 zákona o súdoch a sudcoch evidencia rozdeľovania vecí na prejednanie musí zabezpečovať takú možnosť kontroly, aby si každá osoba, ktorá má na veci právny záujem, mohla nazretím do spisu a evidenčných pomôcok preveriť pridelenie vecí zákonnému sudcovi.

Podľa   §   27   ods.   5   zákona   o súdoch   a sudcoch   každý   má   právo   nazrieť   do rozvrhu práce a robiť si z neho výpisy a odpisy.

Podľa § 236 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, ak to zákon pripúšťa.

Podľa § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak... rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Vychádzajúc   z už   vyššie   konštatovaného   nedostatočného   odôvodnenia (a nepreukázania dôkazmi) tvrdeného porušenia označeného základného práva, ako aj z dôvodu   nevyužitia   možnosti   danej   sťažovateľovi   ustanoveniami   §   27   ods.   4   a 5 zákona o súdoch a sudcoch (kontrola realizácie práva na zákonného sudcu oprávnenou osobou) a následného nedomáhania sa nápravy zákonom ustanovenými prostriedkami (napr.   dožadovaním   sa   dodržania   zásady   legality   konania,   prípadne   napadnutím rozhodnutia   odvolacieho   súdu   z dôvodu   jeho   nesprávneho   obsadenia   dovolaním) ústavný   súd   považoval   za   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   odmietnuť   z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie veci. V tejto časti je potrebné zdôrazniť, že   sťažovateľ   podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   je   povinný   vyčerpať prostriedky, ktoré mu zákon na jeho ochranu základných práv alebo slobôd poskytuje. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, ktoré je zaručené ustanovením čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   §   66a   ods.   2   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   pojednávanie   nariaďuje samosudca   len vtedy,   ak to ustanovuje zákon   o konkurze a vyrovnaní alebo ak to pokladá za potrebné. Podľa § 66e ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní sa na konkurz primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ak zákon o konkurze a vyrovnaní neustanovuje inak.

Podľa   ustanovenia   §   214   ods.   2   písm.   c)   Občianskeho   súdneho   poriadku predseda odvolacieho senátu nemusí nariaďovať pojednávanie („pojednávanie netreba nariaďovať“), ak odvolanie smeruje proti uzneseniu.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní súd rozhoduje o vyhlásení konkurzu uznesením.

Sťažovateľ   v tejto   časti   mal   možnosť   žiadať   vo   veci   vykonanie   verejného zasadnutia, ktorú mu zákon poskytuje. Bez toho, aby túto možnosť využil, dovoláva sa jej   až   v konaní   pred   ústavným   súdom.   I v tejto   časti   je   potrebné   pripomenúť ustanovenie § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ ďalej namietal porušenie základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   a to   z dôvodu,   že   mu   nebolo umožnené   „preukázať,   že   konanie   prebieha   o neexistujúcich   pohľadávkach“,   že „nemal   od   súdu   vedomosti   o dôkazoch,   ktoré   iniciátor   konkurzu   súdu   predkladá“, a „nemal   možnosť   navrhnúť   svedkov,   aby   pokiaľ   on   nemá   dokumenty   o platbách tretích osôb k dispozícii tieto boli súdu predložená na základe zákonnej povinnosti“.

Z obsahu   sťažnosti   a z k nej   priložených   písomných   dokumentov,   najmä sťažnosťou napadnutých uznesení krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj z obrany sťažovateľa   v konaniach   o nich   vyplýva,   že   sťažovateľovi   boli   známe   dôvody vyhlásenia konkurzu a v konaní pred odvolacím súdom mal možnosť svoje námietky uplatniť, a tak plne realizovať svoje vyššie označené základné právo v konaní pred týmto súdom. To, že nemal úspech v konaní (najvyšší súd vyvrátil, ako už bolo vyššie uvedené, jeho tvrdenia, ktoré boli obsahom odvolania), nie je porušením označeného základného práva a nie je ani dôvodom na poskytnutie mu ústavnoprávnej ochrany.

