znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 164/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. B., T., zastúpeného advokátom JUDr. D. Ch., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva   na   pokojné   užívanie majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíne   sp.   zn.   5   Co   105/2009 z 21. októbra   2009   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 6 Cdo 29/2010 z 30. novembra 2010 a takto  

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2011 doručená sťažnosť JUDr. M. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp.   zn.   5   Co   105/2009   z   21.   októbra   2009   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 29/2010 z 30. novembra 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v marci 2005 domáhal proti žalovanému (Slovenská republika–Ministerstvo financií Slovenskej republiky) na základe zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“) náhrady škody v sume 10 mil. Sk.

Vo   veci   konal   Okresný   súd   Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 24 C 52/2005 a v priebehu konania sťažovateľ zmenil návrh tak, že výšku náhrady škody upresnil na sumu 167 045 000 Sk s príslušenstvom.

Nárok   na   náhradu   škody   opieral   žalobca   o   nezákonné   rozhodnutie   a   nezákonný postup správcu dane–Daňového úradu T. (ďalej aj „správca dane“), ktorým bola spôsobená škoda na jeho majetku, pretože mu ako „daňovému subjektu správca dane vyrubil výmerom zo   dňa   19.7.1997   dodatočnú   daň   vo   výške   3.393.309,-   Sk.   Následne   správca   dane   na základe tohto výmeru, ktorý nenadobudol právoplatnosť, vydal výkaz nedoplatkov na sumu 6.786.618,- Sk (dorubená daň + 100 % penále) a rozhodnutím zo dňa 6.2.1998 zriadil záložné   právo   na   zabezpečenie   tejto pohľadávky   na   všetky nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcu, ktorým rozhodnutím zakázal žalobcovi počas trvania záložného práva založené nehnuteľnosti predať, scudziť, ani s nimi inak nakladať.

Proti platobnému výmeru zo dňa 19.7.1997 na sumu 3.393.309,- Sk podal žalobca odvolanie, na základe ktorého správca dane vykonal viaceré opätovné kontroly správnosti dorubenia   dane.   Napokon   až   rozhodnutím   zo   dňa   18.3.2002   správca   dane   vyhovel odvolaniu žalobcu a jeho daňovú povinnosť ustálil zo sumy 3.393.309,- Sk na konečnú sumu 89.848,-Sk

...   Tým   sa   potvrdilo,   že platobný výmer zo dňa   19.9.1997,   ktorým správca dane dorubil daň vo výške 3.393.309,- Sk bol nezákonný...

Podotýkam, že záložné právo sa vzťahovalo na všetky nehnuteľnosti sťažovateľa, ktorých hodnota vyčíslená znaleckým posudkom predstavovala sumu 165.289.000,- Sk.“.

K   zrušeniu   záložného   práva   došlo   až   rozhodnutiami   správcu   dane,   a to zo 7. mája 2004   a následne   až   po   uhradení   daňovej   pohľadávky   8.   júna   2004,   ktorým správca dane zrušil rozhodnutie o určení záložného práva zo 6. februára 1998.

Napriek   takémuto   skutkovému   stavu   okresný   súd   a   ani   krajský   súd nezaujali právny záver, že rozhodnutie o určení záložného práva bolo nezákonné «a záložné právo zriadené k nehnuteľnostiam trvalo viac ako 6 rokov. Popri tom, že bolo zriadené k zabezpečeniu neexistujúcej daňovej pohľadávky 6.786.618,- Sk, správnosť ktorej výšky bola ustálená na sumu 89.848,- Sk, poukazujeme aj na nezákonnosť rozsahu zriadeného záložného práva oproti zabezpečovanej pohľadávke.

Podľa § 71 ods. 6 Zákona o správe daní, správca dane dbá, aby hodnota predmetu záložného práva bola primeraná sume daňového nedoplatku.

V danom prípade, aj keď išlo o neexistujúcu výšku nedoplatku vykázanú nesprávne v sume 6.786.618,- Sk, správca dane zabezpečil takúto pohľadávku záložným právom ku všetkým   nehnuteľnostiam   sťažovateľa   v   hodnote   podľa   znaleckého   posudku   vo   výške 165.289.000,- Sk, čo bolo pre neho absolútne likvidačné neproporcionálne.

