znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 163/09-38

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13. októbra 2009 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť spoločnosti R., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. P., B., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach č. k. 11 Co/335/2008-217 z 21. januára 2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti R., s. r. o., B., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na spravodlivé súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach č. k. 11 Co/335/2008-217 z 21. januára 2009 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 11 Co/335/2008-217 z 21. januára 2009 z r u š u j e   a   p r i k a z u j e   mu vo veci znovu konať a rozhodnúť.

3. Krajský   súd   v   Košiciach j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   konania   spoločnosti R., s. r. o., B., v sume 292,38 € (slovom dvestodeväťdesiatdva eur a tridsaťosem centov) na účet   jej   právneho   zástupcu   advokáta   JUDr.   R.   P.,   B.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. III. ÚS 163/09-18 zo 16. júna 2009 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti R. C. B, s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 Co/335/2008-217 z 21. januára 2009.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   uzatvorila   27.   februára   2007   zmluvu   o budúcej   kúpnej   zmluve   so   spoločnosťou   J.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „žalobca“).   Predmetom budúcej   kúpnej   zmluvy   mali   byť   nehnuteľnosti   v   okrese   K.   Sťažovateľka   mala   podľa uvedenej   zmluvy   postavenie   budúceho   predávajúceho   a   žalobca   postavenie   budúceho kupujúceho.

K   uzatvoreniu   kúpnej   zmluvy   však   nedošlo,   v   dôsledku   čoho   podal   žalobca 12. novembra 2007 na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“) žalobu, súčasťou ktorej bol návrh na vydanie predbežného opatrenia.

Okresný   súd   uznesením   z   3. decembra 2007   č.   k.   10   C/154/2007-21   návrhu na vydanie predbežného opatrenia vyhovel a uložil sťažovateľke (ako žalovanej v konaní) zdržať sa nakladania s nehnuteľnosťami, a to až do doby právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

Proti rozhodnutiu okresného súdu, ktorým bolo vydané predbežné opatrenie, podala sťažovateľka 28. decembra 2007 odvolanie, po prerokovaní ktorého krajský súd uznesením sp. zn. 11 Co/49/2008 z 12. marca 2008 potvrdil prvostupňové uznesenie okresného súdu sp. zn. 10 C/154/2007 z 3. decembra 2007.

Sťažovateľka podala proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 298/08 z 18. novembra 2008 rozhodol, že uznesením krajského súdu sp. zn. 11 Co/49/2008 z 12. marca 2008 bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný   súd   súčasne   zrušil   uznesenie   krajského   súdu,   pretože   bolo   podľa   jeho   názoru nedostatočné a nepresvedčivé. Nebolo možné z neho zistiť, že by krajský súd v rámci rozhodovania   vykonal   akékoľvek   kroky   na   preukázanie   existencie   zákonnej   podmienky na dočasnú úpravu pomerov účastníkov konania z dôvodu bezprostredne hroziacej ujmy a pri   preskúmaní   rozhodnutia   okresného   súdu   sa   taktiež   nevysporiadal   s   námietkami sťažovateľky. Ústavný súd preto vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský   súd   na   základe   rozhodnutia   ústavného   súdu   odvolanie   sťažovateľky proti uzneseniu   okresného   súdu   o   vydaní   predbežného   opatrenia   sp.   zn.   10   C/154/2007 z 3. decembra 2007 opäť prerokoval a uznesením sp. zn. 11 Co/335/2008 z 21. januára 2009 označené rozhodnutie okresného súdu opätovne potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd   opätovne   pochybil   najmä „z   hľadiska ústavnej   udržateľnosti   výkladu   a   aplikácie   príslušných   hmotnoprávnych   a   procesných ustanovení“ a   jeho   uznesenie   obsahuje „svojvoľný   výklad   podmienok   pre   vydanie predbežného opatrenia a... ignorovanie požiadavky na potrebu opravy žalobného petitu“.Sťažovateľka ďalej v sťažnosti tiež uvádza: «... žalobca sa domáhal iných nárokov, než ktoré sa mu usiluje priznať krajský súd, a navyše sa ich domáhal iným spôsobom, než aký   pre   ochranu   predmetných   hmotných   práv   ustanovuje   zákon,   je   nepochybné, že žalobca   mal   k   dispozícii   viaceré   ďalšie   nástroje   ochrany   svojich   záujmov.   Tvrdenie krajského   súdu   o   jednom-jedinom,   výlučnom   procesnom   spôsobe   ochrany   údajných hmotnoprávnych nárokov žalobcu úplne opomína skutočnosť, že žalobca má v prípade, ak preukáže vznik škody v dôsledku prípadného porušenia právnej povinnosti sťažovateľom, nárok domáhať sa jej náhrady, má možnosť namietať odporovateľnosť právneho úkonu, ktorým má dôjsť k jeho ukráteniu ako oprávneného zo zmluvy, či dokonca jeho neplatnosť, a tak podobne...

Pokiaľ ide o podmienky pre vydanie predbežného opatrenia, ústavný súd vo svojom náleze vyslovil okrem iného aj to, že z konania tak pred okresným súdom, ako aj krajským súdom, „nevyplývalo, čoho sa navrhovateľ domáhal vo veci samej“, že „požadovaný výrok súdu,   ktorým   sa   má   určiť   uzavretie   kúpnej   zmluvy   medzi   účastníkmi,   sa   viaže na predchádzajúcu podmienku,   ktorej splnenie nebude možné doložiť   z obsahu výroku“ a že žalobný návrh, ktorý nespĺňa kritéria presnosti, určitosti a zrozumiteľnosti, nemôže byť podkladom spĺňajúcim zákonné predpoklady.

S týmito výhradami ústavného súdu sa krajský súd vysporiadal tak, že ich označil za „neopodstatnené“ (s. 14) a namiesto toho, aby vykonal úkony smerujúce k odstráneniu vád žalobného návrhu, sa pokúsil sťažovateľovi a ústavnému súdu vysvetliť, prečo takéto vady vlastne nie sú vadami. Uvedené jednak samé osebe predstavuje postup v rozpore s viazanosťou krajského súdu právnym názorom ústavného súdu, a jednak je aj z vecného hľadiska   výkladovou   svojvôľou.   Krajský   súd   sám   konštatuje,   že   to,   čoho   sa   v   danej skutkovej   a   právnej   situácii   žalobca   mohol   a   mal   domáhať,   bolo   nahradenie   vôle sťažovateľa   rozsudkom   súdu.   Žalobca   sa   namiesto   toho   domáhal,   aby   súd   uložil sťažovateľovi povinnosť k istému prejavu vôle a len v prípade nesplnenia tohto záväzku rozhodol o tom, že „súd určuje, že medzi žalobcom a žalovaným sa uzaviera kúpna zmluva. Inak povedané, namiesto návrhu, aby súd nahradil vôľu sťažovateľa svojim rozhodnutím, žalobca navrhol, aby súd uložil sťažovateľovi niečo konať, pričom pre takýto návrh za daného skutkového a právneho stavu chýba akákoľvek zákonná opora... Keď ústavný súd výslovne odkazuje na „opravu žalobného petitu“, krajský súd oponuje, že takáto oprava nie je potrebná. Zatiaľ čo ústavný súd dochádza k právnemu záveru, že žalobca svoj nárok na súdnu ochranu neuplatnil spôsobom, aký ukladá procesný kódex, krajský súd tvrdí, že vo svetle pravdepodobnej oprávnenosti jeho hmotnoprávneho nároku uvedené nepredstavuje vadu,   ktorý   by   bolo   potrebné   odstraňovať.   Namiesto   rešpektovania   tak   krajský   súd   s právnym záverom ústavného súdu vedie otvorenú a priamu polemiku. Takýto postup bez ďalšieho predstavuje porušenie práva sťažovateľa na súdnu ochranu v primeranej kvalite.»

Sťažovateľka   na   základe   uvedeného   navrhla, aby   ústavný   súd   v   náleze   vyslovil, že krajský súd uznesením sp. zn. 11 Co/335/2008 z 21. januára 2009 porušil jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby zrušil označené uznesenie   krajského   súdu   a   prikázal   mu   vo   veci   znovu   konať   a   rozhodnúť.   Zároveň sa domáha náhrady trov konania.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti 15. júla 2009 vyjadril predseda krajského súdu, ktorý vo vyjadrení okrem iného uviedol:

«... Nálezom   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   18.   novembra   2008, č. k. III.   ÚS   298/08-42   bolo   rozhodnuté,   že   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach z 12. marca   2008,   č.   k.   11   Co 49/2008-97,   bolo   porušené základné   právo sťažovateľky podľa   čl. 46   ods.   1   ústavy   a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru. Ústavný súd zrušil uvedené uznesenie krajského súdu a prikázal mu vo veci znovu konať a rozhodnúť. V náleze ústavný súd vyčítal krajskému súdu, že v odôvodnení rozhodnutia,   ktoré   bolo   nedostatočné   a   nepresvedčivé   (nebolo   možné   z   neho   zistiť, že by krajský súd v rámci rozhodovania vykonal akékoľvek kroky na preukázanie existencie podmienky   potreby dočasnej   úpravy pomerov   účastníkov   z dôvodu bezprostrednej   ujmy a pri preskúmaní rozhodnutia okresného súdu sa nevysporiadal s námietkami sťažovateľky). Po vrátení veci Krajskému súdu v Košiciach, rešpektujúc právny názor ústavného súdu, odvolací súd na prejednanie odvolania sťažovateľky nariadil odvolacie pojednávanie, na ktorom doplnil dokazovanie podľa § 213 ods. 5, 6 O. s. p. a po prednesoch účastníkov konania   rozhodol   uznesením   zo   dňa   21.   januára   2009,   č.   k.   11   Co   335/2008-217   tak, že uznesenie Okresného súdu Košice II zo dňa 3. decembra 2007, č. k. 10 C 154/2007-21 potvrdil...

