znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 164/06-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. mája 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   D.   P.,   toho   času   vo   väzbe,   zastúpeného   advokátom JUDr. J. S., B., pre namietané porušenie jeho základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práv zaručených v čl. 5 ods. 1 písm.   c)   a ods.   3   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK 2 Tš 9/2005 z 21. marca 2006 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Toš 25/2006 z 5. apríla 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   doručená ústavná sťažnosť (podania z 19. apríla a 10. mája 2006) D. P., toho času vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr. J.   S.,   B.,   pre namietané   porušenie   jeho základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   jeho   práv zaručených   v čl. 5   ods.   1   písm.   c)   a ods.   3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn. PK 2 Tš 9/2005 z 21. marca 2006 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Toš 25/2006 z 5. apríla 2006 (ďalej len „napadnuté uznesenie“ a „najvyšší súd“).

Sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu v ústavnej sťažnosti uviedol, že 27. októbra 2004 naňho prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podal na Krajskom súde v Banskej Bystrici s právomocou Špeciálneho súdu obžalobu pre trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona platného do 31. decembra 2005 (zákon č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov – ďalej len „doterajší trestný zákon“), trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 doterajšieho trestného zákona a pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 doterajšieho trestného zákona. Konanie je na súde prvého stupňa vedené pod sp. zn. PK 2 Tš 9/2005, pričom   časť   veci   (okrem   trestného   činu   vraždy)   bola   uznesením   špeciálneho   súdu   zo 4. októbra 2005 vylúčená na samostatné konanie.

V rámci trestného stíhania v uvedenej trestnej veci bol sťažovateľ vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. Tp 9/2002 z 9. februára 2002 z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. a), b) a c) Trestného poriadku platného do 31. decembra 2005 [zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov   –   ďalej   len   „doterajší   trestný   poriadok“].   Lehota   väzby   začala   u sťažovateľa plynúť 7. februára 2002 a naposledy bola predĺžená uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ntvš 1/2005 zo 7. novembra 2005, a to do 7. júla 2006.

Na hlavnom pojednávaní konanom 21. marca 2006 požiadal sťažovateľ o prepustenie z väzby na slobodu. Senát špeciálneho súdu uznesením sp. zn. PK 2 Tš 9/2005 žiadosť zamietol.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú   najvyšší   súd napadnutým uznesením z 5. apríla 2006 zamietol ako nedôvodnú.

Sťažovateľ   (napádajúc   tieto   rozhodnutia   špeciálneho   súdu   a najvyššieho   súdu) v konaní pred ústavným súdom najmä namietal: „... výkonom väzby mi je obmedzovaná osobná sloboda po dobu štyri roky a viac ako dva mesiace. Podľa môjho názoru ide pritom o výkon   väzby,   ktorý   je   v rozpore   so   zákonom   a to   z dôvodu   prekročenia   maximálne prípustnej dĺžky jej trvania, v zmysle ust. § 76 ods. 6 v spojení s ust. § 564 ods. 7 Tr. por., účinného od 1. 1. 2006.“

Z označených ustanovení Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 (zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení zákona č. 650/2005 Z. z. – ďalej len „nový trestný poriadok“) podľa sťažovateľa vyplýva, že «... lehota väzby nesmie svojím trvaním prekročiť   časový   úsek   maximálne   štyroch   rokov.   Za   splnenia   zákonných   podmienok, vymedzených v ust. § 564 ods. 7 Tr. por. môže byť táto maximálna dĺžka väzby predĺžená ešte o dobu najviac ďalších troch mesiacov nad túto prípustnú dĺžku, ktorá sa počíta odo dňa nadobudnutia účinnosti nového Trestného poriadku. Vzhľadom na tú skutočnosť že „nové“ trestné kódexy nadobudli účinnosť dňa 01. 01. 2006, je zrejmé, že je možné výkon väzby, za splnenia vyššie spomínaných podmienok (ktoré môj prípad do bodky napĺňa) predĺžiť najviac do 31. marca 2006. (...)

