znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 163/2010-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti JUDr. S. Š., B., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného súdu   Senica   v   konaní vedenom   pod sp. zn. 10 C 263/92 (v súčasnosti vedenom pod sp. zn. 5 C 51/2010) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. S. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Senica   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   263/92   (v   súčasnosti   vedenom   pod   sp.   zn.   5 C 51/2010) p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Senica   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   C   51/2010 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr.   S.   Š. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   5 000   €   (slovom päťtisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Senica   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Senica j e   p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia JUDr. S. Š. v sume 209 € (slovom dvestodeväť eur) na účet jeho advokáta JUDr. J. Z., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Okresný súd Senica j e   p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia JUDr. S. Š. v sume 127,44 € (slovom stodvadsaťsedem   eur a štyridsaťštyri centov) na účet jeho advokáta JUDr. T. Š., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   163/2010-26 z 27. apríla 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. S. Š., B. (ďalej len „sťažovateľ“), pre   namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Senica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   C 51/2010 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 10 C 263/92).

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 25. októbra 2007 uviedol: „Na základe zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov mi boli vrátené nehnuteľnosti, pôvodne odňaté na základe rozhodnutia ONV v S. - odbor poľnohospodárstva, lesného a vodného   hospodárstva   č.:   PLVH   43-2781/1979.   Pod   č.   PLVH   99/5-1980   boli   dané   do užívania JRD S.

JRD   S.   mi   vrátilo   nehnuteľnosti   holé   -   bez   pôvodných   a   akýchkoľvek   trvalých porastov, ako ornú pôdu, čím mi ako oprávnenej osobe spôsobilo škodu. Finančnú náhradu za trvalé porasty na mojich pozemkoch odmietlo uhradiť.

V dôsledku uvedenej skutočnosti som bol nútený svoje právo a nárok uplatniť súdnou cestou. Dňa 28. 12. 1992 som podal Okresnému súdu v Senici žalobu na zaplatenie 40 000,- Kčs za chýbajúce trvalé porasty na pozemku....

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom dňa 13. 5. 1996, 8. 9. 2005 a 29. 5. 2007. rozsudky   zo   dňa   13.   5.   1996   a   8.   9.   2005   odvolacie   súdy   zrušili   a   vec   bola   vrátená okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Odvolacie   konanie   proti   rozsudku   z   29.   5.   2007 doposiaľ nebolo určené, spis bol Krajskému súdu v Trnave predložený po 6. 8. 2007.... Svojho   práva   na   plynulé   konanie   som   sa   opakovane   domáhal   osobne   na pojednávaní. Sťažnosť podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení som podal 21. 5. 2007....

Sťažnosť   bola   vybavená   predsedníčkou   Okresného   súdu   v   Senici   27.   8.   2007. Sťažnosť bola vyhodnotená ako čiastočne opodstatnená, keď konštatuje, že nebolo dodržané priebežné vykonávanie procesných úkonov....“

Sťažovateľ   v sťažnosti   nekonkretizoval   obdobia,   počas   ktorých   malo   dôjsť k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní, ale poukázal na doterajšiu dĺžku konania. K sťažnosti pripojil aj list predsedníčky okresného súdu sp. zn. Spr. 1533/07 z 27. augusta 2007, v ktorom priznala prieťahy v konaní, „keďže nebolo dodržané priebežné vykonávanie procesných   úkonov,   ale   aj   vzhľadom   na   stav   právnej   veci,   rozsiahlosť   dokazovania výsluchom veľkého počtu svedkov, ktorých účastníci konania navrhovali vypočuť postupne, a tiež vzhľadom na potrebu doplniť dokazovanie v zmysle zrušovacích uznesení krajských súdov po vrátení veci na ďalšie konanie“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v   náleze vyslovil:

„Základné právo JUDr. S. Š. upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Senici v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 263/92 porušené bolo.