Dovoľujeme si vysloviť názor, že napadnuté uznesenie krajského súdu z 21. januára 2009 obsahuje mimoriadne podrobné, presvedčivé a precízne odôvodnenie. V dôvodoch rozhodnutia   odvolací   súd   dáva   jasné   a   zrozumiteľné   odpovede   na   právne   a   skutkovo relevantné otázky súvisiace s nariadeným predbežným opatrením...

Pokiaľ   sťažovateľka   polemizuje   s   názorom   odvolacieho   súdu   o   „výlučnom“ procesnom   spôsobe   ochrany   (údajných)   hmotnoprávnych   nárokov   žalobcu   (J.   s.   r.   o.) a predostiera možnosti, ktoré žalobca má, t. j. že má nárok domáhať sa náhrady škody (ak preukáže jej vznik v dôsledku prípadného porušenia právnej povinnosti sťažovateľkou), má   možnosť   namietať   odporovateľnosť   právneho   úkonu,   či dokonca   jeho   neplatnosti a pod..., k tomu iba uvádzame, že ide o úvahy v teoretickej rovine, ako by podľa predstáv sťažovateľky bolo možné riešiť daný právny vzťah...

Odvolací súd zaujal názor, že z obsahu návrhu na nariadenie predbežného opatrenia i   žaloby   vo   veci   samej   nepochybne   vyplýva,   že   žalobca   sa   podanou   žalobou   domáha splnenia zmluvného záväzku (zo zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy uzavretej dňa 27. 2. 2007, ktorá je v kópii pripojená k žalobe), na tom skutkovom základe, že sťažovateľka (zo zmluvy zaviazaná strana) odmieta splniť svoj zmluvný záväzok – uzavrieť s ním kúpnu zmluvu. Zo žalobného petitu je zrejmé, čoho sa žalobca domáha a na akom skutkovom základe, t. j. aká povinnosť má byť sťažovateľke uložená a v druhej časti petitu sa žalobca domáha   splnenia   zmluvnej   povinnosti   sťažovateľkou,   že   sa   medzi   účastníkmi   uzatvára kúpna zmluva (návrh kúpnej zmluvy je pripojený k žalobe). Odvolací súd vyslovil názor, že žalobný návrh je súladný s ust. § 161 ods. 3 O. s. p., ako aj s ust. § 290 ods. 2 prvá veta Obchodného   zákonníka;   poukázal   v   tejto   súvislosti   aj   na   rozdielnu   úpravu   medzi Občianskych   zákonníkom   a   Obchodným   zákonníkom   a   vyložil   aj   ust.   §§   289-292 Obchodného zákonníka.

Nestotožnil sa s námietkami sťažovateľky o neurčitosti a nevykonateľnosti žalobného návrhu a poukázal v tomto smere na ustálenú súdnu prax a rozsiahlu judikatúru NS SR k otázkam   náležitosti   žalobného   návrhu   (petitu).   Citoval   rozsudok   NS   SR   sp.   zn. 2 Cdo 8/2005, publikovaný Zo súdnej praxe pod č. 56/2005.

So   závermi   súdu   ohľadom   určitosti   žalobného   petitu   sa   v   plnom   rozsahu stotožňujeme a poukazujeme aj na zahraničnú judikatúru, napr. rozsudky NS ČR z 19. 12. 2007, sp. zn. 30 Cdo 1239/2007, z 28. 3. 2007, sp. zn. 22 Cdo 19/2007 etc...

... sťažovateľka (podobne ako hociktorý účastník občianskeho súdneho konania) musí byť pripravený na to, že pomery účastníkov konania sa môžu dočasne upraviť predbežným opatrením (ako zabezpečovací prostriedkom).

Predbežným   opatrením   sa   vytvorí   stav,   počas   ktorého   sa   môže   právoplatne rozhodnúť   spor,   ktorý   je   predmetom   konania   (o   veci   samej),   bez   toho,   aby   niektorý z účastníkom bol neprimerane zvýhodnený alebo znevýhodnený vo výkone svojich práv. Tento   účel   sa   dosahuje   bez   ujmy   na   práve   na   konečnú,   definitívnu   ochranu poskytovanú rozhodnutím o veci samej (rozsudkom).

Nariadenie   predbežného   opatrenia   podľa   nášho   názoru   v   žiadnom   prípade nevylučuje,   aby   súd   poskytol   v   konečnom   dôsledku   ochranu   –   za   splnenia   zákonných predpokladov, aj právam, ktorých porušenie sťažovateľka namieta vo svojej sťažnosti...»

Predseda   krajského   súdu   v   citovanom   vyjadrení   zároveň   oznámil,   že   netrvá na ústnom prerokovaní veci.

Právny zástupca sťažovateľky reagoval na vyjadrenie krajského súdu 7. augusta 2009 a uviedol, že netrvá na ústnom prerokovaní veci. V stanovisku k vyjadreniu krajského súdu sa   okrem   iného   uvádza: «... Ak   ústavný   súd   vo   svojom   predchádzajúcom   rozhodnutí prisvedčil námietkam sťažovateľa a dospel k záveru o zásadných vadách žalobného petitu, potom opätovné rozhodnutie krajského súdu, že takéto vady on za vady nepovažuje, zbavuje jednak   sťažovateľa   akejkoľvek   právnej   istoty   a   jednak   súdnu   ochranu   ústavnosti   jej zmyslu...

Krajský   súd   ako   jeden   z   dvoch   hlavných   dôvodov   pre   vydanie   napadnutého rozhodnutia uvádza, že ak by ho nevydal, navrhovateľ by nemal k dispozícii žiadnu právnu ochranu,   keďže   predbežné   opatrenie   je   jediným   procesným   spôsobom   jeho   ochrany. Sťažovateľ   namieta,   že   tých   spôsobov   je   k   dispozícii   viac   a   preto   nemožno   predbežné opatrenie odôvodniť nesprávnym záverom o jeho výlučnosti... Sťažovateľ nie je orgánom verejnej moci, ktorý by vo veci mohol rozhodnúť a dať svojim argumentom aj praktickú váhu, „v teoretickej rovine“ však preukázal, že jeden z dôvodov pre vydanie predbežného opatrenia – absencia inej možnosti ochrany navrhovateľa – v skutočnosti žiadnym takým dôvodom   nie   je.   Tým,   že   pripúšťa   teoretickú   dostupnosť   takejto   ochrany,   to   napokon potvrdzuje aj sám krajský súd.

Pokiaľ ide o druhý dôvod – hrozba pre výkon rozhodnutia vo veci samej – vyjadrenie krajského   súdu   na   túto   otázku   nijako   nereaguje.   Ide   pritom   o   úplne   zásadnú   vadu napadnutého   rozhodnutia,   keďže   údajná   hrozba   pre   výkon   rozhodnutia;   sa   odôvodňuje argumentmi, ktoré potvrdzujú, že v danom type konania ani nie je možné vydať rozhodnutie, ktoré by bolo spôsobilé byť predmetom výkonu. Krajský súd uvádza, že vo veci samej môže vydať len také rozhodnutie, pri ktorom „nemožno hovoriť o vykonateľnosti v pravom slova zmysle,   keďže   účinkom   takéhoto   rozsudku   je   nahradenie   prehlásenia   vôle   povinného účastníka   bez   ďalšieho   s   tým   následkom,   že   zmluva   sa   považuje   za   uzavretú   dňom nadobudnutia   právoplatnosti   rozsudku“   a   zároveň   hovorí,   že   dôvodom   pre   vydanie predbežného   opatrenia   je   ohrozenie   výkonu   rozhodnutia   vo   veci   samej.   Tento neprekonateľný logický rozpor ponecháva krajský súd vo svojom vyjadrení bez akejkoľvek zmienky.

Sťažovateľ   považuje   vyjadrenie   krajského   súdu   za   prinajmenšom   nepriame potvrdenie, že napadnuté rozhodnutie vykazuje vady, ktorých súlad s právom sťažovateľa na súdnu   ochranu   a   s   predchádzajúcim   rozhodnutím   ústavného   súdu   jednoducho   nieje možné „obhájiť“.»

II.

V rámci konania vo veci samej ústavný súd preskúmal obsah sťažnosti a jej príloh, vyjadrenie   krajského   súdu   k   sťažnosti,   obsah   pripojeného   spisu   ústavného súdu   sp.   zn. III. ÚS 298/08   týkajúceho   sa   súvisiacej   predchádzajúcej   veci,   ako   aj   vyjadrenie sťažovateľky k vyjadreniu krajského súdu.

Ústavný   súd   zistil,   že   žalobca   podal   12. novembra 2007   návrh   na   vydanie predbežného opatrenia a žalobu o splnenie zmluvného záväzku proti sťažovateľke. Petitom žaloby sa domáhal, aby okresný súd zaviazal sťažovateľku predložiť žalobcovi písomnú výzvu na uzavretie kúpnej zmluvy vrátane návrhu samotnej kúpnej zmluvy na nehnuteľnosti špecifikované v zmluve o budúcej zmluve z 27. februára 2007 v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a zároveň, aby okresný súd rozhodol, že ak sťažovateľka nesplní v určenej lehote uvedenú povinnosť, medzi žalobcom a sťažovateľkou sa uzatvára kúpna zmluva v znení zmluvy tvoriacej prílohu rozsudku.

