znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 163/2011-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť I. M., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf 9/2009 z 27. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. M.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára 2011   faxom   a následne   26.   januára   2011   osobne   doručená   sťažnosť   I.   M.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžf/9/2009 z 27. októbra 2009 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Najvyšší   súd   napadnutým   rozhodnutím   potvrdil   uznesenie   Krajského   súdu   v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Sp/20/2008-46 z 3. septembra 2009, ktorým bola v   Slovenskej   republike   uznaná   vykonateľnosť   rozhodnutia   Colného   úradu   V. č.   100/50302/2003-1   z   23.   októbra   2003   (ďalej   len   „rozhodnutie   colného   úradu“) ukladajúceho sťažovateľke povinnosť zaplatiť pohľadávku v sume 13 968,43 €. Ďalej bola uznaná vykonateľnosť výkazu nedoplatkov Colného úradu V. č. 100000/51218/3/2008 z 29. júla 2008 (ďalej len „výkaz nedoplatkov“) vyhotoveného na základe rozhodnutia colného úradu.

Sťažovateľka svoju sťažnosť zdôvodnila takto: «Sťažovateľka je toho názoru, že v konaní pred súdmi oboch stupňov neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutí prvostupňového ani odvolacieho súdu...

Ako vyplýva z ustanovenia § 250w O. s. p. výkon cudzieho správneho rozhodnutia možno   nariadiť   len   vtedy   „ak   krajský   súd   na   návrh   osoby,   o   ktorej   právo   v   cudzom správnom   rozhodnutí   ide,   rozhodol,   že   cudzie   správne   rozhodnutie   je   vykonateľné“. Napriek tomu, že neboli splnené dve podmienky... prvostupňový súd vydal rozhodnutie o vykonateľnosti cudzích správnych rozhodnutí, a odvolací súd nerešpektujúc ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, a to predovšetkým § 221 ods. 1 písm. b) a písm. e). Ako vyplýva z časti I. tejto sťažnosti konanie pred Krajským súdom v Košiciach začalo na základe podania Colného riaditeľstva Slovenskej republiky, nazvaného Žiadosť o posúdenie cudzieho správneho rozhodnutia.

Je zrejmé, že aj pre toto konanie platí ustanovenie § 41 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého každý úkon posudzuje súd podľa obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený, ale v predmetnej veci ani na základe tohto výkladového pravidla nebolo možné dospieť   k   záveru,   že   by   Colné   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   podalo   návrh   podľa ustanovenia § 250w ods. 1... Z obsahu listiny označenej ako Žiadosť o posúdenie cudzieho správneho rozhodnutia nemožno vyvodiť, že by sa Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky domáhalo práve takéhoto rozhodnutia...

Z ustanovenia § 42 ods. 3 O. s. p. vyplýva, ako obligatórna náležitosť podania, že z podania musí byť zrejmé, ktorej veci sa týka a čo sleduje. V predmetnej veci súd postupom podľa ustanovenia § 43 ods. 1 O. s. p. nevyzval účastníka na odstránenie vád podania a rozhodol   o   tom,   že....   cudzie   správne   rozhodnutie   je   vykonateľné.   Túto   vadu   konania napriek tomu, že nebola odvolaním napádaná, bol povinný so zreteľom na už citované ustanovenie § 221 O. s. p. napraviť odvolací súd.

Ďalšou   vadou   konania,   ktorá   znamenala   porušenie   sťažovateľkiných   práv....   je skutočnosť,   že   účastník   konania...   a   to   Colné   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky,   nebol oprávnený takýto návrh súdu predložiť.... Z ustanovenia § 250w vyplýva, že krajský súd môže rozhodnúť, že cudzie správne rozhodnutie je vykonateľné len na návrh osoby, o ktorej právo v cudzom správnom rozhodnutí ide...

Sťažovateľka   súhlasí   s   tým,   že   doplnenie   alebo   nahradenie   písomností   iného zmluvného   štátu   má   zabezpečiť   príslušný   orgán   Slovenskej   republiky.   Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach o tom, že vo výroku jeho rozhodnutia vymenované písomnosti R. sú vykonateľné, nie je ani doplnením týchto písomností, ani ich nahradením. V prípade, že tieto rozhodnutia budú vymáhané v Slovenskej republike budú exekučnými titulmi tieto rozhodnutia   orgánov   R.   a   nie   rozhodnutie   krajského   súdu   v   spojení   s   rozhodnutím odvolacieho súdu. Rovnako nie je rozhodnutie súdov doplnením týchto rozhodnutí, pretože nijakým spôsobom nemení, nedopĺňa, ani nemodifikuje ich obsah.

