znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 164/2013-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. októbra 2013 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval sťažnosť spoločnosti S., k. s., B., zastúpenej spoločnosťou C., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. P. Č., od 9. júla 2013 JUDr. T. S., spol. s r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. T. S., pre namietané porušenie jej základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 CoKR/74/2011 z 3. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti S., k. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   41 CoKR/74/2011 z 3. októbra 2012   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn.   41   CoKR/74/2011 z 3. októbra   2012   z r u š u j e   a   vec   v r a c i a   Krajskému   súdu   v   Banskej   Bystrici na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici j e   p o v i n n ý uhradiť spoločnosti S., k. s., trovy konania   v   sume   323,50   €   (slovom   tristodvadsaťtri   eur a päťdesiat   centov)   na   účet   jej právneho   zástupcu   spoločnosti   C., s. r.   o.,   B.,   do   dvoch   mesiacov   od   doručenia   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   164/2013-28 zo 16. apríla 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti S., k. s.,   B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 41 CoKR/74/2011 z 3. októbra 2012.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:«Dňa 25. 10. 2011 bol sťažovateľovi doručený rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 20. 9. 2011 (ďalej aj len ako „Rozsudok 1“), ktorým prvostupňový súd v právnej veci sťažovateľa ako žalobcu proti žalovanému - spoločnosti U., s. r. o., K., zápis v obchodnom registri:   OS   Košice   I,   oddiel Sro,   vložka číslo   3014/V   (ďalej   aj   len ako „žalovaný“), vedenej pod sp. zn. 26 Cbi/35/2010:

(i) zamietol jeho žalobu a (ii) žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Proti Rozsudku 1 podal sťažovateľ ako žalobca v plnom rozsahu v zákonnej lehote 15 dní odvolanie...

Dňa   3.   10.   2012   vydal   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici,   ako   súd   odvolací, pod sp. zn. 41 CoKR/74/2011 rozsudok (ďalej aj len ako „Rozsudok 2“), ktorým:

(i) Rozsudok 1 potvrdil a (ii) sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania vo výške 64,41 EUR na účet právneho zástupcu...

Okresný súd   Banská   Bystrica   rozhodol   uznesením zo dňa 16.   12.   2009 o začatí reštrukturalizačného   konania   voči   úpadcovi,   uznesenie   bolo   zverejnené   v   Obchodnom vestníku č. 245B/09 dňa 21. 12. 2009. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 25. 1. 2010, zverejnené v Obchodnom vestníku č. 18B/10 dňa 28. 1. 2010 bola povolená reštrukturalizácia úpadcu...

Okresný   súd   Banská   Bystrica   následne   rozhodol   uznesením   zo   dňa   26.   5.   2010 o zastavení   reštrukturalizačného   konania   voči   úpadcovi,   začatí   konkurzného   konania a vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu, uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 103B/10 dňa 31. 5. 2010. Predmetným uznesením bol do funkcie správcu ustanovený sťažovateľ ako správca konkurznej podstaty úpadcu...

Sťažovateľ   postupom   s   riadnou   odbornou   starostlivosťou   preskúmal   účtovnú a zmluvnú   evidenciu   úpadcu,   pričom   zistil,   že   dňa   14.   5.   2010   uzavrel   úpadca,   ako predávajúci,   dve   kúpne   zmluvy,   u   ktorých   bolo   dôvodné   sa   domnievať,   že   nimi   došlo k ukráteniu veriteľov úpadcu...

Vzhľadom   na   uvedené   tak   správca   v   zákonnej   lehote   podal   dňa   2.   9.   2010   na Okresný súd Banská Bystrica dve žaloby o určenie neúčinnosti predmetných kúpnych zmlúv voči veriteľom úpadcu. Na základe žalôb sťažovateľa boli začaté dve súdne konania, a to pod sp. zn 26 Cbi/35/2010 a 16 Cbi/28/2010. Následne došlo na základe uznesenia súdu zo dňa   21.   10.   2010   v   konaní   pod   sp.   zn.   26   Cbi/35/2010   k   spojeniu   oboch   konaní do jedného konania pod sp. zn. 26 Cbi/35/2010...