Žalobca navrhol, aby okresný súd podľa § 74 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   aj   „OSP“)   prikázal   sťažovateľke   zdržať   sa   nakladania   s   nehnuteľnosťami špecifikovanými   v   zmluve   o   budúcej   zmluve,   najmä   v   rozsahu   ich   predaja,   darovania, zamenenia,   založenia,   zaťaženia   vecným   bremenom,   prenájmu,   a   to   až   do   doby právoplatného   rozhodnutia   súdu   v   konaní   vo   veci   samej.   Žalobca   to   zdôvodnil   tým, že sťažovateľka odmieta splniť svoju zmluvnú povinnosť a má v úmysle predať dotknuté nehnuteľnosti iným subjektom. Pri osobných výzvach na uzatvorenie zmluvy totiž svoju povinnosť poprela. Sťažovateľka tvrdí, že doba platnosti zmluvy o budúcej zmluve uplynula a vo vzťahu k žalobcovi sa necíti byť touto zmluvou viazaná.

Okresný súd uznesením č. k. 10 C/154/2007-21 z 3. decembra 2007 vydal predbežné opatrenie,   ktorým   uložil   sťažovateľke   zdržať   sa   nakladania   s   nehnuteľnosťami nachádzajúcimi sa v špecifikácii zmluvy o budúcej zmluve najmä v rozsahu ich predaja, darovania, zamenenia, založenia, zaťaženia vecným bremenom, prenájmu, a to až do doby právoplatného rozhodnutia súdu v konaní o splnenie zmluvného záväzku.

V predmetnom rozhodnutí okresný súd okrem iného uviedol: „Z výzvy zo dňa 23. 10. 2007   súd   zistil,   že   žalobca   vyzval   žalovaného   na   splnenie   záväzku   vyplývajúceho žalovanému z uzavretej Zmluvy o budúcej zmluve, keďže žalovaný sa v mesiaci september 2007 stal vlastníkom sporných nehnuteľností. Spolu s výzvou mu predložil k popisu i návrh kúpnej zmluvy, zhodný s textom kúpnej zmluvy, ktorý je súčasťou Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve. Vyzval ho na podpis predloženého návrhu zmluvy, prípadne na zaslanie námietok k predloženému návrhu zmluvy.

Podľa ust. § 102 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.), ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov, alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať alebo s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz.

Toto   ustanovenie   umožňuje,   aby   súd   po   začatí   konania   dočasne   upravil   pomery účastníkov.“

Sťažovateľka 28. decembra 2007 podala proti uzneseniu okresného súdu opravný prostriedok, v ktorom uviedla: „Žalovaný má tiež za to, že predmetné predbežné opatrenie je nariadené v rozpore so zákonom, z dôvodu, že prvostupňový súd ho nariadil bez toho, aby   dostatočne   skúmal,   či   jeho   nariadenie   je   potrebné,   t.   j.   bez   toho,   aby   preskúmal splnenie podmienok pre jeho nariadenie a bez toho, aby za tým účelom vykonal potrebné zisťovanie...

Aj   keď   v prípade   rozhodovania o   nariadení   predbežného opatrenia ide o   rýchle riešenie   situácie,   ktorá   neznenie   odklad   pre   nebezpečenstvo,   ktoré   inak   hrozí   záujmom účastníka alebo niektorého z nich, neznamená to, že súd sa nemusí vôbec zaoberať šetrením okolností rozhodných pre posúdenie, či sú splnené podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia.   Podľa   ustálenej   rozhodovacej   činnosti   súdov   totiž   aj   v   konaní,   ktoré predchádza nariadeniu predbežného opatrenia, platia zásady uvedené v ust. § 6 a ust. § 120 ods. 1 O. s. p., a to v primeranom rozsahu, potrebnom na dosiahnutie účelu sledovaného predbežným opatrením.

Aj v konaniach o predbežných opatreniach musí teda o. i. účastník označiť dôkazy na preukázanie   svojich   tvrdení   s   tým,   že   súd   rozhodne,   ktoré   z   označených   dôkazov vykonaná a vykonané dôkazy hodnotí...

... prvostupňový   súd   nariadil   predmetné   predbežné   opatrenie   bez   toho, aby dostatočne skúmal, či nariadenie predbežného opatrenia je potrebné. Prvostupňový súd bol   pritom   povinný   zisťovať,   či   sú   splnené   podmienky   pre   nariadenie   navrhovaného predbežného opatrenia a toto opatrenie mohol nariadiť len na základe dostatočne zistených skutočností... prvostupňový súd si len jednoducho osvojil tvrdenia žalobcu, a to bez toho, aby pravdivosť týchto tvrdení bola žalobcom nejakým spôsobom preukázaná, resp. súdom zistená.“

Krajský súd uznesením sp. zn. 11 Co/49/2008 z 12. marca 2008 potvrdil uznesenie okresného súdu,   ktoré   13.   mája 2008   nadobudlo právoplatnosť.   V   odôvodnení uviedol, že: „Pred   nariadením   predbežného   opatrenia   súd   musí   vždy   zvážiť,   či   v   dôsledku predbežného opatrenia sa nevytvorí nezvratný (nenapraviteľný) stav v právnych vzťahoch medzi   účastníkmi,   či   zásah   do   práv   dotknutého   účastníka   je   primeraný   žalobcom osvedčenému porušeniu jeho práv a právom chránených záujmov (zásada tzv. primeranosti zásahu)   a   napokon   aj   posúdiť,   či   predbežným   opatrením   nedochádza   k   zásahu do vlastníckych   práv   dotknutého   účastníka   nad   nevyhnutnú   mieru   (podľa   čl.   20   ods.   4 Ústavy   Slovenskej   republiky   nútené   obmedzenie   vlastníckeho   práva   je   možné   iba v nevyhnutnej   miere),   čo   znamená,   že   žalovaný   môže   byť   obmedzený   v   nakladaní   len vo vzťahu k veciam alebo právam, ktoré majú súvislosť s osvedčeným nárokom na plnenie záväzku, na vydanie veci, príp. určenie vlastníckeho práva a pod.

Súd prvého stupňa postupoval podľa uvedených zásad a dospel k správnemu záveru, že   v   danom   prípade   sú   splnené   zákonné   podmienky   pre   nariadenie   navrhovaného predbežného opatrenia.

Žalobca   osvedčil   danosť   svojho   nároku   voči   žalovanému   na   plnenie   záväzku zo zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z 27. 2. 2007, ako aj potrebu dočasnej úpravy pomerov účastníkov do doby konečného rozhodnutia vo veci samej, aby nevznikol priestor pre právne úkony, ktoré by vytvorili nezvratný stav a znamenali ujmu na právach žalobcu v prípade, ak by žalovaný nakladal so spornými nehnuteľnosťami v prospech tretej osoby. Predbežné opatrenie obmedzuje žalovaného vo výkone jeho práv len v nevyhnutnom rozsahu, dočasne a to tak, aby sa nevyvolávali ďalšie spory medzi účastníkmi konania.

K   námietkam   žalovaného   treba   uviesť,   že   predbežné   opatrenie   neprejudikuje a ani nemôže prejudikovať nárok, ktorý je ohrozený, pretože nejde o konečné vyriešenie sporu z hľadiska hmotného práva, ale o procesné rozhodnutie, ktorým sa žiaden nárok nepriznáva, ani nedeklaruje, či tu právo je alebo nie je, preto samotný nárok v tomto konaní nemusí byť nepochybne preukázaný.“

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   preskúmal   uznesenie krajského   súdu   sp.   zn.   11   Co/49/2008   z   12.   marca   2008.   Vyslovil,   že   označeným rozhodnutím krajský súd porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako   aj   jej   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd   súčasne   zrušil   uznesenie krajského súdu a prikázal mu vo veci znovu konať a rozhodnúť. V odôvodnení nálezu z 18. novembra   2008   v   uvedenej   veci   okrem   iného   uviedol: „... aj   v   konaní   o   návrhu na vydanie predbežného opatrenia platí povinnosť konkretizovaná v Občianskom súdnom poriadku, ktorá súdu prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupoval tak,   aby   ochrana   ich   práv   bola   rýchla   a   účinná   a   aby   sa   skutočnosti,   ktoré   sú   medzi účastníkmi sporné, spoľahlivo zistili.

Účastníci sú povinní predložiť dôkazy o svojich tvrdeniach. Súd pri rozhodovaní vychádza zo skutkového stavu, ktorý zistil. Použitie týchto zásad je však primerané a limitované dosiahnutím účelu predbežného opatrenia.

Tieto zásady sa preto neuplatňujú v celej šírke, ale s dôkazom na rýchlosť ochrany práv   a   spoľahlivosť   tvrdení   navrhovateľa   na   úrovni   osvedčenia   skutočností,   ktoré sú rozhodujúce pre záver o potrebe a nevyhnutnosti predbežného opatrenia.

Pred   nariadením   predbežného   opatrenia   alebo   zamietnutím   návrhu   na   jeho nariadenie   súd   nevykonáva   dokazovanie,   ale   vychádza   iba   z   obsahu   návrhu   a   príloh, pričom na základe ich spravdepodobnenia vyvodí záver o tom, či je osvedčená legálnosť (potreba, naliehavosť) dočasne upraviť pomery účastníkov...

