znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 163/2014-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. augusta 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudkyne   Jany   Baricovej   a sudcu   Rudolfa Tkáčika   prerokoval   sťažnosť   M.   K.,   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou Beňová, s. r. o.,   Blumentálska   8,   Bratislava,   v mene   ktorej   koná   advokátka   a konateľka Mgr. Martina   Beňová,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 43/2006 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   M.   K.   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 43/2006 p o r u š e n é   b o l i.

2. M. K. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie   v sume 1 500 €, (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e   Okresný   súd   Bratislava   IV   p o v i n n ý   zaplatiť   mu   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Bratislava IV   j e   p o v i n n ý   uhradiť M. K. trovy právneho zastúpenia v sume 417, 98 € (slovom štyristosedemnásť eur a deväťdesiatosem centov) na účet jeho právneho   zástupcu,   Advokátskej   kancelárie   Beňová,   s. r. o.,   Blumentálska   8,   Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 163/2014-16 zo 4. marca 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. K.. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Bratislava   IV   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom pod sp. zn. 7 C 43/2006.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   účastníkom   označeného   konania iniciovaného   návrhom   na   vyplatenie   náhrady   mzdy   v zmysle   ustanovenia   §   79   ods.   1 Zákonníka práce, ktorý sťažovateľ okresnému súdu podal 10. marca 2006.

Uvádzajúc   podrobný   chronologický   prehľad   úkonov   konania   sťažovateľ argumentuje, že okresný súd napriek skutočnosti, že predmetom konania je pracovnoprávny spor spojený s existenčnými dôsledkami pre sťažovateľa, nerešpektuje potrebu mimoriadnej starostlivosti a pozornosti venovanú efektívnemu a rýchlemu postupu v takom rozsahu, aby bol naplnený účel súdneho konania. Okresný súd podľa vyjadrenia sťažovateľa vykonáva jednotlivé   procesné   úkony   v neprimeraných   časových   odstupoch   bez   toho,   aby   k tomu existovali   relevantné   dôvody   a   nevyužíva   dostatočne   efektívne   dostupné   procesné prostriedky na zabezpečenie plynulosti konania.

Sťažovateľ   uvádza,   že   podľa   jeho   názoru   nejde   o vec   ani právne a ani skutkovo zložitú,   pričom   ako   účastník   konania   v   ňom   vystupuje   dostatočne   aktívne   s náležitou súčinnosťou.

Podľa názoru sťažovateľa je predmetné konanie poznačené zbytočnými prieťahmi, v dôsledku   ktorých   jeho   dĺžka   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   predstavuje „6 rokov a 9 mesiacov“.

Sťažovateľ   na   základe   uvedeného   žiada,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o jeho   veci nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 43/2006, prikázal okresnému súdu konať v označenej veci bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 7 500 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   okresný   súd prostredníctvom   svojej   predsedníčky,   ktorej   stanovisko   doručené   ústavnému   súdu 21. mája 2014 obsahovalo podrobný   chronologický   prehľad procesných   úkonov   konania a toto vyjadrenie:

„Zo sťažnostného spisu tunajšieho súdu Spr. č. 2007/10 som zistila, že podaním doručeným   dňa   29.1.2010   sa   sťažovateľ   sťažoval   na   prieťahy   v   označenom   konaní. Sťažnosť bola vybavená v zmysle zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ako   nedôvodná   sťažnosť.   V   konaní od podania návrhu do 5.1.2010 neboli zistené prieťahy. Odpoveď na sťažnosť Spr. 2007/10- 3 zo dňa 22.2.2010 bola doručená sťažovateľovi dňa 6.4.2010.

Zo sťažnostného spisu tunajšieho súdu vedeného pod č. Spr. 2051/2013 som zistila, že podaním zo dňa 30.05.2013 sa sťažovateľ opätovne sťažoval na prieťahy v označenom konaní.   Po   prešetrení   veci   podpredsedníčka   Okresného   súdu   Bratislava   IV   vybavila sťažnosť   ako   dôvodnú,   pričom   zistila,   že   konanie   bolo   poznačené   prieťahmi v posudzovanom   období   (od   vybavenia   poslednej   sťažnosti   do   určenie   termínu pojednávania na deň 17.10.2013), ktoré boli zapríčinené najmä v súvislosti s personálnymi zmenami zákonných sudcov.