Sťažovateľ mal za to, že vzhľadom na (i) dikciu ustanovenia § 130 ZKR, (ii) dátum uzavretia kúpnych zmlúv (úpadca bol v čase uzavretia kúpnej zmluvy v reštrukturalizácii) a (iii)   znenie   uznesenia   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   o   povolení   reštrukturalizácie, právne   úkony   podliehali   súhlasu   reštrukturalizačného   správcu.   Správca v reštrukturalizačnom konaní úpadcu súhlas na uzatvorenie kúpnej zmluvy však úpadcovi neudelil...

Sťažovateľ   mal   za   to,   že   boli   splnené   všetky   podmienky   domáhania   sa odporovateľnosti právnemu úkonu bez primeraného protiplnenia...

Ukrátenie   veriteľov   sťažovateľ   riadne   v   konaní   preukázal   zoznamom   veriteľov úpadcu,   ktorí   v   čase   uzavretia   kúpnych   zmlúv   mali   neuhradené   ich   pohľadávky   voči úpadcovi a zoznamom veriteľov, ktorí si svoje pohľadávky prihlásili následne do konkurzu na majetok úpadcu...»

Podľa   názoru   sťažovateľky   bolo   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 41 CoKR/74/2011 z 3. októbra 2012 porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 41 CoKR/74/2011 z 3. októbra 2012 potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 26 Cbi 35/2010-219 z 20. septembra 2011, ktorý zamietol žalobu   sťažovateľky   o   určenie   neúčinnosti   právneho   úkonu.   Sťažovateľka   považuje rozsudok krajského súdu za arbitrárny.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal tento nález: «Vzhľadom na vyššie uvedené skutočností navrhujeme, aby Ústavný súd SR zrušil (i) Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 20. 9. 2011, v právnej veci sťažovateľa ako žalobcu: S., k. s., S. spol. s r. o. „v konkurze“ proti žalovanému: U., s. r. o., K. o určenie neúčinnosti právneho úkonu dlžníka voči veriteľom dlžníka, sp. zn. 26 Cbi 35/2010, a

(ii)   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   zo   dňa   3.   10.   2012, 41 CoKR/74/2011   v   uvedenej   právnej   veci,   z   dôvodu   porušenia   práva   na   súdnu   a   inú právnu ochranu garantovanú v článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s článkom 51 Ústavy SR a zaviazal porušovateľov na úhradu trov sťažovateľa v konaní pred Ústavným súdom SR.»

Z vyjadrenia krajského súdu z 13. júna 2013 sp. zn. Spr 723/13 okrem iného vyplýva:«...V   sťažnosti   doručenej   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   sťažovateľka namieta, že napriek tomu, že okresný súd nepostupoval v konaní podľa § 118 ods. 2 zákona č.   99/1963   Zb.,   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „O. s. p.“) odvolací súd tento nedostatok nespája so závažnosťou porušenia § 118 ods. 2 O. s. p. súdom, s tým, že nešlo o prípad odňatia možnosti konať pred súdom.

Krajský súd uvádza, že skutočnosť, že okresný súd nepostupoval podľa § 118 ods. 2 O. s. p. na prvom pojednávaní, nemá za následok porušenie práva sťažovateľky domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, tak ako je uvedené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Odvolací   súd   v   tejto   súvislosti vo svojom   rozhodnutí   poukázal   na   rozhodovaciu   činnosť   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   sp.   zn.   5   Cdo/189/2011;   v   spojení   s   uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky III. ÚS 146/2012, obdobne IV. ÚS 326/2012) a právne závery uvedené v týchto rozhodnutiach si osvojil aj vo svojom rozhodnutí.

V rozhodnutí sp. zn.   5 Cdo 189/2011 Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, (a cituje to aj odvolací súd vo svojom rozsudku na str. 10-11), že „aj prípadné porušenie ust. § 118 ods. 2 O. s. p. nespôsobuje existenciu vady, ktorá by spôsobila žalobcovi odňatie možnosti   konať   pred   súdom.   Ak   totiž   predseda   senátu   (samosudca)   toto   zákonné ustanovenie   nedodrží,   nemá   to   žiaden   priamy   dosah   na   možnosť   vylúčenia   účastníka konania z jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Porušenie citovaného   zákonného   ustanovenia   teda   žiadnym   spôsobom   nediskvalifikuje   účastníka napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a podobne. Uvedené   pochybenie   zo   strany   súdu   možno   hodnotiť   len   ako   tzv.   inú   vadu   konania. Existencia tejto vady sama o sebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania“.

