znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 164/03-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2004 v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Babjaka   a zo   sudcov   Eduarda   Báránya a   Ľubomíra   Dobríka   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   R.   U.,   bytom   Ž.,   zastúpeného advokátkou Mgr. E. K., Advokátska kancelária, B. B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 110/02 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo JUDr. R. U. nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 110/02   p o r u š e n é n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 21. novembra 2002 doručená sťažnosť JUDr. R. U., bytom Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. E. K., Advokátska kancelária, B. B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a základného   práva   na spravodlivé súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 110/02.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   19.   septembra   2002   mu   bolo   ako   odporcovi v 2. rade prostredníctvom Okresného súdu Žilina doručené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. Nc 110/02 z 22. augusta 2002, z ktorého vyplýva, že prejednanie právnej veci sp. zn. 23 C 184/02 sa prikazuje podľa § 12 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   aj   „OSP“)   Okresnému   súdu   Bratislava   III.   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že vzhľadom na absolútnu netransparentnosť procesu ustálenia miestne príslušného súdu bolo   v dotknutom   konaní   porušené   jeho   základné   právo   nebyť odňatý   zákonnému sudcovi.

Ďalej sa v sťažnosti uvádza, že podľa § 200i OSP miestne príslušným okresným súdom vo veci ochrany osobnosti je súd, v obvode ktorého má navrhovateľ bydlisko. Navrhovateľ JUDr.   P.   P. má v danom   prípade   bydlisko   v obvode   Okresného súdu Žilina, keďže sám je sudcom daného súdu, sudcovia Okresného súdu Žilina sa cítili zaujatí a vec predložili na rozhodnutie nadriadenému súdu – Krajskému súdu Žilina (ďalej len „krajský súd“). Rovnako sudcovia krajského súdu konštatovali existenciu dôvodov   na   vylúčenie   z prejednávanej   veci   a   túto   postúpili   najvyššiemu   súdu. Najvyšší súd bez vyriešenia otázok nutnej delegácie rozhodol bezprostredne o vhodnej delegácii   a   vec   prikázal   Okresnému   súdu   Bratislava   III.   Sťažovateľ   ako   druhá procesná   strana   nemal   možnosť   vyjadriť   sa   k otázke   postúpenia   veci   z dôvodu vhodnosti.   Nebol   mu   doručený   ani   návrh   vo   veci   samej.   Dotknuté   rozhodnutie neobsahuje   označenie   účastníkov   a   odôvodnenie.   Z daného   titulu   sa   možno   len domnievať, prečo najvyšší súd postupoval tak, ako postupoval.

Hoci   nejde   o   rozhodnutie   vo   veci   samej,   sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   aj v konkrétnej procesnej otázke je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces právo na odôvodnenie rozhodnutia. V dôsledku rozhodnutia najvyššieho súdu totiž dochádza ku zmene   zákonom   určeného   zákonného   sudcu.   Svoju   sťažnosť   doplnil   sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 23. decembra 2002 o podrobnosti a vysvetlenia a opakovane uviedol totožné zásadné skutočnosti. Zdôraznil, že ako účastník konania nemal vedomosť o predložení veci najvyššiemu súdu. Najvyšší súd sa neobrátil na sťažovateľa   ako   účastníka,   aby   sa   vyjadril   k dotknutým   procesným   otázkam.   Zo samotného uznesenia najvyššieho súdu nie je možné zistiť, akých účastníkov a ktorej veci sa týka. Uvedené vyplývalo len z oznámenia Okresného súdu Žilina o postúpení veci,   ktoré   bolo   doručené   sťažovateľovi   spoločne   s uznesením   sp.   zn.   Nc   110/02 z 22. augusta 2002.

Porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľ v tom, že vzhľadom na absolútnu netransparentnosť procesu ustálenia   miestne   príslušného   súdu   došlo   v dotknutom   konaní   k   porušeniu   jeho základného   práva   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi   a   k porušeniu   práva   na spravodlivý súdny proces, ktorého súčasťou je aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, čo   v prípade   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   Nc   110/02   z   22.   augusta   2002 absentovalo. Zo samotného uznesenia najvyššieho súdu nie je možné zistiť,   akých účastníkov a ktorej veci sa týka.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu a doplnenej podaním zo 17. decembra 2002 navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo JUDr. R. U. nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivý súdny proces (právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia) podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach postupom a uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. Nc 110/02 zo dňa 22. 8. 2002 boli porušené.

Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. Nc 110/02 z 22. 8. 2002 a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

Ústavný súd vyzval   najvyšší   súd   na vyjadrenie k sťažnosti. Podľa názoru podpredsedu   najvyššieho   súdu   je sťažnosť   zjavne neopodstatnená, pretože ústavná zásada perpetuatio fori má výnimku v § 12 OSP o prikázaní veci, takže aplikáciou tohto   ustanovenia   nemohlo   byť   porušené   právo   sťažovateľa   na   zákonného   sudcu. O prikázaní veci podľa § 12 ods. 2 OSP rozhodoval najvyšší súd ako nadriadený súd – toto rozhodnutie teda vychádzalo z organizačných vzťahov vo vnútri sústavy súdov a nie zo vzťahov inštančných – takže na túto činnosť sa   neaplikovalo ustanovenie § 157 OSP, ako jeden z kontrolných mechanizmov práva na spravodlivý proces. Podľa podpredsedu najvyššieho súdu bolo nesporné, že danú právnu vec nemohli rozhodovať súdy   z obvodu   krajského   súdu,   preto ju bolo   potrebné delegovať mimo tento   kraj a   bolo   len   na   úvahe   nadriadeného   súdu,   ktorému   súdu   vec   prikáže   na   konanie a rozhodnutie, a túto úvahu nie je oprávnený preskúmavať ani ústavný súd.

Predseda   najvyššieho   súdu   oznámil   listom   z   3.   novembra   2003   v súlade s ustanovením § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), že netrvá na ústnom pojednávaní a súhlasí s upustením od neho.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   v podaní   doručenom   ústavnému   súdu 2. novembra 2003 uviedla, že netrvá na ústnom pojednávaní.

Uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 164/03-16 z 9. júla 2003 bola sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prijatá na ďalšie konanie.

Dňa 7. novembra   2003 bol ústavnému súdu doručený spis najvyššieho súdu sp. zn. Nc 110/02.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

V sťažnosti sťažovateľ navrhol vysloviť, že bolo porušené jeho „základné právo na spravodlivý súdny proces... podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach“.   Ústavný   súd   posúdil   toto   právo   ako   základné   právo   sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa čl. 6 ods. 1 tohto dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 12 ods. 1 OSP ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa. Podľa § 12 ods. 2 OSP vec možno prikázať inému súdu toho istého stupňa aj z dôvodu vhodnosti. Podľa § 12 ods. 3 OSP o prikázaní veci rozhoduje súd, ktorý je najbližšie spoločne nadriadený príslušnému súdu a súdu, ktorému sa vec má prikázať.

Podľa § 169 ods. 1 OSP v písomnom vyhotovení uznesenia sa uvedie, ktorý súd ho vydal, ďalej označenie účastníkov a veci, výrok, odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia. Podľa § 167 ods. 2 OSP ak nie je ďalej ustanovené inak,   použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení   rozsudku   uvedie   súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Podľa § 157 ods. 3 OSP v záujme výchovného pôsobenia rozsudku   dbá   súd na to,   aby odôvodnenie rozsudku   bolo   presvedčivé   a zaoberalo sa   i   príčinami   sporu.   Tieto   zákonné   ustanovenia   je   potrebné   z hľadiska   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené.

Podľa ustanovenia § 169 ods. 2 OSP písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sa celkom vyhovuje návrhu, ktorému nikto neodporoval, alebo uznesenia, ktoré sa týka vedenia konania, nemusí obsahovať odôvodnenie.

Ústavný   súd   vo   svojich   rozhodnutiach   opakovane   vyslovil   právny   názor, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.   Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť teda   predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a   neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody (I. ÚS 139/02, I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02).