Vzhľadom   na   uvedené,   je   pravdou,   že   podaním   sťažnosti   na   postup   súdu   bol sťažovateľ   činný   za   účelom   odstránenia   prieťahov.   Tento   jeho   aktívny   postoj   však absentoval v samotnom konaní, v ktorom svojim správaním sťažoval postup súdu.

Sťažovateľ označil v ústavnej sťažnosti za prvé obdobie vzniku zbytočných prieťahov, obdobie   odo   dňa   podania   návrhu   do   23.05.2007,   kedy   sa   uskutočnilo   vo   veci   prvé pojednávanie. V uvedenom období súd vykonal vo veci potrebné procesné úkony, nakoľko bolo   potrebné   ku   konaniu   pripojiť   spis   sp.   zn.   7Cpr   32/2003,   zároveň   súd   vyzval navrhovateľa na opravu a doplnenie návrhu na začatie konania, ktorý potom doručoval na vyjadrenie odporcovi. Je potrebné zohľadniť aj tú skutočnosť, že súd vyhovel žiadosti právneho   zástupcu   na   predĺženie   lehoty   na   vyjadrenie   sa   k   návrhu.   S   poukazom na pojednávanie   konané   dňa   23.05.2007,   na   ktoré   sa   nedostavili   účastníci   konania (navrhovateľ   mal   predvolanie   na   pojednávanie   riadne   vykázané)   a   postup   súdu, usudzujem, že toto obdobie nemožno označiť za obdobie poznačené zbytočnými prieťahmi v konaní.

Sťažovateľ ďalej namieta, že v období od 26.05.2008 do 14.09.2009, súd neurobil žiaden   relevantný   procesný   úkon.   S   takýmto   tvrdením   nemožno   súhlasiť,   nakoľko   súd v zmysle § 110 O.s.p. prerušil konanie. Potom čo sťažovateľ podal návrh na pokračovanie v konaní, bol vo veci určený termín pojednávania. Na pojednávaní súd vyzval sťažovateľa na   špecifikáciu   návrhu   pod   následkom   odmietnutia   podania,   ktoré   následne   pre   jeho nedoplnenie   uznesením   odmietol.   Mám   za   to,   že   v   tomto   období   nedošlo   k   zbytočným prieťahom v konaní.

Vo   svojom   podaní   sťažovateľ   vytkol   postup   súdu,   keď   pojednávanie   konané   dňa 03.10.2011 súd neodročil na iný termín. Súd však postupoval v zmysle zákona, keď podľa §110 O.s.p. konanie prerušil.

Pri preskúmavaní prieťahov v rámci postupu súdu, možno pripísať na jeho ťarchu prieťahy spôsobené viacnásobnými zmenami zákonného sudcu v danej veci.

S poukazom na súdom vykonané úkony vo veci, mám za to, že vec nie je právne zložitá, ale je potrebné vziať do úvahy, že sťažovateľ a jeho zástupca opakovane sťažovali postup   súdu   v   konaní,   pretože   sa   nedostavovali   na   stanovené   termíny   pojednávania   a takýmto   spôsobom   odďaľovali   rozhodnutie   vo   veci   samej.   Bolo   tomu   tak   na   väčšine určených   pojednávaní,   napríklad   dňa   23.05.2007,   26.05.2008,   14.09.2009,   20.06.2011, 11.10.2012, 27.01.2014, okrem toho na pojednávaní dňa 17.10.2013 zástupca navrhovateľa sám   požiadal   o   odročenie   pojednávania   na   nový   termín   pojednávania.   Okrem   toho, zástupca   sťažovateľa   podáva   procesné   návrhy   v   zmysle   O.s.p.,   o   ktorých   súd   musí rozhodnúť (naposledy návrh na doplnenie dokazovania), čím súdu bráni uznesením vyhlásiť dokazovanie za skončené (ust. § 120 O.s.p.) a vyniesť rozsudok vo veci samej.

