znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 164/07-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   októbra   2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika prerokoval   sťažnosť   H.,   s.   r.   o.,   B,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   A.   G.,   Advokátska kancelária, T., pre namietané porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 371/2005-97 z 11. mája 2006 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo H., s. r. o., B., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 371/2005-97 z 11. mája 2006   p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 371/2005-97 z 11. mája 2006 z r u š u j e   a vec   v r a c i a   Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia H., s. r. o., B., v sume 6 888 Sk (slovom šesťtisícosemstoosemdesiatosem slovenských korún) na   účet   advokátky   JUDr.   A.   G.,   Advokátska   kancelária,   T.,   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti návrhu   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III.   ÚS   164/07-10   z 19.   júna   2007   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť H., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej   advokátkou   JUDr.   A.   G.,   Advokátska   kancelária,   T.,   v časti   pre   namietané porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Cob 371/2005-97 z 11. mája 2006.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že:„... je toho názoru, že došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu, keď sa   v jej   veci   nerozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   by   mala   základ v platnom právnom poriadku SR, ale rozhodlo sa podľa právnej normy, o ktorej sa Ústavný súd vyslovil, že je v rozpore s článkom 20 ods. 1 a 4 v spojení s článkom 13 ods. 3 a 4 Ústavy v zmysle nálezu Ústavného súdu č. 396/2004 Z. z. zo dňa 17. 5. 2004. Obidve tieto rozhodnutia boli vydané v čase, keď táto právna norma nebola účinná ani platná a nebola súčasťou právneho poriadku SR. K reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná a účinná právna norma. Rozsudok   Krajského   súdu   Bratislava   č. k.   1   Cob   371/2005-97   z 11.   5.   2006   (doručený sťažovateľke 23. 6. 2006) vychádzajú z neplatnej a neúčinnej právnej normy a na zistený stav právnej veci nebola použitá ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.“

Ústavnému   súdu   bolo   6.   augusta   2007   doručené   vyjadrenie   predsedníčky krajského súdu, v ktorom uviedla, že vo veci rozhodol odvolací krajský súd rozsudkom č. k. 1 Cob 371/2005-97 z 11. mája 2006, ako aj to, že:

„V   sťažnosti   sťažovateľ   namietal   nesprávne   aplikovanie   ust.   §   38   ods.   4   zák. č. 273/1994 Z.   z., na základe ktorého si uplatnil poplatok z omeškania vo výške 0,1 % za každý   deň   omeškania,   avšak   prvostupňový   aj   odvolací   súd   sťažovateľovi   za   obdobie po 1. 6. 2003, keď sa žalovaný dostal do omeškania s platením faktúr, priznal poplatok z omeškania vo výške 0,01 % za každý deň omeškania podľa § 38 ods. 4 zák. č. 138/2003 Z. z., a to v čase keď toto ustanovenie v zmysle nálezu Ústavného súdu zo dňa 17. 5. 2004 už nebolo   účinné.   Namietal,   že   obidva   súdy   vo   svojom   rozhodnutí   vychádzali   z právnej normy,   ktorá   nebola   v súlade   s ústavou   tak   ako   to   vyplýva   z nálezu   Ústavného   súdu s čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy.

Krajský súd v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Cob 371/2005 pri posudzovaní dôvodnosti   uplatneného   nároku   na   základe   ust.   §   38   ods.   4   zák.   č.   273/1994   Z.   z. novelizovaného   zák.   č.   138/2003   Z.   z.   s účinnosťou   od   1.   6.   2003   a v zmysle   nálezu Ústavného   súdu   SR   zo dňa   17.   5.   2004,   podľa   ktorého   predmetné   ustanovenie   v znení neskorších predpisov nie je v súlade s Ústavou SR, vychádzal zo záveru, že nález ústavného súdu   o nesúlade   právnych   predpisov   nemá   účinky   do   minulosti.   Tento   záver   vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR z 11. 1. 2006 č. k. III. ÚS 24/06-9.