Právo   na   spravodlivý   proces   vyžaduje,   aby   rozhodnutie   súdu   bolo   zdôvodnené a presvedčivé. Odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny.   Podcenenie   povinnosti   súdu   vytvoriť   presvedčivé   rozhodnutie,   ktoré   spĺňa parametre   zákonnosti   a   ústavnosti,   zreteľne   vyvoláva   účinky   arbitrárnosti   a   porušenia základného práva účastníka konania na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Rozhodnutie   orgánu   verejnej   moci   nemusí   byť   totožné   s   očakávaniami   účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 OSP), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné otázky a námietky spochybňujúce   závery   namietaného   rozhodnutia   v   závažných   a   samotné   rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach (III. ÚS 311/07).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   výrok   rozhodnutia   krajského   súdu...   nemá   oporu v konštatovanom skutkovom stave. Ako už bolo uvedené, použitie predbežného opatrenia súdom predpokladá kumulatívne splnenie všetkých zákonných podmienok.

Výhrada   ústavného   súdu   smeruje   najmä   k   splneniu   zákonnej   podmienky   potreby dočasnej úpravy pomerov medzi účastníkmi.

Krajský   súd   vo   svojom   vyjadrení   uviedol,   že   musí   byť   zrejmé,   že   bez   okamžitej (i keď len dočasnej) úpravy právnych pomerov by bolo právo účastníka ohrozené.

V konaní samom pri rozhodovaní okresného súdu, ale ani pri rozhodnutí o absencii tejto kumulatívnej podmienky uloženia predbežného opatrenia namietanej sťažovateľkou krajský súd na túto podstatnú náležitosť rozhodnutia v jeho odôvodnení nereagoval. Ústavný súd zistil absenciu adekvátneho zisťovania tejto prvotnej požiadavky svojho rozhodnutia   zo   strany   krajského   súdu,   ktorý   sa   uspokojil   len   s   citovaním   rozhodnutia okresného súdu. Tento postup je z hľadiska ústavnosti zjavne svojvoľný a nastoľuje zjavne neodôvodnený skutkový záver.

Ako   už   bolo   konštatované,   potreba   okamžitej   úpravy   pomerov   medzi   účastníkmi dočasným predbežným opatrením je kumulatívnou požiadavkou na realizáciu predbežného opatrenia   a   nedá   sa   odôvodniť   len   z   abstraktnej   možnosti   sťažovateľa   nakladať s predmetom sporu, ale musí byť aj reálne preukázaná...

Ústavný   súd   zistil,   že   z   konaní   pred   krajským   súdom   (aj   okresným   súdom) nevyplývalo, čoho sa navrhovateľ domáhal vo veci samej (§ 75 ods. 2 druhá veta OSP). Ako už bolo konštatované, uplatnenie námietky porušenia základného práva podľa čl. 46 ústavy je možné len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Požadovaný   výrok   súdu,   ktorým   sa   má   určiť   uzavretie   kúpnej   zmluvy   medzi účastníkmi, sa viaže na predchádzajúcu podmienku, ktorej splnenie nebude možné doložiť z obsahu výroku.

Presný,   určitý   a   zrozumiteľný   žalobný   petit   nie   je   vyjadrením   iba   formálnych náležitostí žaloby, ale je nevyhnutným predpokladom toho,   aby súdne rozhodnutie bolo z materiálneho hľadiska vykonateľné.

To znamená, že pri rozhodovaní o predbežnom opatrení by malo byť všeobecnému súdu zrejmé, že ak žalobný návrh v súčasnej podobe tieto kritériá nespĺňa, nemôže byť podkladom spĺňajúcim zákonné predpoklady stanovené ustanovením § 75 ods. 2 OSP...“

Krajský   súd   na   základe   nálezu   ústavného   súdu   opätovne   prerokoval   odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu č. k. 10 C/154/2007-21 z 3. decembra 2007 o vydaní   predbežného   opatrenia   na   pojednávaní   konanom   21.   januára   2009   za   účasti právnych zástupcov žalobcu a sťažovateľky (žalovanej v konaní), ako aj za účasti právneho zástupcu vedľajšieho účastníka na strane žalovaného – S., B., ktorý ako kupujúci uzavrel 29. novembra 2007 so žalovanou zmluvu o prevode sporných nehnuteľností.

Uznesením   sp. zn.   11 Co/335/2008   z   21. januára 2009   krajský   súd   uznesenie okresného súdu č. k. 10 C/154/2007-21 z 3. decembra 2007 o vydaní predbežného opatrenia opätovne potvrdil. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd okrem iného uviedol:«Odvolací súd po vrátení veci opätovne prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O. s. p. a v súlade s právnym názorom Ústavného súdu, ktorým bol viazaný   (§   56   ods.   6   zák.   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky a konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, § 135 ods. 1 druhá veta O. s. p.), pričom v ďalšom konaní konal aj s vedľajším účastníkom na strane žalovaného S., B... (pôvodne S. B...), ktorý v odvolacom konaní (podaním zo dňa 4. 6. 2008 na č. l. 111) oznámil svoj vstup do tohto konania v postavení vedľajšieho účastníka na strane žalovaného a odôvodnil svoj právny záujem na výsledku tohto konania (podaním zo dňa 7. 8. 2008 na č. l. 121-125),   a to tým,   že   so   žalovaným   uzavrel   kúpnu   zmluvu   zo   16.   7.   2007, predmetom ktorej je prevod vlastníckeho práva k sporným pozemkom..., na základe ktorej podal 12. 12. 2007 návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, avšak katastrálne konanie o uvedenom návrhu bolo prerušené rozhodnutím S. K... z 27. 12. 2007 z dôvodu predbežného opatrenia nariadeného Okresným súdom Košice II... a do katastra nehnuteľností bola dňa 6. 12. 2007 (t. j. ešte pred podaním návrhu na vklad vlastníckeho práva...)   zapísaná   obmedzujúca   poznámka   o   nariadení   predbežného   opatrenia,   pričom katastrálne konanie... dosiaľ nebolo právoplatne skončené...

Odvolací súd na prejednanie odvolania nariadil odvolacie pojednávanie, na ktorom oboznámil obsah zmluvy o budúcej kúpnej zmluve uzavretej medzi účastníkmi zo dňa 27. 2. 2007 (č. l. 9-14) a podania vedľajšieho účastníka zo 4. 6. 2008, 7. 8. 2008, 27. 11. 2008 (č. l. 111, 121-125, 170) a v súlade s ust. § 213 ods. 5 a 6 O. s. p. doplnil dokazovanie oboznámením ďalších listinných dôkazov (predložených vedľajším účastníkom), osobitne oboznámil obsah zmluvy o spolupráci zo 14. 2. 2006 a dodatku k nej zo 16. 7. 2007, zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy zo 16. 7. 2007 uzavretej medzi žalovaným ako predávajúcim a S., B., ako budúcim kupujúcim, kúpnu zmluvu zo dňa 29. 11. 2007 o prevode vlastníckeho práva   k   nehnuteľnostiam...   uzavretú   medzi   žalovaným   ako   predávajúcim   a S.,   B...   ako kupujúcim, rozhodnutie S... a výpis z LV... a napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správne aj keď čiastočne z iných dôvodov...

V prejednávanej veci súd prvého stupňa rozhodol o návrhu žalobcu na nariadenie predbežného opatrenie podľa správnych zák. ustanovení. Aj keď v konaní nepostupoval dôsledne... lebo v potrebnej miere nepreveril vierohodnosť žalobcových tvrdení o potrebe dočasnej úpravy pomerov účastníkov z dôvodu bezprostredne hroziacej ujmy a neskúmal pravdepodobnosť možného ohrozenia výkonu súdneho rozhodnutia, pričom (ako je zrejmé z odôvodnenia napadnutého uznesenia) potrebnosť dočasnej úpravy pomerov účastníkov navrhovaným predbežným opatrením vyvodil len z osvedčenia danosti samotného nároku, dospel na základe vykonaných dôkazov k správnemu záveru, že v danom prípade sú splnené zákonné podmienky pre nariadenie navrhovaného predbežného opatrenia.

Ani skutočnosti uvedené v odvolaní neumožňujú odvolaciemu súdu prijať iný záver, lebo dôkazmi vykonanými v odvolacom konaní bolo preukázané, že predbežné opatrenie v danom prípade bolo nariadené v súlade so zákonom i samotným účelom predbežného opatrenia a malo aj svoj praktický význam.

Žalobca   potrebu   a   nevyhnutnosť   navrhovaného   predbežného   opatrenia   po   začatí konania vo veci samej (o splnenie záväzku zo zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy) odôvodnil skutočnosťami, že za stavu neobmedzeného disponovania s vlastníckym právom žalovaného k sporným nehnuteľnostiam existuje opodstatnená hrozba bezprostrednej ujmy na jeho právach resp. hrozí sťaženie jeho postavenia v konaní vo veci samej, ako aj obava, že   by   výkon   súdneho   rozhodnutia,   vo   veci   samej   bol   ohrozený,   lebo   pri   scudzení nehnuteľností tretej osobe, príp. ich zaťažení, by právny dôvod súdneho konania odpadol, resp.   výkon   rozhodnutia   by   bol   zmarený   alebo   sťažený.   Ak   teda   žalobca   potrebu a naliehavosť   navrhovaného   predbežného   opatrenia   vyvodzoval   aj   z   ohrozenia   svojho postavenia   resp.   právnej   pozície   v konaní   vo   veci   samej,   je   nepochybné,   že predbežné opatrenie   navrhoval   vydať   aj   z   dôvodu   potreby   dočasnej   úpravy   pomerov   účastníkov, nie len pre obavu z ohrozenia prípadného výkonu súdneho rozhodnutia...