Záverom   konštatujem,   že   napadnuté   konanie   bolo   poznačené   prieťahmi,   ktoré vzhľadom   k   okolnostiam   prípadu,   predmet   sporu,   spolu   s   prihliadnutím   na   prieťahy spôsobenými samotnými sťažovateľmi, nemožno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Navrhujem   preto   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky,   aby   ústavnú   sťažnosť v tomto konaní vo vzťahu k Okresnému súdu Bratislava IV ako nedôvodnú zamietol.“V liste   predsedníčka   okresného   súdu   zároveň   vyjadrila   súhlas   s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

V podaní doručenom ústavnému súdu 13. júna 2014 vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľ. Vo svojom vyjadrení k stanovisku okresného súdu uviedol:

„K   stanovisku   predsedníčky   Okresného   súdu   Bratislava   IV   JUDr.   Márie Čechovičovej,   sp.zn.   Spr.   3226/2014   zo   dňa   12.5.2014,   sťažovateľ   uvádza,   že   sa nestotožňuje so závermi predsedníčky okresného súdu, podľa ktorých sa v prípade konania 7C/43/2006 nejedná o zbytočné prieťahy, v rámci ktorých by malo dôjsť k zásahu do práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv na prejednanie veci v primeranej lehote garantovaného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru a aj naďalej sa pridržiava svojej ústavnej sťažnosti zo dňa 20.12.2013.

Sťažovateľ sa nestotožňuje s názorom predsedníčky okresného súdu, podľa ktorého počas sťažovateľom označeného prvého obdobia zbytočných prieťahov od 10.3.2006 (kedy sťažovateľ podal na okresný súd žalobu) do 23.5.2007 (kedy sa vo veci uskutočnilo prvé pojednávanie)   nedochádzalo   k   vzniku   zbytočných   prieťahov,   nakoľko   podľa   názoru porušovateľa   okresný   súd   vykonával   v   tomto   období (predstavujúcom   dĺžku   1   rok   a   2 mesiace) potrebné procesné úkony. Okresný súd v priebehu vyššie uvedeného obdobia sa však obmedzil iba na vypracovanie dvoch žiadostí na pripojenie spisu 7Cpr/32/2003, ktorý bol   v   tom   čase   právoplatne   skončený   a   ktorý   sa   v   tom   čase   nachádzal   na   tom   istom okresnom súde, vydanie uznesenia, ktorým sťažovateľa vyzval na doplnenie jeho návrhu (po 5   mesiacoch   od   podania   žaloby), odoslanie   žaloby   odporcovi   na   jeho   vyjadrenie a vytýčenie   pojednávania   na   termín   23.5.2007).   V   tejto   súvislosti   je   navyše   potrebné zdôrazniť, že okresný súd nevedel hneď na začiatku zabezpečiť spis 7Cpr32/2003 a musel jeho predloženie opätovne urgovať aj napriek tomu, že sa tento nachádzal na tom istom súde. Vyššie uvedené úkony súdu svojou povahou (v podstate administratívneho charakteru) nepredstavovali také procesné úkony, ktoré by odôvodňovali dĺžku namietaného obdobia v rozsahu   1   roka   a   2   mesiacov.   Je   potrebné   uviesť,   že   sťažovateľ   nemôže   niesť zodpovednosť   za   nedostatky   vzájomnej   komunikácie   medzi   jednotlivými   súdnymi oddeleniami okresného súdu, vďaka ktorým nebol spis 7Cpr/32/2003 predložený zákonnej sudkyni v primeranej lehote.

Sťažovateľ sa nestotožňuje ani s názorom porušovateľa, podľa ktorého mala byť v namietanom   období   od   26.8.2008   do   14.9.2009   zabezpečená   plynulosť   konania. Predsedníčka okresného súdu v tejto súvislosti uvádza, že po tom, čo sťažovateľ podal návrh   na   pokračovanie   pojednávania,   okresný   súd   promptne   nariadil   vo   veci   ďalšie pojednávanie. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že sťažovateľ podal predmetný návrh   na pokračovanie   v   konaní   dňa   8.10.2008   a   najbližšie   pojednávanie   vo   veci   sa uskutočnilo až dňa 23.3.2009, teda 5 mesiacov od predmetného návrhu, čo podľa názoru sťažovateľa nezodpovedá plynulému postupu súdu v predmetnej veci.

K poukazu predsedníčky okresného súdu aj na viacnásobné zmeny zákonného sudcu sťažovateľ   poukazuje   na   doterajšiu   judikatúru   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky, v rámci ktorej ústavný súd uviedol,   že otázky množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/2000. Nález z 1. júna 2000. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   2000,   s.   148),   pričom uplatnenie   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemôže byť zmarené len preto, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov súdu na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty (II. ÚS 52/1999. Nález z 8. septembra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   1999).   Na   základe   uvedeného   máme   za   to,   že   tu existuje minimálne objektívna zodpovednosť súdu ako orgánu štátu garantujúceho právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   za   porušenie   tohto   práva   sťažovateľa v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod sp.zn. 7C/43/2006.

