znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 164/09-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., nar...., toho času vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. D. D., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na obhajobu zaručeného v čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tošs 3/2009 z 5. februára 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Š.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2009 doručená   sťažnosť   M.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v ktorej   prostredníctvom splnomocneného   právneho   zástupcu   namietal   porušenie   základného   práva   na   obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tošs 3/2009 z 5. februára 2009.

Sťažovateľ je trestne stíhaný v konaní vedenom na Špeciálnom súde v Pezinku (ďalej len   „Špeciálny   súd“)   pod   sp.   zn.   PK   -   2T/16/2008.   Konanie   sa   nachádza   v štádiu vykonávania dokazovania na hlavnom pojednávaní. Obžaloba kladie sťažovateľovi za vinu spáchanie   trestných   činov   založenia   a zosnovania   zločineckej   skupiny   podľa   §   296, ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1, hrubého nátlaku podľa § 235b ods. 1, vydierania podľa § 235 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, ako aj spáchanie obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, 2 a ods. 4 písm. c) Trestného zákona účinného od 1. januára 2006.

Sťažovateľ v priebehu trestného konania splnomocnil na svoju obhajobu viacerých advokátov. Na začiatku konania si zvolil za obhajcu JUDr. Ľ. Š., neskôr aj JUDr. I. O., a pred ukončením vyšetrovania v prípravnom konaní taktiež JUDr. D. D.

Špeciálny súd predbežne prejednal obžalobu 6. októbra 2008. Na verejnom zasadnutí nariadil hlavné pojednávanie v termínoch od 11. novembra 2008 do 17. decembra 2008. Senát Špeciálneho súdu taktiež rozhodol o ďalšom trvaní sťažovateľovej väzby a ustanovil obžalovaným (vrátane sťažovateľa) náhradných obhajcov. Podľa sťažovateľa však neboli pre ustanovenie náhradných obhajcov splnené zákonné podmienky vyplývajúce z § 42 ods. 1 Trestného poriadku.

Po   začatí   hlavného   pojednávania   11.   novembra   2008   namietol   sťažovateľ neprítomnosť   jedného   zo   svojich   splnomocnených   obhajcov   -   JUDr.   Ľ.   Š.,   ktorý   sa podaniami z 13. októbra 2008 a z 10. novembra 2008 ospravedlnil z dôvodu kolízie termínu hlavného   pojednávania   s termínom   hlavného   pojednávania   v inej   závažnej   trestnej   veci vedenej   pred   Okresným   súdom   Prešov.   Zároveň   požiadal   o odročenie   hlavného pojednávania   v trestnej   veci   sťažovateľa.   Predseda   senátu   Špeciálneho   súdu   žiadosti o odročenie hlavného pojednávania nevyhovel a vyzval náhradného obhajcu sťažovateľa, aby sa ujal svojich práv a povinností pri výkone obhajoby.

Sťažovateľ namietal, že náhradný obhajca nemá preštudovaný spisový materiál a bez znalosti   veci   nemôže   plnohodnotne   obhajobu   vykonávať.   Sám   ustanovený   náhradný obhajca s poukazom na argumentáciu sťažovateľa a ďalšieho obžalovaného (ktorému bol taktiež   ustanovený),   požiadal   o oslobodenie   od   povinnosti   obhajoby   vzhľadom   na vyslovenie nedôvery zo strany klientov – obžalovaných.

Predseda senátu Špeciálneho súdu neoslobodil náhradného obhajcu od povinnosti obhajoby   a rozhodol,   že   hlavné   pojednávanie   bude   pokračovať „...   s náhradným obhajcom...“.

Vzhľadom na tento procesný postup vzniesol druhý zo splnomocnených obhajcov sťažovateľa - JUDr. D. D., ktorý bol prítomný na hlavnom pojednávaní, námietku zaujatosti senátu Špeciálneho súdu konajúceho vo veci.

Senát Špeciálneho súdu námietku zamietol rozhodnúc, že nie je vylúčený z konania v predmetnej veci. Proti tomuto uzneseniu podal obhajca sťažovateľa sťažnosť a žiadal „... o bezodkladné predloženie veci...“ najvyššiemu súdu. Senát Špeciálneho súdu pokračoval v hlavnom pojednávaní a jeho predseda nariadil čítanie obžaloby.

