znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 163/2012-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2012 predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou F., s. r. o., so sídlom B., v mene ktorej koná advokát a konateľ doc. JUDr. B. F., PhD., vedené pod   sp.   zn.   Rvp   2701/2012,   sp.   zn.   Rvp   2702/2012,   sp.   zn.   Rvp   2703/2012,   sp.   zn. Rvp 2704/2012 a sp. zn. Rvp 2705/2012 vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uzneseniami   Okresného   súdu   Kežmarok   sp.   zn.   8   Er   233/2009 z 22. februára 2012, sp. zn.   8 Er 377/2009 z 22. februára 2012, sp. zn. 8 Er 379/2009 z 22. februára 2012, sp. zn. 8 Er 380/2009 z 22. februára 2012 a sp. zn. 8 Er 381/2009 z 22. februára 2012 a jeho postupom v týchto konaniach a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti JUDr. R. K. vedené pod sp. zn. Rvp 2701/2012, sp. zn. Rvp 2702/2012, sp.   zn.   Rvp   2703/2012,   sp.   zn.   Rvp   2704/2012   a   sp.   zn.   Rvp   2705/2012   s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 163/2012.

2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a   ako podané zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 28. marca 2012 doručené sťažnosti JUDr. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vedené pod sp. zn. Rvp 2701/2012, sp.   zn.   Rvp   2702/2012,   sp.   zn.   Rvp   2703/2012,   sp.   zn.   Rvp   2704/2012   a sp.   zn. Rvp 2705/2012,   ktorými   namietal   porušenie   čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“), svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uzneseniami   Okresného   súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 Er 233/2009 z 22. februára 2012, sp. zn. 8 Er 377/2009 z 22. februára 2012, sp. zn. 8 Er 379/2009 z 22. februára 2012,   sp. zn. 8 Er 380/2009 z 22. februára 2012 a sp. zn. 8 Er 381/2009 z 22. februára 2012 (spolu ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“) a jeho postupom v týchto konaniach.

Sťažovateľ je súdnym exekútorom, ktorý vykonáva exekučnú činnosť podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), a to aj pre obchodnú spoločnosť P., s. r. o., B., s ktorou   bol   v   pracovnom   pomere   do   5.   júna   2007.   Okresný   súd   napadnutými rozhodnutiami rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie z dôvodu jeho zaujatosti proti oprávnenej – spoločnosti P., s. r. o., čím mal zasiahnuť do ním označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu a mal porušiť aj označený článok ústavy; navrhol preto napadnuté rozhodnutia okresného súdu zrušiť, vec mu   vrátiť   na   ďalšie   konanie   a   priznať   náhradu   trov   konania   pred   ústavným   súdom. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej tvrdil, že k porušeniu jeho označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu a označeného článku ústavy došlo aj napadnutým postupom okresného súdu v označených konaniach.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a   povaha   veci   to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 2701/2012, sp. zn. Rvp 2702/2012, sp. zn. Rvp 2703/2012, sp. zn. Rvp 2704/2012 a sp. zn.   Rvp   2705/2012   a   z   tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľa   rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

2. K veci samotnej

Ústavný súd sa najskôr pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal otázkou, či sú naplnené   predpoklady   meritórneho   prerokovania   ústavnej   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   3 zákona   o ústavnom   súde,   a   dospel   opätovne   k   záveru,   že   ju   podala   osoba   zjavne neoprávnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Uvedené ustanovenie v záujme racionality   a   efektivity   konania   pred   ústavným   súdom   dáva   tomuto   súdu   kompetenciu posúdiť   „prijateľnosť“   návrhu   predtým,   ako   dospeje   k   záveru,   že   o   návrhu   rozhodne meritórne nálezom, pričom ide o špecifickú a relatívne samostatnú časť konania, ktorá ešte nemá charakter kontradiktórneho konania, keď ústavný súd môže obvykle rozhodnúť bez ďalšieho, len na základe obsahu napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci a údajov obsiahnutých v samotnej sťažnosti.

Súdny exekútor má pri   výkone exekučnej činnosti   postavenie verejného činiteľa. Tento svoj status získal podľa Exekučného poriadku; ustanovenie § 2 ods. 1 ustanovuje, že exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Podľa ustanovenia § 5 Exekučného poriadku má exekútor pri výkone   exekučnej   činnosti   ako   výkonu   verejnej   moci   postavenie   verejného   činiteľa. Z uvedeného vyplýva, že Exekučným poriadkom preniesol štát časť výkonu svojej moci – špecificky moci súdnej, ktorej súčasťou je aj konanie vykonávané – na súdnych exekútorov. Nimi   sú   síce   fyzické   osoby,   avšak   táto   skutočnosť   má   význam   len   právne   technický či organizačne inštitucionálny. Z hľadiska funkcionálneho vykonávajú tieto osoby štátnu moc, resp. moc súdnu. Preto, ak exekútor vykonáva funkcie, ktoré by inak bol povinný vykonať štát, resp. súd, je pri výkone zverenej štátnej moci povinný rešpektovať a dbať na základné   práva   tých   osôb,   vo   vzťahu   ku   ktorým   prenesenú   štátnu   moc   vykonáva; rovnako tak pre tieto osoby musí platiť rovnaký štandard ochrany ich základných práv ako v konaní pred súdmi.

Z uvedených skutočností vyplýva, že súdny exekútor nemá aktívnu legitimáciu na podanie   sťažnosti   proti   rozhodnutiu,   ktorým   ho   súd   vylúčil   z   vykonávania   exekúcie v daných   veciach   pre   jeho   pomer   k   účastníkovi   konania   (oprávnenému)   v   zmysle ustanovenia   §   30   Exekučného   poriadku.   V   takomto   prípade   je   objektom   rozhodovania o vylúčení a sám ako súčasť súdnej moci nie je nositeľom žiadnych základných práv, a to ani v záujme ochrany účastníka exekučného konania (oprávneného), preto ústavný súd jeho sťažnosť odmietol ako podanú zjavne neoprávnenou osobou bez toho, aby sa pritom bližšie zaoberal   jeho   obšírnou   právnou   argumentáciou,   obdobne   ako   to   bolo   v   prípade   jeho sťažností vedených na ústavnom súde pod sp. zn. I. ÚS 478/2011, sp. zn. I. ÚS 491/2011 a sp. zn. I. ÚS 137/2012 (bod 2 výroku).

K   tomu   ústavný   súd   ešte   poznamenáva,   že   nesúhlas   sťažovateľa   s   viacerými rozhodnutiami ústavného súdu (napr. s uznesením sp. zn. I. ÚS 478/2011 zo 7. decembra 2011) by mohol byť dôvodom odmietnutia sťažnosti v časti aj pre jej neprípustnosť podľa § 24 písm. c) zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2012