Žalobca   osvedčil   danosť   resp.   pravdepodobnosť   svojho   nároku   voči   žalovanému o splnenie   zmluvného   záväzku   –   na   uzavretie   kúpnej   zmluvy,   ktorý   vyplýva   zo   zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi dňa 27. 2. 2007 v písomnej forme (ďalej len „zmluva“), a osvedčil tiež potrebu (naliehavosť) dočasnej úpravy pomerov účastníkov   navrhovaným,   predbežným   opatrením,   ktorá   je   odôvodnená   jednak   hrozbou bezprostrednej   ujmy   na   jeho   právach   v   dôsledku   sťaženia   jeho   právnej   pozície, resp. postavenia v konaní vo veci samej, ale aj opodstatnenou obavou z ohrozenia výkonu budúceho   rozhodnutia,   podloženou   objektívnou   hrozbou,   definitívneho   zániku   možnosti uspokojiť po právoplatnom skončení konania svoj oprávnený nárok.

Podstata zmluvy o uzavretí budúcej zmluvy spočíva v tom, že sa jej subjekty písomne zaväzujú   do   stanovenej   doby   uzatvoriť   určitú   zmluvu,   a   ak   potom   neskôr   jeden   z nich odmieta zmluvu uzavrieť (či už vôbec alebo za dohodnutých podmienok), môže sa druhá zmluvná strana domáhať splnenia zmluvného záväzku žalobou o nahradenie prejavu vôle podľa ust. § 80 písm. b) O. s. p., právoplatný rozsudok potom nahradzuje prehlásenie vôle povinného   účastníka   a   má   za   následok,   že   zmluva   sa   považuje   za   uzavretú   dňom právoplatnosti   tohto   rozsudku.   Právna   úprava,   zmluvy   o   budúcej   zmluve   obsiahnutá v ust. § 289 až 292 Obchodného zákonníky na rozdiel od úpravy v Občianskom zákonníku, nevyžaduje dohodu o podstatných náležitostiach budúcej zmluvy, ale pre platnosť zmluvy o budúcej zmluve (okrem písomnej formy) Obchodný zákonník vyžaduje, aby obsahovala záväzok uzavrieť v určenej dobe budúcu zmluvu a aby bol v nej predmet plnenia budúcej zmluvy určený aspoň všeobecným spôsobom, avšak natoľko určite, aby súd alebo osoba určená v zmluve, mohla na základe žiadosti oprávnenej strany o určenie obsahu zmluvy v zmysle § 290 ods. 2 ObchZ určiť aj jej predmet. Z obsahu zmluvy o budúcej zmluve uzavretej medzi účastníkmi dňa 27. 2. 2007 (č. l. 9-14) vyplýva, že účastníci sa dohodli o podstatných náležitostiach zmluvy, ktoré sú vyžadované ust. § 289 ods. 1 Obchodného zákonníka, t. j. na určitom, predmete budúcej kúpnej zmluvy a určili dobú v ktorej budúca kúpna   zmluva   mala   byť   uzavretá,   takým   spôsobom   (časovým   vymedzením),   že   o   tom nevznikajú žiadne pochybnosti, keďže žalovaný ako predávajúci sa zaviazal vyzvať žalobcu ako kupujúceho na uzavretie kúpnej zmluvy, predložiť mu návrh kúpnej zmluvy a odpredať nehnuteľnosti... najneskôr do 5 pracovných dní od právoplatnosti vkladu vlastníckeho práva [čl. II bod a) zmluvy], a žalobca oko kupujúci sa zaviazal, odkúpiť pozemok so všetkými súčasťami od žalovaného do 10 pracovných dní odo dňa doručenia návrhu kúpnej zmluvy a výzvy   na   uzavretie   kúpnej   zmluvy.   V   konaní   nebolo   sporné,   že   žalovaný   nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam kúpnou zmluvou uzavretou... dňa 6. 9. 2007, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol právoplatne povolený 17. 9. 2007... pričom svoj zmluvný záväzok (ako zaviazaná strana) v dohodnutej lehote (t. j. do 24. 9. 2007) nesplnil, preto žalobca ako oprávnená, strana má právo, domáhať sa voči žalovanému splnenia   zmluvnej   povinnosti   v   súdnom   konaní   žalobou   o   nahradenie   vyhlásenia   vôle a žiadať, aby obsah zmluvy určil súd (§ 290 ods. 2 ObchZ). Za tohto stavu, vzhľadom na takto   vymedzený   obsah   práv   a   povinností   v   zmluve,   sú   osvedčené   aspoň   základné skutočnosti   potrebné   pre   záver   o   pravdepodobnosti   nároku,   ktorému   sa   má   poskytnúť predbežná ochrana a ktorý je predmetom konania vo veci samej.

Odvolací súd mal preukázanú (nielen osvedčenú) aj druhú (kumulatívnu) podmienku pre   nariadenie   predbežného   opatrenia,   a   to   potrebu   a   naliehavosť   dočasnej   úpravy pomerov   účastníkov   navrhovaným   predbežným   opatrením,   ktorá   je   odôvodnená predovšetkým   existenciou   objektívnej   hrozby   bezprostrednej   ujmy   na   právach   žalobcu v dôsledku sťaženia jeho právnej pozície, resp. hmotnoprávneho postavenia v konaní vo veci samej, ako aj opodstatnenou obavou z ohrozenia výkonu budúceho rozhodnutia. Táto bezprostredná hrozba ujmy na právach žalobcu, ako aj opodstatnenosť obavy, že by výkon súdneho   rozhodnutia   bol   ohrozený,   bola   v   danom   prípade   mimo   všetkých   pochybností aj reálne preukázaná listinnými dôkazmi predloženými vedľajším účastníkom S., s. r. o., so sídlom   B...   (pôvodne   S. B...),   z   ktorých   vyplynulo,   že   žalovaný   so   spornými nehnuteľnosťami nakladal, keď dňa 16. 7. 2007 uzavrel ako budúci predávajúci so S., B., ako   budúcim   kupujúcim   zmluvu   o   uzavretí   budúcej   zmluvy   podľa   §   50a   OZ,   ktorej predmetom boli nehnuteľnosti... pričom dňa 29. 11. 2007, (t. j. po začatí konania vo veci samej)   uzavrel   s   vedľajším   účastníkom   kúpnu   zmluvu   o   prevode   predmetných nehnuteľností... a ako výlučný vlastník uvedené nehnuteľnosti odpredal... Rozhodnutím S. K... z 27. 12. 2007 bolo preukázané, že konanie o vklade uvedenej zmluvy do katastra nehnuteľností   je prerušené   z   dôvodu   zápisu   obmedzujúcej   poznámky   o   nariadení predbežného   opatrenia...   a   žalovaný   je   doposiaľ   zapísaný   ako,   výlučný   vlastník nehnuteľností...

Za   týchto   okolností   nariadeným   predbežným   opatrením   do   doby   právoplatného skončenia vo, veci samej, sa umožní, aby sa v tomto konaní pokračovalo bez ďalšieho porušovania alebo ohrozovania práva (o ochranu ktorého žalobca žiada v konaní vo veci samej) a zabráni sa sťaženiu právnej pozície žalobcu v konaní, resp. vzniku takej situácie, ktorá by negatívne ovplyvnila jeho procesné i hmotnoprávne postavenie v konaní do tej miery, že by sa mu už neoplatilo uchádzať o konečnú súdnu ochranu, lebo ak by kúpna zmluva   zo   dňa   29.   11.   2007,   ktorou   žalovaný   ako   predávajúci   previedol   sporné nehnuteľnosti   na   vedľajšieho   účastníka,   nadobudla   právne   účinky,   žalovaný   by   mohol v konaní   namietať   (pravdepodobne   by   aj   tak   urobil)   zánik   svojho   zmluvného   záväzku z dôvodu dodatočnej nemožnosti plnenia, a v takej procesnej situácii možno dôvodné – predpokladať,   že   žaloba   by   nebola   úspešná   a   musela   by   byť   už   len   z   tohto   dôvodu zamietnutá. V prípade úspechu žalobcu v konaní vo veci samej by bol reálne ohrozený výkon rozsudku (na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že u rozsudkov tohto typu, ktorými   sa   ukladá prehlásenie   vôle,   nemožno hovoriť   o   vykonateľnosti   v pravom   slova zmysle,   keďže   účinkom   takého   rozsudku   je   nahradenie   prehlásenia   vôle   povinného účastníka   bez   ďalšieho   s   tým   následkom,   že   zmluva   sa   považuje   za   uzavretú   dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku), lebo1 ak by predbežné opatrenie nebolo nariadené a   v   katastrálnom   konaní   by   bolo   právoplatne   rozhodnuté   o   vklade   vlastníckeho   práva k predmetným   nehnuteľnostiam   v   prospech   vedľajšieho   účastníka   (kupujúci   nadobúda vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vkladom do katastra nehnuteľností a právne účinky vkladu vznikajú ha základe právoplatného rozhodnutia správy katastra o jeho povolení – § 47   ods.   1   OZ,   §   28   a   nasl.   zák.   č.   162/1995   Z.   z.   o   katastri   nehnuteľností   v   znení neskorších   predpisov),   znamenalo   by   to   definitívny   zánik   možnosti   žalobcu   uspokojiť po právoplatnom skončení konania svoj (pravdepodobne) oprávnený nárok.