Po   prečítaní   obžaloby   a zákonnom   poučení   sťažovateľ   ako   aj   ďalší   obžalovaní uviedli, že svojho práva vypovedať k veci sa nevzdávajú, ale urobia tak až po vypočutí sťažovateľa   v prítomnosti   obhajcu   JUDr.   Ľ.   Š.   Predseda   senátu   Špeciálneho   súdu   však nariadil čítanie výpovedí obžalovaných z prípravného konania.

Na   základe   dohody   s predsedom   senátu   Špeciálneho   súdu,   že   upraví   program hlavného pojednávania tak, aby obžalovaní mohli byť vypočutí 18. novembra 2008 za účasti JUDr. Ľ. Š., vzal JUDr. D. D. sťažnosť proti uzneseniu senátu Špeciálneho súdu z 11. novembra 2008 o námietke zaujatosti v celom rozsahu späť.

Predseda senátu Špeciálneho súdu v snahe zabezpečiť účasť JUDr. Ľ. Š. na hlavnom pojednávaní „... vykonal dožiadanie na Okresný súd v Prešove...“ z odpovede ktorého však vyplynulo,   že termíny   hlavných   pojednávaní v oboch   trestných   veciach,   kde   je jedným z obhajcov   aj   JUDr.   Ľ.   Š.,   naďalej   kolidujú.   Senát   Špeciálneho   súdu   preto   pokračoval v konaní bez jeho účasti, na čo reagoval druhý zo splnomocnených obhajcov sťažovateľa - JUDr.   D.   D. námietkou   o porušovaní   práva   obžalovaných   na obhajobu a žiadal odročiť hlavné   pojednávanie   do   15.   decembra   2008, „...   kedy   JUDr.   Š.   nepojednáva   na   OS v Prešove a obžalovaní budú môcť byť vypočutí za prítomnosti obhajcu...“.

Predseda senátu Špeciálneho súdu následne zrušil výsluch svedkov naplánovaný na 15. až 17. december 2008 s tým, že predvolá obžalovaných aj obhajcu JUDr. Ľ. Š. a „... umožní výsluch obžalovaných za jeho prítomnosti...“.

Na   odročené   hlavné   pojednávanie   15.   decembra   2008   sa   však   obhajcovia JUDr. Ľ. Š. a JUDr. D. D. nedostavili z dôvodu práceneschopnosti.

Predseda   senátu   Špeciálneho   súdu   ustanovil   sťažovateľovi   nového   náhradného obhajcu,   ktorému   uložil   povinnosť   preštudovať   spis   a vykonať   rozhovor   s klientom. Novoustanovený   náhradný   obhajca   požiadal   z uvedeného   dôvodu   o odročenie   hlavného pojednávania,   čomu   predseda   senátu   Špeciálneho   súdu   vyhovel   a odročil   hlavné pojednávanie na 20. január 2009.

Obhajca   sťažovateľa   JUDr.   D.   D.   doručil   16.   januára   2009   Špeciálnemu   súdu námietku zaujatosti senátu konajúceho v danej veci. Na hlavné pojednávanie, 20. januára 2009 sa obhajca sťažovateľa JUDr. Ľ. Š. nedostavil z dôvodu hospitalizácie v Ú. B. Druhý zo   splnomocnených   obhajcov   sťažovateľa   JUDr.   D.   D.   žiadal   rozhodnúť   o podanej námietke zaujatosti.

Predseda   senátu   Špeciálneho   súdu   uviedol,   že   o námietke   zaujatosti   rozhodovať nebude,   pretože   je   založená   na   rovnakých   dôvodoch   ako   predchádzajúca   námietka z 11.   novembra   2008.   Predseda   senátu   záverom   uviedol,   že   o žiadnej   ďalšej   námietke založenej   na procesných   dôvodoch   (dôvodoch   týkajúcich   sa   procesného   postupu   senátu Špeciálneho súdu vo veci) senát rozhodovať nebude.

Vzhľadom na tento výrok vzniesol JUDr. D. D. novú námietku zaujatosti príslušného senátu Špeciálneho súdu, ktorú tento senát zamietol uznesením sp. zn. PK – 2T/16/2008 z 20. januára 2009. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ prostredníctvom obhajcu JUDr. D. D. sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Tošs 3/2009 z 5. februára 2009 tak, že preskúmavané uznesenie Špeciálneho súdu z 20. januára 2009 zrušil   s odôvodnením,   že   dôvodom   vznesenej   námietky   zaujatosti   bol   procesný   postup Špeciálneho   súdu   v predmetnej   trestnej   veci,   a preto   je   preskúmavané   rozhodnutie obsolentné – nebolo potrebné o námietke rozhodnúť.