Sťažovateľ bol podnikateľom v obchodovaní s realitami. Záložné právo trvajúce viac ako 6 rokov spojené so zákazom akokoľvek nakladať s nehnuteľnosťami znamenalo pre sťažovateľa likvidáciu jeho podnikateľskej činnosti a spôsobenie značnej majetkovej ujmy. Vzhľadom   k   týmto   skutočnostiam,   uplatnil   sťažovateľ   nárok   na   náhradu   škody vychádzajúcej   z   ujmy   na   úrokoch   z   peňažných   vkladov   v   peňažnom   ústave   z   hodnoty nehnuteľností, ktorých odpredaj mu bol zriadením záložného práva znemožnený po dobu vyše   6   rokov,   čím   štát   excesívnym   spôsobom   zasiahol   do   podstaty   vlastníckeho   práva sťažovateľa - práva disponovať s majetkom - a teda týmto nesprávnym úradným postupom porušil čl. 20 Ústavy a čl. 1 ods. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Žalobným návrhom, o ktorom v I. stupni rozhodol Okresný súd Trenčín v konaní sp. zn. 21 C 52/2005 sa žalobca najskôr domáhal náhrady škody vo výške 10.000.000,- Sk, v priebehu   konania   žalobca   kvantitatívne zmenil žalobný návrh   dňa 14.4.2008   a žiadal priznať náhradu škody vo výške 176.528.967,- Sk a dňa 28.6.2008 žalobca opätovne zmenil žalobný návrh a výšku náhrady škody upresnil na sumu 167.045.000,- Sk.

Prvostupňový súd žalobný návrh zamietol, vychádzajúc z týchto právnych záverov (str. 7, posledný odsek, str. 8 rozsudku 21 C 52/2005)

- žalobca nesplnil už prvú podmienku k úspešnému uplatneniu nároku na náhradu škody spôsobenú   nezákonným   rozhodnutím,   nakoľko   rozhodnutie   Daňového   úradu   T.   zo   dňa 6.2.1998 nemožno považovať za nezákonné a nikdy nebolo toto rozhodnutie ako nezákonné zrušené alebo marené,

- výška škody nemohla zodpovedať úroku z uložených peňazí, pretože predmetom záložného práva neboli priamo finančné prostriedky, ale iné veci,

-   žalobný   návrh   je   premlčaný,   nakoľko   3   ročnú   premlčacia   lehota   začala   plynúť   od rozhodnutia o zriadení záložného práva, t. j. od 13.2.1998 a skončila 13.2.2001, avšak žaloba bola podaná 18.3.2005.

K tomuto záveru o premlčaní nároku poukazujeme na predchádzajúce stanovisko súdu (str. 8, druhý odsek rozsudku), kde sa jednoznačne uvádza, že premlčacia lehota podľa § 22 ods. 1-3 zákon č. 58/1969 Zb. začína plynúť od doručenia zrušujúceho rozhodnutia. Proti prvostupňovému rozsudku podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal právne posúdenie veci a závažné procesné vady súdu I. stupňa.

Žalobca   za   doslovný   procesný   kolaps   považuje   postup   súdu,   ktorý   v   priebehu konania nerozhodol o zmene petitu návrhu zo dňa 4.4.2008 podľa § 95 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), rovnako nerozhodol ani o ďalšej zmene petitu návrhu zo dňa 28.6.2008, avšak o týchto zmenených návrhoch konal.

Až na poslednom pojednávaní súdu dňa 13.10.2008, po záverečnej reči žalobcu a po jeho upozornení na túto vadu, súd pripustil zmenu návrhu.

Rovnako súd na poslednom pojednávaní dňa 13.10.2008 nepostupoval spôsobom podľa § 118 ods. 4 OSP. Až po záverečnej reči účastníkov, na základe námietky žalobcu, súd uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené,   avšak aj tu bez toho,   aby účastníkov poučil podľa § 120 ods. 4 OSP.».

Odvolací krajský súd v konaní sp. zn. 5 Co 105/2009 prvostupňový rozsudok potvrdil čo odôvodnil jednou vetou tak,   že „súd prvého stupňa správne žalobu zamietol,   keďže žalobca   nepreukázal   nezákonné   rozhodnutie,   nakoľko   toto   bolo   zrušené   po   úhrade pohľadávky."

K premlčaniu nároku a ku škode a jej výške škody odvolací súd uviedol, že „týmito otázkami sa prvostupňový súd nemal ani zaoberať, keďže žalobcovi nevznikol právny nárok na náhradu Škody.

Čo   sa   týka   procesných   pochybení,   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   tento   riadne oboznámil dôkazné listiny a ostatné pochybenia nemali vplyv na správnosť napadnutého rozsudku.