Námietka sťažovateľky, že nedodržaním procesného postupu v zmysle § 118 ods. 2 O. s. p. jej súd odňal možnosť konať pred súdom je preto nedôvodná...

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, týkajúcu sa porušenia ust. § 121 O. s. p., podľa ktorého netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, ako aj právne predpisy uverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a právne záväzné akty, ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie, je potrebné uviesť, že sťažovateľka vidí porušenie uvedeného   ustanovenia   v   tom,   že   sa   okresný   súd   v   rámci   dokazovania   neoboznámil so spisom   vedeným   na   Okresnom   súde   Banská   Bystrica   v   konaní   o   povolení reštrukturalizácie   dlžníka,   z   ktorého   by   zistil   skutočnosti   navrhované   sťažovateľkou v návrhu na doplnenie dokazovania.

Na pojednávaní konanom dňa 9. 12. 2010 právna zástupkyňa žalobcu (sťažovateľky) navrhla   okrem   iného   vykonať   dokazovanie   zoznamom   majetku   a   zoznamom   záväzkov. Aj napriek   tomu,   že   sa   na   okresnom   súde   viedlo   konanie   o   povolení   reštrukturalizácie dlžníka, odvolací súd vo svojom rozsudku (str. 11, 3. ods.) vyslovil právny názor, že nebolo povinnosťou   okresného   súdu   v   konaní   26   Cbi/35/2010   oboznamovať   sa   s   iným   spisom a konaním, v ktorom bola povolená reštrukturalizácia úpadcu a zadovažovať si z tohto spisu dôkazy, ktoré mal povinnosť predložiť žalobca v rámci povinnosti tvrdenia. Na žalobcovi bolo v spore dôkazné bremeno, žalobca sa domáhal určenia neúčinnosti právnych úkonov, preto bol povinný v tomto konkrétnom prípade podľa ust. § 118a ods. 1 O. s. p. opísať rozhodujúce   skutočnosti   o   veci   samej   a   označiť   dôkazy   na   preukázanie   svojich   tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania...

Keďže sa v tomto prípade jedná o spor vyvolaný konkurzom, súd postupuje v zmysle ust. § 118a O. s. p., podľa ktorého účastníci sú povinní opísať rozhodujúce skutočnosti o veci   samej   a   označiť   dôkazy   na   preukázanie   svojich   tvrdení   najneskôr   do   skončenia prvého   pojednávania,   právna   zástupkyňa   žalobcu   (sťažovateľky)   na   prvom   pojednávaní konanom na okresnom súde dňa 9. 12. 2010 poukázala na ust. § 118a O. s. p., podľa ktorého predložila a označila súdu všetky dôkazy prichádzajúce do úvahy, avšak predložila súdu   len   znalecký   posudok,   ktorým   žalobca   preukazoval   trhovú   hodnotu   nehnuteľností, ktoré boli predmetom napadnutého prevodu s tým, že táto trhová hodnota bola o polovicu vyššia než bola skutočne dohodnutá kúpna cena medzi účastníkmi a ďalej uvádzala, že ukrátenie veriteľov preukáže žalobca zoznamom veriteľov, ktorých pohľadávky existovali v čase   vykonania   napadnutého   právneho   úkonu   a   ktorí   si   svoje   pohľadávky   prihlásili v konkurznom   konaní.   Zároveň   navrhla   vykonať   dokazovanie   zoznamom   majetku a zoznamom záväzkov.

Právna   zástupkyňa   žalobcu   uviedla,   že   „preukáže   ukrátenie   veriteľov   zoznamom veriteľov...“ Práve v tejto súvislostí okresný súd na pojednávaní konanom dňa 20. 9. 2011 v súlade s ust. § 118a O. s. p. uviedol, ktoré skutočnosti považuje naďalej za sporné, a to aj skutočnosť ukrátenia konkurzných veriteľov napadnutým právnym úkonom.