Ústavný   súd   v rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   uviedol,   že   účelom základného práva priznaného podľa čl. 48 ods. 1 ústavy je zabezpečiť občanovi, aby ochranu jeho právam poskytol sudca ako predstaviteľ tej zložky súdnej moci, ktorá má právomoc o veci konať, a aby ochranu práva v rámci súdnej moci poskytol sudca zo súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný. Účel práva priznaného podľa čl. 48 ods. 1 ústavy   sa   splní,   keď   o   práve   občana   rozhodne   sudca   pridelený   na   výkon   funkcie k súdu toho stupňa súdnej moci, ktorý je vecne a miestne príslušný rozhodnúť, za predpokladu,   že   podľa   rozvrhu   práce   ide   o sudcu,   ktorý   je   oprávnený   konať a rozhodovať určitý druh súdnej agendy (II. ÚS 15/96). Právna úprava uvedená v § 12 OSP   funkčne   súvisí   s ústavnou   požiadavkou   právnej   ochrany   nestranným   súdom (sudcom) a jej predmetom je inštitút procesnej delegácie, teda prikázanie veci inému ako podľa zákona miestne príslušnému súdu. Jej účelom je zabezpečiť nestrannosť a svojím spôsobom tiež nezávislosť sudcu a zároveň plní funkciu procesnej garancie a hospodárnosti   konania   a rozhodovania.   Ak   sú   vylúčení   všetci   sudcovia   vecne, miestne či funkčne príslušného súdu alebo ak sú vylúčení v rozsahu znemožňujúcom konať a rozhodovať v zákonnom zložení, musí sa vec prikázať inému súdu (delegácia nutná). Ak je zmena príslušnosti vhodná, môže sa vec prikázať inému súdu (delegácia vhodná). Dôvody vhodnosti treba posudzovať najmä z hľadiska, či sa prikázaním veci dosiahne väčšia hospodárnosť riešenia veci alebo sa zvýši záruka zistenia skutkového stavu.   V prvom   i druhom   prípade   možno   vec   prikázať   len   súdu   tej   istej   inštancie (stupňa).   Prikázaním   nemožno   zmeniť   vecnú   alebo   funkčnú   príslušnosť.   Proti rozhodnutiu o delegácii nie je prípustný riadny opravný prostriedok.

V záujme hospodárnosti a rýchlosti konania bolo najvyšším súdom rozhodnuté o vhodnej   delegácii   Okresnému   súdu   Bratislava   III,   rozhodnutie   má   náležitosti požadované ustanovením § 169 ods. 2 OSP. To, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Nc 110/02 z 22. augusta 2002 bolo rozhodnuté o vhodnej delegácii, ešte neznamená, že bolo porušené materiálne právo sťažovateľa, pričom ani sám nenamieta porušenie svojho materiálneho práva, namieta iba procesný postup, ktorým bola vec prikázaná inému   súdu.   Tento   procesný   postup   najvyššieho   súdu,   keď   sa   rozhodlo   najprv o vhodnej   delegácii,   a nie   o nutnej   delegácii,   nemal   za   následok   porušenie materiálneho práva sťažovateľa. Nie je porušením práva na zákonného sudcu, ak je príslušným súdom uznesením rozhodnuté o prikázaní veci inému súdu toho istého stupňa pri splnení zákonných podmienok na takýto postup. Preto ani v danom prípade nedošlo prikázaním veci Okresného súdu v Žiline sp. zn. 23 C 184/02 na prejednanie Okresnému   súdu   Bratislava   III   k porušeniu   základného   práva   nebyť   odňatý zákonnému sudcovi.

Článok   6   ods.   1   dohovoru   každému   zaručuje   právo   podať   žalobu   vo   veci uplatnenia svojich občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36).

V danom   prípade   sudcovia   Okresného   súdu   Žilina   vyslovili   svoju   zaujatosť a vec bola predložená na rozhodnutie krajskému súdu. Rovnako sudcovia krajského súdu   konštatovali svoju zaujatosť v prejednávanej veci a túto postúpili najvyššiemu súdu.   Na   základe   toho   potom   najvyšší   súd,   ako   vyplýva   z jeho   uznesenia   sp.   zn. Nc 110/02,   rozhodol o prikázaní veci Okresnému súdu Bratislava III. Najvyšší súd využil   oprávnenie   ustanovené   v   §   12   OSP,   preto   aplikáciou   tohto   zákonného ustanovenia   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   6 ods. 1 dohovoru.

To, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. Nc 110/02 z 22. augusta 2002 nebolo odôvodnené,   nemusí   mať   nevyhnutne   za   následok   porušenie   materiálneho   práva sťažovateľa,   pretože   absencia   odôvodnenia   v uznesení   neznamená   automaticky,   že v konkrétnom prípade ide o rozhodnutie, ktoré by malo arbitrárny charakter. V danom prípade z okolností prípadu vyplýva, prečo najvyšší súd rozhodol tak, ako je uvedené vo   výrokovej   časti   uznesenia,   preto   nemá   význam   vysloviť   porušenie   základného práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru pre nedostatok odôvodnenia, keďže z okolností   prípadu   je   zrejmé,   že   nejde   o rozhodnutie,   ktoré   by   malo   arbitrárny charakter. Práve naopak, rozhodnutie o vhodnej delegácii bolo logickým dôsledkom situácie, keď všetci sudcovia okresných súdov v obvode krajského súdu boli vylúčení pre   pomer   k sťažovateľovi,   a nebolo   by   vhodné   rozhodovať   o   vylúčení   sudcov jednotlivých   okresných   súdov,   pretože   by   to   ovplyvnilo   hospodárnosť   a rýchlosť konania. O prikázaní veci rozhodoval najvyšší súd ako nadriadený súd. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu vychádzalo zo vzťahov organizačných vo vnútri sústavy súdov,   a nie   zo   vzťahov procesných.   Preto   nebolo potrebné aplikovať ustanovenie § 157 a § 169 OSP upravujúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Rozhodovanie najvyššieho súdu o vhodnej delegácii   je výnimkou zo zásady trvania miestnej príslušnosti (zásada perpetuatio fori). O prikázaní veci rozhoduje súd, ktorý je najbližšie spoločne nadriadený príslušnému súdu a súdu, ktorému sa vec má prikázať.   Takým   súdom   môže byť niektorý   z krajských   súdov   a v prípade,   keď sa rozhoduje o delegácii vo veci, v ktorej koná okresný súd, a vec má byť delegovaná okresnému súdu z obvodu iného krajského súdu alebo ak ide o delegáciu medzi dvoma krajskými   súdmi,   ako   nadriadený   súd   rozhoduje   najvyšší   súd.   Nadriadenosť   súdu vyjadruje jeho postavenie v organizačných   vzťahoch, a nie v procesných   vzťahoch. Preto   nemožno   uvažovať   o odvolacom   alebo   dovolacom   súde   ako   o nadriadených súdoch, ale iba o krajskom alebo najvyššom súde ako článkoch súdnej sústavy.

V spise Okresného súdu Žilina sp. zn. 23 C 184/02 sa na č. l. 18 nachádza návrh žalobcu na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti Okresnému súdu Bratislava III z toho dôvodu, že podal viacero žalôb a tieto boli prikázané Okresnému súdu Bratislava III. Preto v záujme hospodárnosti navrhol prikázanie predmetnej veci z dôvodu vhodnosti Okresnému súdu Bratislava III a najvyšší súd tomuto návrhu aj vyhovel. Tento postup najvyššieho súdu, keď o veci má rozhodnúť iný vecne príslušný súd určený na základe vhodnej   delegácie,   nemá   za   následok   to,   že   by   v budúcnosti   malo   byť   vydané rozhodnutie porušujúce práva sťažovateľa, teda materiálne právo sťažovateľa porušené nebolo.

Ústavný súd nezistil porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ku   ktorému malo dôjsť   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. Nc   110/02 z 22. augusta 2002 o prikázaní veci Okresného súdu v Žiline sp. zn. 23 C 184/02 na prejednanie Okresnému súdu Bratislava III pre nedostatok odôvodnenia.

Z uvedených dôvodov ústavný rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2004

III. ÚS 164/03

Odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka

1. Podľa § 32 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov pripájam k nálezu Ústavného súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   III.   ÚS   164/03   zo   14.   januára   2004   (ďalej   len „nález“ a „ústavný súd“) – ktorým bolo vyslovené, že základné právo JUDr. R. U. (ďalej len „sťažovateľ“) nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Nc   110/02   porušené   nebolo   –   toto   odlišné stanovisko, lebo nesúhlasím ani s výrokom nálezu a ani s jeho odôvodnením.

2.   Väčšina   senátu   ústavného   súdu   (ďalej   len   „väčšina   senátu“)   odôvodnila výrok o neporušení označených práv sťažovateľa spôsobom uvedeným na str. 5 až 10 nálezu.

Názor väčšiny senátu podľa môjho názoru nevystihuje dostatočne významné skutkové okolnosti a jej rozhodné právne úvahy sú ústavne neudržateľné.

3. Zo spisu Okresného súdu Bratislava III sp.   zn. 15 Ct 66/02 vyplýva, že žalobca JUDr. P. P. (ďalej len „žalobca“), sudca Okresného súdu v Žiline (ďalej len „okresný súd“), doručil 3. mája 2002 okresnému súdu žalobu o ochranu osobnosti proti   žalovaným   D.   Ú.,   redaktorke   denníka   Pravda,   a sťažovateľovi,   ktorý   inak vykonáva   funkciu   predsedu   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“), v súvislosti s článkom „Blchy v justičnom kožuchu“ uverejneným v denníku Pravda

11. septembra 2000 (všetci účastníci konania boli označení bytom v Žiline). Veci bola v deň podania žaloby pridelená sp. zn. 23 C 184/02 a bola pridelená sudcovi Mgr. M. Š. (podaním z 18. februára 2003 žalobca žalobu rozšíril o tretieho žalovaného, krajský súd, zastúpený sťažovateľom).