Sťažovateľ sa rovnako nestotožňuje ani s námietkami predsedníčky okresného súdu týkajúcimi   sa   odročených   pojednávaní,   v   rámci   ktorých   predsedníčka   okresného   súdu naznačuje podiel sťažovateľa, ako účastníka konania na vzniknutých prieťahoch v trvaní dnes už vyše 8 rokov a 3 mesiacov v podobe jeho neúčasti na niekoľkých pojednávaniach. V tejto súvislosti je potrebné prihliadnuť aj na niektoré pochybenia samotného okresného súdu, ktorý najmä v začiatku konania nerešpektoval zástupcu sťažovateľa pri doručovaní niektorých súdnych zásielok, a to aj napriek tomu, že sťažovateľ označil tohto zástupcu už v jeho   žalobe   zo   dňa   10.3.2006.   Navyše   je   potrebné   v   prípade   posúdenia   neúčasti sťažovateľa na niektorých pojednávaniach prihliadnuť aj na samotnú dĺžku konania, ktorá nemôže   byť   ospravedlnená   uvedeným   počtom   pojednávaní,   na   ktorých   sa   sťažovateľ nezúčastnil.   Okresný   súd   mal   vzhľadom   na   vyššie   uvedenú   dĺžku   konania   dostatočnú možnosť uskutočniť ďalšie pojednávania, na ktorých by sa sťažovateľ zúčastnil. Okresný súd   však   túto   možnosť   nevyužil.   Sťažovateľ   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   rozhodnutie Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   veci Matoušková   proti   Slovenskej   republike (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002, vo veci sťažnosti č. 39752/98). Záverom uvádzame, že v prípade veci 7C/43/2006 sa jednalo o jednoduchý pracovnoprávny   spor,   konkrétne   vyplatenia   náhrady   mzdy   z   neplatného   skončenia pracovného   pomeru,   ktorý   sa   existenčne   dotýkal   sťažovateľa.   Na   existenčný   význam pracovnoprávnych sporov a s tým súvisiacu potrebu osobitnej rýchlosti súdnych konaní týkajúcich sa týchto sporov bolo už skôr poukázané v rámci rozhodovacej činnosti tak Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 52/1999, z 8. septembra 1999.), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozhodnutie   vo   veci Tomková   proti   Slovenskej   republike z   13.   júla   2004   týkajúce   sa sťažnosti č. 51646/99; alebo rozhodnutie vo veci Jakub proti Slovenskej republike z 28. februára 2006 týkajúce sa sťažnosti č. 2015/02). Napriek právne aj skutkovo jednoduchej veci,   kedy   o   otázke   neplatnosti   skončenia   pracovného   pomeru   bolo   rozhodnuté   už   v predchádzajúcich   konaniach   7Cpr 32/03   a   8C/34/04,   ako   aj   napriek   existencii   potreby osobitnej rýchlosti konania nedošlo v predmetnom konaní k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa ani po uplynutí 8 rokov a 3 mesiacov, pričom okresný súd v prevažnej miere vykonával iba procesné úkony administratívnej povahy.

Na základe vyššie uvedených skutočností, ako aj na základe skutočností uvedených v ústavnej sťažnosti zo dňa 20.12.2013, má sťažovateľ za to, že postupom Okresného súdu Bratislava   IV   došlo   v   konaní   7C/43/2006   k   porušeniu   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote garantovaného v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   a   žiada,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vyhovel   jeho ústavnej   sťažnosti,   vyslovil,   že   vyššie   uvedené   práva   sťažovateľa   v   konaní   7C/43/2006 porušené boli, prikázal Okresnému súdu Bratislava IV konať bez zbytočných prieťahov, priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie a zaviazal porušovateľa nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia. Trovy právneho zastúpenia vyčíslené v ústavnej sťažnosti zo dňa 20.12.2014 sťažovateľ dopĺňa o 1 úkon - spísanie podania na ústavný súd á 134,-EUR + 1x režijný paušál á 8,04 EUR.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   obsahu   sťažnosti,   stanoviska   okresného   súdu a súvisiaceho súdneho spisu dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:Sťažovateľ „návrh   o náhradu   mzdy ist.   a prísl.   z neplatného zrušenia   PP“ podal 10. marca 2006.