Aj   napriek   vyššie   uvedeným   skutočnostiam,   ktoré   predniesla   právna   zástupkyňa žalobcu na pojednávaní, je zrejmé, že žalobca si svoju povinnosť v zmysle koncentračnej zásady podľa § 118a O. s. p. nesplnil a nepreukázal základný predpoklad pre odporovanie právnemu úkonu podľa § 130 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene   a doplnení niektorých zákonov   v neskoršom znení (ďalej   len „ZoKR“),   t.   j. právnemu   úkonu,   ktorý   dlžník   urobil   bez   súhlasu   reštrukturalizačného   správcu.   Keďže žalobca nepreukázal základný predpoklad pre odporovanie právneho úkonu, nebolo možné zaoberať sa ďalšími predpokladmi odporovania právnym úkonom podľa § 57 a nasl. ZoKR, s ktorým záverom okresného súdu sa odvolací súd stotožnil...

K námietke sťažovateľky o nedostatočnom odôvodní rozsudku krajský súd uvádza, že odôvodnenie rozsudku spĺňa všetky predpoklady odôvodnenia stanovené v § 157 ods. 2 O. s. p. Odvolací súd vo svojom rozsudku uviedol aj to, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa riadil.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že základné právo sťažovateľky S., k. s., B., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 CoKR/74/2011 z 3. októbra 2012, porušené nebolo...»

Krajský súd v podaní z 13. júna 2013 a právny zástupca sťažovateľky v podaní zo 16. júla 2013 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 41 CoKR/74/2011   z   3.   októbra   2012,   ktorým   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu č. k. 26 Cbi/35/2010-219 z 20. septembra 2011 o zamietnutí žaloby sťažovateľky o určenie neúčinnosti   právneho   úkonu,   t.   j.   kúpnych   zmlúv   zo   14.   mája   2010,   u   ktorých   bolo dôvodné sa   domnievať,   že   nimi   zo   strany   predávajúceho   –   obchodnej   spoločnosti   C. spol. s r. o., B., ktorá bola v čase ich uzatvárania v reštrukturalizácii – došlo k ukráteniu veriteľov   vzhľadom   na   vyhlásenie   konkurzu   na majetok   tejto   spoločnosti   uznesením okresného súdu sp. zn. 1 R/8/2009 z 26. mája 2010.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a   slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých   zákonom   vytvorených   prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva   v   tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory   všeobecných   súdov,   ktoré   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej   alebo   k   inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho, že všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prerokovávaní   a   rozhodovaní   veci   patriacich   do   ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Základné právo na súdnu ochranu   neznamená   nárok   na   to,   aby   bol   účastník   konania   pred   všeobecným   súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi.   Neúspech   v   súdnom   konaní   nemožno   bez   ďalšieho   považovať   za   porušenie základného   práva.   Je   v   právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a   aplikovať   zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (II. ÚS 172/05).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorá   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách (II. ÚS 1/95, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva a slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré presne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 260/06).

Všeobecný súd musí vykladať právne normy v súlade s ústavnými princípmi, ktoré sú v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladmi týchto ustanovení nemožno toto aj iné základné právo obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich postavenia a zmyslu. Všeobecný súd musí poskytovať v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (IV. ÚS 1/02, III. ÚS 117/07). Z tohto hľadiska má všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na správnu rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (III. ÚS 78/07, III.   ÚS   217/05).   Princíp   spravodlivosti   a   požiadavka   materiálnej   ochrany   práv   sú   totiž podstatnými   a   neopomenuteľnými   atribútmi   právnej   ochrany   (v   rámci   koncepcie materiálneho právneho štátu).

Z uvedených   hľadísk   a princípov   posudzoval ústavný súd aj námietku   porušenia základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 41 CoKR/74/2011 z 3. októbra 2012, ktorému sťažovateľka vytýka predovšetkým to, že potvrdil   prvostupňový   rozsudok   o zamietnutí   jej   žaloby   odôvodnený   výlučne nedodržaním koncentračnej zásady upravenej § 118a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) bez toho, aby sa vysporiadal s dôvodmi ňou podaného odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. a), b), c) a f) OSP.

Pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnostnej námietky sa ústavný súd oboznámil s odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu, v ktorom tento konštatoval, že

„V konaní nebolo sporné, že úpadca uzavrel so žalovaným kúpne zmluvy, predmetom ktorých   bol   prevod   nehnuteľností   a   za   ktoré   žalovaný   zaplatil   dohodnutú   kúpnu   cenu. Vzhľadom k tomu, že sa jednalo o právny úkon dlžníka urobený počas reštrukturalizácie, žalobca bol povinný v žalobe preukázať aj splnenie podmienok odporovania napadnutému právnemu úkonu podľa § 130 ods.   4 ZKR   okrem ďalších zákonných predpokladov pre odporovanie   právnemu   úkonu   podľa   §   57   a nasl.   ZKR.   Žalobca   bol   preto   povinný preukázať, že sa jednalo o prevod takých nehnuteľností, ktorých hodnota predstavovala významný podiel na celkovej hodnote majetku dlžníka ako aj skutočnosť, že sa jednalo o zmluvy, ktorými sa dlžník zaviazal poskytnúť plnenie s hodnotou vyššou ako 5 % jeho obratu za predchádzajúci kal. rok. Žalobca bol preto povinný preukázať celkovú hodnotu majetku   dlžníka   a   taktiež   výšku   obratu   dlžníka   za   predchádzajúci   kal.   rok.   Vzhľadom k tomu, že sa jedná o konanie vyvolané konkurzným konaním, žalobca bol povinný v zmysle koncentračnej zásady podľa § 118a O. s. p uviesť tieto rozhodujúce skutočností a predložiť alebo označiť dôkazy najneskôr do skončenia prvého pojednávania. Žalobca si túto svoju povinnosť nesplnil a nepreukázal preto základný predpoklad pre odporovanie právnemu úkonu podľa § 130 ods. 4 ZKR, t. j. právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil bez súhlasu reštrukturalizačného správcu. Bez preukázania tohto základného predpokladu sa právne irelevantné tvrdenia ako aj dôkazy o splnení ďalších predpokladov odporovania právnym úkonom podľa § 57 a nasl. ZKR. Preto pokiaľ by aj žalobca predložil dôkazy o splnení podmienky podľa § 130 ods. 4 ZKR dodatočne, súd by už na nemohol prihliadať. Ako už bolo vyššie uvedené, nebol preukázaný základný predpoklad pre odporovanie právnemu úkonu vykonaného počas reštrukturalizácie. Vychádzajúc z uvedených skutočností žalobu žalobcu v plnom rozsahu zamietol.“.

Krajský súd následne v odôvodnení napadnutého (potvrdzujúceho) rozsudku uviedol:«Zo   spisu   odvolací   súd   zistil,   že   na   pojednávaní   dňa   20.   9.   2011   v   zmysle ustanovenia § 118 ods. 2 O. s. p. súd oboznámil účastníkov s právnym posúdením veci, uviedol,   ktoré   skutočnosti   považuje   naďalej   za   sporné,   a   to   skutočnosť   ukrátenia konkurzných veriteľov napadnutým právnym úkonom a vzhľadom k tomu súd nepovažuje za účelné a potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie. Pred oboznámením účastníkov s právnym posúdením   veci   súd   upozornil   účastníkov   na ust. § 118a   O.   s.   p.   a   uviedol,   že   žalobca neuviedol ani v žalobe ani na pojednávaní rozhodujúce skutočnosti, z ktorých by súd mohol vyvodiť záver, že je možné odporovať týmto právnym úkonom, nakoľko boli vykonané bez súhlasu   správcu,   kedy   sa   tento   súhlas   vyžadoval,   preto   aj   na   ďalšie   uvedené   skutkové okolnosti, ako aj označené alebo predložené dôkazy by súd už nemohol prihliadať. Pri preskúmaní veci prišiel odvolací súd k záveru, že aj prípadné porušenie ust. § 118 ods. 2 O. s. p. nespôsobuje existenciu vady, ktorá by spôsobila žalobcovi odňatie možnosti   konať   pred   súdom.   „Ak   totiž   predseda   senátu   (samosudca)   toto   zákonné ustanovenie   nedodrží,   nemá   to   žiaden   priamy   dosah   na   možnosť   vylúčenia   účastníka konania z jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Porušenie citovaného   zákonného   ustanovenia   teda   žiadnym   spôsobom   nediskvalifikuje   účastníka napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a podobne. Uvedené   pochybenie   zo   strany   súdu   možno   hodnotiť   len   ako   tzv.   inú   vadu   konania Existencia tejto vady sama osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR 5 Cdo/89/2011; v spojení s uznesením Ústavného súdu SR III. ÚS 146/2012, obdobne IV. ÚS 326/2012). Námietka žalobcu, že nedodržaním procesného postupu v zmysle § 118 ods. 2 O. s. p. mu súd odňal možnosť konať pred súdom je preto nedôvodná.

