znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 164/2010-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   augusta   2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť V. N., K., zastúpenej JUDr. T. Š., K., pre namietané porušenie jej základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a   práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl.   1   ods.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 Co 192/2008-130 z 29. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. N. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo pokojne užívať majetok podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 Co 192/2008-130 z 29. septembra 2009 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 Co 192/2008-130 z 29. septembra 2009 z r u š u j e   a vec v r a c i a Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach   j e   p o v i n n ý   uhradiť V. N. trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. T. Š., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   164/2010-14 z 27. apríla 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť V. N., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. T. Š., K., pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   6   Co   192/2008-130   z   29. septembra 2009.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla: «Sťažovateľka bola účastníčkou konania ako žalovaná v spore o neplatnosť výpovede nájmu bytu.

Vec   sa   na   prvostupňovom   súde   viedla   pod   sp.   zn.   17   C   142/2006,   v   dôsledku odvolania sťažovateľky konal Krajský súd pod sp. zn. 6 Co 192/2008.

Sťažovateľka nebola v konaní úspešná napriek tomu, že v konaní nebol profukovaný dôkaz, ktorý by mal viesť k vyneseným rozsudkom.

Žalobcovia   tvrdili,   že   výpoveď   prevzali   v   čase,   od   ktorého   do   skončenia   nájmu neuplynula zákonná trojmesačná lehota.

Súdy zhodne skonštatovali, že pri doručovaní výpovedí neboli dodržané podmienky § 46 ods. 2) O. s. p., na použitie ktorých (primerane) odkazuje § 710 ods. 3) Občianskeho zákonníka.

Súdy svojvoľným výkladom jednoduchého práva v rozpore s jeho dikciou porušili základné práva sťažovateľky jednak na riadny proces v zmysle čl. 46 ods. 1) Ústavy SR a v priamej väzbe na toto porušenie aj právo na ochranu majetku v zmysle čl. 20 ods. 1) Ústavy SR. Súčasne porušili koreláty týchto práv zaručené čl. 6 ods. 1) Dohovoru a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru.

Podľa § 710 ods.   3) OZ ak bola daná písomná výpoveď,   skončí sa nájom bytu uplynutím výpovednej lehoty. Výpovedná lehota je tri mesiace a začína plynúť prvým dňom mesiaca,   nasledujúcom   po   mesiaci,   v   ktorom   bola   nájomcovi   doručená   výpoveď.   Na doručovanie písomnej výpovede sa primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu. Týmto predpisom je podľa poznámky k citovanému ustanoveniu (5e) § 46 O. s. p. Podľa citovaného ustanovenia (jeho dôležitej časti) v čase dania výpovede – 23. 6. 2006 – sa písomnosť považuje za doručenú dňom, kedy bola uložená, i keď sa adresát o uložení nedozvedel.

Súdy si jednak neuvedomili zmenu ods.   2) citovaného ustanovenia,   platnú až po 14. 10. 2008 a jednak nepochopili, čo znamená „uložiť písomnosť na pošte“ tak, ako ho toto ustanovenie časovo kvalifikuje: je celkom irelevantná, resp. bola irelevantná dĺžka lehoty   na   vyzdvihnutie   zásielky   práve   pre   presne   určenú   fikciu   doručenia,   ku   ktorej dochádza   ex   lege   v   deň   neúspešného   doručenia.   Je   teda   arbitrárnym   každé   od   tohto jednoznačného textu zákona odlišné rozhodnutie. Ani Občiansky zákonník ani Občiansky súdny   poriadok   nevyžadujú   doručovanie   výpovede   do   „vlastných   rúk“,   nevyžadujú preukázať, kedy bola zásielka „... daná na poštovú prepravu“. Rovnako je bez významu, koľko dní od odovzdania uplynulo a podobné ekvilibristiky: ak bola zásielka uložená v čase, od ktorého sa odvíjala trojmesačná výpovedná lehota, súd nemá právo skúmať neefektívne indície. K tejto veci však dôvody napadnutých rozsudkov mlčia, čo je v rozpore s právom na riadne   odôvodnenie   rozhodnutí.   Keďže   ostatné   povrchné   a   nelogické   reakcie   súdov   na tvrdenia sťažovateľky nemali vplyv na výsledok sporu, nepolemizujem s nimi.»