Sťažovateľ namieta, že označené rozhodnutie najvyššieho súdu porušilo jeho právo na obhajobu, pretože ak si zvolil a splnomocnil konkrétnych obhajcov v konaní, ktorých si tiež   platí,   má   právo,   aby   im   bolo   umožnené   obhajobu   v plnom   rozsahu   vykonávať. Sťažovateľ   tvrdí,   že   v danom   prípade   nejde   zo   strany   obhajcov   o „...   klasické obštrukcie  ...“,   ale   o „...   subjektívne   a objektívne  ...“ prekážky,   pre   ktoré   sa   jeho splnomocnení obhajcovia nemôžu konania zúčastniť.

Senát   Špeciálneho   súdu   konajúci   v jeho   trestnej   veci   však   svojím   procesným postupom sústavne porušuje jeho právo na obhajobu zaručené v čl. 50 ods. 3 ústavy, v čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj v čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol: „Najvyšší súd SR uznesením pod sp. zn. 1 Tošs 3/2009 zo dňa 5. 2. 2009 porušil základné právo obž. M. Š. na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, ktorej ho pozbavil bez Ústavou SR predpokladaných zákonných dôvodov.

Podľa §-u 56 ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. Ústavný súd zrušuje napadnuté uznesenie NS SR a vec vracia NS SR na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa § 31 Trestného poriadku (1)   Z   vykonávania   úkonov   trestného   konania   je   vylúčený   sudca   alebo   prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“),   prokurátor, policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny   úradník,   súdny   tajomník   a   zapisovateľ,   u   ktorého   možno   mať   pochybnosť   o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka,   k   obhajcovi,   zákonnému   zástupcovi,   splnomocnencom   alebo   pre   pomer   k   inému orgánu činnému v tomto konaní.

(2) Sudca, prísediaci, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník a súdny tajomník je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, ak bol v prejednávanej veci činný ako prokurátor, policajt, spoločenský zástupca, obhajca, splnomocnenec zúčastnenej osoby alebo poškodeného, zástupca poškodeného alebo spoločný zástupca poškodených.(3) Z rozhodovania na súde vyššieho stupňa je okrem vylúčenia podľa odseku 2 vylúčený sudca, prísediaci, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník a súdny tajomník,   ktorý   sa   zúčastnil   na   rozhodovaní   na   súde   nižšieho   stupňa,   a   naopak.   Z rozhodovania   o   dovolaní   je   vylúčený   ten,   kto   sa   v   prejednávanej   veci   zúčastnil   na rozhodovaní ako sudca alebo prísediaci súdu iného stupňa. Z rozhodovania o sťažnosti na nadriadenom orgáne je vylúčený prokurátor, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal alebo dal naň súhlas alebo pokyn.

(4) Námietku zaujatosti je strana povinná vzniesť bez meškania, len čo sa dozvedela o dôvodoch vylúčenia. Úkon, ktorý vykonala vylúčená osoba, nemôže byť podkladom na rozhodnutie v trestnom konaní s výnimkou neodkladného alebo neopakovateľného úkonu.Podľa § 32 ods. 7 Trestného poriadku v znení platnom a účinnom do 31. januára 2009 o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté alebo ktorá nebola vznesená bez meškania, sa nekoná.Podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku v znení platnom a účinnom od 1. februára 2009 o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo   o   takej   námietke   rozhodnuté,   alebo   ktorá   nebola   vznesená   bezodkladne   podľa § 31 ods. 4 alebo ak je dôvodom námietky len procesný postup súdu v konaní, sa nekoná; to platí aj o námietke, ktorá je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31.