Žalobca podaním zo dna 15.7.2009 doplnil svoje odvolanie proti prvostupňovému rozsudku,   v   ktorom   podaní   žiadal,   aby   odvolací   súd   posudzoval   predmetnú   vec   podľa príslušných ustanovení Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorými je Slovenská republika viazaná.

K tomuto podaniu odvolací súd neprihliadal s poukázaním na § 205 ods. 3 OSP, nakoľko podľa súdu ide o rozšírenie odvolacích dôvodov po uplynutí odvolacej lehoty (str. 3 predposledný odsek rozsudku)

Tento záver súdu je v rozpore s obsahom podania zo dňa 15.7.2009 Odvolací súd nevyhovel tiež žiadosti žalobcu o pripustenie dovolania v otázkach zásadného právneho významu a k nesprávnemu úradnému postupu správcu dane sa vôbec nevyjadril, hoci platí zásada „iudex novit curia" a k meritu veci zaujal prekvapivý záver, na ktorý   už   sťažovateľ   nemohol   reagovať,   čím   zároveň   porušil   princíp   dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania a teda aj ústavnú zásadu garantovanú čí. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

S   prihliadnutím   k   zhodnosti   rozsudku   súdov   oboch   stupňov   žalobca   podal   proti rozsudku Krajského súdu dovolanie opierajúce sa o ustanovenie § 237 OSP

Dovolací súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 29/2010 zo dňa 30. novembra 2010 dovolanie odmietol ako neprípustné podľa § 238 OSP s tým, že nezistil ani existenciu dôvodu podľa § 237   OSP.   Týmto   postupom   dovolací   súd   nedstránil   uvedené   pochybenia,   ale   v   nich naďalej pokračoval...

Zásah do svojich ústavných a Dohovorom zaručených práv sťažovateľ vo svojom súhrne   vidí   v   tom,   že   predmetné   rozsudky   sú   nielen   nesprávne   ale   aj   nedostatočne odôvodnené,   pričom   výklad   hmotnoprávnych   predpisov   nemá   oporu   v   hmotnom   práve a vykazuje značný stupeň arbitrárnosti...“.

Vzhľadom na už uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález: „1. Základné práva JUDr. M. B. vlastniť majetok a základné právo na ochranu majetku podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   SR   a   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu, právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR   a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru...   rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. 5Co 105/2009 z 21.10.2009 a uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 29/2010 z 30.11.2010 porušené boli.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu(...)   sp.   zn.   5Co   105/2009   z 21.10.2009 a uznesenie Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   6   Cdo   29/2010   z   30.11.2010   sa   zrušujú   a   vec   sa   vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

3.   Krajský súd...   je   povinný   nahradiť   JUDr.   M.   B.   trovy   konania   tak,   ako   budú vyčíslené pri skončení konania vo veci samej.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti   a či nie sú   dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorej   ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ   namietal   porušenie svojich   označených   práv rozhodnutím   najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 29/2010 z 30. novembra 2010   v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn   5   Co   105/2009   z   21.   októbra   2009,   ktoré   považuje   za   nepreskúmateľné, a podstatou   jeho   sťažnosti   je   nesúhlas   s   ich právnymi   názormi   a   ich   interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení právnych predpisov, a to najmä zákona č. 58/1969   Zb.   a Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   pri   posudzovaní   vád konania.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

1.   Ústavný   súd   zistil,   že   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu sp. zn. 6 Cdo 29/2010 z 30. novembra 2010, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa pre neprípustnosť v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 105/2009 z 21. októbra 2009, je zjavne neopodstatnená.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci   najvyššieho   súdu,   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Otázka   posúdenia prípustnosti   dovolania   je   otázkou   zákonnosti   a   jej   riešenie   samo   osebe   nemôže   viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010).

Pokiaľ teda najvyšší súd preskúmal všetky podmienky, za ktorých môže uskutočniť dovolací   prieskum   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu,   osobitne   posudzujúc podmienky   podľa   §   238   OSP   a   existenciu   vád   podľa   §   237   OSP   a   dospejúc   k záveru o neprípustnosti   dovolacieho   konania,   na   základe   čoho   dovolanie   podané   sťažovateľom odmietol,   uvedeným   postupom   neporušil   označené   práva   sťažovateľa.   Podľa   názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom rozhodnutí na s. 3 až 9 zdôvodnený dostatočne a presvedčivo a nemožno ho považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   Ústavný   súd   tiež   nezistil   žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého   dovolacieho   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   ktoré   sú   jasné, zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené.