Z   doplnenia   sťažnosti   vyplýva: «1)   V   odvolaní   proti   prvostupňovému   rozsudku sťažovateľka   uviedla,   že   doručovanie   výpovede   poštou   nebol   jediný   spôsob,   akým   sa výpoveď dostala do dispozície protistrane. Krajský súd nezaujal stanovisko, nevyjadril sa k tvrdeniu,   že   nájomcovia   (obaja)   odmietli   osobne   prevziať   výpoveď   na   ich   byte   s odvolaním sa na svojho právneho zástupcu. Ten podľa nich bol v tomto čase poverený na preberanie všetkých písomností, týkajúcich sa nájmu bytu. Výpovede sa nájomcom pokúsila doručiť matka sťažovateľky. Prevziať (s uvedeným pokynom) ich odmietli po tom, čo si ich obsah prečítali.

Odhliadnuc od možnosti, danej § 50 O. s. p., matka sťažovateľky výpovede doručila právnemu zástupcovi nájomcov. Ako vidno z pripojeného dokladu, tento ich prevzatie dňa 28. 6. 2006 potvrdil.

Odvolací súd mohol tento „nový“ dôkaz, resp. tvrdenie zahrnúť medzi nehodnotené s poukazom na § 205a O. s. p. ovšem jednak v obmedzenom rozsahu, ale najmä sa k nemu vôbec nevyjadril. Podľa môjho názoru by aj tak neobstála uvedená námietka, pretože tento spôsob   doručenia   (ani   použitie   §   50   O.   s.   p.)   nebol   predmetom   konania!   Naviac súdy svojimi   rozsudkami   zmenili   hmotnoprávny   obsah   §   710   ods.   3)   Obč.   zákonníka neprijateľným   spôsobom:   deklaratórny   rozsudok   nemení   predrozsudkové   hmotnoprávne vzťahy. Tie sa preniesli iba na úroveň procesného vzťahu bez toho, aby s tým hmotné právo spájalo vo veci samej nejaké ďalšie alebo dosiaľ neznáme hmotnoprávne účinky. Ak bola výpoveď akokoľvek (akýkoľvek spôsobom) doručená tak, že ku koncu výpovednej lehoty uplynuli   zákonné   tri   mesiace,   nemôže   z   toho   dôvodu,   že   jeden   zo   zvolených   spôsobov doručovania nebol účinný, súd vyvodiť jej neplatnosť.

Súdy boli povinné poskytnúť právnu ochranu sťažovateľkinmu právu dať výpoveď s legálnymi parametrami. Tento právny nárok existoval už v čase, kedy odporcovia uplatnili zasa svoje právo pred súdom. Takže deklarovať zákonné uplatnenie nároku mohli súdy iba zamietnutím žaloby na neplatnosť výpovede.

2)   Dôvody   napadnutého   rozsudku   uvádzajú   o.   i.   akýsi   výpočet   dní   pracovného pokoja. V čase medzi napísaním a prevzatím (?) výpovede v kritickom čase neboli ale žiadne „štyri dni pracovného voľna“.

3) Súdy si vo všeobecnosti, ako uvádzam v sťažnosti, nedostatočne uvedomili obsah zákonných   pojmov   „uložiť,   uloženie“   a   „úložná   lehota“   a   stotožnili   ich   s   pojmom poštového predpisu „odberná lehota“. Pojem „úložná lehota“ je uvedená v § 47 ods. 2) O. s. p., účinnom do 14. 10. 2008 a je trojdňová. Ani § 46 O. s. p. o obyčajnom doručovaní, ani § 47 O. s. p. o doručovaní do vlastných rúk neuvádzajú legálnu definíciu pojmu „uloženie“. Je   ovšem   samozrejmé,   že   jeho   obsah   je   rovnaký   pre   obidva   spôsoby   doručovania. Vysvetlivky   k §   546   O.   s.   p.   v   Komentári,   vydanom   Eurounionom   v   Bratislave   1996 uvádzajú: „Trojdňová lehota podľa ustanovenia § 47 ods. 2) in fines sa začína dňom, ktorý nasleduje   po   vyrozumení   adresáta   o   uložení   písomnosti“.   Neposkytuje   teda   žiadnu relevanciu prevzatiu písomnosti po jej uplynutí v tzv. odbernej, 18-dňovej lehote. Ak je teda písomnosť doručená uložením, platí o odbernej lehote to isté.