Podľa   smernice   Rady   2008/55/ES   jej   článku   8   ods.   2   dokument   umožňujúci vymáhanie   pohľadávky   sa   môže   podľa   potreby   a   v   súlade   s   ustanoveniami   platnými   v členskom štáte v ktorom sa dožiadaný orgán nachádza akceptovať, uznať, doplniť, alebo nahradiť dokumentom oprávňujúcim vymáhanie na území tohto členského štátu...

V   čase,   keď   bolo   na   súd   doručené   podanie   Colného   riaditeľstva   Slovenskej republiky,   neexistovalo   v   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   ustanovenie,   ktoré   by umožňovalo   Colnému   riaditeľstvu   podať   návrh   na   uznanie   vykonateľnosti   predmetných rozhodnutí orgánov R.. Je teda zrejmé, že navrhovateľom vo veci uznania rozhodnutí... colných   orgánov   nemohlo   byť   Colné   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky,   a   to   ani   pri hypotetickom predpoklade, že by takýto návrh spĺňajúci náležitosti podľa už citovaných ustanovení O. s. p. podalo...

Colné   riaditeľstvo Slovenskej republiky   vo   svojom podaní   zo dňa   10.9.2008 síce uvádza, že Ministerstvo financií Slovenskej republiky delegovalo naňho svoju právomoc v oblasti vzájomnej pomoci pri vymáhaní niektorých finančných pohľadávok, ale obsahom súdneho   spisu   nebol   žiadny   akt,   ktorým   by   Ministerstvo   financií   na   colné   riaditeľstvo delegovalo   svoju   právomoc   na   Colné   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky.   Nebolo   teda preukázané   nijakým   spôsobom   v   tomto   konaní,   že   Colné   riaditeľstvo   SR   je   príslušným orgánom   Slovenskej   republiky   povereným   poskytovaním   pomoci   pri   vymáhaných pohľadávkach   na   daniach   a   clách   spravovaných   colnými   orgánmi   v   zmysle   zákona   č. 446/2002 Z. z.“

Sťažovateľka   tiež   namietala,   že   rozhodnutie   colného   úradu   nie   je   ani   v R. vykonateľné a v tejto súvislosti poukázala na výzvu krajského súdu z 28. januára 2009, podľa ktorej „Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky nepredložilo dôkazy v zmysle toho, či toto rozhodnutie (výkaz nedoplatkov Colného úradu V. zo dňa 29.7.2008) je vykonateľné alebo   nie“.   Nadväzujúc   na   uvedené   tvrdenie   sťažovateľka   opísala   obsah   odpovede Ministerstva   financií   R.   z   8.   apríla   2009,   z   ktorej   vyplýva,   že   výkaz   nedoplatkov   je exekučným titulom pre exekučné konanie, že po uplynutí 10-dňovej lehoty na zaplatenie sa rozhodnutie o poplatkoch stáva vykonateľným, pokiaľ nie je podaný návrh na odloženie vymáhania, a ďalej, že colný úrad zašle každej povinnej osobe automaticky pri zapísaní dlžných poplatkov denný výpis a pred vymáhaním dlhu sa povinnému doručuje platobná výzva, ktorá bola realizovaná platobným príkazom   Colného úradu   V. z 1. apríla 2008. Sťažovateľka   k   uvedenému   doplnila: „Z   uvedeného   listu   však   nie   je   zrejmé,   či   výkaz nedoplatkov,   ktorý   je   exekučným   titulom,   je   vykonateľný   v   R.   V   spomínanom   liste Spolkového   ministerstva   financií   z   9.   apríla   2009   totiž   vyplýva,   že   dlžné   poplatky   je potrebné   urgovať,   a   že   Colný   úrad   V.   zasiela   každej   povinnej   osobe   automaticky   pri zapísaní dlžných poplatkov denný výpis, neuvádza sa v ňom však nič, čo by sa vzťahovalo k tomu,   či   takáto   urgencia   bola   vo   vzťahu   k   sťažovateľke   vykonaná,   ani   o   tom,   že   by konkrétne sťažovateľke bolo zaslané oznámenie o pripísaní na ťarchu....