Z obsahu uznesenia Špeciálneho súdu sp. zn. PK – 2T/16/2008 z 20. januára 2009 vyplýva,   že   námietkou   napadnutý   senát   Špeciálneho   súdu   rozhodol   o tom,   že   nie   je vylúčený z úkonov trestného konania v predmetnej veci, na základe povahy dôvodov, ktoré sťažovateľ prostredníctvom obhajcu v námietke zaujatosti uviedol. Tie sa týkali procesného postupu   senátu   v predmetnej   veci,   ktorý   podľa   sťažovateľa   porušuje   jeho   právo   na obhajobu,   napríklad   vykonávaním   úkonov   trestného   konania   na   hlavnom   pojednávaní v neprítomnosti ďalšieho zo sťažovateľových obhajcov. Dôvodom vznesenia námietky bol aj výrok predsedu senátu Špeciálneho súdu, že o ďalších námietkach zaujatosti opakovane odôvodnených výlučne nesprávnym procesným postupom senátu už nebude rozhodované. Senát Špeciálneho súdu dospel k záveru, že dôvody uvedené obhajcom sťažovateľa nezodpovedajú dôvodom uvedeným v § 31 Trestného poriadku, preto nezistil relevantné dôvody   vylúčenia   sudcov   uvedené   v označenom   zákonnom   ustanovení.   Podľa   záveru senátu: „Pomer   k prejednávanej   veci   môže   spočívať   napríklad   v tom,   že   úradná   osoba vystupuje ako poškodený trestným činom alebo ide o svedka spáchaného činu. Pomerom k prejednávanej veci nie je procesný postup súdu na hlavnom pojednávaní sám o sebe bez skutočného pomeru k prejednávanej veci.“

V odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tošs 3/2009 z 5. februára 2009, ktoré sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom napáda, sa uvádza: „... Obžalovaný M. Š. má za to, že postupom senátu v zložení vyššie uvedenom, neustále dochádza k porušovaniu procesných ustanovení, konkrétne v týchto smeroch:

- predseda senátu opatrením ustanovil všetkým obžalovaným náhradných obhajcov bez toho, aby mal k tomu konkrétny zákonný dôvod;

- predseda senátu vytýčil termín hlavného pojednávania na tri mesiace dopredu;

- u jedného z jeho obhajcov, a to JUDr. Ľ. Š. dochádza v dôsledku toho ku kolízii termínov, keďže tento zastupuje v trestnej veci aj obž. M. Č., ktorá sa paralelne prejednáva na inom súde;

- bez splnenia zákonných podmienok prečítal výpovede obžalovaných z prípravného konania;

-   nerozhodol   o   predchádzajúcej   námietke   zaujatosti,   keďže   túto   považoval za opakovanú z tých istých dôvodov.

Podľa § 32 ods. 6 Tr. por. účinného od 1. februára 2009 o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté,   alebo   ktorá   nebola   vznesená   bezodkladne   podľa   §   31   ods.   4   alebo   ak   je dôvodom námietky len procesný postup v konaní, sa nekoná; to platí aj o námietke, ktorá je založená na iných dôvodoch, ako dôvodoch podľa § 31.

Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie   podľa   §   194   ods.   1   Tr.   por.   zrušil   napadnuté   uznesenie,   keďže   dôvodom námietky   vznesenej   obžalovaným   M.   Š.   bol   procesný   postup   špeciálneho   súdu   v   tomto konaní a uvedené rozhodnutie sa tým pádom stalo obsoletným.“

Závery najvyššieho súdu v napádanom uznesení z 5. februára 2009 možno považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné. Interpretácia zákona, ktorú najvyšší súd v danom prípade zvolil, nepopiera znenie a účel právnych noriem aplikovateľných v danej veci (§ 31 a § 32 Trestného poriadku), rešpektuje charakter a účel inštitútu vylúčenia sudcu z vykonávania   úkonov   trestného   konania   a pre   nedostatok   priamej   príčinnej   súvislosti nemohla mať za následok zásah do sťažovateľovho práva na obhajobu, ktoré malo byť podľa jeho názoru porušené nesprávnym procesným postupom súdu, pretože na ochranu tohto práva z dôvodov, ktoré sťažovateľ namietal (skutkovo vymedzil), slúžia iné opravné prostriedky ustanovené v Trestnom poriadku.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane zdôraznil, že trestné konanie   od   svojho   začiatku   až   po   jeho   koniec   je   procesom,   v ktorom   sa   v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany   orgánov   činných   v trestnom   konaní   a taktiež   aj   zo   strany   súdov   naprávať,   resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia (mutatis mutandis napr. III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05).

Proti   nesprávnemu   a nezákonnému   procesnému   postupu   súdu   prvého   stupňa   sa obžalovaný môže brániť (pokiaľ neboli akceptované jeho námietky či návrhy v priebehu prvostupňového konania) podaním odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa. Podľa § 321 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že   boli   porušené   ustanovenia,   ktorými   sa   má   zabezpečiť   objasnenie   veci   alebo   právo obhajoby. Obžalovaný môže navyše napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu dovolaním, ak došlo v konaní k porušeniu práva na obhajobu zásadným spôsobom [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku v spojení s § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku]. Rovnaké   opravné   prostriedky   môže   sťažovateľ   využiť   aj   v prípade,   ak   sa   domnieva, že v jeho veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania [§ 317 ods. 1 Trestného poriadku, § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku v spojení s § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku].