Okresnému súdu v Senici prikazuje aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov. JUDr.   S.   Š.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   500   000,-   Sk,   slovom päťstotisíc slovenských korún, ktoré je Okresný súd v Senici povinný vyplatiť JUDr. S. Š. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu, ako aj trovy konania a JUDr. J. Z. trovy právneho zastúpenia za dva právne úkony vo výške 6.296,- Sk, ktoré je Okresný súd v Senici povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu.“

Dňa 3. mája 2010 bolo ústavnému súdu doručené doplnenie sťažnosti sťažovateľa, v ktorom okrem iného uviedol:

„Spor, začatý a vedený o žalobe sťažovateľa bol k dnešnému dňu prejednaný na troch stupňoch súdnej sústavy. Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 9 Co 156/2007-386 bol zrušený paralelne: Ústavným súdom v náleze III. ÚS 321/08-28 zo dňa 10. marca 2009 z dôvodov   (v   konečnom   dôsledku)   porušenia hmotného   práva a   Najvyšším   súdom   SR uznesením 5 Cdo 73/2008 zo dňa 22.   júla 2009 z dôvodov porušenia procesných práv žalobcu (sťažovateľa). Pri riadnom chode veci sa spor znova vráti na okresný súd, ktorý bude povinný vec prejednať za rešpektovania stanovísk, vytýkajúcich konkrétne vady. Výsledok   hodnotenia   nastalej   situácie   musí   teda   objektívne   zohľadniť,   že   základ prieťahov   položil   okresný   súd,   napadnutý   sťažnosťou   a   že   v   rozhodujúcej   miere   je zodpovedný za to, že spor trvá osemnásť rokov.“

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr. 1616/09 z 18. mája 2010 vyjadrila predsedníčka okresného súdu, v ktorom uviedla:

„V dôsledku dovolania podaného dňa 13. 3. 2008 bol spis predložený Najvyššiemu súdu SR. NS SR dňa 22. 7. 2009 zrušil rozsudok Krajského súdu v Trnave, ktorým bol potvrdený rozsudok OS Senica. Krajský súd v Trnave zrušil rozsudok tunajšieho súdu dňa 30. 3. 2010. Spis bol vrátený tunajšiemu súdu dňa 22. 4. 2010 a v súčasnosti sa vedie konanie pod novým číslom konania, sp. zn. 5 C 51/10.“

Predsedníčka   okresného   súdu   v   podaní   z   18.   mája   2010   a   právny   zástupca sťažovateľa v podaní z 20. mája 2010 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 51/2010 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 10 C 263/92).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu“   (napr.   IV.   ÚS   221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje postupovať v konaní v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ako aj z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, III. ÚS 75/07, III. ÚS 118/07) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o návrhu sťažovateľa (navrhovateľa) „o zaplatenie 200 000 Sk s príslušenstvom“ za škody vzniknuté reštitúciou majetku. Po právnej stránke ide o vec, ktorá tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov; čo sa týka faktickej zložitosti, ústavný súd pripúšťa čiastočnú faktickú zložitosť konania z dôvodu potreby vykonania znaleckého dokazovania.

2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní ústavného súdu o   tom,   či   v   konaní   pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovateľ využil svoje právo na podávanie procesných návrhov (návrhy na zmenu petitu, návrh na pripustenie ďalšieho účastníka na strane odporcu do konania, späťvzatie návrhu, návrhy na doplnenie dokazovania), o ktorých musel okresný súd rozhodovať, avšak táto skutočnosť nevytvára pre okresný súd prekážku, ktorá by bránila v jeho plynulom postupe. Sťažovateľ sa osobne zúčastnil väčšiny konaných pojednávaní.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   jeho   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný   súd   predovšetkým   poukazuje   na   to,   že   trvanie   napadnutého   konania   – 18 rokov   –   je   samo   osebe   celkom   jednoznačne   neprimerané   a možno   ho   považovať za nezlučiteľné   s imperatívom   ustanoveným   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (obdobne   napr. IV. ÚS 260/04, II. ÚS 3/09, III. ÚS 254/09) a z tohto dôvodu nepristúpil k podrobnému hodnoteniu celého obdobia konania pred okresným súdom, ale v stručnosti poukazuje len na tie   najzávažnejšie   obdobia   nečinnosti,   ktorými   sú   obdobie   od   12.   augusta   1993   do 24. augusta   1994,   od   23.   júna   1998   do   18.   marca   1999,   od   2.   septembra   1999   do 16. decembra 2003, od 26. februára 2004 do 31. mája 2005 – čo spolu predstavuje viac ako 7 rokov, keď okresný súd nevykonal žiadne úkony.