Súdy preto vyložili príslušné ustanovenia v rozpore s jeho textom.»

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   namietaný   rozsudok   krajského   súdu   č.   k. 6 Co 192/2008-130   z   29.   septembra   2009   porušuje   jej   základné   právo   vlastniť   majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo pokojne užívať majetok podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. Porušenie svojich práv vidí v tom, že krajský súd nesprávne posúdil otázku začiatku počítania výpovednej lehoty pri výpovedi z nájmu bytu a v dôsledku toho nesprávne rozhodol o neplatnosti výpovede z nájmu bytu.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že krajský súd rozsudkom č. k. 6 Co 192/2008-130 z 29. septembra 2009 porušil jej základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl.   1   ods.   1   dodatkového   protokolu,   aby   zrušil predmetné rozhodnutie a vrátil vec na ďalšie konanie krajskému súdu a prikázal krajskému súdu zaplatiť jej náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 254,88 €.

K veci sa listom sp. zn. 1 SprV/1137/2009 z 29. januára 2010 vyjadril predseda krajského súdu, v ktorom uviedol:

«...   Na   odvolanie   žalovanej   Krajský   súd   v   Košiciach   rozsudkom   zo   dňa   29. septembra 2009, č. k. 6 Co 192/2008-130 potvrdil rozsudok (Okresného súdu Košice I zo dňa   29.   mája   2008,   č.   k.   17C   142/2006-99).   Nepriznal   účastníkom   náhradu   trov odvolacieho konania.

Uvedené rozhodnutia sú právoplatné a tak nám neprislúcha posudzovať ich vecnú stránku ani ich zákonnosť.

Z obsahu ústavnej sťažnosti vysvitá, že sťažovateľka v nej uvádza to, čo aj v odvolaní z 23. júna 2008 (viď č. l. 107-108 súdneho spisu) proti rozsudku okresného súdu.

S dôvodmi   odvolania   (aj   ohľadom doručovania výpovede   z nájmu -   podľa   §   46 O. s. p.) sa odvolací súd podrobne vyporiadal v dôvodoch svojho rozhodnutia (o čom svedčí strana „6“ rozsudku odvolacieho súdu).

Žiada sa nám poznamenať, že uvedený rozsudok okresného súdu, ako aj krajského súdu (v predmetnej veci) sú súladné s platnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 127/98, ktorý bol publikovaný v časopise Zo súdnej praxe pod č. 51/1999.

Uvedenými   rozhodnutiami   všeobecné   súdy   rešpektovali   právnu   istotu,   ktorá   je komponentom spravodlivosti.

Z vyššie uvedených dôvodov navrhujeme ústavnú sťažnosť odmietnuť...»

Predseda krajského súdu v podaní zo 4. mája 2010 a právny zástupca sťažovateľky v podaní zo 7. mája 2010 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 44 až čl. 46 tejto ústavy možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Podľa § 710 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení platnom v čase výpovede z nájmu bytu (ďalej len „Občiansky zákonník“) ak bola daná písomná výpoveď,   skončí   sa   nájom   bytu   uplynutím   výpovednej   lehoty.   Výpovedná   lehota   je   tri mesiace a začína plynúť prvým dňom mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola nájomcovi   doručená   výpoveď.   Prenajímateľ   môže   nájomcovi   písomne   určiť   dlhšiu výpovednú lehotu. Na doručovanie písomnej výpovede nájmu bytu sa primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu5a. Poznámka k odkazu 5a) znie: § 46 Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 46 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok platného v čase výpovede z nájmu bytu (ďalej len „OSP“) adresátovi možno doručiť písomnosť v byte, v sídle (mieste podnikania), na pracovisku alebo kdekoľvek bude zastihnutý.