Vzhľadom   na   uvedené   je   nepochybné,   že   dočasná   úprava   pomerov   účastníkov navrhovaným (a nariadeným) predbežným opatrením je naliehavá a potrebná.

Odvolacie námietky žalovaného a vedľajšieho účastníka (prednesené zást. účastníkov na odvolacom pojednávaní 21. 1. 2009), že návrh na nariadenie predbežného opatrenia nemá náležitosti podľa § 75 ods. 2 O. s. p., lebo nie je z neho zrejmé, čoho sa žalobca domáha žalobou vo veci samej a že žalobný petit je neurčitý, nezrozumiteľný a nejasný, a prelo je nevykonateľný, predovšetkým z toho dôvodu,   že nie je formulovaný v súlade s ust. § 290 ods. 2 ObchZ v spojení s ust. § 161 ods. 3 O. s. p. ako žaloba na nahradenie prejavu   vôle,   ani   v   súlade   s   dohodnutými   zmluvnými   podmienkami   a   žalobca,   sa   ním domáha nároku, ktorý podľa práva ani nemá, teda splnenia takej povinnosti, ku ktorej sa žalovaný   zmluvne   nezaviazal,   sú   neopodstatnené.   Z   obsahu   návrhu   na   nariadenie predbežného opatrenia i žaloby vo veci samej, ktoré žalobca podal na súde 12. 11. 2007, totiž nepochybne vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou vo veci samej domáha splnenia zmluvného záväzku zo zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi 27.   2.   2007   (jej   kópiu   k   žalobe   pripojil)   na   tom   skutkovom   základe,   že   žalovaný ako zo zmluvy zaviazaná strana odmieta splniť svoj zmluvný záväzok uzavrieť s ním kúpnu zmluvu a odpredať mu nehnuteľnosti... Aj z návrhu výroku rozsudku – tzv. žalobného petitu je zrejmé, čoho sa žalobca domáha a na akom skutkovom základe, t. j. aká konkrétna povinnosť má byť žalovanému uložená (vyplývajúca z uzavretej zmluvy) alebo v druhej časti petitu sa žalobca domáha splnenia zmluvnej povinnosti žalovaného návrhom na určenie, že medzi   účastníkmi   sa   uzatvára   kúpna   zmluva   s   určitým   obsahom,   ktorá   sa   má   stať súčasťou   rozsudku,   pričom   návrh   kúpnej   zmluvy   (podpísaný   žalobcom)   je   pripojený k žalobe. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobný návrh je formulovaný v súlade s ust. § 161 ods. 3 O. s. p., ako aj so samotným znením ust. §-290 ods. 2 prvá veta ObchZ, podľa ktorého   ak   zaviazaná   strana   nesplní   záväzok   uzavrieť   zmluvu   podľa   odseku   1,   môže oprávnená strana požadovať, aby obsah zmluvy určil súd alebo osoba určená v zmluve, alebo môže požadovať náhradu škody spôsobenej jej porušením záväzku uzavrieť zmluvu. Treba uviesť, že Obchodný zákonník, na rozdiel od Občianskeho zákonníka (ust. § 50a), zvolil inú právnu úpravu, podľa ktorej oprávnená osoba môže požadovať, aby súd určil obsah zmluvy, príp. sa môže oprávnená osoba namiesto určenia obsahu zmluvy domáhať náhrady   škody.   Vzhľadom   na   túto   rozdielnosť   právnych   úprav   je   zrejmé,   že   ObchZ neumožňuje žalovať „len“ o prehlásenie vôle (t. j. domáhať sa uzavretia zmluvy postupom predpokladaným ust.   §   161   ods.   3   O.   s.   p.   s formuláciou   petitu   ako v prípade žaloby v zmysle   ust.   §   50a   OZ   –   o   uloženie   povinnosti   uzavrieť   zmluvu   určitého   obsahu, príp. o nahradenie prejavu vôle žalovaného na uzavretie zmluvy), preto v prípade žaloby o prehlásenie vôle podľa ObchZ (vzhľadom na znenie ust. § 290 ods. 2) bude prichádzať do úvahy   výrok,   ktorým   súd   určí,   že   medzi   žalobcom   a   žalovaným   sa   uzaviera   zmluva určitého znenia (obsahu) – aj v tomto prípade však, pôjde o žalobu na plnenie podľa § 50 písm. b) O. s. p.

K námietke, žalovaného a vedľajšieho účastníka o neurčitosti a nevykonateľnosti žalobného návrhu odvolací súd poukazuje na ustálenú súdnu prax a rozsiahlu judikatúru Najvyššieho súdu SR k otázkam náležitostí žalobného návrhu (petitu), v ktorej Najvyšší súd SR   o.   i.   vyjadril   právny   názor,   že   ust.   §   79   ods.   1   druhá   veta   O.   s.   p.   neukladá navrhovateľovi povinnosť formulovať návrh rozsudku, ale iba požiadavku, aby z návrhu na začatie   konania   bolo   zjavné,   čoho   sa   navrhovateľ   domáha,   preto   stačí,   aby   určite a zrozumiteľne   označil   spôsob   určenia   právneho   vzťahu,   práva   a   jemu   zodpovedajúcej povinnosti, ktorá má byť rozhodnutím súdu uložená odporcovi, pričom túto požiadavku nemožno vykladať tak, že by navrhovateľ bol povinný urobiť návrh znenia výroku rozsudku súdu,   lebo   iba   súd   rozhoduje   o   tom,   ako   bude   formulovaný   výrok   jeho   rozhodnutia (pri formulácii svojho výroku však samozrejme musí dbať na to, aby z obsahového hľadiska, vyjadroval   to,   čoho   sa   žalobca   žalobou   domáhal).   Preto   súd   prípadným návrhom navrhovateľa na znenie výroku rozhodnutia nieje viazaný a neporuší ust. § 155 ods. 1 O. s. p., alebo iné zákonné ustanovenie, ak použitím iných výrazov vyjadri vo svojom, výroku rovnaké práva povinnosti, ktorých sa navrhovateľ domáha (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 8/2005, publikovaný Zo súdnej praxe pod č. 56/2005).

Žalobný   návrh   nemožno   považovať   za   neurčitý   len   preto,   že   nie   je   v   súlade so zmluvným   dojednaním   účastníkov,   príp.,   že   ním   žalobca   navrhuje   uloženie   takej povinnosti   žalovanému,   ktorá   nevyplýva   zo   zmluvy   alebo   z   platného   práva   (ako, sa nesprávne domnieva žalovaný), a ani z toho dôvodu, že žalobnému návrhu alebo jeho časti nebude možné vyhovieť preto, že nie je v súlade s hmotným právom alebo ak jednotlivé časti petitu nemôžu popri sebe obstáť, pretože sa vylučujú, lebo všetky tieto otázky súvisia s posúdením dôvodnosti žaloby z hľadiska hmotného práva ako aj s posúdením či účastníci sú vecne legitimovanými subjektami (aktívne alebo pasívne), teda či v právnom vzťahu žalobca je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia a žalovaný je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti,   o   ktoré   v   konaní   ide.   Tieto   otázky   budú   posúdené   v   konaní   vo   veci   samej a nemožno ich riešiť v konaní o predbežnom opatrení, keďže by to znamenalo neprípustné prejudikovanie konečného výsledku sporu. Z rovnakých dôvodov v tomto konaní nebolo možné prihliadnuť ani na námietky žalovaného, týkajúce sa platnosti zmluvy o budúcej zmluve   uzavretej   dňa   27.   2.   2007   a   (ne)existencie   jeho   zmluvného   záväzku   z   dôvodov uvedených   v   odvolaní.   Pri   rozhodovaní   o   predbežnom   opatrení   totiž   nejde   o   konečné vyriešenie   sporu   z   hľadiska   hmotného   práva,   lebo   predbežné   opatrenie   je   rozhodnutím procesnej povahy, ktorým sa žiaden nárok nepriznáva, ani sa nedeklaruje, či tu právo alebo povinnosť je alebo nie je, preto samotný nárok v tomto konaní nemusí byť nepochybne preukázaný.

Tvrdenie   žalovaného,   že   vydaním   predbežného   opatrenia   dochádza   k   vážnemu zásahu do jeho vlastníckeho práva k majetku, nie je pravdivé. Obmedzenie dispozičného oprávnenia   žalovaného   s   nehnuteľným   majetkom   nariadeným   predbežným   opatrením je predbežnou   „sankciou“   za   pravdepodobné   porušenie   právnej   povinnosti   žalovaným, je plne v súlade s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, lebo ním nedochádza k zásahu do vlastníckych práv žalovaného nad nevyhnutnú mieru a zásah je primeraný žalobcom osvedčenému   porušeniu   jeho práv   v právom chránených   záujmov.   Predbežné   opatrenie upravuje   pomery   účastníkov   len   dočasne,   jeho   trvanie,   je   obmedzené   do   doby právoplatného   skončenia   konania   vo   veci   samej   a   nevytvorí   sa   ním   nenávratný (nenapraviteľný)   stav   v   právnych   vzťahoch   medzi   účastníkmi,   lebo   žalovaný   v   prípade úspechu v konaní vo veci samej bude mať možnosť plne realizovať svoje vlastnícke právo k predmetným   nehnuteľnostiam   a   nakladať   s   predmetom   svojho   vlastníctva   v   medziach zákona.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne.»