Z uvedeného vyplýva, že ustanovenie § 564 ods. 7 Tr. por., účinného od 01. 01. 2006, de iure aj de facto ruší platnosť ust. § 71 ods. 1 a 2 Tr. por., účinného do 01. 01. 2006 aj v tých prípadoch, keď orgány činné v trestnom konaní sú ešte povinné podľa tohto zákona postupovať.

Je tomu tak preto, že (už aj z justičnej praxe) nesporne vyplýva, že nový Trestný poriadok vytvára podklad pre nerovné postavenie osôb väzobne stíhaných pred 01. 01. 2006   a po   tomto   dátume.   (...)   Zákonodarca   teda   prostredníctvom   intertemporálnych ustanovení,   v súvislosti   so   zavedením   nových   trestných   kódexov,   vytvára   priestor   pre akceptovateľné zmiernenie uvedených dopadov v praxi.»

V tejto   súvislosti   poukázal   sťažovateľ   na   znenie   čl.   17   v spojení   s čl.   12   ods.   1 a čl. 13 ods. 3 ústavy.

Sťažovateľ napokon poukázal na iné a rozdielne uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Ntv   2/2006   z 31.   januára   2006   (ďalej   len   „uznesenie   z 31.   januára   2006“),   ktoré zodpovedá jeho právnemu názoru. Podľa sťažovateľa potom „... rozhodnutím Najvyššieho súdu   SR,   ktorým   sa   tento   odchýlil   od   svojej   konštantnej   judikatúry,   týkajúcej   sa analogických prípadov, došlo k porušeniu môjho práva na právnu istotu, zaručeného mi čl. 1 ods. 1 Ústavy SR....“, resp. „... nakoľko Najvyšší súd SR vydal uznesenie diametrálne odlišné od vlastnej ustálenej praxe v analogických veciach, mám zato, že došlo k porušeniu čl. 1 ods. 1 Ústavy SR“.

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sťažovateľ   prostredníctvom   splnomocneného právneho zástupcu navrhol, aby ústavný súd nálezom:

- vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj jeho práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru uznesením špeciálneho súdu sp. zn. PK 2 Tš 9/2005 z 21. marca 2006 a napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 5. apríla 2006,

-   vyslovil   porušenie   jeho   práva   na   právnu   istotu   podľa   čl.   1   ods.   1   ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

- zrušil označené rozhodnutia,

- zakázal „... Špeciálnemu súdu v Pezinku resp. Najvyššiemu súdu SR pokračovať v nezákonnom obmedzovaní osobnej slobody výkonom väzby obžalovaného D. P.(...)“ a

- najvyššiemu súdu uložil povinnosť zaplatiť mu náhradu trov konania na účet jeho právneho zástupcu.

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažovateľom namietané porušenie jeho základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2 a 5 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj namietané   porušenie   jeho   práv zaručených   v   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   a ods.   3   dohovoru uznesením   špeciálneho   súdu   sp.   zn.   PK   2   Tš   9/2005   z 21.   marca   2006   a napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 5. apríla 2006.

Uznesením sp.   zn.   PK   2   Tš   9/2005   z 21.   marca   2006   zamietol   na   hlavnom pojednávaní senát   špeciálneho   súdu   sťažovateľovu   žiadosť   o prepustenie   z väzby konštatujúc, že dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a), b) a c) doterajšieho trestného poriadku   u sťažovateľa   pretrvávajú.   Poukázal   predovšetkým   na   pretrvávanie   dôvodného podozrenia,   že   sťažovateľ   sa   dopustil   skutku,   ktorý   je   predmetom   obžaloby   v danom trestnom konaní, na vysoký trest, ktorý sťažovateľovi hrozí v prípade uznania viny (desať až pätnásť rokov), na okolnosti prípadu, najmä charakter a spôsob páchania trestnej činnosti kladenej   obžalovaným   (vrátane   sťažovateľa)   za   vinu,   z ktorých „...   vyplýva   reálne nebezpečenstvo...“ ovplyvňovania   alebo   pokusu   o odstránenie   možných   nepohodlných svedkov, ako aj obava z možného pokračovania v páchaní trestnej činnosti u sťažovateľa aj s prihliadnutím na jeho predchádzajúcu trestnú činnosť. Zároveň uviedol, že podľa § 564 ods. 4 nového trestného poriadku sa trestné stíhanie vykonáva podľa doterajšieho trestného poriadku. Z prechodných ustanovení nového trestného poriadku vyplýva, že sa to týka aj konania o dôvodoch a lehotách väzby (§ 564 ods. 5), pričom v sťažovateľovom prípade nesmie celková doba trvania väzby presiahnuť päť rokov (§ 71 ods. 2 doterajšieho trestného poriadku).   Výnimka   z pravidla   zakotveného   v   §   564   ods.   5   nového   trestného   poriadku zakotvená v § 564 ods. 7 nového trestného poriadku sa týka výlučne lehôt trvania väzby v prípravnom   konaní.   Sťažovateľova   väzba   však   bola   naposledy   predĺžená   uznesením najvyššieho súdu zo 7. novembra 2005 už v štádiu konania pred súdom. Sťažovateľ sa teda nachádza v súdnej väzbe, na ktorú nemožno aplikovať výnimku ustanovenú v § 564 ods. 7 nového trestného poriadku.