Podľa   §   46   ods.   2   OSP   ak   nebol   adresát   zastihnutý,   hoci   sa   zdržuje   v   mieste doručenia, doručí sa inej dospelej osobe bývajúcej v tom istom byte alebo v tom istom dome alebo zamestnanej na tom istom pracovisku, ak je ochotná obstarať odovzdanie písomnosti. Ak nemožno ani takto doručiť, uloží sa písomnosť na pošte alebo na orgáne obce a adresát sa   vhodným   spôsobom   vyzve,   aby   si   písomnosť   vyzdvihol.   Písomnosť   sa   považuje za doručenú dňom, keď bola uložená, i keď sa adresát o uložení nedozvedel.

Podľa § 46 ods. 3 OSP ak sa podľa odseku 2 písomnosť odovzdá účastníkovi, ktorý má na veci protichodný záujem, je doručenie neúčinné.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy obsah vlastníctva tvorí súhrn subjektívnych vlastníckych oprávnení,   medzi   ktoré   patrí   aj   právo   vec   užívať   (ius   utendi),   s   vecou   nakladať   (ius disponendi), teda oprávnenie vlastníka určovať ďalší právny osud veci. Citovaný čl. 20 ods. 1 ústavy teda nielenže ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, ale súčasne zaručuje   (podobne   aj   čl.   1   dodatkového   protokolu)   realizáciu   vlastníckych   oprávnení vyplývajúcich aj z § 123 Občianskeho zákonníka. Slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, imlikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej   povahy, ktoré   sú   ustanovené priamo   v   tomto   čl.   20 ods.   1 ústavy   a   ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení práva na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   a   nasl.   ústavy   (I.   ÚS   23/01).   Článok   20   ods.   1   ústavy zabezpečuje   každému   rovnaké   zákonné   predpoklady   a   možnosti   nadobúdať   veci   do vlastníctva za podmienok, ktoré sú upravené v ústave alebo v ďalších zákonoch. Vlastnícke právo každej osoby má rovnaký zákonný obsah a požíva ochranu bez ohľadu na to, či ide o štát, právnickú osobu, obec alebo fyzickú osobu. Z formulácie obsiahnutej v čl. 20 ods. 1 ústavy nemožno však odvodzovať ústavné právo získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť majetok) bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi. Funkcia práva vlastniť majetok a jeho ochrana spočíva v tom, aby sa vlastníkovi poskytla a súčasne aj trvale garantovala právna istota, že vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol v súlade s platnými zákonmi, nemôže obmedziť alebo využiť bez právneho dôvodu.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a   slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie   účelu   takýchto   procesných   postupov.   Ústavný   súd   v   tomto   smere   osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva   v   tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory   všeobecných   súdov,   ktoré   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej   alebo   k   inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho, že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokúvaní a rozhodovaní veci patriacich do ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Základné právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom   konaní   nemožno   bez   ďalšieho   považovať   za   porušenie   základného   práva.   Je v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a   aplikovať   zákony.   Ak   tento   výklad   nie   je arbitrárny   a   je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   príčinu   doň   zasahovať (II. ÚS 172/05).

Základnou námietkou sťažovateľky bolo tvrdenie, že krajský súd nesprávne posúdil otázku začiatku počítania výpovednej lehoty pri výpovedi z nájmu bytu a v dôsledku toho nesprávne rozhodol o neplatnosti výpovede z nájmu bytu.

Keďže predmetom konania pred ústavným súdom je ako prvotný dôvod neústavnosti rozhodnutia   krajského   súdu   uvádzaná   námietka   porušenia   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, túto námietku možno posúdiť len podľa čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého práv uvedených v čl. 44 až čl. 46 ústavy sa možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenie vykonávajú. Z už uvedeného je zrejmé, že ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti bol povinný preskúmať námietku neústavnosti rozhodnutia krajského súdu aj preskúmaním aplikácie zákonných ustanovení, ktoré boli výsledkom právneho hodnotenia skutkových zistení.