Bez toho, aby ústavný súd podrobne opisoval odôvodnenie napádaného uznesenia najvyššieho súdu, po preskúmaní obsahu hodnotí namietané uznesenie najvyššieho súdu ako jasné, vyčerpávajúce a zrozumiteľné, a teda zodpovedajúce obsahu základného práva na súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Sťažovateľ   tiež   namietal   porušenie   svojich   práv   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 5 Co 105/2009 z 21. októbra 2009, ktorý v spojení s prvostupňovým rozhodnutím okresného   súdu   z 15.   októbra   2008   nadobudol   právoplatnosť   ešte   2.   decembra   2009, a vzhľadom na konštantnú judikatúru ústavného súdu (I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010) a Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z 12. novembra   2002   vo   veci   Zvolský,   Zvolská   versus   Česká   republika   sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54) ústavný súd preskúmal i tieto rozhodnutia, pretože najvyšší súd o mimoriadnom opravnom prostriedku rozhodol z procesných dôvodov.

Ústavný súd preskúmal aj tieto námietky sťažovateľa, ktoré vzniesol v konaní pred krajským   súdom,   pretože   úzko   súviseli   s konaním   na   najvyššom   súde,   a   zistil,   že   aj vo vzťahu ku krajskému súdu sa jeho námietky týkajúce sa nesprávnej aplikácie   zákona č. 58/1969 Zb. ukázali tiež ako neodôvodnené a neopodstatnené.

V tomto prípade podľa názoru ústavného súdu nie je možné hovoriť o svojvôli pri výklade   a aplikácii   tohto   zákonného   predpisu,   o   ktorej   by   bolo   možné   uvažovať   len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel   ich   účel   a význam,   čo   sa   však   v danom   prípade   nestalo   (m.   m.   I. ÚS 115/02, III. ÚS 14/04).

Bez toho, aby ústavný súd podrobne opisoval odôvodnenie napádaného rozsudku krajského súdu, po preskúmaní obsahu hodnotí namietaný rozsudok krajského súdu tiež ako   jasný,   zrozumiteľný   a   zodpovedajúci   obsahu   základného   práva   na   súdnu   ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na všetky relevantné námietky, ktoré sťažovateľ nastolil v odvolaní proti rozsudku okresného súdu (a obdobne ich formuloval aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu), krajský súd podal primeranú odpoveď, do ktorej ústavný súd v zásade nie je oprávnený zasahovať. Na kľúčovú otázku v konaní týkajúcu sa aplikácie príslušných ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. (na s. 4 a 5) krajský súd síce iba stručne uviedol po citácii jeho ustanovení § 4 ods. 1 a 2 dôvody   zamietnutia   jeho   odvolania,   ale   najvyšší   súd   v dovolaní   túto   otázku   rozobral jasnejšie na s. 6, preto ústavný súd nevidí   žiadny dôvod   na prehodnocovanie   záverov všeobecných   súdov.   Obdobne   tomu   bolo   aj   v prípade   odpovede   na   jeho   námietky,   že v dôsledku procesných pochybení prvostupňového súdu   mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a podobne.

Výsledok   interpretácie   príslušných   ustanovení   zákona   č.   58/1969   Zb.   považuje ústavný   súd   za   logický   a   dostatočný,   majúci   základ   v aplikovanej   právnej   úprave a v konečnom   dôsledku   nemôže   vyústiť   do   spochybnenia   právnych   záverov   rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré sú iba odlišné od právnych argumentov sťažovateľa.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (obdobne III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   žiadnu   relevantnú súvislosť   medzi   rozhodnutiami   všeobecných   súdov,   námietkami   sťažovateľa   a   právami sťažovateľa. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľa v tejto časti tiež odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Sťažovateľ   namietal tiež porušenie svojho   základného práva   podľa   čl.   20 ods.   1 ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   z   dôvodu   svojvoľnosti a arbitrárnosti záverov napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a krajského súdu. Pretože ústavný   súd   v   okolnostiach   prípadu   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým uznesením najvyššieho súdu a rozsudkom krajského súdu a možným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   nemožno   vzhľadom   na   to   uvažovať   ani o   porušení   ďalších   sťažovateľových   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   ani   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   v zásade porušovateľom základných práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (napr. II. ÚS 78/05). V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy.

Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami   sťažovateľa   z   nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011