Súdy oboch stupňov sa uspokojili s citovaným vysvetlením... orgánov a bez toho, aby sa oboznámili so skutkovým a právnym stavom majúci vplyv na vykonateľnosť predmetných rozhodnutí rozhodli o ich vykonateľnosti, navyše ani... colné orgány, ani colné riaditeľstvo v konaní netvrdili, že by výkaz nedoplatkov bol odporkyni (sťažovateľke) doručený, a že by sa odporkyňa proti nemu odvolala, a že by o tomto jej opravnom prostriedku proti výkazu nedoplatku   bolo   rozhodnuté.   Z   obsahu   odôvodnenia   rozhodnutia   najvyššieho   súdu nevyplýva,   že   by   tento   skúmal   vykonateľnosť   predmetných   rozhodnutí   so   zreteľom   na právnu úpravu platnú v R., navyše, ako už bolo uvedené uvádza vo svojom odôvodnení skutkové tvrdenia, ktoré nielenže nevychádzajú zo žiadnych v konaní predložených dôkazov, ale ani ich žiadny z účastníkov netvrdil.“

Sťažovateľka poukázala aj na skutočnosť, že jej bola postupom... orgánov odňatá možnosť zúčastniť sa na konaní. „Odvolací súd túto námietku sťažovateľky neakceptoval poukazujúc na obsah zápisnice zo dňa 10. 3. 2001, pričom za podstatnú okolnosť považoval skutočnosť,   že   sťažovateľka   bola   vypočutá   v   prítomnosti   tlmočníčky...   Sťažovateľka   po výsluchu na hraničnom prechode... nemala možnosť vypovedať v prítomnosti tlmočníka. Táto skutočnosť nesporne vyplýva zo zápisnice o výpovedi obvinenej z toho istého dňa, z ktorej vyplýva, že pre jazykové rozdielnosti nemohlo byť vykonané ďalšie vypočutie. Je teda nesporné, že pri uvedenej ďalšej výpovedi sťažovateľke nebola zabezpečená prítomnosť tlmočníka, zároveň so zreteľom na delikt z ktorého bola sťažovateľka obvinená je   nepochybné,   že   už   v   uvedenom   čase   mala   postavenie   obvinenej   z   trestného   činu   a vzťahovali sa na ňu práva zakotvené v čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd...   Skutočnosť,   že   uvedené   konanie   bolo   trestným   konaním   podľa charakteristík,   ktoré   vo   svojej   judikatúre   konštituoval   Európsky   súd   pre   ľudské   práva, vyplýva nielen zo zápisnice zo dňa 10. 3. 2001, ale aj zo skutočností, že sťažovateľka bola 13 dní zadržaná. Za týchto skutkových okolností je potom tvrdenie obsiahnuté v odôvodnení odvolacieho súdu o tom, že sťažovateľke bola daná možnosť zúčastniť sa na konaní, a že jej nebola takáto možnosť odňatá v rozpore nielen listín v konaní predložených, ale takáto aplikácia a interpretácia práva je nezlučiteľná s ľudskými právami zakotvenými v článku 6 ods. 1, ods. 3 Dohovoru. V tejto súvislosti je nevýznamné, že sťažovateľke bolo doručené rozhodnutie zo dňa 23. 10. 2003, proti ktorému sa mala možnosť odvolať. Toto rozhodnutie a následné rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky totiž vychádzalo zo skutkových okolností, ktoré sťažovateľka uviedla vo svojich výpovediach počas svojho zadržania.“

Podľa   názoru   sťažovateľky   najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   aplikoval   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) spôsobom nezlučiteľným s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru, a tým jej odmietol poskytnúť ochranu, ktorú jej so zreteľom na zmysel týchto ustanovení poskytnúť mal.

Sťažovateľka   navrhla,   aby   po   prijatí   sťažnosti   ústavný   súd   vydal   vo   veci   toto rozhodnutie:

„Právo   sťažovateľky,   I.   M.   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   bolo uznesením Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp.   zn.   6   Sžf 9/2009 zo dňa 27. 10. 2010 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaného práva sťažovateľky.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf 9/2009 zo dňa 27. 10. 2010 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   prípadné   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 ústavy a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet medzi nimi zásadných odlišností.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   IV.   ÚS   77/02)   do   obsahu základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má   základ   v   platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním   a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania   (m.   m. I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia   v   dostatočnej   miere   uvádzať dôvody,   na   ktorých   sa   zakladajú.   Článok   6   ods.   1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999).