Ústredným právnym problémom v rozhodnutiach oboch súdov je ustanovenie § 710 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Ústavný súd pre potreby tohto konania musí pripomenúť znenie ustanovenia § 710 ods. 3 Občianskeho zákonníka platného do 31. augusta 2001 „V písomnej výpovedi musí byť uvedená lehota, kedy sa má nájom skončiť, a to najmenej tri mesiace tak, aby skončila ku koncu kalendárneho mesiaca; ak lehota nie je uvedená, skončí   sa   nájom   bytu   posledným   dňom   mesiaca   nasledujúceho   po   mesiaci,   v   ktorom výpoveď došla druhému účastníkovi“. Od 1. septembra 2001 je znenie ustanovenia § 710 ods. 3 Občianskeho zákonníka takéto: „Ak bola daná písomná výpoveď, skončí sa nájom bytu uplynutím výpovednej lehoty. Výpovedná lehota je tri mesiace a začína plynúť prvým dňom   mesiaca nasledujúceho po mesiaci,   v ktorom   bola nájomcovi doručená výpoveď. Prenajímateľ môže   nájomcovi   písomne   určiť   dlhšiu   výpovednú   lehotu.   Na   doručovanie písomnej výpovede nájmu bytu sa primerane použijú ustanovenia osobitného predpisu.“

V čase doručenia, dokumentovaného na č. l. spisu 64, 72 a 95, bola platná a účinná nová právna úprava ustanovenia § 710 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Výpoveď z nájmu z 23.   júna 2006   bola odovzdaná   na poštovú   prepravu   27.   júna 2006.   Výpoveď   prevzal zástupca odporcov 28. júna 2006, manželka odporcu 3. júla 2006. Zásielka bola uložená na pošte 28. júna 2006.

Všeobecný   súd   v rozhodnutí   nedal   odpoveď   na   skutočnosť,   kedy   bola   výpoveď doručená odporcovi, resp. jeho právnemu zástupcovi, a kedy bola uložená na pošte, napriek tomu, že tieto údaje boli dokumentované v konaní.

Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) v rozsudku uviedol, že „Z § 710 ods. 3 Občianskeho zákonníka vyplýva, že v písomnej výpovedí musí byť uvedená lehota, kedy sa má nájom skončiť a to najmenej 3 mesiace, uplynutím ktorých sa nájom bytu skončí, pričom   táto   výpovedná   lehota   začína   plynúť   prvým   dňom   mesiaca   nasledujúceho   po mesiaci,   v   ktorom   bola   nájomcovi   doručená   výpoveď.   Výpoveď   z   nájmu   bytu   je jednostranným   hmotnoprávnym   úkonom,   ktorý   musí   spĺňať   požiadavky   stanovené všeobecnou   časťou   Občianskeho   zákonníka   a   to   §   37   a   nasledujúcimi   Občianskeho zákonníka vzťahujúcimi sa na právne úkony ako prejavy vôle občianskoprávnych vzťahov. Právny úkon musí byť okrem iného určitý (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a nesmie obsahom alebo účelom odporovať zákonu alebo ho obchádzať alebo sa priečiť dobrým mravom   (§   39   Občianskeho   zákonníka).   Len   pri   dodržaní   aj   týchto   vyššie   uvedených požiadaviek je právny úkon platný. Občiansky zákonník okrem písomnej formy výpovede a jej   skutkového   vymedzenia   požaduje   v   ustanovení   §   710   ods.   3   aj   splnenie   ďalších náležitosti, pričom v druhej vete tohto ustanovenia je obsiahnutá kategorická požiadavka, že v písomnej výpovedi musí byť uvedená lehota, kedy má nájom skončiť. Z uvedeného teda vyplýva,   že   prenajímateľ   musí   výpovednú   lehotu   v   zmysle   §   710   ods.   3   veta   druhá Občianskeho   zákonníka   vždy   uviesť   a   neuvedenie   výpovednej   lehoty   prenajímateľom vo výpovedi danej nájomcovi alebo uvedenie kratšej lehoty ako stanovuje § 710 ods. 3 veta druhá Občianskeho zákonníka je v rozpore jednak s týmto kogentným ustanovením a jednak je to prejav neurčitý, a preto je výpoveď podľa §§ 37, 39 Občianskeho zákonníka neplatná. V prejednávanej veci žalovaná ako prenajímateľka výpovednú lehotu vo výpovedi z nájmu bytu uviedla kratšiu ako stanovuje kogentne ustanovenie § 710 ods. 3 veta druhá Občianskeho zákonníka a táto skutočnosť má za následok neplatnosť výpovede. (Rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo 127/98).