V priebehu novembra 2006 účastníci konania reagovali na výzvu okresného súdu na predloženie   svojho   vyjadrenia   k podanému   návrhu.   Okresný   súd   následne   vykonal 23. mája 2007   pojednávanie,   ktoré   bolo odročené   na   24.   október   2007,   pretože   sa   naň nedostavil sťažovateľ, keďže sa mu nepodarilo doručiť zásielku s predvolaním (táto bola uložená   na   pošte   bez   prevzatia),   ako   aj   odporca,   ktorý   svoju   neúčasť   na   pojednávaní ospravedlnil.

Okresný   súd   vykonal   24.   októbra   2007   pojednávanie,   ktorého   sa   sťažovateľ nezúčastnil, pretože sa mu opäť nepodarilo doručiť zásielku s predvolaním (pošta oznámila, že na adrese uvedenej v návrhu je adresát „neznámy“).

Okresný súd zisťoval pobyt sťažovateľa v októbri 2007. Medzitým   sťažovateľ   doručil   20.   marca   2008   okresnému   súdu   splnomocnenie na jeho   zastupovanie,   v prílohe   listu   sa   nachádzalo   podanie   doručené   okresnému   súdu 5. decembra 2007 označené ako „Sťažnosť na prieťahy v konaní č. 7C 43/2006“, v ktorom sťažovateľ   oznamoval   okresnému   súdu   novú   adresu   na   doručovanie   (nezreteľne,   dolu pod svojím   podpisom).   Okresný   súd   vykonal   26.   mája 2008   pojednávanie,   na   ktoré   sa nedostavili účastníci konania a svoju   neúčasť neospravedlnili napriek tomu, že doručenie predvolania mali riadne vykázané. Okresný súd prijal uznesenie, ktorým konanie prerušil. Sťažovateľ   následne   doručil   okresnému   súdu   ospravedlnenie   svojej   neúčasti   svojím oneskoreným príchodom na začiatok pojednávania a 8. októbra 2008 doručil okresnému súdu návrh na pokračovanie v konaní.

Okresný súd vykonal 23. marca 2009 pojednávanie, kde bol sťažovateľ poučený o náležitostiach   návrhu,   a jeho   právny   zástupca   požiadal   o poskytnutie   lehoty   30   dní na doručenie riadne špecifikovaného návrhu. Tejto žiadosti bolo vyhovené a pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Okresný súd vykonal 14. septembra 2009 pojednávanie, na ktoré sa účastníci konania bez   ospravedlnenia   nedostavili   napriek   tomu,   že   doručenie   predvolania   mali   riadne vykázané. Okresný súd konštatoval, že sťažovateľ v určenej lehote nedoručil špecifikáciu návrhu v zmysle predchádzajúcej výzvy. Špecifikáciu návrhu sťažovateľ okresnému súdu doručil 14. septembra 2009.

Okresný súd 31. mája 2010 vykonal pojednávanie, ktorého sa nezúčastnili účastníci konania,   odporca   neúčasť   ospravedlnil   dodatočne,   sťažovateľovi   bolo   predvolanie doručované na pôvodnú, neaktuálnu adresu, na ktorej teda sťažovateľ nemohol zásielku prevziať.   Okresný   súd   následne   vykonal   pojednávanie   21.   apríla   2011.   Pojednávanie po prednesení vyjadrenia zástupcu sťažovateľa bolo odročené na neurčito.

Okresný   súd   vykonal   ďalšie   pojednávanie   3.   októbra   2011.   Na   pojednávanie   sa nedostavili bez ospravedlnenia účastníci konania napriek tomu, že doručenie predvolania mali vykázané. Uznesením okresný súd pojednávanie prerušil. Dodatočne vyplynulo, že sťažovateľ sa dostavil na pojednávanie oneskorene.

Okresný   súd   vykonal   11.   októbra   2012   pojednávanie,   na   ktoré   sa   nedostavili účastníci konania bez ospravedlnenia napriek tomu, že o termíne boli riadne upovedomení. Následne okresný súd 8. augusta 2013 vyzval odporcu na poskytnutie súčinnosti.