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až čl. 42 a čl. 44 až čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia najmä právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam vyplývajúcim z relevantných zákonných procesných predpisov (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú.

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi konania   sa   táto   ochrana   dostane   v   zákonom   predpokladanej   kvalite,   pričom   výklad a používanie   zákonných   ustanovení   príslušných   procesných   predpisov   musí   v   celom rozsahu rešpektovať jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru.

Všeobecný súd musí teda vykladať a používať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru tak, aby zabezpečil spravodlivú rovnováhu pri ochrane práv a oprávnených záujmov všetkých účastníkov konania (§ 1 OSP).

Podľa   §   102   ods.   1   OSP   ak   treba   po   začatí   konania   dočasne   upraviť   pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz.

Podľa   §   75   ods.   2   OSP   návrh   má   okrem   náležitostí   návrhu   podľa   §   79   ods.   1 obsahovať   opísanie   rozhodujúcich   skutočností   odôvodňujúcich   vydanie   predbežného opatrenia, uvedenie podmienok dôvodnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, a odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. Z návrhu musí byť zrejmé, čoho sa mieni navrhovateľ domáhať návrhom vo veci samej.

Predmetom konania pred ústavný súdom je tvrdenie sťažovateľky, že súdy konajúce o jej obchodnej veci (sťažnosť smeruje konkrétne proti krajskému súdu, ktorý konal ako súd poslednej inštancie) vydaním predbežného opatrenia porušili jej základné práva a slobody zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v civilných veciach (vrátane   obchodných   sporov)   patrí   v   rozsahu   ustanovenom   zákonnými   predpismi do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto neposudzuje správnosť   skutkových   a   právnych   názorov   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   v   konkrétnom   prípade   viedli   k   rozhodnutiu   (obdobne napr. III. ÚS 78/07).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody (mutatis   mutandis   I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02,   III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

Predbežné   opatrenie   predstavuje   procesný   zabezpečovací   prostriedok   dočasného a provizórneho charakteru, ktorého účelom je zaistiť podmienky na poskytnutie reálnej, účinnej   a   efektívnej   súdnej   ochrany   účastníkom   konania,   najmä   z   hľadiska   zaručenia nerušeného rozhodovania vo veci samej.

Rozhodovanie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia v občianskom súdnom konaní preto možno považovať za integrálnu súčasť základného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ústavy (obdobne napr. I. ÚS 46/00, III. ÚS 44/04, III. ÚS 298/08).

Podľa § 102 ods. 1 OSP platí, že ak je po začatí konania potrebné dočasne upraviť pomery účastníkov, súd na základe návrhu neodkladne vydá predbežné opatrenie. Pritom primerane   aplikuje   kritériá   vyplývajúce   z   ustanovení   §   75   až §   77   OSP.   Dokazovanie vykonáva   iba   v   limitovanom   rozsahu,   a   to   prostriedkami   a   spôsobom   (procesným postupom) primeranými dosiahnutiu účelu predbežného opatrenia. Nejde   o dokazovanie vyžadované z hľadiska rozsahu a spôsobu v základnom konaní. Jeho predmetom je zistenie skutočností   nevyhnutných   pre   záver   o   splnení   zákonných   podmienok   na   nariadenie predbežného   opatrenia   spočívajúcich   predovšetkým   v   osvedčení   uplatňovaného   nároku a v existencii   skutočností   odôvodňujúcich   záver   o   potrebe   dočasnej   úpravy   pomerov účastníkov konania v záujme zabránenia vzniku alebo zväčšovaniu škody, inej ujmy alebo zhoršovania právnej pozície navrhovateľa s ohľadom na zabezpečenie účelu občianskeho súdneho konania tak, aby sa dotknutému účastníkovi konania, ktorý vydanie predbežného opatrenia   navrhol,   ešte   oplatilo   zmysluplne uchádzať   o   konečnú   súdnu   ochranu   (súdne rozhodnutie vo veci samej).

Zatiaľ čo po preskúmaní pôvodného rozhodnutia krajského súdu v predmetnej veci (uznesenia krajského súdu sp. zn. 11 Co/49/2008 z 12. marca 2008) ústavný súd v náleze sp. zn.   III. ÚS 298/08   z   18. novembra 2008   konštatoval   absenciu   relevantných a dostatočných dôvodov opodstatňujúcich záver o splnení zákonnej podmienky spočívajúcej v   potrebe   dočasne   upraviť   pomery   účastníkov   konania,   následné   (v   súčasnosti sťažovateľkou napádané) uznesenie krajského súdu č. k. 11 Co/335/2008-217 z 21. januára 2009 je v tomto smere založené na konkrétnych dôvodoch opierajúcich sa o konkrétne skutkové   okolnosti   zistené   doplnením   dokazovania   zo   strany   krajského   súdu   v   rámci opätovného prerokovania veci   po zrušení uznesenia sp.   zn. 11 Co/49/2008 z 12.   marca 2008.

Po   doplnení   dokazovania   krajským   súdom   bolo   preukázané,   že   sťažovateľka ako žalovaná v konaní o nárokoch zo zmluvy o budúcej zmluve uzavretej 27. februára 2007 so   žalobcom   (v   postavení   budúceho   kupujúceho)   uzatvorila   (29.   novembra   2007) bezprostredne po začatí konania (12. novembra 2007) s tretím subjektom kúpnopredajnú zmluvu o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré mali byť v zmysle zmluvy o budúcej zmluve 27. februára 2007 predmetom budúcej kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a sťažovateľkou.

Žalobca na základe uvedeného právneho titulu (zmluvy o budúcej zmluve uzavretej 27. februára 2007) uplatňuje právo na kúpu dotknutých nehnuteľností. Na základe týchto skutočností   dospel   krajský   súd   k   záveru,   že   prípadný   prevod   vlastníctva   dotknutých nehnuteľností sťažovateľkou na tretí subjekt by vytvoril právny stav, ktorý by podstatne sťažil právne postavenie žalobcu vzhľadom na predmet a účel konania v danej veci.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   uvedený   záver   krajského   súdu   ani skutkové   zistenia, na ktorých je založený, nemožno v tomto prípade kvalifikovať ako zjavne nepodložené, arbitrárne alebo nezlučiteľné s relevantnou zákonnou a ústavnou právnou úpravou vrátane tej časti odôvodnenia, ktorá sa týka aplikácie ustanovenia § 75 ods. 7 OSP z hľadiska časovej pôsobnosti (pozri s. 9 uznesenia krajského súdu).

Skutkové zistenia krajského súdu vyplývajú z obsahu tvrdení vedľajšieho účastníka konania,   ako   aj   z   obsahu   relevantných   listín   predložených   krajskému   súdu   v   konaní. Vzhľadom na povahu a účel predbežného opatrenia, ako aj na právnu úpravu obsiahnutú v § 74 a nasl. a § 102 OSP možno skutočnosti zistené krajským súdom rozumne posúdiť ako stav, keď je potrebné dočasne upraviť pomery účastníkov konania. Žalobca uplatňuje v konaní   práva   záväzkového   (obligačného)   charakteru,   ktoré   bez   ohľadu   na   výsledok konania (čo sa týka ich oprávnenosti) zaväzujú výlučne účastníkov záväzkového právneho vzťahu a na rozdiel od vecných práv nepôsobia erga omnes, teda nezaväzujú tretie subjekty ani v prípade nadobudnutia dotknutých nehnuteľnosti od sťažovateľky.

Prevodom vlastníctva dotknutých nehnuteľností v prospech tretieho subjektu by tak sťažovateľka vytvorila právny stav, v rámci ktorého by došlo k podstatnému zhoršeniu právnej   pozície   žalobcu   vzhľadom   na   zásadné   sťaženie   dosiahnutia   účelu   občianskeho súdneho   konania   v   danej   veci,   pokiaľ   ide   o   poskytnutie   súdnej   ochrany   právam, zo záväzkového   právneho   vzťahu,   v   rámci   ktorého   sa   žalobca   domáha   naplnenia   účelu uzavretej   zmluvy   o   budúcej   zmluve,   t.   j.   uzavretia   kúpnopredajnej   zmluvy   o   prevode vlastníctva k dotknutým nehnuteľnostiam.

Námietky sťažovateľky, že žalobca disponuje v záujme ochrany svojho právneho postavenia   aj   ďalšími   právnymi   prostriedkami   (žalobou   o   náhradu   škody,   možnosťou napadnúť   právne   účinky   prevodu   vlastníctva   dotknutých   nehnuteľností   na   tretí   subjekt a pod.), už uvedený právny záver nespochybňuje. Žalobca by totiž využitím uvedených právnych prostriedkov uplatňoval obsahovo iné práva ako sú práva, ktoré sú predmetom konania, v rámci ktorého bolo dočasné opatrenie vydané, a tieto prostriedky   by zjavne neboli spôsobilé zaistiť poskytnutie reálnej, účinnej a efektívnej súdnej ochrany priamo v označenom prebiehajúcom konaní.

Ústavný   súd   však   v   náleze sp.   zn.   III.   ÚS   298/08   z   18.   novembra   2008   taktiež konštatoval,   že   z   konaní   pred   krajským   súdom   (aj   okresným   súdom)   nevyplývalo, čoho sa žalobca vo veci samej domáhal (§ 75 ods. 2 druhá veta OSP). Požadovaný výrok súdu,   ktorým   sa   má   určiť   uzavretie   kúpnej   zmluvy   medzi   účastníkmi,   sa   viaže na predchádzajúcu   podmienku,   ktorej   splnenie   nebude   možné   doložiť   z   obsahu   výroku súdneho rozhodnutia.