Podstatou sťažovateľkiných námietok je nesúhlas s právnymi závermi všeobecných súdov, ktoré považovali predpoklady uznania vykonateľnosti rozhodnutia colného úradu aj výkazu nedoplatkov v Slovenskej republike za splnené. Kľúčové námietky sťažovateľky spočívajú   predovšetkým   v   tom,   že   všeobecné   súdy   rozhodovali   vo   veci,   aj   keď   nebol podaný riadny návrh na začatie konania, pričom tento nebol súčasne ani podaný oprávnenou osobou (t. j. osobou, o ktorej právo v cudzom správnom rozhodnutí ide), a tiež v tom, že v konaní nebolo preukázané splnenie podmienok podľa § 250x písm. a) a c) OSP, t. j. že rozhodnutie colného úradu   a výkaz nedoplatkov sú   vykonateľné v štáte, v ktorom   boli vydané, a že sťažovateľke bola postupom Colného úradu V. odňatá možnosť riadne sa zúčastniť na ním vedenom konaní.

Podľa § 250w ods. 1 OSP ak medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná,   obsahuje   záväzok   vykonávať   rozhodnutia   cudzích   správnych   orgánov   a rozhodnutia   cudzích   súdov   vo   veciach,   o   ktorých   rozhodujú   správne   orgány   (ďalej   len „cudzie správne rozhodnutie“), možno nariadiť výkon cudzieho správneho rozhodnutia, len ak krajský súd na návrh osoby, o ktorej právo v cudzom správnom rozhodnutí ide, rozhodol, že cudzie správne rozhodnutie je vykonateľné.

Podľa § 250x OSP súd rozhodne, že cudzie správne rozhodnutie je vykonateľné v Slovenskej republike, ak

a) je vykonateľné v štáte, v ktorom bolo vydané,

b)   rozhodovanie   vo   veci   nepatrilo   do   právomoci   správnych   orgánov   Slovenskej republiky,

c) osobe, o ktorej povinnosť v cudzom správnom rozhodnutí ide, nebola postupom cudzieho   orgánu   odňatá   možnosť   riadne   sa   zúčastniť   na   konaní,   najmä   ak   bola   riadne oboznámená o začatí konania a predvolaná na vypočutie,

d) sa v ňom ukladá plnenie, ktoré je podľa právneho poriadku Slovenskej republiky prípustné alebo vykonateľné, alebo nie je inak v rozpore s verejným poriadkom.

Podľa   §   6a   ods.   2   zákona   č.   446/2002   Z.   z.   o   vzájomnej pomoci   pri   vymáhaní niektorých   finančných   pohľadávok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o vzájomnej pomoci pri vymáhaní finančných pohľadávok“) na účely vymáhania pohľadávky sa písomnosti vydané podľa právneho poriadku zmluvného štátu považujú za písomnosti vydané podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, ak ďalej nie je ustanovené inak.

Podľa § 6a ods. 3 zákona o vzájomnej pomoci pri vymáhaní finančných pohľadávok ak treba písomnosti podľa odseku 2 podľa právneho poriadku Slovenskej republiky doplniť alebo   nahradiť   inými   písomnosťami,   doplnenie   alebo   nahradenie   týchto   písomností zabezpečí príslušný orgán Slovenskej republiky v lehote do troch mesiacov odo dňa prijatia žiadosti o vymáhanie pohľadávky. Túto lehotu môže príslušný orgán Slovenskej republiky predĺžiť;   o   dôvodoch   predĺženia   je   príslušný   orgán   Slovenskej   republiky   povinný informovať písomne príslušný úrad zmluvného štátu najneskôr do siedmich dní odo dňa uplynutia tejto lehoty.