Podaním adresovaným a doručeným okresnému súdu 31. mája 2002 žalobca navrhol prikázanie veci z dôvodu vhodnosti Okresnému súdu Bratislava III. Poukázal predovšetkým   na   to,   že   v priebehu   rokov   1999   až 2001   podal   na   okresnom   súde viacero žalôb o ochranu osobnosti. Keďže v 15 označených veciach sa cítili zaujatí všetci sudcovia okresného súdu a krajského súdu, najvyšší súd prikázal všetky veci na prejednanie   a rozhodnutie   Okresnému   súdu   Bratislava   III   (evidentne   z dôvodu vhodnosti). Z ďalej rozvedených dôvodov potom navrhol takto postupovať aj vo veci sp. zn. 23 C 184/02.

V priebehu mesiacov jún až 8. júl 2002 takmer všetci sudcovia okresného súdu (okrem   vykonávajúceho   stáž,   dlhodobo   práceneschopného   a   žalobcu)   písomne vyjadrili zaujatosť vo veci z dôvodu vzťahu k žalobcovi alebo sťažovateľovi (alebo obom) a 9. júla 2002 zákonný sudca predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o vylúčení sudcov okresného súdu v tejto veci vzhľadom na námietku ich zaujatosti.

Do konca júla 2002 písomne vyjadrili námietku svojej zaujatosti, z obdobných dôvodov   ako   sudcovia   okresného   súdu,   aj   sudcovia   krajského   súdu   (sťažovateľ uviedol, že je odporcom v druhom rade, t. j. účastníkom konania). Spolu s podaním z 31.   júla   2002   podpredseda   krajského   súdu   pre   veci   občianskoprávne   predložil najvyššiemu súdu spis, pričom uviedol: „Predkladáme Vám spis v súlade s ust. § 16 ods.   1   O.   s.   p.   o vylúčení   sudcov   Krajského   súdu   Žilina.   Vyjadrenie   sudcov   sa nachádza na č. l. 21-25 spisu.“

Najvyšší súd rozhodol takýmto uznesením:„Najvyšší súd Slovenskej republiky   Nc 110/02 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky sa uzniesol

takto:

Prejednanie veci sp. zn. 23 C 184/02 Okresného súdu v Žiline prikazuje sa podľa ustanovenia § 12 ods. 2 O. s. p. Okresnému súdu v Bratislave III. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 22. augusta 2002

  JUDr. P. D., v. r.   predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: nečitateľný podpis.“

V spise najvyššieho súdu sp. zn. Nc 110/02 sa nachádza iba toto uznesenie (ďalej len „uznesenie z 22. augusta 2002“), doručenka potvrdzujúca jeho doručenie krajskému súdu a v zalepenej obálke zápisnica o hlasovaní.

Najvyšší súd zaslal spis 16. septembra 2002 okresnému súdu. Sudca okresného súdu, ktorému bola vec pôvodne pridelená ako zákonnému sudcovi, 19. septembra 2002 zaslal účastníkom konania uznesenie najvyššieho súdu a oznámil im, že spis bude zaslaný Okresnému súdu Bratislava III (čo v označený deň aj realizoval).

Na   tomto   okresnom   súde   bola   veci   1.   októbra   2002   pridelená   sp.   zn. 15 Ct 66/02 a bola pridelená sudcovi JUDr. M. K.. Tento sudca vyzval 7. októbra 2002 žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku (zaplatený bol 4. novembra 2002). Až na podania žalobcu z 18. februára a 19. septembra 2003 (rozšírenie návrhu a čiastočné späťvzatie návrhu) sa v spise ďalšie listiny nenachádzajú.

4. A. Pri posudzovaní namietaného konania najvyššieho súdu sp. zn. Nc 110/02 a jeho   uznesenia   z 22.   augusta   2002   je   primárne   významné   to,   či   najvyšší   súd interpretoval právo ústavne konformným spôsobom, to znamená v súlade s čl. 152 ods. 4   ústavy   (výklad   a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou), pretože bez splnenia tejto podmienky nemôže ísť ani o ústavne konformnú aplikáciu práva, a teda rešpektovanie práv sťažovateľa.