Až prijatím zjednocovacieho stanoviska pléna ústavného súdu 11. 10. 2006 sp. zn. PLz 1/06 bolo jednoznačne deklarované, ako je potrebné vykladať nález ústavného súdu zo 17. 5. 2004 o neústavnosti § 38 ods. 4 zákona č. 138/2003 Z. z.   s Ústavou SR, teda, že účinky rozhodnutia ústavného súdu majú účinky ex tunc.“

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   4.   septembra   2007   sa   právna   zástupkyňa sťažovateľky vyjadrila k stanovisku krajského súdu, v ktorom okrem iného uviedla: „Pokiaľ   ide   o   vyjadrenie   predsedníčky   krajského   súdu   k   sťažnosti   s týmto nesúhlasím,   pričom   zdôvodnenie   tohto   nesúhlasu   je   obsahom   sťažnosti   v   tejto   veci. Dodávam, že aj môj právny názor vychádza z čl. 1 Ústavy SR, ktorý proklamuje právnosť štátu   Slovenskej   republiky   a   z   judikatúry   Ústavného   súdu   SR,   z   ktorých   vyplýva, že princípom   právnej   istoty   musí   byť   dôvera   v   účinný   a   platný   právny   predpis. Preto poukazujem na to, že v čase vynesenia rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 371/2005-97 z 11. mája 2006, nebolo ustanovenie § 38 ods. 4 zákona 273/94 Z. z. v znení novely 138/2003 Z. z. ani účinné ani platné.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich vyjadreniami   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

  Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné   do   šiestich   mesiacov   od   vyhlásenia   rozhodnutia   ústavného   súdu   uviesť   ich do súladu   s ústavou,   s ústavnými zákonmi a s   medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

  Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5   sa   vyhlasuje   spôsobom   ustanoveným   na   vyhlasovanie   zákonov.   Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov   s   právnym   predpisom   vyššej   právnej   sily   alebo   s   medzinárodnou   zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo   dňa   jeho   vyhlásenia   v   Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „Zbierka zákonov“).

Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho   ustanovenia   strácajú   účinnosť   dňom   vyhlásenia   nálezu   ústavného   súdu   v   Zbierke zákonov.

  Podľa § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde stratou účinnosti, prípadne platnosti právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov nimi zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Podľa   §   41b   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   právoplatné   rozhodnutia   vydané v občianskoprávnom alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti   alebo   v niektorom   ustanovení   stratil   účinnosť,   zostávajú   nedotknuté;   povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.

  Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom   právomoc   všeobecných   súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného   súdu   len subsidiárne.   Z toho vyplýva, že   ak je v danom   prípade oprávnený o ochrane základných práv sťažovateľa rozhodnúť všeobecný súd, je právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať vo veci vylúčená.

  Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 17/01).

  Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).

  Za   výnimku   zo   zásady,   podľa   ktorej   výklad   zákonov   prislúcha   predovšetkým všeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení zákona o ústavnom súde. V danom prípade   ide   najmä o výklad tých   ustanovení   zákona   o ústavnom   súde,   z ktorých   možno vyvodiť   právne   účinky   nálezov   ústavného   súdu   vydaných   v konaní   o súlade   právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach. Konkrétne ide najmä o ustanovenia § 41a a § 41b v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pre   označené   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   je   charakteristické   vzájomné pôsobenie princípu ochrany a zachovania ústavnosti na jednej strane a princípu právnej istoty na strane druhej. Oba princípy sú neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu vyjadreného   v čl.   1   ods.   1   prvej   vete   ústavy.   Princíp   ochrany   a zachovania   ústavnosti sa realizuje v danom prípade samotným rozhodovaním ústavného súdu v konaní o súlade právnych   predpisov   podľa   čl.   125   ústavy   a   jeho   následnými   právnymi   účinkami na rozhodnutia, resp. rozhodovanie súdov a iných orgánov verejnej moci v individuálnych veciach.   Princíp   právnej   istoty   sa   prejavuje   v dvoch   smeroch.   Jednak   je   založený na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu) a jednak   na   zachovaní   právoplatnosti   rozhodnutí   súdov   a iných   orgánov   verejnej   moci vychádzajúcich   z   prezumpcie   ústavnosti.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   pri   kolízii spomínaných   princípov   treba   dať   prednosť   jednoznačne   princípu   zachovania   a ochrany ústavnosti,   a   to   za   súčasného   spolupôsobenia   bŕzd   vyplývajúcich   z uplatnenia   princípu právnej istoty (mutatis mutandis I. ÚS 51/06).