Okresný súd vykonal 27. januára 2014 pojednávanie, na ktoré sa bez ospravedlnenia nedostavil sťažovateľ, bol vypočutý svedok a pojednávanie bolo odročené na 10. apríl 2014.Okresný súd vykonal 29. mája 2014 pojednávanie, na ktoré sa bez ospravedlnenia sťažovateľ nedostavil. Pojednávanie bolo po vyhlásení dokazovania za skončené odročené pre účely vyhlásenia rozsudku na 12. jún 2014, keď bol rozsudok aj vyhlásený.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto   aj   v   prípade   sťažovateľa   preskúmal   z hľadiska   charakteru   prerokúvanej   veci   jej skutkovú   a   právnu   zložitosť,   ako   aj   jej   významnosť   z pohľadu   sťažovateľa   (1),   ďalej správanie sťažovateľa v priebehu konania (2) a napokon aj postup konajúceho súdu (3).

1. Pokiaľ ide o otázku právnej a faktickej zložitosti sporu, ústavný súd konštatuje, že konanie vo veci sťažovateľa, ktorého predmetom je rozhodovanie o nárokoch z neplatného skončenia pracovného pomeru (a tiež o nároku z platného skončenia pracovného pomeru), nemožno hodnotiť ako skutkovo náročné, keďže okresný súd, ako sám v rozsudku uvádza, rozhodoval bez potreby znaleckého dokazovania. Ústavný súd nezistil ani právnu zložitosť posudzovanej veci sťažovateľa, keďže táto tvorí stálu súčasť agendy všeobecných súdov a je regulovaná zreteľnou právnou úpravou.

Z hľadiska   kritéria   významnosti   posudzovaného   konania   z   pohľadu   sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že ustálená judikatúra tak ústavného súdu, ako aj štrasburských orgánov ochrany práva daný typ konania zaradzuje do kategórie konaní privilegovaných vyžadujúcich si zvláštnu starostlivosť venovanú plynulosti konania.

2. V rámci hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní z hľadiska druhého kritéria zistil ústavný súd okolnosti signalizujúce výrazný podiel sťažovateľa ako účastníka konania na predĺžení konania narušením jeho plynulosti.

V prvom rade ide o nedostatok súčinnosti sťažovateľa ako účastníka konania, ktorý neoznámil okresnému súdu zmenu svojej aktuálnej adresy na účely doručovania písomností náležitým spôsobom, čo viedlo v dvoch prípadoch k odročeniu pojednávania. Sťažovateľ totiž   zmenu   aktuálnej   adresy   avizoval   v podaní,   ktoré   nebolo   adresované   zákonnému sudcovi (v sťažnosti na prieťahy v konaní adresovanej ako takej predsedovi príslušného súdu).Pasivita   sťažovateľa   bola   ústavným   súdom   zistená   aj   v súvislosti   s účasťou sťažovateľa   na   jednotlivých   termínoch   pojednávania,   z   ktorých   viac   ako   polovice vykonaných termínov sa sťažovateľ nezúčastnil bez toho, aby išlo o neúčasť z objektívnych, ospravedlniteľných dôvodov (23. máj 2007, 24. október 2007, 26. máj 2008, 14. september 2009, 3. október 2011, 11. október 2012, 27. január 2014 a 29. máj 2014).

Nedostatok aktívneho prístupu sťažovateľa ako účastníka posudzovaného konania napokon   ústavný   súd   konštatuje   aj   v prípade   výzvy   okresného   súdu   adresovanej sťažovateľovi pre účely špecifikácie podaného návrhu, ktorú sťažovateľ nesplnil v súdom určenej lehote 30 dní, ale až po uplynutí takmer piatich mesiacov.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v posudzovanom konaní.

Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v posudzovanom konaní dospel k záveru, že závažnými nedostatkami, ktoré narušili plynulosť konania (okrem spomínaného podielu sťažovateľa na narušení jeho plynulosti), boli obdobia nečinnosti, v ktorých okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila závažná prekážka.

Krátkodobejšie obdobie pasivity kvantifikovateľné nečinnosťou v rozsahu približne piatich   mesiacov zistil   ústavný   súd v období   konania od novembra 2006,   keď účastníci konania reagovali na výzvu okresného súdu na predloženie svojho vyjadrenia, do 23. mája 2007, keď bolo vo veci vykonané pojednávanie.