Ústavne konformná interpretácia práva je taká, ktorá rešpektuje najmä princíp právnej   istoty   ako   jeden   z prvkov   právneho   štátu   (čl.   1   ods.   1   ústavy).   Takáto interpretácia obsahuje v sebe poriadok, harmóniu, a nie neporiadok, disharmóniu.

Aplikujúc   uvedené   aj   na   okolnosti   tohto   prípadu   to   znamená,   že   právny problém   sa   bude   riešiť   spôsobom,   ktorý   pre   jeho   riešenie   predpisuje   zákon,   a nie spôsobom, ktorý zákon predpisuje pre riešenie iného právneho problému.

Problém   nedostatku   nezaujatosti   sudcov   sa   má   teda   riešiť   ich   vylúčením v zmysle   §   14   až   16   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   resp. prikázaním   veci   podľa   §   12   ods.   1   OSP   (delegácia   nutná)   a problém   nedostatku vhodnosti   (súdu,   a teda   jeho)   sudcov   (ide   len   o pracovný   termín)   sa   má   riešiť prikázaním veci podľa § 12 ods. 2 OSP (delegácia vhodná).

Je potrebné, aby boli jednotlivé spôsoby riešenia problémov zreteľne oddelené, pričom nie je vhodné, aby sa vzájomne prelínali, zamieňali alebo nahradzovali.

Keď   vznikne   problém   nedostatku   nezaujatosti,   treba   ho   vyriešiť   zákonom predpísaným spôsobom pre tento problém. Nedostatok vhodnosti možno riešiť len medzi súdmi, pri ktorých je pri jednom z nich príslušnosť daná, resp. vyriešená (§ 12 ods. 2 OSP treba preto interpretovať takto: vec možno prikázať inému súdu – ako príslušnému súdu – toho istého stupňa aj z dôvodu vhodnosti). Aj Ústavný súd Českej republiky napr. v náleze sp. zn. IV. ÚS 222/96 uviedol, že skutočnosť, že účastník konania   je   sudcom   príslušného   súdu,   nie   je   dôvodom   prikázania   veci   z dôvodu vhodnosti podľa § 12 ods. 2 OSP, pretože v takom prípade by mohlo prichádzať do úvahy prikázanie veci inému súdu podľa § 12 ods. 1 OSP (teda z dôvodu nutnosti).Nerešpektovanie náležitého poriadku pri interpretácii práva spravidla znamená, že problém, o ktorý ide, nebude riešený, resp. bude riešený neprípustným spôsobom. Neadekvátne spôsoby riešenia problémov môžu tiež priniesť riešenia s výsledkami rôznymi (aj protichodnými) v tých istých otázkach, a teda aj nerovnaké zaobchádzanie so základnými právami a slobodami občanov zo strany súdov.

B.   Praktickou   ukážkou   postupu   uvedeného   v predošlom   odseku   je   postup najvyššieho súdu v konaní sp. zn. Nc 110/02.

Hoci žalobca podaním adresovaným a doručeným okresnému súdu 31. mája 2002   navrhol   prikázanie   veci   z dôvodu   vhodnosti   Okresnému   súdu   Bratislava   III, z obsahu tohto podania vyplýva, že primárnym problémom bol nedostatok nezaujatosti sudcov okresného súdu a krajského súdu.

Najvyšší   súd neskôr   argumentoval v prospech   uznesenia z 22.   augusta   2002 o prikázaní veci z dôvodu   vhodnosti tým, že „Bolo nesporné, že spornú vec P. P. nemohli rozhodovať súdy z obvodu KS v Žiline, preto ju bolo potrebné delegovať mimo tento kraj...“ (podanie podpredsedu z 30. apríla 2003).

Väčšina   senátu   v náleze   obdobne   uvádza,   že   „...   rozhodnutie   o vhodnej delegácii bolo logickým dôsledkom situácie, keď všetci sudcovia okresných súdov v obvode krajského súdu boli vylúčení pre pomer k sťažovateľovi, a nebolo by vhodné rozhodovať o vylúčení sudcov jednotlivých okresných súdov, pretože by to ovplyvnilo hospodárnosť a rýchlosť konania“ (str. 9, 2. odsek).

Podstata   nesprávnosti   postupu   najvyššieho   súdu   vo   veci   sp.   zn.   Nc   110/02 spočíva   v tom,   že   problém   nedostatku   nezaujatosti   riešil   neadekvátnou   formou (predpísanou pre riešenie nedostatku vhodnosti). Na ospravedlnenie takéhoto postupu sa navyše neskôr používa argumentácia, ktorá je v rozpore s princípom legality podľa čl. 2 ods. 2 ústavy (štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon).