Súd   vyhodnotil   dokazovanie   v   zmysle   ustanovenia   §   132   Občianskeho   súdneho poriadku, svoje skutkové zistenia oprel predovšetkým o listinné dôkazy a do úvahy vzal aj výpovede účastníkov konania, najmä vzal do úvahy ich tvrdenia, ktoré neboli sporné a na základe takto vykonaného a zhodnoteného dokazovania dospel k záveru, že žaloba žalobcov je dôvodná a preto žalobe v celom rozsahu vyhovel.“.

Z citovanej argumentácie okresného súdu vyplýva, že za základ svojho rozhodnutia vzal právny stav pred novelou platnou do 31. augusta 2001.

Krajský   súd   sa   s touto   argumentáciou   stotožnil,   čím   nepostupoval   v súlade so záväzkom štátu poskytnúť subjektom konania právo na súdnu ochranu.

Krajský súd v rozsudku sp. zn. 6 Co 192/2008 z 29. septembra 2009 na túto zrejmú neústavnosť rozsudku okresného súdu reagoval len všeobecným spôsobom, keď uviedol, že „Z uvedeného teda vyplýva, že prenajímateľ musí výpovednú lehotu v zmysle § 710 ods. 3 veta   druhá   Obč.   zák.   vždy   uviesť   a   neuvedenie   výpovednej   lehoty   prenajímateľom vo výpovedi danej nájomcovi alebo uvedenie kratšej lehoty ako stanovuje § 710 ods. 3 veta druhá Obč. zák. je v rozpore jednak s týmto kogentným ustanovením, jednak je to prejav neurčitý, a preto je výpoveď podľa §§ 37, 39 Obč. zák. neplatná. V prejednávanej veci žalovaná ako prcnajímateľka výpovednú lehotu vo výpovedi z nájmu bytu uviedla kratšiu ako stanovuje kogentné ustanovenie § 710 ods. 3 veta druhá Obč. zák. a táto skutočnosť má za následok neplatnosť výpovede, poukazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 127/98.“.

Krajský súd mal konať iuxta legem, teda podľa zákona.

Spôsob   aplikácie   poskytnutý   krajským   súdom   vyplývajúci   zo   zrušenej   právnej úpravy   platnej   do   31.   augusta   2001,   ktorá   požaduje   uvedenie   výpovednej   lehoty vo výpovedi,   hoci   toto   už   nie   je   obsahom   platnej   právnej   úpravy,   je   arbitrárny,   a tým porušuje aj základné práva a slobody sťažovateľky.

Spôsobom, akým krajský súd aplikoval ustanovenie Občianskeho zákonníka, porušil aj hmotné záruky obsiahnuté v čl. 20 ods. 1 ústavy, a tým aj čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

Vzhľadom na už uvedené dospel ústavný súd k záveru, že rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 192/2008-130 z 29. septembra 2009 bolo porušené základné právo sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo pokojne užívať majetok podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovanie   v   porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Všeobecný   súd   bude   musieť   opätovne   prerokovať   vec   a podať   výklad   doručenia výpovede z nájmu súladný s ústavou, tak ako to vyplýva z nálezu ústavného súdu.

Krajský   súd   v opakovanom   konaní   má   vyhodnotiť   doručenie   výpovede   tak,   aby zodpovedalo dôkazom zhromaždeným v konaní, a to na zistené dôkazy správne aplikovať platné   ustanovenie   §   710   ods.   3   Občianskeho   zákonníka,   čo   môže   viesť   aj   k zrušeniu rozsudku okresného súdu vo veci.

Vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   a   práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl.   1   ods.   1   dodatkového   protokolu, ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 6 Co 192/2008-130 z 29. septembra 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. Tiborom Šafárikom.   Právny   zástupca   sťažovateľky   si   podaním   zo   7.   mája   2010   uplatnil   trovy konania v sume 254,88 €.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2009 v sume 721,40 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods.   2 zákona o ústavnom   súde)   náhradu   trov konania v sume 254,88 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby, t. j. 2-krát po 120,23 € (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti). Ďalej ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľky dvakrát náhradu režijného paušálu   po   7,21   €   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Ústavný súd vyslovil povinnosť krajského súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľky (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010