Platná právna úprava trestného konania v súčasnosti umožňuje sťažovateľovi (ako obžalovanému)   v ďalšom   priebehu   konania   v rámci   systému   opravných   prostriedkov ustanovených v Trestnom poriadku právne účinným spôsobom namietať porušenie svojich základných   práv   a slobôd   garantovaných   ústavou   v dôsledku   prípadného   nezákonného postupu senátu Špeciálneho súdu v jeho trestnej veci.

Ústavný súd   sa   vzhľadom   na už uvedené   skutočnosti   nedomnieva, že by závery najvyššieho   súdu   v napádanom   uznesení   sp.   zn.   1   Tošs   3/2009   z 5.   februára   2009, týkajúcom sa rozhodovania o vylúčení senátu z konania z dôvodu zaujatosti, bolo možné kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne   alebo   spôsobilé   porušiť sťažovateľom označené základné právo na obhajobu.

V tejto   súvislosti   považuje   ústavný   súd   za   vhodné   pripomenúť,   že   podstatou a zmyslom   základného   práva   na   obhajobu   je   zaručiť   obvinenému,   resp.   obžalovanému primeranú a dostatočnú možnosť ochrany jeho práv a právom chránených záujmov v rámci konania v jeho trestnej veci v súlade s požiadavkami spravodlivého procesu. Súd musí tieto požiadavky rešpektovať, no konečný spôsob a rozsah uplatnenia práv zahrnutých v práve na obhajobu v konkrétnych prípadoch nezávisí iba na jeho postupe. Je objektívne podmienený aj postupom a správaním obžalovaného a jeho obhajcu. Povinnosťou súdu je rešpektovať práva   obžalovaného   v intenciách   princípov   spravodlivého   súdneho   konania,   nie   však bezvýhradne   prispôsobiť   procesný   postup   programu   alebo   požiadavkám   obžalovaného alebo jeho obhajcu.

V kontexte uvedeného ústavný súd poukazuje na skutočnosť,   že (ako to vyplýva z obsahu   samotnej   sťažnosti   sťažovateľa)   predseda   senátu   Špeciálneho   súdu   sa   pokúsil upraviť postup v konaní požiadavke sťažovateľa týkajúcej sa zabezpečenia prítomnosti jeho druhého   obhajcu   na   procesných   úkonoch   (zrušením   plánovaného   výsluchu   svedkov v termíne 15. až 17. december 2008 s tým, že budú vypočutí obžalovaní za účasti aj druhého obhajcu), a hoci k tomu napokon nedošlo, pri podstatných úkonoch hlavného pojednávania bol prítomný iný zo splnomocnených sťažovateľových obhajcov. Podstata a zmysel práva na   obhajobu   tak   boli   u sťažovateľa   rešpektované.   Aj   podľa   ustanovenia   §   44   ods.   7 Trestného poriadku ak si obvinený zvolil viacerých obhajcov v tej istej veci, povinnosti a práva podľa tohto zákona patria každému z nich. Pri úkonoch podľa tohto zákona stačí prítomnosť   len   jedného   z   nich,   ak   zákon   neustanovuje   inak.   Pokiaľ   sťažovateľ   v tejto súvislosti poukazuje na majetkový aspekt svojho vzťahu so zvoleným a splnomocneným obhajcom   (ktorému   poskytuje   odplatu   za   poskytovanie   právnych   služieb),   je   potrebné uviesť,   že zákon   v tomto ohľade   ukladá povinnosť   starostlivého prístupu   predovšetkým advokátovi, nie súdu konajúcemu v určitej veci. Podľa § 21 písm. e) zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov   advokát   je   povinný   odmietnuť poskytnutie   právnych   služieb,   ak   vzhľadom   na   pracovnú   zaťaženosť   alebo   dlhodobú neprítomnosť nemôže riadne chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Ak zistí advokát už   uvedenú   skutočnosť   po   uzavretí   zmluvy   o   poskytovaní   právnych   služieb,   postupuje podľa § 22 ods. 1 uvedeného zákona.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde odmietol sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2009