Odvolací súd poukazuje ďalej na to, že v danom prípade sa jedná o spor vyvolaný konkurzom, kde súd postupuje podľa ust. § 118a O. s.p. Podľa uvedeného ustanovenia účastníci   sú   povinní   opísať   rozhodujúce   skutočnosti   o   veci   samej   a   označiť   dôkazy na preukázanie   svojich   tvrdení   najneskôr   do   skončenia   prvého   pojednávania.   Keďže samotná   právna   zástupkyňa   žalobcu   vo   svojom   prednese   uviedla,   že   vzhľadom na ust. § 118a O. s. p. predkladá súdu a chce označiť dôkazy na pojednávaní, mohol súd uviesť,   či   navrhnuté   dôkazy   budú   vykonané,   prípadne   ktoré   z   navrhnutých   dôkazov nevykoná s tým, aby žalobca mal možnosť reagovať na intencionalitu dokazovania podľa právneho názoru súdu.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalobcu, že tým, že na Okresnom súde Banská Bystrica bola povolená reštrukturalizácia úpadcu, Okresný súd Banská Bystrica disponuje účtovnými výkazmi, z ktorých vyplýva, či právne úkony, ktorých neúčinnosti sa žalobca domáhal podliehali súhlasu správcu. Podľa žalobcu sú skutočnosťami, ktoré podľa vyššie citovaného ust. § 121 O. s. p. netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu nebolo povinnosťou okresného súdu v konaní 26 Cbi/35/2010 oboznamovať sa s iným spisom a konaním, v ktorom bola povolená   reštrukturalizácia   úpadcu   a   zadovažovať   si   z   tohto   spisu   dôkazy,   ktoré   mal povinnosť predložiť žalobca v rámci povinnosti tvrdenia. Na žalobcovi bolo v spore dôkazné bremeno, žalobca sa domáhal určenia neúčinnosti právnych úkonov, preto bol povinný v tomto   konkrétnom   prípade   podľa   ust.   §   118a   ods.   1   O.   s.   p.   opísať   rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní konanom dňa 9. 12. 2010 poukázala na ust. § 118a O. s. p., podľa ktorého predložila a označila súdu na tomto   pojednávaní   všetky   dôkazy   prichádzajúce   do   úvahy,   avšak   predložila   súdu   len znalecký posudok, ktorým žalobca preukazoval trhovú hodnotu nehnuteľností, ktoré boli predmetom napadnutého prevodu s tým, že táto trhová hodnota bola o polovicu vyššia než bola   skutočne   dohodnutá   kúpna   cena   medzi   účastníkmi   a   ďalej   uvádzala,   že ukrátenie veriteľov   preukáže   žalobca   zoznamom   veriteľov,   ktorých   pohľadávky   existovali   v   čase vykonania   napadnutého   právneho   úkonu   a   ktorí   si   svoje   pohľadávky   prihlásili   v konkurznom konaní. Zároveň navrhla vykonať dokazovanie zoznamom majetku a zoznamom záväzkov. V uznesení Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 1 R/8/2009-12 z 25. 1. 2010, ktorým súd povolil reštrukturalizáciu dlžníka C., s. r. o., B. určil zároveň rozsah právnych úkonov dlžníka, ktoré podliehajú súhlasu správcu. Okrem iného podliehal súhlasu správcu prenájom nehnuteľností alebo iného majetku, ktorého hodnota predstavuje významný podiel na celkovej hodnote majetku dlžníka a tiež uzatvorenie zmluvy, ktorou sa dlžník zaviaže poskytnúť plnenie s hodnotou vyššou ako 5 % z jeho obratu za predchádzajúci kalendárny rok.   Správne   okresný   súd   v   napadnutom   rozsudku   dospel   k záveru,   že   dôkazmi,   ktoré uvádzal   žalobca   tieto   skutočnosti   v   zmysle   koncentračnej   zásady   do   skončenia   prvého pojednávania nepreukázal, a teda nepreukázal preto základný predpoklad pre odporovanie právnemu úkonu podľa § 130 ods. 4 ZoKR, t. j. právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil bez súhlasu reštrukturalizačného správcu.