Podľa právneho názoru ústavného súdu vyjadreného v skorších rozhodnutiach základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom je potrebné vykladať tak,   že   v každom   konaní,   v ktorom   súd   vykonal   dôkazy,   má   umožniť   účastníkovi konania, aby sa k nim mohol vyjadriť. Za súčasť   tohto základného práva nemožno však   považovať   aj   povinnosť   súdu   vykonať   dôkazy   označené   (resp.   navrhnuté) účastníkom súdneho konania, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia veci umožňuje sudcovi vykonať   len   tie   dôkazy,   ktoré   podľa   jeho   uváženia   k takémuto   rozhodnutiu   vedú. Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia súdu ním navrhnutých dôkazov (napr. I. ÚS 75/96, I. ÚS 64/97, I. ÚS 98/97).

Tým,   že   menované   súdy   nevykonali   z dôvodov   už   vyššie   uvedených   (účel konania v jeho úseku pred rozhodnutím o vyhlásení konkurzu) dokazovanie v rozsahu navrhovanom sťažovateľom, ale zamerali sa len na zisťovanie zákonom ustanovených hmotnoprávnych a procesnoprávnych podmienok na vyhlásenie konkurzu a existenciu (splnenie)   týchto   základných   podmienok   v zmysle   požiadaviek   zákona   (zákona o konkurze   a vyrovnaní)   riadne   zdôvodnili,   neporušili   označené   základné   právo sťažovateľa.

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   vyjadreného   v jeho   skorších rozhodnutiach (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97) uplatňovanie zákona v súdnom konaní a postup   súdu   v súlade   s platným   a účinným   zákonom   (s   procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi) nemožno hodnotiť ako porušenie základných ľudských práv, teda ani v predmetnej veci považovať za porušenie sťažovateľom označených základných práv.

Sťažovateľ ďalej tvrdil, že vyššie menované súdy súčasne porušili v sťažnosťou napadnutom konkurznom konaní aj právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru. Aj keď ústava priamo neupravuje základné právo na spravodlivý proces, ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. II. ÚS 51/00) vyslovil názor, že „obsahom práva na spravodlivý súdny proces sú podľa Ústavy Slovenskej republiky   tie   práva,   ktoré   sú   obsiahnuté   v jej   siedmom   oddiele   (čl.   46   až   50). K porušeniu práva na spravodlivý proces teda môže preto dôjsť v dôsledku porušenia týchto   základných   práv,   ktoré   patria   účastníkovi   súdneho   konania,   buď   v zmysle Ústavy Slovenskej republiky, alebo príslušnej medzinárodnej zmluvy“.

Vychádzajúc   z rozsahu   sťažovateľom   namietaného   porušenia   označených základných práv (čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy) a vyššie uvedených zistení ústavného súdu pri ich posudzovaní nie je možné konštatovať opodstatnenosť namietaného porušenia tohto základného práva, tak ako sa toho dožadoval sťažovateľ.

Odhliadnuc od postupu určeného ústavnému súdu ustanovením § 20 ods.   3 zákona   o ústavnom   súde   (viazanosť   návrhom   vyjadreným   v petite   sťažnosti) sťažovateľ svoje tvrdenie o porušení tohto základného práva nepodložil relevantnými dôkazmi, ktoré by toto jeho tvrdenie podporovali.

Samotné namietanie nestrannosti súdu (vplyv tvrdenej ingerencie sťažovateľom označených subjektov na priebeh konania) bez predchádzajúceho využitia procesných možností   obrany   daných   sťažovateľovi   príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho súdneho poriadku (napr. námietka predpojatosti sudcu, resp. súdu a rozhodnutie o nej) v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   nezakladá   právomoc   ústavného   súdu   na rozhodovanie o takejto námietke (ktorá naviac nebola ani uplatnená v petite sťažnosti).Rozhodovanie   o sťažovateľom   tvrdenom   zasahovaní   v sťažnosti   označených subjektov   na   priebeh   konania   (postup   súdu)   o konkurze   na   jeho   majetok   a jeho možných dôsledkoch na výsledok tohto konania nie je obsahom právomoci ústavného súdu,   ale iných   na   to   všeobecne   záväznými predpismi   určených   štátnych   orgánov (napr. orgánov činných v trestnom konaní). Postup získavania informácií o činnosti orgánov   verejnej   moci   (a   povinných   osôb)   upravuje   zákon   č.   211/2000   Z.   z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií).

Ústavný súd už vo veci sp. zn. II. ÚS 130/02 uviedol, že podľa platnej právnej úpravy   konania   pred   všeobecnými   súdmi   sú   závažné   pochybenia   týchto   súdov (predstavujúce súčasne aj porušenie základných práv účastníkov konania podľa čl. 46 a nasl. ústavy) dôvodom na podanie odvolania (podľa § 205 a § 205a Občianskeho súdneho poriadku), ako aj dovolania (podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku). Tieto   riadne   a mimoriadne   opravné   prostriedky   umožňujú   účastníkom   súdneho konania namietať závažné procesné pochybenia všeobecných, a teda aj konkurzných súdov, a tým aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako aj podľa dohovoru).