Najvyšší súd (prostredníctvom podania podpredsedu z 30. apríla 2003, na ktoré sa odvolal aj jeho predseda v podaní z 3. novembra 2003) a väčšina senátu vychádzajú vo   veci   sťažovateľa   vlastne   z prezumpcie   nedostatku   nezaujatosti   všetkých   sudcov okresných súdov v obvode krajského súdu.

Prezumpcia nedostatku nezaujatosti sudcov ktoréhokoľvek súdu v Slovenskej republike nemá základ ani v ústave a ani v príslušných zákonoch týkajúcich sa sudcov, súdov   a konania   pred   nimi.   Práve   naopak,   z   ústavnej   a zákonnej   úpravy   vyplýva prezumpcia   nezaujatosti   sudcov.   To   znamená,   že   o nezaujatosti   sudcov   sa   koná a rozhoduje,   iba   keď   je   namietaná,   pričom   jej   nedostatok   možno   konštatovať   len vtedy, keď je pozitívne zistený, resp. vyslovený spôsobom ustanoveným v zákone.

C. Najvyšší súd mal teda konať a rozhodovať o tom, o čom mohol a čo mu bolo aj predložené (žiaden súd nižšieho stupňa mu nepredložil na rozhodnutie problém nedostatku   vhodnosti),   to   znamená   o námietke   zaujatosti   sudcov   krajského   súdu a v prípade ich vylúčenia o prikázaní veci podľa § 12 ods. 1 OSP inému krajskému súdu (ktorý by potom riešil námietku zaujatosti sudcov okresného súdu).

Cesta, ktorú zvolil (a v uznesení ani neodôvodnil) – teda namiesto problému nedostatku nezaujatosti riešil problém nedostatku vhodnosti – mu neprislúchala. Hoci mohol nanajvýš vylúčiť všetkých sudcov krajského súdu, jeho rozhodnutie má účinky rovnajúce sa vylúčeniu nielen všetkých sudcov krajského súdu, ale aj všetkých sudcov okresných súdov v jeho obvode.

Táto cesta nebola v súlade so zákonom (Občianskym súdnym poriadkom), tak ako   mal   byť   interpretovaný,   je   zjavne   neodôvodnená,   a   preto   ústavne neakceptovateľná. Zároveň má za následok iný výsledok v porovnaní s tým, ktorý mohla priniesť cesta ústavne akceptovateľná (napr. iný príslušný súd, a teda aj iný konajúci sudca).

5.   Najvyšší   súd   navyše   z dôvodu   vhodnosti   odňal   vec   okresnému   súdu a prikázal ju Okresnému súdu Bratislava III (teda súdu z kraja, ktorý so Žilinským krajom ani nesusedí), pričom ani vôbec neodôvodnil, v čom vlastne v tomto prípade spočíva vhodnosť.

K prikázaniu veci z dôvodu vhodnosti podľa § 12 ods. 2 OSP možno poukázať napr.   na   nálezy   Ústavného   súdu   Českej   republiky   sp.   zn.   IV.   ÚS   222/96 a I. ÚS 144/00.

V prvom náleze bolo uvedené, že predpokladom postupu podľa § 12 ods. 2 OSP sú   okolnosti   umožňujúce   hospodárnejšie,   rýchlejšie   či   po   skutkovej   stránke spoľahlivejšie   a dôkladnejšie   prejednanie   veci   iným   ako   podľa   zákona   príslušným súdom, pričom pokiaľ súd prikáže vec inému súdu podľa citovaného ustanovenia bez toho,   že   by   pre   takéto   rozhodnutie   boli   splnené   podmienky,   poruší   tým   ústavne zaručené právo zakotvené v čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorého nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. V druhom náleze zase zdôraznil, že všeobecná miestna príslušnosť súdu, ktorý má vec prejednať, je zásadou základnou a prípadná delegácia príslušnosti inému súdu (z dôvodu vhodnosti) je iba výnimkou   z tejto   zásady,   ktorú   treba   –   ako   výnimku   –   vykladať   reštriktívne. V odôvodnení tohto nálezu tiež uviedol „... V tomto směru shledává Ústavní soud v odůvodnění napadeného usnesení takovou mezeru, již z hlediska ochrany základních práv a svobod stěžovatele aprobovat nelze“.