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 6 Sžf/9/2009 z 27. októbra 2010 po uvedení dôvodov uznesenia krajského súdu č. k. 2 Sp/20/2008-46 z 3. septembra 2009, obsahu   odvolania   sťažovateľky   a   vyjadrenia   Colného   riaditeľstva   Slovenskej   republiky (ďalej len „Colné riaditeľstvo SR“) k nemu uviedol:

„Odvolací súd mal z obsahu spisového materiálu preukázané, že Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky ako príslušný orgán Slovenskej republiky na zabezpečenie vymáhania pohľadávky príslušného úradu zmluvného štátu na základe žiadosti Ministerstva financií R. zo   dňa   4.   septembra   2008   č.   GZ.SZK-010104/0427-ZV/2008   o   vymáhanie   pohľadávky, podanej za účinnosti zákona č. 446/2002 Z. z. o vzájomnej pomoci pri vymáhaní niektorých finančných pohľadávok v znení neskorších predpisov, doručil Krajskému súdu v Košiciach návrh na začatie konania o uznanie vykonateľnosti cudzieho správneho rozhodnutia, a to výkazu nedoplatku Colného úradu V. č. 100000/51218/3/2008 zo dňa 29. júla vydaného v nadväznosti na rozhodnutie Colného úradu V. č. 100/50302/2003-1 zo dňa 23. októbra 2003, podľa ktorého je odporkyňa povinná zaplatiť pohľadávku v sume 13.197,86 eura (401.082,97 Sk), pozostávajúcu zdané z tabaku v sume 6.017,17 eura, z dovoznej dane z pridanej hodnoty v sume 2.731,92 eura, zvýšenia poplatkov v sume 1.868,37 eura a úrokov z omeškania v sume 2.580,40 eura. Rovnako mal odvolací súd podložené, že rozhodnutie o vzniku colného dlhu ako aj výkaz nedoplatkov boli odporkyni riadne doručené, odporkyňa v oboch   prípadoch   využila   svoje   právo   a   proti   uvedeným   rozhodnutiam   podala   opravné prostriedky, o ktorých bolo legitímne rozhodnuté....

Ustanovenie § 250x OSP vyžaduje pre uznanie vykonateľnosti cudzieho správneho rozhodnutia kumulatívne splnenie podmienok v ňom taxatívne definovaných, pričom tieto sú druhovo totožné s predpokladmi,   ktoré   vo všeobecnosti vymedzuje medzinárodné   právo súkromné a procesné pri uznávaní a vykonávaní cudzích správnych rozhodnutí súdov a rozhodcovských orgánov.

Brojac   proti   uzneseniu   prvostupňového   súdu,   ktorým   tento   uznal   vykonateľnosť vyššie   uvedených   cudzích   správnych   rozhodnutí,   odporkyňa   v   odvolaní   uviedla,   že   na uznanie ich vykonateľnosti neboli splnené predpoklady ustanovené v § 250x písrn. a), c) OSP. Odvolací súd, posúdiac relevantnosť námietky, ktorou odporkyňa poukazovala na absenciu splnenia podmienky ustanovenej v § 250x písm. a) OSP, keďže podľa jej názoru predmetné rozhodnutia nie sú vykonateľné v R., dôvodiac splnením záväzku spoludlžníkom R. S., ktorý ju o tejto skutočnosti telefonicky informoval koncom roka 2001, resp. začiatkom roka   2002,   konštatuje,   že   táto   skutočnosť   nebola   odporkyňou   v   konaní   pred   cudzím správnym orgánom, a rovnako tiež pred prvostupňovým súdom preukázaná. Odvolací, súd zo žiadosti Ministerstva financií R. o vymáhanie pohľadávky zo dňa 4. septembra 2008 zistil, že záväzok odporkyne bol v sume 3.350,97 eura znížený, a to z dôvodu jeho čiastočnej úhrady spoludlžníkom. Preto po zrevidovaní tejto skutočnosti, nemohol odvolací súd inak, ako označiť túto námietku znakom irelevantnosti.

Rovnako námietku, demonštrujúcu skutočnosť, že postupom Colného úradu V. bola odporkyni   odňatá   možnosť   riadne   sa   zúčastniť   na   konaní,   vyhodnotil   odvolací   súd   za právne bezvýznamnú, dôvodiac tým, že nevzhliadol zo strany cudzích správnych orgánom žiadne procesné pochybenia, majúce za následok porušenie práv odporkyne, keď táto bola ku skutku, kladúcemu jej za vinu, vypočutá za prítomnosti tlmočníčky, k tomuto sa bez nátlaku priznala, taktiež po vydaní jednotlivých rozhodnutí, využijúc svoje procesné právo, podala odvolania, o ktorých bolo náležité príslušnými orgánmi rozhodnuté, pričom všetky rozhodnutia, týkajúce sa jej osoby, jej boli do vlastných rúk aj riadne doručené.

Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval námietky odporkyne   uvedené   v   odvolaní   proti   uzneseniu   krajského   súdu   za   nedôvodné,   a   preto napadnuté uznesenie krajského súdu podľa § 219 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP ako vecne správne potvrdil.“

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že vo veci bolo vedené konanie o uznanie cudzieho správneho rozhodnutia bez toho, aby bol Colným riaditeľstvom SR podaný riadny návrh v súlade s § 42 ods. 3 OSP, a teda najvyšší súd neprihliadol na vadu konania uvedenú v § 221 ods. 1 písm. e) OSP, ústavný súd v zhode so svojou doterajšou judikatúrou (m. m. IV. ÚS 1/02) uvádza, že všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia Občianskeho súdneho   poriadku   (v   danom   prípade   §   42   ods.   1,   resp.   §   43   OSP)   v   súlade   s   účelom základného   práva   na   súdnu   ochranu.   Interpretáciou   a   používaním   tohto   ustanovenia nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy majú poskytovať v občianskom súdnom   konaní   materiálnu   ochranu   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP). Občianske súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie (§ 3 OSP). Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania by však nebol v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu.

Colné riaditeľstvo SR vo svojom podaní z 10. septembra 2008 síce neuviedlo petit návrhu v tom zmysle, aby ho mohol všeobecný súd ako celok prevziať do výroku svojho rozhodnutia,   avšak   z jeho obsahu nepochybne vyplýva,   proti   ktorým   cudzím   správnym rozhodnutiam   (t.   j.   rozhodnutiu   colného   úradu   a   výkazu   nedoplatkov)   žiada   vykonať uznávacie konania podľa šiestej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd preto nezdieľa názor sťažovateľky, že všeobecné súdy   týmto postupom porušili jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, resp. jemu obdobné právo podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   ak   tieto   nevyhodnotili   žiadosť   podanú   Colným   riaditeľstvom   SR formalisticky, ale vychádzali z jej skutočného obsahu, z ktorého jednoznačne vyplynulo, čo ním navrhovateľ vo veci sleduje.

Ďalšia námietka sťažovateľky spočívala v tom, že návrh na začatie konania nebol podaný osobou, o ktorej právo v cudzom správnom rozhodnutí ide, že v danom prípade nie je možné aplikovať § 6a ods.   3 zákona   o   vzájomnej pomoci   pri   vymáhaní finančných pohľadávok,   a   tiež,   že   Colné   riaditeľstvo   SR   nepreukázalo   právny   akt,   ktorým   by Ministerstvo   financií   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   financií“)   poverilo Colné riaditeľstvo SR konať vo veci. K týmto dôvodom však ústavný súd poznamenáva, že ich   v   odvolacom   konaní   sťažovateľka   nenamietala,   a   preto   sa   k   nim   najvyšší   súd   v odôvodnení svojho rozhodnutia priamo nevyjadril.

Ústavný súd zistil, že najvyšší súd aj v iných obdobných právnych veciach vykladal § 6a ods. 3 zákona o vzájomnej pomoci pri vymáhaní finančných pohľadávok tak, že v prípade podania návrhu podľa § 250w ods. 1 OSP ide o doplnenie písomností o súdne rozhodnutie   o   uznanie   vykonateľnosti   cudzieho   správneho   rozhodnutia   ako   exekučného titulu (napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 82/2008 z 30. septembra 2009). V označenom uznesení najvyššieho súdu uviedol, že oprávnenou osobou na podanie návrhu na uznanie   cudzieho   správneho   rozhodnutia,   obsahom   ktorého   je   vymáhanie   niektorých finančných pohľadávok, je Colné riaditeľstvo SR, ktoré takýto úkon zabezpečuje ako súčasť vymáhania pohľadávky vo vlastnom mene, pričom na základe fikcie ustanovenej v § 6a ods. 2 zákona o vzájomnej pomoci pri vymáhaní finančných pohľadávok sa hľadí na Colné riaditeľstvo SR ako na osobu, o ktorej právo ide, t. j. ako keby právo vykonávalo samo vyrubením povinnosti vlastným rozhodnutím.

V nadväznosti na uvedené je potrebné poznamenať, že výklad zákonov prislúcha predovšetkým všeobecným súdom a ústavný súd nemôže pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy zastupovať všeobecné súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov   (m.   m. I. ÚS 241/07, I. ÚS 268/09). Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu len svojvoľný výklad zákonov a nerešpektovanie procesných pravidiel a procesných záruk spravodlivého procesu   môže   mať   za   následok   aj   porušenie   základného   práva   a   slobody   sťažovateľa (III. ÚS 85/09). O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by   bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (III. ÚS 190/08).