Zákon o ústavnom súde rozlišuje účinky nálezov ústavného súdu vydaných v konaní o   súlade   právnych   predpisov   na   konania   pred   súdmi   a inými   orgánmi   verejnej   moci v individuálnych   veciach   na   tie,   ktoré   boli   v čase   uverejnenia   nálezu   ústavného   súdu v Zbierke zákonov už právoplatne skončené (§ 41b zákona o ústavnom súde), a tie, ktoré ešte   v čase   uverejnenia   nálezu   ústavného   súdu   v Zbierke   zákonov   neboli   právoplatne skončené (§ 41a zákona o ústavnom súde).

V danom   prípade   sťažovateľka   namieta   postup   a   rozhodnutie   krajského   súdu v konaní, ktoré ešte nebolo v čase uverejnenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 v Zbierke zákonov právoplatne skončené. Krajský súd rozhodol 11. mája 2006, t. j. v čase po uverejnení nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 v Zbierke zákonov a v čase, keď ustanovenie § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní (ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.“) v znení podľa novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v zmysle čl. 125 ods. 3 tretej vety ústavy stratilo nielen účinnosť, ale aj platnosť, keďže dňom 15. januára 2005 uplynula lehota podľa čl. 125 ods. 3 druhej vety ústavy, v rámci ktorej bola Národná rada Slovenskej republiky povinná uviesť protiústavné znenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. do súladu s ústavou.

Krajský súd bol teda povinný v čase, keď rozhodoval, aplikovať na daný prípad § 41a v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom pre ústavne akceptovateľné rozhodnutie krajského súdu bola nevyhnutná správna interpretácia a aplikácia § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde.

III.

Sťažovateľka   pri   uplatnení   svojho   nároku   vychádza   z   právneho   názoru,   podľa ktorého novelizované znenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z., ktorým bola s účinnosťou od 1. júna 2003 ustanovená sadzba poplatku z omeškania vo výške 0,01 % za každý deň omeškania, stratilo účinnosť od 15. júla 2004, a podľa § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde, keďže išlo len o zmenu právneho predpisu, platí znenie zákona č. 273/1994 Z. z. pred touto zmenou.   Sťažovateľka   argumentuje,   že   krajský   súd   vo   svojom   rozhodnutí   vychádzal z právnej normy, ktorá nebola v súlade s ústavou a v čase podania návrhu nebolo príslušné ustanovenie zákona č. 273/1994 Z. z. účinné a v čase vyhlásenia rozhodnutia ani platné.

Krajský súd rozhodnutie okresného súdu v sťažovateľkou napadnutej zamietajúcej časti potvrdil a svoje rozhodnutie v odvolacom konaní odôvodnil nasledovne:

„Zákonom č. 138/2003 Z. z. bolo ustanovenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. s účinnosťou do 1. 6. 2003 novelizované tým spôsobom, že sadzba poplatku z omeškania bola z 0,1 % zmenená na 0,01 % denne.

Dňa 15. 7. 2004 bol v Zbierke zákonov uverejnený nález Ústavného súdu SR zo dňa 17.   5.   2004,   podľa   ktorého   ustanovenie   §   38   ods.   4   zákona   č.   273/1994   Z.   z.   v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 druhou vetou v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy SR.

Podľa článku 125 ods. 3 Ústavy SR ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom   ustanoveným   zákonom,   a ak   ide   o predpisy   uvedené   v ods.   1   písm.   b)   a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v ods. 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy.   Ak   tak   neurobia,   také   predpisy,   ich   časti   alebo   ustanovenia   strácajú   platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že ustanovenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. platné a účinné v čase vyhlásenia rozhodnutia Ústavného súdu SR zo dňa 17. 5. 2004, t. j. upravujúce výšku poplatku z omeškania na sadzbu 0,01 %, stratilo účinnosť dňom 15. 7. 2004 (deň uverejnenia rozhodnutia Ústavného súdu SR v Zbierke zákonov), t. j. na poplatky z omeškania, pri ktorých vzniklo právo na ich vyúčtovanie v období od 1. 6. 2003 do 15. 7. 2004   je   potrebné   aplikovať   ustanovenie   §   38   ods.   4   zákona   č.   273/1994   Z.   z.   v znení účinnom od 1. 6. 2003 do 15. 7. 2004 (zákon č. 138/2003 Z. z.).“

Vychádzajúc z uvedených zistení bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či krajský súd v danom prípade správne interpretoval a aplikoval § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde a či v dôsledku tejto interpretácie a aplikácie postupom a rozsudkom krajského súdu nedošlo k porušeniu označeného základného práva sťažovateľky.

Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde od uverejnenia nálezu ústavného súdu vydaného   v konaní   o súlade   právnych   predpisov   v Zbierke   zákonov   nie   je   možné postupovať podľa právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia, ktoré ústavný súd vyhlásil za rozporné s ústavou. Podľa názoru ústavného súdu dňom márneho uplynutia lehoty podľa čl. 125 ods. 3 tretej vety ústavy stráca takýto právny predpis, jeho časť alebo niektoré jeho ustanovenie platnosť ex tunc, t. j. je anulované od počiatku.V danej veci je nesporné, že § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení podľa novelizácie   vykonanej   zákonom   č.   138/2003   Z.   z.   v čase   rozhodovania   krajského   súdu nebol účinný ani platný, t. j. už nebol súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Z toho vyplýva, že krajský súd v čase svojho rozhodovania nemohol aplikovať na daný prípad § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v neplatnom znení, t. j. nemohol potvrdiť nárok sťažovateľky   na   poplatok   z omeškania   vo   výške   0,01   %   z dlžnej   sumy   za   každý   deň omeškania, ktorý jej priznal vo svojom rozsudku č. k. 1 Cob 371/2005-97 z 11. mája 2006, a to bez ohľadu na to, že v čase, keď tento nárok vznikol, bolo toto ustanovenie platné a účinné. Zo znenia § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde jednoznačne vyplýva, že v danom prípade   po   strate   účinnosti   (po   15.   júli   2004),   ako   aj   po   následnej   strate   platnosti (po 15. januári 2005) posledného znenia   zákona č. 273/1994 Z. z. „platí skorší predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“, t. j. v čase rozhodovania krajského súdu   platil   §   38   ods.   4   zákona č.   273/1994 Z.   z. v znení pred nadobudnutím   platnosti a účinnosti novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z., keď ustanovoval poplatok z omeškania 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania.

Na základe stanoviska pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/06 z 11. októbra 2006, ktorým ústavný súd prijal zjednocujúce stanovisko k odchylným právnym názorom senátov ústavného súdu vyslovených pri svojej rozhodovacej činnosti na aplikáciu nálezu ústavného súdu č. k. PL. ÚS 38/03-39 zo 17. mája 2004 v konaní pred všeobecným súdom, senát ústavného   súdu   dospel   k názoru,   že   krajský   súd   porušil   základné   právo   sťažovateľky (bod 1 výroku nálezu).

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu základného práva alebo slobody došlo právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom,   zruší   také   rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a zároveň môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 1 Cob 371/2005-97 z 11. mája   2006,   bolo   potrebné   tento   rozsudok   zrušiť   a vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie krajskému súdu (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   rozhodol aj o úhrade trov konania, ktoré sťažovateľke vznikli v súvislosti s jej zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátkou JUDr. A. G. Sťažovateľka žiadala uhradiť trovy konania v sume 9 698,50 Sk vrátane DPH bez bližšej špecifikácie.

Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri   stanovení   výšky   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   postupoval ústavný súd podľa ustanovení § 1 ods. 3, 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 1 a 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení neskorších predpisov, pričom vychádzal z výpočtového základu pre úkony právnej služby vykonané   v roku   2006,   ktorý   je   odvodený   z priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2005, t. j. zo sumy 16 381 Sk, ako aj z hodnoty režijného paušálu pre toto obdobie. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2006 v konaní pred ústavným súdom je 2 730 Sk a hodnota režijného paušálu je 164 Sk.

V súlade s uvedenými ustanoveniami vyhlášky č. 655/2004 Z. z. mohla sťažovateľka požadovať náhradu trov právneho zastúpenia pred ústavným súdom za dva úkony právnej služby   (prevzatie   a príprava   právneho   zastúpenia,   vrátane   prvej   porady   s klientom a písomné podanie vo veci – sťažnosť) vrátane paušálnej náhrady výdavkov, spolu v sume 5 788 Sk zvýšenej o 19 % DPH (keďže jej právna zástupkyňa je platiteľkou tejto dane), teda v celkovej sume 6 888 Sk.

Na   základe   toho   ústavný   súd   priznal   sťažovateľke,   ktorá   bola   v konaní   úspešná, náhradu trov konania v sume 6 888 Sk, pričom uložil krajskému súdu uhradiť ich na účet právnej   zástupkyne   v lehote   1   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   (bod   3   výroku nálezu).   Vo   zvyšnej   časti   návrhu   na   priznanie   náhrady   trov   nevyhovel   (bod   4   výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2007