Sťažovateľovu sťažnosť podanú proti tomuto rozhodnutiu špeciálneho súdu najvyšší súd   napadnutým   uznesením   z 5.   apríla   2006   zamietol   na   základe   týchto   dôvodov: «(...) Najvyšší súd Slovenskej republiky v prvom rade považuje za potrebné uviesť, že aj v tomto štádiu trestného konania dôvodnosť podozrenia, že obžalovaní R. Š., J. K. a D. P. spáchali skutky, pre ktoré sú trestne stíhaní, v rovine rozumnej istoty naďalej pretrváva. Čo   sa   týka   otázky   dôvodov   väzby   u   obžalovaných   R.   Š.,   J.   K.   a D.   P.   rovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že tieto trvajú v nezmenenom rozsahu. V tomto smere   argumentáciu   obžalovaných   R.   Š.   a D.   P.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky považoval za neopodstatnenú, keďže špeciálny súd svoje závery o dôvodoch väzby u obžalo- vaných R. Š., J. K. a D. P. založil na zisteniach vychádzajúcich z konkrétnych skutočností a nie na zisteniach založených na nejakej abstraktnej úvahe. Vzhľadom k tomu, že špeciálny súd   tieto   konkrétne   skutočnosti   ku   každému   dôvodu   väzby   zvlášť   u   všetkých   troch obžalovaných   veľmi   detailne   rozviedol,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   na   tieto   len odkazuje, keďže si tieto závery špeciálneho súdu v plnom rozsahu osvojil.

Čo sa týka otázky dĺžky trvania väzby u obžalovaných R. Š., J. K. a D. P. Najvyšší súd   Slovenskej   republiky   sa   rovnako   v   plnom   rozsahu   stotožnil   s   právnym   názorom vysloveným špeciálnym súdom v napadnutom uznesení.

Podľa článku 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky zákonné obmedzenia základných práv   a   slobôd   musia   platiť   rovnako   pre   všetky   prípady,   ktoré   spĺňajú   ustanovené podmienky.

Podľa   článku   17   ods.   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   do   väzby   možno   vziať   iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   článku   152   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   výklad   a   uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. (...)

Je pravdou, že podľa § 76 ods. 6 písm. c) Tr. por. celková doba trvania väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť štyridsaťosem mesiacov (tzn. štyri roky), ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin. Podľa § 76   ods.   7   Tr.   por.   pritom   z   lehoty   uvedenej   v   odseku   6   pripadá   jedna   polovica   na prípravné konanie (maximálne 2 roky) a jedna polovica na konanie pred súdom (rovnako maximálne 2 roky). Pre úplnosť je potrebné dodať, že skutky obžalovaných, ktoré špeciálny súd v tomto konaní prejednáva, sú v zmysle § 11 ods. 3 s poukazom na § 145 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. právne posúdené ako obzvlášť závažné zločiny.