Vzhľadom   na   uvedené   je   zrejmé,   že   najvyšší   súd   aj   v   prípade   sťažovateľky vychádzal   z   ním   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   je   Colné   riaditeľstvo   SR orgánom oprávneným podať návrh na uznanie vykonateľnosti rozhodnutia colného úradu a výkazu   nedoplatkov.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   nie   je   dôvodné   uvedený   výklad § 6a ods. 3 zákona o vzájomnej pomoci pri vymáhaní finančných pohľadávok v spojení s § 250w   OSP   považovať   za   svojvoľný.   Ani   skutočnosť,   že   súčasťou   spisu v sťažovateľkinej   veci   nie   je   dôkaz   o   poverení   Colného   riaditeľstva   SR   ministerstvom financií na úkony v oblasti vzájomnej pomoci, nemusí bez ďalšieho signalizovať porušenie sťažovateľkou označených základných práv na súdnu ochranu, keďže skutočnosti známe všeobecnému súdu   z jeho činnosti   nie je podľa   § 121   OSP potrebné dokazovať.   Z   už citovaného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 82/2008 z 30. septembra 2009 totiž vyplýva,   že   takéto   poverenie   Colného   riaditeľstva   SR   ministerstvom   financií   bolo najvyššiemu súdu známe z jeho predchádzajúcej činnosti, a preto možno predpokladať, že túto skutočnosť považoval najvyšší súd za nespornú.

Pokiaľ   ide   o   námietku   sťažovateľky,   že   najvyšší   súd   rozhodol   o   uznaní vykonateľnosti rozhodnutia colného úradu a výkazu nedoplatkov bez toho, aby skúmal, či sú skutočne vykonateľné, ústavný súd poukazuje na vyjadrenie Ministerstva financií R. z 8. apríla   2009   zabezpečeného   v   konaní   Colným   riaditeľstvom   SR,   z   ktorého   vyplýva,   že rozhodnutie   je   vykonateľné   po   uplynutí   10-dňovej   lehoty   na   zaplatenie,   pokiaľ   nie   je podaný návrh na odloženie vymáhania, a tiež, že takýto návrh sťažovateľkou podaný nebol. Pritom ani sama sťažovateľka netvrdila, že podala po doručení rozhodnutia colného úradu návrh   na   odloženie   jeho   vykonateľnosti,   a   ako   konštatuje   najvyšší   súd   v   napadnutom rozhodnutí,   sťažovateľka   tiež   nepreukázala,   že   by   jej   spoludlžník   R.   S.   uhradil   celú vymáhanú   pohľadávku.   Najvyšší   súd   mal   zo   žiadosti   Ministerstva   financií   R.   za preukázané, „že záväzok odporkyne bol v sume 3.350,97 eura znížený, a to z dôvodu jeho čiastočnej   úhrady   spoludlžníkom“.   Aj   keď   sťažovateľka   namietala,   že   vo   vyjadrení Ministerstva financií R. z 8. apríla 2009 sa vo vzťahu k nej neuvádza, či aj v jej prípade bola skutočne doručovaná urgencia   na zaplatenie vymáhanej pohľadávky, resp. oznámenie o pripísaní na ťarchu, ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť, že podľa uvedeného stanoviska Ministerstva financií R. zasielanie takýchto urgencií sa týka už vykonateľných dlžných poplatkov. Inými slovami, skutočnosť, že v konaní nebolo preukázané zasielanie takýchto   výziev,   nemôže   ovplyvniť   už   skôr   nadobudnutú   vykonateľnosť   cudzieho správneho rozhodnutia.