Z uvedeného   vyplýva,   že   sú   to   všeobecné   súdy,   ktoré   na   základe   účinných právnych prostriedkov nápravy dostupných sťažovateľovi môžu a musia poskytovať ochranu základným procesným právam účastníkov súdneho konania.

Ak   existuje taký všeobecný súd,   ktorý   v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 ústavy má aj zákonom vymedzenú právomoc konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody, ústavný súd nie je zásadne oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie. Prijatiu takej sťažnosti bráni princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy (slovami... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd).

Z vyššie citovaných právnych názorov ústavného súdu je možné s ohľadom na posudzovanú vec vyvodiť, že sťažovateľom namietané nedodržanie právnych noriem týkajúcich   sa   najmä   zisťovania   hmotnoprávnych   a procesnoprávnych   podmienok konania,   procesu   dokazovania,   hodnotenia   vykonaných   dôkazov,   odôvodnenia a výrokov rozhodnutí súdov nie je dôvodom na poskytnutie ústavnoprávnej ochrany (resp.   nie   je   možné   bez   ďalšieho   založiť   právomoc   ústavného   súdu)   označených základných   práv,   ktorých   porušenie   sa   namieta,   a   to   pre   nedostatok   právomoci ústavného   súdu   na   posudzovanie   zákonnosti   postupu   súdov   vo   vyššie   označenom smere.

Ústavný   súd   pripomína   tiež   možnosť   sťažovateľa   využiť   inštitút   zrušenia konkurzu podľa § 44 ods. 1 písm. a) zákona o konkurze a vyrovnaní, a to za splnenia podmienok týmto zákonom požadovaných (IV. ÚS 31/03).

Skutkový   stav,   ktorým   podľa   navrhovateľa   došlo   k namietanému   porušeniu jeho označených práv, je taký, že sa navrhovateľ môže alebo mohol domáhať ich ochrany   dovolaním   podľa   ustanovenia   §   237   písm.   f)   a g)   Občianskeho   súdneho poriadku. Navrhovateľ sa mohol alebo môže domáhať ochrany svojich označených práv, ktorých porušenie namieta, pred všeobecnými súdmi, čo podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu.

Sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia „za zmarené obchodné transakcie počas konkurzného konania vo výške 14 miliónov US   dolárov“   ako   náhrady   spôsobenej   činnosťou   a rozhodnutím   štátneho   orgánu („vzhľadom ku skutočnosti, že správca konkurznej podstaty, je v konkurznom konaní štátnym orgánom ad hoc je navrhovateľ toho názoru, že Slovenská republika resp. jej orgány, ktoré správcu ustanovili sú povinní znášať dôsledky pochybení, ktorých sa v priebehu konania dopustil“).

Rozhodovanie o náhrade škody (vo všeobecnosti, ale aj vo vyššie uvedenom zmysle) nie je v právomoci ústavného súdu, ale všeobecných súdov (napr. aj podľa ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom).

Sťažovateľ sa tiež dožaduje odkladu vykonateľnosti právoplatného rozhodnutia krajského súdu č. k. 38 K 39/95-333 z 30. júna 1999.

Ústavný súd pripomína, že rozhodovanie o zrušení právoplatného rozhodnutia, o jeho   vrátení   na   ďalšie   konanie,   ako   aj   rozhodovanie   o priznaní   primeraného finančného   zadosťučinenia   a zákaze   pokračovať   v porušení   základného   práva   je v zmysle ustanovení čl. 127 ods. 2 a 3 ústavy viazané na predchádzajúce rozhodnutie ústavného súdu o vyhovení sťažnosti a vyslovení porušenia základného práva alebo slobody. Z uvedeného dôvodu (neprijatie sťažnosti na ďalšie konanie) sa ústavný súd týmito návrhmi sťažovateľa nepovažoval za potrebné zaoberať. Z toho istého dôvodu nepovažoval ústavný súd za potrebné zaoberať sa ani návrhom sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia.

Ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu predbežne prerokoval predmetnú sťažnosť a odmietol ju z vyššie uvedených dôvodov.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2003