Z   uvedených   dôvodov   odvolací   súd   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil...»

Pri   posúdení   toho,   či   základnému   právu   sťažovateľky   zaručenému   čl.   46   ods.   1 ústavy   bola   poskytnutá   adekvátna   súdna   ochrana,   dospel   ústavný   súd   k názoru,   že v okolnostiach   daného   prípadu   došlo   striktnou   aplikáciou   koncentračnej   zásady vyplývajúcej z § 118a OSP [t. j. že v sporoch vyvolaných alebo súvisiacich s konkurzom a reštrukturalizáciou   sú   účastníci   povinní   opísať   rozhodujúce   skutočnosti   o   veci   samej a označiť   dôkazy   na preukázanie   svojich   tvrdení   najneskôr   do   skončenia   prvého pojednávania; to neplatí, ak neboli splnené podmienky na vykonanie prvého pojednávania a došlo   k   jeho   odročeniu   (§ 101   ods.   2),   pretože   na   neskôr   predložené   a   označené skutočnosti   a   dôkazy   súd   neprihliada]   ako   zo   strany   okresného   súdu,   tak   aj   zo   strany krajského súdu k popretiu jej zmyslu. Interpretácia tejto zásady oboma súdmi má znaky prílišného právneho formalizmu, ktorý odporuje materiálnemu chápaniu princípu právneho štátu a v danom spore neplní žiadnu rozumnú funkciu.

Uvedená zásada bola do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedená na účely zrýchlenia a zefektívnenia priebehu taxatívne vymedzených typov súdnych konaní s cieľom zabránenia   ich   neprimeranému   trvaniu   pri   rešpektovaní   základného   práva   účastníkov na prerokovanie   ich   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy. Aj pri aplikácii tejto zásady je však nutné vychádzať z § 125 OSP, podľa ktorého ako dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov; pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd; ako aj z § 121 OSP, podľa ktorého netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu   z   jeho   činnosti,   ako   aj   právne   predpisy   uverejnené   alebo oznámené v Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   a   právne   záväzné   akty,   ktoré   boli   uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie.

Povinnosť   účastníka   označiť   dôkazy   na   preukázanie   svojich   tvrdení   si   nemožno zamieňať s povinnosťou predložiť dôkazy, pretože už z dikcie ustanovenia § 118a ods. 1 prvej vety OSP je zrejmé, že môže ísť aj o dôkazy, ktoré sa v dispozičnej sfére účastníka reálne nenachádzajú. V takom prípade je úlohou súdu, aby na základe označenia (popisu) dôkazu   účastníkom,   ktorý   vyhlásil,   že   ním   nedisponuje,   vyhodnotil   relevanciu a opodstatnenosť tohto dôkazu na zistenie skutkového stavu a následné rozhodnutie o merite veci tak, že ho buď v určitom časovom horizonte vykoná, alebo jasne vysloví, že takýto dôkaz nie je pre jeho rozhodnutie vo veci samej potrebný.

V danom prípade sa tak nestalo.