Uznesenie   najvyššieho   súdu   z 22.   augusta   2002   nemá   žiadne   dôvody,   to znamená, že nemá ani nosné dôvody, teda ratio decidendi. Súdne rozhodnutie, ktoré sa týka základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi, bez ratio decidendi porušuje toto   právo   samo   osebe.   Nič   na   tom   nemení   ani   retroaktívne   (a   teda   neprípustné) nahľadávanie zmyslu tohto rozhodnutia neskôr už označeným spôsobom zo strany najvyššieho   súdu   alebo   väčšiny   senátu   (v   rozpore   aj   s princípom   legality),   resp. odvolávanie sa   v náleze na „vzťahy organizačné vo   vnútri sústavy   súdov“   (str.   9, ods. 2).

Skutočnosť, že uznesenie najvyššieho súdu bolo navyše prijaté aj v zrejmom rozpore s právom sťažovateľa na rovnosť v súdnom konaní v zmysle čl. 47 ods. 3 ústavy (lebo na konaní predchádzajúcom rozhodnutiu nemal zodpovedajúcu účasť), jeho ústavnú neakceptovateľnosť tiež dokresľuje.

6. Ohľadne čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti „súd zriadený zákonom“ bol Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí o prijateľnosti zo 4. mája 2000 vo veci Buscarini v. San Marino (No. 31657/96) postavený pred otázku, «či slovné spojenie „zriadený zákonom“ sa týka nielen zákonného základu vo vzťahu k samotnej existencii „súdu“, ale aj zloženia konajúceho súdu v každej jednotlivej veci» [«si le membre de phrase „établi par la loi“ concerne non seulement la base légale, (...), de l´existence méme du „tribunal“, mais encore la composition du siége dans chaque affaire»], pričom na ňu odpovedal: „zákonnosť súdu sa musí nutne vzťahovať aj na jeho zloženie“ („la légalité d´un tribunal doit nécessairement porter aussi sur sa composition“).

V rozsudku zo 4. marca 2003 vo veci Posohkov v. Rusko (No. 63486/00) sa potom odvolal na citované rozhodnutie o prijateľnosti a zopakoval: «slovné spojenie „zriadený zákonom“ zahŕňa nielen zákonný základ samotnej existencie „súdu“, ale aj zloženie konajúceho súdu v každej veci» («the phrase „established by law“ covers not only the legal basis for the very existence of a „tribunal“ but also the composition of the bench in each case»).

7.   Podľa   §   7   ods.   2   zákona   č.   335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch a sudcoch“) zákonným sudcom je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a je určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci.

Pojem zákonný sudca závisí od príslušného súdu, pričom tento súd v konkrétnej veci   buď   vyplýva   zo   zákona   alebo   je   určený   spôsobom   ustanoveným   zákonom (vrátane   delegácie).   Pokiaľ   konajúci   súd   nie   je   určený   spôsobom   konformným   so zákonom   (jeho   ústavne   akceptovateľnou   interpretáciou),   nejde   o   „príslušný   súd“ v zmysle § 7 ods. 2 zákona o súdoch a sudcoch a nemôže ísť ani o „zákonného sudcu“ (nestačí,   že konajúci   sudca   inak spĺňa   všeobecné   zákonné podmienky   pre   funkciu sudcu).

Keďže na základe dosiaľ uvedeného Okresný súd Bratislava III nebol vo veci sťažovateľa   ustanovený   spôsobom   konformným   s príslušnými   ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, konajúci sudca tohto súdu nie je „zákonným sudcom“ v zmysle čl. 48 ods. 1 ústavy a ani „súdom zriadeným zákonom“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uznesením najvyššieho súdu z 22. augusta 2002 preto došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavná   ochrana   sťažovateľa   vyžadovala   potom,   aby   ústavný   súd   vyslovil porušenie uvedených práv sťažovateľa označeným uznesením najvyššieho súdu, toto uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie s tým, aby rozhodol ústavne   konformným   spôsobom   len   o námietke   zaujatosti   sudcov   krajského   súdu (prípadne o prikázaní veci inému krajskému súdu).

8.   Za   väčšinové rozhodnutie som   napokon   nemohol   hlasovať aj preto,   lebo odobruje   postup   a rozhodnutie   najvyššieho   súdu   -   podľa   mňa   ústavne neakceptovateľné - a tým im vlastne dáva punc ústavnosti. To môže mať vzhľadom na určitý precedenčný význam rozhodnutia ústavného súdu nepriaznivý dopad na inštitút zákonného sudcu, hoci inak jeho zvyšujúci sa význam v činnosti zákonodarcu (pozri napr. aj § 26 a § 27 zákona o súdoch a sudcoch) a tiež v súdnej praxi sa javí byť nezvratný.

V Košiciach 14. januára 2004