V tejto súvislosti sa ústavnému súdu javí, že najvyšší súd sa dopustil skutkového pochybenia,   keď   považoval   za   preukázané   doručenie   výkazu   nedoplatkov   vystaveného Colným úradom V. sťažovateľke, hoci uvedená skutočnosť nevyplýva ani zo stanoviska Ministerstva financií R. z 8. apríla 2009, ani z ostatných pripojených listinných dôkazov, avšak toto pochybenie najvyššieho súdu neodôvodňuje záver o tom, že by uvedený výkaz nedoplatkov   nebol   v R.   vykonateľný.   O   jeho   vykonateľnosti   predovšetkým   svedčí poznámka uvedená v pripojenom výkaze nedoplatkov – „tento nedoplatok je vymáhateľný“, ďalej skutočnosť, že výkaz nedoplatkov bol zostavený na podklade rozhodnutia colného úradu z pohľadávok v ňom špecifikovaných, a napokon o tejto skutočnosti svedčí aj obsah ustanovenia   §   229   spolkového   daňového   poriadku   citovaný   v   uvedenom   stanovisku Ministerstva financií R.. Z týchto dôvodov námietky sťažovateľky nie sú spôsobilé vyvolať zmenu právnych záverov najvyššieho súdu o vykonateľnosti výkazu nedoplatkov z 29. júla 2008, a preto ústavný súd považuje právne závery najvyššieho súdu za ústavne udržateľné.

Napokon sťažovateľka namietala, že postupom Colného úradu V. jej bola odňatá možnosť riadne sa zúčastniť na jeho konaní. Okolnosti, za akých bolo realizované konanie vedené   Colným   úradom   V.,   sťažovateľka   namietala   aj   v   podanom   odvolaní   proti rozhodnutiu krajského súdu č. k. 2 Sp/20/2008-46 z 3. septembra 2009, pričom sa k nim vyjadril aj najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí tak, že „nevzhliadol zo strany cudzích správnych   orgánom   žiadne   procesné   pochybenia,   majúce   za   následok   porušenie   práv odporkyne,   keď   táto   bola   ku   skutku,   kladúcemu   jej   za   vinu,   vypočutá   za   prítomnosti tlmočníčky, k tomuto sa bez nátlaku priznala, taktiež po vydaní jednotlivých rozhodnutí, využijúc   svoje   procesné   právo,   podala   odvolania,   o   ktorých   bolo   náležité   príslušnými orgánmi rozhodnuté, pričom všetky rozhodnutia, týkajúce sa jej osoby, jej boli do vlastných rúk   aj   riadne   doručené.“ Ústavný   súd   považuje dôvody   uvedené   najvyšším   súdom   vo vzťahu k tomuto predpokladu pre uznanie vykonateľnosti cudzieho správneho rozhodnutia [§   250x   písm.   c)   OSP]   za   primerané,   dostatočne   odôvodnené   a   nevykazujúce   znaky arbitrárnosti.   Uvedené   platí   aj   vtedy,   keď   sa   vnútorná   intencionalita   právnych   úvah sťažovateľky   uberala   iným   smerom   ako   právny   názor   konajúcich   súdov.   Najvyšší   súd rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce nesúhlasí, avšak urobil tak na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. Obdobne ústavný súd k tomu poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia základného práva (napr. II. ÚS 54/02).

K   argumentom   sťažovateľky   ústavný   súd   navyše   poznamenáva,   že   účelom posudzovania splnenia podmienky podľa § 250x písm. c) OSP, t. j. že cudzím správnym rozhodnutím nebola postupom správneho orgánu odňatá možnosť riadne sa zúčastniť na konaní, nie je preskúmanie celého konania cudzích správnych orgánov vrátane zisťovania jednotlivých procesných pochybení, keďže všeobecné súdy v Slovenskej republike nie sú opravnými inštanciami cudzích správnych orgánov. Zmyslom zakotvenia tejto podmienky na uznanie vykonateľnosti cudzích správnych rozhodnutí je predovšetkým posúdenie, či konanie   pred   cudzím   správnym   orgánom   zodpovedalo   základným   predpokladom spravodlivého konania, t. j. najmä či osoba, proti ktorej sa takéto konanie viedlo, mala možnosť vo veci sa vyjadriť, mohla podať námietky na obranu svojich práv a na tieto jej námietky bolo aj relevantným spôsobom odpovedané (resp. o nich rozhodnuté) príslušnými správnymi orgánmi. Z okolností prípadu je zrejmá aj skutočnosť, že sťažovateľka sa proti predbežnému rozhodnutiu o jej odvolaní z 30. apríla 2007 neodvolala, hoci bola na to oprávnená, čo skôr signalizuje neskoršie súhlasné stanovisko sťažovateľky s rozhodnutím colného úradu v jej právnej veci.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   postupom   a   rozhodnutím najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Sžf/9/2009   z   27.   októbra   2010   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu sťažovateľkou označeného článku ústavy ani dohovoru, a preto jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011