Sťažovateľka   v žalobe   z 27.   augusta   2010   argumentovala   tým,   že   okresný   súd uznesením sp. zn. 1 R/8/2009 z 25. januára 2010, ktorým povolil reštrukturalizáciu, určil rozsah úkonov dlžníka, ktoré podliehajú súhlasu (reštrukturalizačného) správcu. Medzi tieto úkony okrem iných patrili aj prevod nehnuteľnosti alebo iného majetku, ktorého hodnota predstavuje významný podiel na celkovej hodnote majetku dlžníka, a uzatvorenie zmluvy, ktorou   sa   dlžník   zaviaže   poskytnúť   plnenie   s hodnotou   vyššou   ako   5   %   z jeho   obratu za predchádzajúci kalendárny rok. Vzhľadom na porušenie uvedených povinností dlžníkom pri uzatváraní kúpnych zmlúv bez súhlasu (reštrukturalizačného) správcu ako podmienky umožňujúcej správcovi konkurznej podstaty odporovať takémuto právnemu úkonu v zmysle § 130 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) v spojení s porušením povinnosti dlžníka uchovať kompletnú zmluvnú a účtovnú dokumentáciu, ako aj súpis   majetku   podstát   v konkurze   zaradení   do   majetku   odporcu   na   základe   kúpnych zmlúv, ktoré vyšlo najavo v priebehu konkurzného konania, sa predmetná dokumentácia preukazujúca   opodstatnenosť tvrdení   sťažovateľky   v určitom   rozsahu   nachádza   v spise okresného súdu sp. zn. 65 Cbi/3/2010; tento však k danej veci nebol pripojený.

Už z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu vyplýva, že okresný súd svoj záver   o nesplnení   podmienky   podľa   §   130   ods.   4   zákona   o konkurze   neodôvodnil presvedčivo a zrozumiteľne vzhľadom na obsah koncentračnej zásady upravenej § 118a OSP.   Ak   sťažovateľka   vyhlásila,   že   nedisponuje   kompletnou   zmluvnou   a účtovnou dokumentáciou dlžníka, ktorou by splnenie tejto podmienky preukázala a ktorá je zároveň podľa vyjadrenia okresného súdu relevantným dôkazom pre jeho rozhodnutie o merite veci, mal   postupovať   tak,   že   tento   dôkaz   zabezpečí/vykoná   pripojením   súvisiaceho   súdneho spisu. Takáto súčinnosť okresného súdu vedúca k odstráneniu dôkazného deficitu účastníka nie je v rozpore s koncentračnou zásadou vyplývajúcou z § 118a OSP. V opačnom prípade by okresný súd musel vysloviť, že takúto dokumentáciu za relevantný dôkaz považovať nemožno, a keďže sťažovateľka iné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení do skončenia prvého,   resp.   odročeného   pojednávania   neoznačila,   rozhodol   o zamietnutí   jej   žaloby s poukazom na § 118a OSP. Len takýto postup by svedčil o tom, že zo strany okresného súdu boli dodržané procesné zásady spravodlivého súdneho procesu.

Na základe takto chápaného obsahu koncentračnej zásady preto ústavný súd dospel k záveru,   že   krajský   súd   sa   v napadnutom   rozhodnutí   zrozumiteľným   a presvedčivým spôsobom   nevysporiadal   s odvolacími   dôvodmi   sťažovateľky,   čo   viedlo k porušeniu   jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto vyslovil jeho porušenie rozsudkom krajského súdu sp. zn. 41 CoKR/74/2011 z 3. októbra 2012 (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť.

Vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 41 CoKR/74/2011 z 3. októbra 2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Po   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   je   krajský   súd   povinný   vzhľadom   na   obsah koncentračnej   zásady   vyplývajúcej   z   §   118a   OSP   opätovne   meritórne   sa   zaoberať odvolacími dôvodmi sťažovateľky uvedenými v jej odvolaní proti rozsudku prvostupňového súdu, pričom je v zmysle § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom spoločnosťou C., s. r. o. Právny zástupca sťažovateľky si podaním z 3. decembra 2012 uplatnil trovy konania v sume 323,50 € vrátane DPH.

Základom na výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   2011   v   sume   763   €. Právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   vznikol   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) nárok na náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania v sume 323,50 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby v hodnote po 127,16 € (príprava a prevzatie   veci   a   písomné   vyhotovenie   sťažnosti)   a dvakrát   náhradu   režijného   paušálu po 7,63 € podľa vyhlášky zvýšené o 20 % DPH vzhľadom na to, že právny zástupca je platcom dane z pridanej hodnoty. Ústavný súd vyslovil povinnosť krajského súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľky (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013