Podľa   názoru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   právna   úprava   týkajúca   sa rozhodovania   o   väzbe   osôb   trestne   stíhaných   pre   skutok   napĺňajúci   znaky   obzvlášť závažného   zločinu   podľa   nového   Trestného   zákona   č.   300/2005   Z.   z.,   resp.   obzvlášť závažného trestného činu podľa starého Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 1. januára 2006, ktoré sa nachádzajú k 1. januáru 2006 v súdnej väzbe (teda bola na ne podaná   obžaloba   pred   1.   januárom   2006)   nijako   nenarúša   ústavný   princíp   rovnosti garantovaný   článkom   13   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   keďže   v   zmysle   tohto ustanovenia sa rovnaké zákonné obmedzenia základných práv a slobôd majú vzťahovať na osoby,   ktorých   situácia   je   rovnaká   alebo   analogická,   čo   znamená,   že   za   tých   istých podmienok musia platiť pre každého rovnaké obmedzenia ustanovené zákonom, a naopak v prípade   odlišných   podmienok   aj   obmedzenia   platia   odlišne,   ale   znovu   rovnako   pre všetkých, ktorí tieto odlišné podmienky spĺňajú.

Pravidlo rovnosti sa teda nezaručuje absolútne, pretože Ústava Slovenskej republiky rovnosť chápe ako rovnosť pred zákonom pre osoby v rovnakých situáciách. To znamená, že zákonodarca v prípade úpravy väzobných lehôt, kedy nový zákon stanovuje kratšie lehoty, mohol, ale nemusel zaviesť pravidlo, podľa ktorého sa dobrodenie nového zákona použije aj na situácie, ktoré vznikli podľa starého zákona. Takéto dobrodenie v prípade osôb vzatých do väzby podľa starého zákona bolo zavedené len pokiaľ ide o prípravné konanie v § 564 ods. 7 Tr. por. Inými slovami zákonodarca nepoužil retroaktívne nové pravidlo na tieto prípady   absolútne.   Na   tomto   mieste   sa   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   javí   za potrebné dodať, že jedinou výnimkou predpísanou Ústavou Slovenskej republiky a Trestným zákonom, podľa ktorej sa neskorší zákon vždy použije, je posudzovanie trestnosti činu, ktorá sa posudzuje podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný, okrem situácie, keď použitie nového zákona je pre páchateľa priaznivejšie (článok 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky).

Pri   posudzovaní dĺžky   väzby osôb trestne stíhaných pre   skutok napĺňajúci   znaky obzvlášť závažného zločinu podľa Trestného zákona, resp. obzvlášť závažného trestného činu   podľa   Trestného   zákona   účinného   do   1.   januára   2006,   ktoré   sa   nachádzajú k 1. januáru 2006 v súdnej väzbe, však treba podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   prihliadať   na   článok   152   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky,   podľa   ktorého výklad   a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou, a teda aj s princípom zachovania rovnosti osôb v rovnakých situáciách.

Podľa Trestného poriadku sa na osoby v súdnej väzbe vzťahuje už vyššie uvedený § 76 ods. 7, ktorý stanovuje maximálnu dĺžku súdnej väzby na dvadsaťštyri mesiacov, t. j. dva roky.

Podľa   názoru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   uvedené   osoby   si   nemôžu nárokovať,   aby   celková   doba   ich   väzby   nemohla   presiahnuť   štyri   roky,   lebo   toto   nové pravidlo platí len od 1. januára 2006, pričom dovtedy (keď boli vzaté do väzby a nachádzali sa v nej či už v prípravnom konaní alebo v konaní pred súdom) platilo staré pravidlo, že celková doba väzby nesmie presiahnuť päť rokov. Rovnako si nemôžu nárokovať na to, že celková doba ich súdnej väzby nesmie presiahnuť dva roky. Môžu si však nárokovať na to, aby ich súdna väzba po 1. januári 2006 nepresiahla dva roky, tzn. aby netrvala dlhšie ako do 1. januára 2008, nakoľko od 1. januára 2006 platí pravidlo, že pri takýchto trestných činoch súdna väzba nesmie presiahnuť dva roky.