Postup okresného súdu je takisto poznačený aj jeho neefektívnosťou spočívajúcou v tom, že napriek tomu, že vo veci niekoľkokrát meritórne rozhodol, všetky jeho rozsudky (z   13.   mája   1996,   8.   septembra   2005   a 29.   mája   2007)   boli   po   podaní   opravných prostriedkov zrušené, do dňa rozhodnutia ústavného súdu vo veci právoplatne nerozhodol, a tak právnu neistotu neodstránil.

Ústavne   neakceptovateľná   doba   trvania   spočívala   teda   jednak   v obdobiach nečinnosti, ktoré sa blížia dobe 8 rokov, a tiež v obdobiach, v ktorých bolo rozhodovanie okresného súdu neefektívne v dôsledku zrušenia troch rozsudkov nadriadenými súdmi. Za neefektívne možno považovať aj ustanovenie znalca po troch rokoch od podania žaloby 17. mája   1995,   hoci   od   jej   podania   bolo   zrejmé,   že   je   nevyhnutné   vykonať   znalecké dokazovanie.

Ústavný súd už vo viacerých svojich veciach uviedol, že pre zdĺhavosť konania, a tým aj predlžovanie právnej neistoty dotknutej osoby v takom dlhom období sa jej právo na   súdnu   ochranu   stáva   iluzórnym   a môže   mať   aj   znaky   odmietnutia   spravodlivosti (I. ÚS 66/03, III. ÚS 113/07 a iné).

Ústavný súd s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, ako aj doterajšiu dĺžku konania a zistené obdobia nečinnosti dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   5   C   51/2010   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie... (podobne § 56 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, preto prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 51/2010 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk (16 596,96 €), čo odôvodnil stavom právnej neistoty, v ktorom sa nachádza.

Ústavný   súd   vo   veci   vyslovil   porušenie   základných   práv   a slobôd   sťažovateľa, nariadil   okresnému   súdu   vo   veci   konať,   lebo   sa   porušenia   dopustil   nekonaním,   a na dovŕšenie zistených porušení priznal aj primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup okresného súdu oprávnene vyvolal u sťažovateľa   stav   právnej   neistoty.   Vychádzajúc   z   princípov   spravodlivosti,   ako   aj z konkrétnych okolností daného prípadu ústavný súd považoval priznanie sumy 5 000 € za primerané   finančné   zadosťučinenie   spojené   s   porušením   označeného   základného   práva sťažovateľa (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   rozhodol   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania za tri úkony právnej služby, z toho dva vykonané v roku 2007 a jeden vykonaný v roku 2010.

Sťažovateľ si v sťažnosti doručenej ústavnému súdu 25. októbra 2007 uplatnil trovy právneho zastúpenia v sume 6 296 Sk (209 €).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   trovách   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk (591,58 €). V súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“) priznal úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti) v sume 2 970 Sk (98,59 €) za jeden úkon a dva režijné paušály v sume 178 Sk (5,91 €) za jeden režijný paušál, čo predstavuje spolu sumu 6 296 Sk (209 €), ktorú je okresný súd povinný zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľa JUDr. J. Z., B. (bod 4 výroku nálezu).

Po   prijatí   veci   ústavným   súdom   na   ďalšie   konanie   sťažovateľ   zmenil   právneho zástupcu, pričom si v podaní z 20. mája 2010 uplatnil trovy právneho zastúpenia v sume 254,88 €. Ústavný súd v súlade s vyhláškou priznal úhradu za jeden úkon právnej služby (doplnenie sťažnosti) v sume 120,23 € a jeden režijný paušál v sume 7,21 €, čo predstavuje celkovú   sumu   127,44   €,   ktorú   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   právnemu   zástupcovi sťažovateľa JUDr. T. Š., K. (bod 5 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2010