Okresný súd zostal opätovne nečinný, a to zhruba päť mesiacov v období konania od októbra 2007, keď zisťoval aktuálny pobyt sťažovateľa, do 26. mája 2008, keď vykonal vo veci pojednávanie.

Obdobie nečinnosti zodpovedajúce približne deviatim mesiacom zaznamenal ústavný súd v etape konania od 31. mája 2010, keď vykonal okresný súd vo veci pojednávanie, do 21. apríla 2011, keď sa uskutočnil ďalší termín pojednávania.

Napokon bolo obdobie pasivity na strane okresného súdu, keď tento nekonal bez existencie zákonnej prekážky, identifikované v období konania od 11. októbra 2012, keď sa uskutočnilo vo veci sťažovateľa pojednávanie, do 8. augusta 2013, keď okresný súd vyzval odporcu na poskytnutie súčinnosti (nečinnosť v celkovom rozsahu 8 mesiacov).

K obrane   okresného   súdu   o početných   zmenách   v osobe   zákonného   sudcu predstavujúcich   podľa   okresného   súdu objektívnu   okolnosť   majúcu   negatívny   dopad na plynulosť   konania   vo   veci   sťažovateľa   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú judikatúru,   podľa   ktorej   v   súlade   s medzinárodným   štandardom   uplatňovania   dohovoru platí, že personálne problémy justičného systému nezbavujú štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy   v   súdnom   konaní   (III.   ÚS   17/02).   Námietka   personálnych   komplikácií   nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   relevantným   faktorom,   ktorý   mal   negatívny   dopad na plynulý   priebeh   posudzovaného   konania,   bol   (okrem   iných   faktorov   –   pozri   bod   2) postup okresného súdu a zbytočné prieťahy, ktorých sa dopustil,   v dôsledku označených období nečinnosti (v celkovom rozsahu dvoch rokov a troch mesiacov).

S ohľadom na všetky už uvedené závery nemožno doterajšiu dobu konania vedeného pred okresným súdom (zhruba osem rokov) považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru   za primeranú   a ani   za ústavne   akceptovateľnú   vo   vzťahu   k základnému   právu sťažovateľa zaručenému čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené (bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Aj keď ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   porušenie   práva na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neuložil okresnému súdu príkaz, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov. Konanie bolo totiž v čase rozhodovania ústavného súdu pred okresným súdom meritórne skončené (prijatím rozsudku   12.   júna   2014).   Povinnosť   okresného   súdu   konať   vo   veci   sťažovateľa   bez zbytočných   prieťahov   v   potenciálnom   prípade   vrátenia   veci   na   základe   možného odvolania prvostupňovému   súdu   na   ďalšie   konanie   napokon   vyplýva   pre   okresný   súd priamo z ústavy garantujúcej toto základné právo sťažovateľa.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume   7   500   € odôvodnil   sťažovateľ   neprimeranou   dĺžkou   konania   a s   tým   súvisiacim   stavom   právnej neistoty.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   všetky   uvedené   okolnosti   veci   nepovažoval   iba konštatovanie   porušenia   práv   sťažovateľa   za   dostatočné,   a preto   vyhovel   jeho   návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Ústavný súd rozhodol o priznaní finančného zadosťučinenia v sume 1 500 €, ktorá podľa   jeho   názoru   zohľadňuje   charakter   zbytočných   prieťahov   v konaní   a   nemajetkovú ujmu sťažovateľa spočívajúcu v pocite právnej neistoty, privilegovaný charakter konania, ale na druhej strane aj negatívny a súčasne výrazný podiel sťažovateľa na predĺžení konania narušením jeho plynulosti.

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikoval celkovou sumou 417,98 €.

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012   a za I. polrok 2013 Ústavný súd priznal úhradu za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov.   Vychádzajúc   z uvedeného   za   dva   úkony   právnej   služby vykonané v roku 2013 patrí odmena v sume 2 x 130,16 €, k tomu tiež 2 x režijný paušál v sume 7,81 € a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2014 patrí odmena 134 €, k tomu tiež režijný paušál v sume 8,04 €. Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej požadovanej sume 417,98 €.

Priznanú náhradu   trov   právneho   zastúpenia   je povinný   zaplatiť na účet   právneho zástupcu sťažovateľa okresný súd, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. augusta 2014