Toto   platí   pre   každého   obžalovaného,   lebo   sa   nachádza   v   rovnakej   situácii   bez rozdielu, či je v súdnej väzbe už k 1. januáru 2006 alebo po 1. januári 2006.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že len v tejto situácii by opačný prístup,   ktorý   by kvôli   „starému“   pravidlu   maximálnej päťročnej lehoty   trvania väzby, umožnil po 1. januári 2006 trvanie súdnej väzby aj po 1. januári 2008, naozaj znamenal porušenie ústavného princípu rovnosti.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   „starú“   právnu   úpravu   premietnutú   do   prechodných ustanovení   v   §   564   ods.   3,   ods.   4,   ods.   5   a   ods.   7   Tr.   por.   a „novú“   právnu   úpravu obsiahnutú v ustanoveniach § 76 ods. 6, ods. 7 Tr. por. treba interpretovať a aplikovať ako právne úpravy koexistujúce, a nie kontradiktórne.»

3. Z obsahu ústavnej sťažnosti podanej ústavnému súdu   a z obsahu sťažovateľom napádaných   rozhodnutí   špeciálneho   súdu   a najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   pre   posúdenie predmetnej veci ústavným súdom je významná predovšetkým nasledujúca právna úprava.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   „Každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:... zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní“.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru „Každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie“.

Podľa § 71 ods. 2 doterajšieho trestného poriadku väzba v konaní pred súdom spolu s väzbou v prípravnom konaní nesmie trvať dlhšie ako dva roky. Ak nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie v tejto lehote skončiť a prepustením   obvineného   na   slobodu   hrozí,   že   bude   zmarené   alebo   podstatne   sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, môže o ďalšom trvaní väzby na nevyhnutne potrebnú dobu   rozhodnúť   najvyšší   súd,   a   to   aj   opakovane.   Celková   doba   trvania   väzby   nesmie presiahnuť tri roky a pri obzvlášť závažných trestných činoch päť rokov.

Podľa   §   41   ods.   2   doterajšieho   trestného   zákona   v spojení   s   §   62   doterajšieho trestného zákona je trestný čin vraždy podľa § 219 doterajšieho trestného zákona obzvlášť závažným trestným činom.

Podľa   §   564   nového   trestného   poriadku   trestné   stíhanie   začaté   pred   dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona a úkony v ňom vykonané majú rovnaké účinky ako trestné stíhanie začaté a úkony vykonané podľa tohto zákona (ods. 1).

Lehoty na vyšetrovanie podľa tohto zákona začínajú plynúť odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona (ods. 2).

Vo   veciach,   v   ktorých   bola   podaná   obžaloba   na   okresný   súd   pred   dňom nadobudnutia   účinnosti   tohto   zákona,   vykoná   konanie   okresný   súd   podľa   doterajších predpisov.   Konanie   o riadnom   opravnom   prostriedku   proti   takému   rozhodnutiu   vykoná krajský súd podľa doterajších predpisov. Rovnako sa postupuje, ak vec postúpil okresnému súdu na vykonanie konania nepríslušný súd (ods. 3).

Vo veciach, v ktorých bola podaná obžaloba na krajský súd na vykonanie konania v prvom stupni pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, vykoná konanie v prvom stupni príslušný krajský súd podľa doterajších predpisov. Konanie o riadnom opravnom prostriedku   proti   takému rozhodnutiu   vykoná najvyšší súd   podľa   doterajších   predpisov. Rovnako sa postupuje, ak vec postúpil krajskému súdu na vykonanie konania v prvom stupni nepríslušný súd (ods. 4).

Konaním podľa odsekov 3 a 4 sa rozumie aj konanie o dôvodoch a lehotách väzby podľa doterajších predpisov vrátane konania o návrhu na predĺženie lehoty väzby najvyšším súdom (ods. 5).

Ustanovenia   odsekov   3   a   4   neplatia   pre   ďalšie   konanie   v   takej   veci,   ak   súd   za účinnosti tohto zákona právoplatne vrátil vec prokurátorovi na došetrenie (ods. 6).

Vo veciach, v ktorých sa začala väzba predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, začnú plynúť lehoty, v ktorých treba rozhodnúť v prípravnom konaní o predĺžení lehoty   väzby   odo   dňa   nadobudnutia   účinnosti   tohto   zákona;   tým   nie   sú   dotknuté ustanovenia o prípustnom trvaní väzby okrem prípadov, ak bolo právoplatne rozhodnuté o predĺžení lehoty väzby pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona na čas dlhší, ako sú lehoty uvedené v § 76 ods. 6 alebo 7; v týchto prípadoch sa skončí lehota väzby najneskôr uplynutím troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Lehoty rozhodné pre dĺžku väzby podľa § 76 ods. 6 a 7 sa určia podľa trestnej sadzby ustanovenej na stíhaný skutok Trestným zákonom účinným v čase rozhodovania. Rovnako sa určia lehoty rozhodné pre dĺžku väzby, ak je páchateľ obvinený po dni nadobudnutia účinnosti tohto zákona za trestný čin spáchaný pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona (ods. 7).

Podľa § 11 ods. 3 nového trestného zákona zločin, za ktorý tento zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej desať rokov, sa považuje za obzvlášť závažný.

Podľa § 76 nového trestného poriadku celková doba trvania väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť

a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,

b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,

c) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin (ods. 6).

Z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadá jedna polovica na prípravné konanie a jedna polovica na konanie pred súdom (ods. 7).

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

III.

1.   Ústavná   sťažnosť   smerovala   proti   posledným   uzneseniam   špeciálneho   súdu a najvyššieho súdu o väzbe sťažovateľa.

Vo   vzťahu   k uzneseniu   špeciálneho   súdu   nie   je   daná   právomoc   ústavného   súdu (a ústavnú sťažnosť bolo preto treba v tejto časti z uvedeného dôvodu   odmietnuť),   lebo sťažovateľ   sa   mohol   o ochranu   svojich   práv   uchádzať   prostredníctvom   sťažnosti   proti uzneseniu špeciálneho súdu na najvyššom súde.

Ústavnému   súdu   preto   ostalo   posúdiť,   či   najvyšší   súd   napadnutým   uznesením interpretoval   a aplikoval   právnu   úpravu   (najmä   relevantné   ustanovenia   doterajšieho trestného poriadku a nového trestného poriadku) a vyrovnal sa s námietkami sťažovateľa ústavne konformným spôsobom.

2.   Sťažovateľ   predniesol   v ústavnej   sťažnosti   argumentáciu   v   podstate   v dvoch smeroch:

a) S poukazom najmä na požiadavku rovnosti pred zákonom a rovnakých obmedzení základných práv a slobôd v zmysle čl. 12 ods. 1, resp. čl. 13 ods. 3 ústavy, ako aj znenie § 564 ods. 7 nového trestného poriadku treba relevantné ustanovenia doterajšieho trestného poriadku a nového trestného poriadku - u osôb (vrátane seba) trestne stíhaných za skutok právne   kvalifikovateľný ako obzvlášť závažný zločin   (podľa   nového   trestného zákona), resp.   obzvlášť   závažný   trestný   čin   (podľa   doterajšieho   trestného   zákona),   ktoré   sa nachádzali k 1. januáru 2006 v súdnej väzbe (ďalej iba „vymedzené osoby“) - interpretovať tak, že celková doba väzby u nich môže trvať štyri roky, alebo nanajvýš do 31. marca 2006 (a   pri   nerešpektovaní   teda   dochádza   k porušeniu   ním   označených   práv   podľa   ústavy a dohovoru).

b)   Najvyšší   súd   sa   napadnutým   uznesením   diametrálne   odchýlil   od   uznesenia z 31. januára 2006, ako aj od svojej konštantnej judikatúry v analogických prípadoch, čím porušil aj jeho právo na právnu istotu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.

3. Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení tiež zaoberal argumentáciou sťažovateľa pod písmenom a), ktorú tento uviedol v sťažnosti proti uzneseniu špeciálneho súdu.

Odvolávajúc sa   o.   i.   najmä   na   znenie   §   564   nového   trestného   poriadku   (ods.   5 a ods. 7), čl. 13 ods. 3, čl. 152 ods. 4 ústavy a princíp zachovania rovnosti osôb v rovnakých situáciách uviedol, že vymedzené osoby si

a) v zásade nemôžu nárokovať, aby ich celková doba väzby nepresiahla štyri roky (nové pravidlo účinné od 1. januára 2006), prípadne 31. marca 2006, lebo sa na ne vzťahuje staré pravidlo (päť rokov), ktoré nemení ani § 564 ods. 7 nového trestného poriadku (týka sa iba väzby v prípravnom konaní),

b)   nemôžu   nárokovať,   aby   celková   doba   ich   súdnej   väzby   nepresiahla   dva   roky (z obdobných dôvodov), a

c)   môžu   nárokovať,   aby   celková   doba   ich   súdnej   väzby   po   1.   januári   2006 nepresiahla dva roky (lebo inak by bol porušený ústavný princíp rovnosti).

Aplikujúc takto (podľa názoru najvyššieho súdu) ústavne konformne interpretované relevantné ustanovenia doterajšieho a nového trestného poriadku, resp. trestného zákona na konkrétne okolnosti tohto prípadu, väzbu sťažovateľa potvrdil, pretože

- v čase rozhodovania nepresahuje celkovú prípustnú dobu väzby v trvaní piatich rokov (ktorá končí 7. februára 2007),

- nepresahuje prípustnú dobu súdnej väzby dvoch rokov po 1. januári 2006,

-   väzba   sťažovateľa   bola   naposledy   predĺžená   (uznesením   najvyššieho   súdu   zo 7. novembra 2005) do 7. júla 2006 a

- dôvody väzby u sťažovateľa stále trvajú.

4.   Interpretácia   a aplikácia   zákonov   je   v prvom   rade   vecou   všeobecných   súdov a ústavný súd má dôvod do nej zasiahnuť iba vtedy, keby jej spôsob alebo účinky boli svojvoľné alebo zjavne neopodstatnené, a tým porušovali základné práva alebo slobody osôb (obdobne napr. I. ÚS 13/00).

Interpretácia   a   aplikácia   relevantných   ustanovení   doterajšej   a súčasnej   právnej úpravy väzby Trestným poriadkom zo strany najvyššieho súdu sa však vyššie označenými nedostatkami nevyznačuje. Ústavný súd ju preto považuje za ústavne konformnú, napadnuté uznesenie   nemôže   porušovať   (sťažovateľom   označené)   práva   podľa   ústavy   a dohovoru a ústavnú sťažnosť bolo potrebné v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

5. K argumentácii sťažovateľa uvedenej v časti III bodu 2 pod písmenom b) tohto uznesenia   treba   najskôr   poznamenať,   že   ju   okrem   svojich   tvrdení   ničím   nepodložil (nepredložil ani uznesenie z 31. januára 2006 a ani iné rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré by mali preukazovať jeho konštantnú, resp. ustálenú prax zodpovedajúcu právnemu názoru sťažovateľa.)

Ústavný súd považuje túto argumentáciu za zjavne neopodstatnenú z dvoch dôvodov (čo je tiež dôvodom pre odmietnutie ústavnej sťažnosti aj v tejto časti):

i) princíp právnej istoty (ako jeden z definičných znakov právneho štátu v zmysle čl. 1   ods.   1   prvej   vety   ústavy)   nemôže   predovšetkým   vzhľadom   na   povahu   súdneho rozhodovania   a jeho   predmet   zaručiť   prvotnú   rovnakosť   rozhodovania   súdov   aj v analogických   situáciách   (a   preto   sa   na   zjednocovanie   rozhodovania   vytvárajú   rôzne mechanizmy),

ii) ani sťažovateľ nepredložil dôkazy a ani ústavný súd nedisponuje informáciami, ktoré   by preukazovali,   že stabilná a konštantná rozhodovacia   činnosť   najvyššieho   súdu v analogických   situáciách   zodpovedá   právnemu   názoru   sťažovateľa,   pričom   napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je zjavným a neopodstatneným odklonom od nej (čo by mohlo nasvedčovať   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   v spojitosti   s princípom   právnej istoty).

Podľa   §   32   ods.   1 zákona   o ústavnom   súde   sa   k odôvodneniu   tohto   rozhodnutia pripája odlišné stanovisko sudcu Eduarda Báránya.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. mája 2006