Presný,   určitý   a   zrozumiteľný   žalobný   petit   nie   je   vyjadrením   iba   formálnych náležitostí žaloby, ale je nevyhnutným predpokladom toho, aby súdne rozhodnutie bolo z materiálneho hľadiska vykonateľné.

To znamená, že pri rozhodovaní o predbežnom opatrení by malo byť všeobecnému súdu   zrejmé,   že   ak   žalobný   návrh   v   súčasnej   podobe   tieto   kritériá   nespĺňa,   nemôže byť podkladom spĺňajúcim zákonné predpoklady ustanovené ustanovením § 75 ods. 2 OSP.

Ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 298/08 z 18. novembra 2008 zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 11 Co/49/2008 z 12. marca 2008 a prikázal mu vo veci znovu konať a   rozhodnúť z dôvodu,   že označeným rozhodnutím   krajský   súd   porušil   základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V odôvodnení nálezu z 18. novembra 2008 ústavný súd okrem iného uviedol, že v ďalšom priebehu konania bude úlohou krajského súdu skúmať, či rozhodnutie okresného súdu spĺňa všetky   náležitosti   požadované ustanovením   § 74 a nasl.   OSP pre vydanie   predbežného opatrenia.

V uznesení č. k. 11 Co/335/2008-217 z 21. januára 2009 krajský súd konštatoval súlad žalobného návrhu s § 161 ods.   3 OSP a § 290 ods. 2 prvou   vetou Obchodného zákonníka poukážuc na odchylnú právnu úpravu zmluvy o budúcej zmluve podľa § 50a Občianskeho zákonníka v porovnaní s § 289 až § 292 Obchodného zákonníka (Zmluva o uzavretí budúcej zmluvy) s tým, že právna úprava obsiahnutá v Obchodnom zákonníku pripúšťa «... výrok, ktorým súd „určí, že medzi žalobcom a žalovaným sa uzaviera zmluva určitého znenia (obsahu)“ – aj v tomto prípade však pôjde o žalobu na plnenie podľa § 80 písm.   b) O.   s. p.». Krajský súd uviedol   že, „... § 79 ods. 1 druhá veta OSP neukladá navrhovateľovi povinnosť formulovať návrh rozsudku, ale iba požiadavku, aby z návrhu na začatie   konania   bolo   zjavné,   čoho   sa   navrhovateľ   domáha,   preto   stačí,   aby   určite a zrozumiteľne   označil   spôsob   určenia   právneho   vzťahu,   práva   a   jemu   zodpovedajúcej povinnosti, ktorá má byť rozhodnutím súdu uložená odporcovi, pričom túto požiadavku nemožno vykladať tak, že by navrhovateľ bol povinný urobiť návrh znenia výroku rozsudku súdu   lebo   iba   súd   rozhoduje   o   tom,   ako   bude   formulovaný   výrok   jeho   rozhodnutia (pri formulácii svojho výroku však samozrejme musí dbať na to, aby z obsahového hľadiska, vyjadroval to, čoho sa žalobca žalobou domáhal). Preto súd neporuší § 155 ods. 1 OSP, alebo   iné   zákonné   ustanovenie,   ak   použitím   iných   výrazov   vyjadrí   vo   svojom,   výroku rovnaké práva povinnosti, ktorých sa navrhovateľ domáha...

Žalobný   návrh   nemožno   považovať   za   neurčitý   len   preto,   že   nie   je   v   súlade so zmluvným   dojednaním   účastníkov,   príp.,   že   ním   žalobca   navrhuje   uloženie   takej povinnosti žalovanému, ktorá nevyplýva zo zmluvy alebo z platného práva... a ani z toho dôvodu, že žalobnému návrhu alebo jeho časti nebude možné vyhovieť preto, že nie je v súlade s hmotným právom alebo ak jednotlivé časti petitu nemôžu popri sebe obstáť, pretože   sa   vylučujú,   lebo   všetky   tieto   otázky   súvisia   s   posúdením   dôvodnosti   žaloby z hľadiska   hmotného   práva   ako   aj   s   posúdením   či   účastníci   sú   vecne   legitimovanými subjektami   (aktívne   alebo   pasívne),   teda   či   v   právnom   vzťahu   žalobca   je   nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia a žalovaný je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktoré v konaní ide. Tieto otázky budú posúdené v konaní vo veci samej a nemožno ich riešiť v konaní   o   predbežnom   opatrení,   keďže   by   to   znamenalo   neprípustné   prejudikovanie konečného výsledku sporu...“

Ústavný   súd   nepovažuje   tieto   dôvody   za   dostatočné   a   zlučiteľné   s   ústavnou požiadavkou náležitého odôvodnenia súdneho rozhodnutia z hľadiska toho, čo malo byť predmetom   skúmania krajského   súdu   po   zrušení   jeho   uznesenia   sp.   zn.   11   Co/49/2008 z 12. marca 2008.

Ústavný   súd   v   odôvodnení   nálezu   sp.   zn.   III.   ÚS   298/08   z   18.   novembra   2008 neuložil   krajskému   súdu   posudzovať   otázky   vecnej   aktívnej   alebo   pasívnej   legitimácie či dôvodnosť žaloby z hľadiska hmotného práva.

Výhrady ústavného súdu sa týkali posúdenia otázky, či z hľadiska žalobného návrhu možno v danom prípade konštatovať súlad spôsobu, akým sa žalobca domáhal ochrany uplatňovaných   práv   s   podmienkami   vyplývajúcimi   z   ustanovení   zákonného   procesného predpisu – Občianskeho súdneho poriadku.

Je nepochybné, že súd môže obsah výroku vyjadriť inými výrazovými prostriedkami než   tými,   ktoré   použil   pri   formulácii   petitu   žaloby   účastník   konania,   avšak   musí, ako to pripúšťa aj krajský súd, dbať na to, aby z obsahového hľadiska vyjadril to, čoho sa žalobca žalobou domáhal (rovnaké práva a povinnosti).

Bez ohľadu na to, či súd svojím rozhodnutím nahrádza vyhlásenie vôle účastníka zmluvy   o   budúcej   zmluve,   ktorá   musí   byť   vzhľadom   na   právnu   úpravu   určite a zrozumiteľne   prejavená   v   rozsahu   podstatných   náležitostí   zamýšľanej   zmluvy už v samotnej   zmluve   o   budúcej   zmluve   (§   50a   Občianskeho   zákonníka),   alebo   môže určením   obsahu   zmluvy   na   základe   návrhu   žalobcu   vyhlásenie   vôle   účastníka   zmluvy o budúcej zmluve aj doplniť (§ 289 ods. 1 a § 292 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka), výrok, ktorým súd „určí, že medzi žalobcom a žalovaným sa uzaviera zmluva určitého znenia (obsahu)“, je stále rozhodnutím v zmysle § 161 ods. 3 OSP, keďže sa ním ukladá vyhlásenie vôle toho účastníka zmluvného vzťahu založeného zmluvou o budúcej zmluve, ktorý odmietol splniť túto svoju právnu povinnosť v súvislosti s uzavretím zamýšľanej zmluvy, pričom rozsudok súdu nahrádza toto vyhlásenie.

Uvedenú   skutočnosť   v   konečnom   dôsledku   pripustil   aj   krajský   súd,   keď v odôvodnení uznesenia č. k. 11 Co/335/2008-217 z 21. januára 2009 uviedol: „... Podstata zmluvy   o   uzavretí   budúcej   zmluvy   spočíva   v   tom,   že   sa   jej   subjekty   písomne   zaväzujú do stanovenej doby uzatvoriť určitú zmluvu, a ak potom neskôr jeden z nich odmieta zmluvu uzavrieť (či už vôbec alebo za dohodnutých podmienok), môže sa druhá zmluvná strana domáhať splnenia zmluvného záväzku žalobou o nahradenie prejavu vôle podľa ust. § 80 písm.   b)   O.   s.   p.,   právoplatný   rozsudok   potom   nahradzuje   prehlásenie   vôle   povinného účastníka a má za následok, že zmluva sa považuje za uzavretú dňom právoplatnosti tohto rozsudku.   Právna   úprava,   zmluvy   o   budúcej   zmluve   obsiahnutá   v   ust.   §   289   až   292 Obchodného zákonníky na rozdiel od úpravy v Občianskom zákonníku, nevyžaduje dohodu o podstatných náležitostiach budúcej zmluvy, ale pre platnosť zmluvy o budúcej zmluve (okrem písomnej formy) Obchodný zákonník vyžaduje, aby obsahovala záväzok uzavrieť v určenej dobe budúcu zmluvu a aby bol v nej predmet plnenia budúcej zmluvy určený aspoň všeobecným spôsobom, avšak natoľko určite, aby súd alebo osoba určená v zmluve, mohla na základe žiadosti oprávnenej strany o určenie obsahu zmluvy v zmysle § 290 ods. 2 ObchZ určiť aj jej predmet. Z obsahu zmluvy o budúcej zmluve uzavretej medzi účastníkmi dňa 27. 2. 2007... vyplýva, že účastníci sa dohodli o podstatných náležitostiach zmluvy, ktoré sú vyžadované ust. § 289 ods. 1 Obchodného zákonníka, t. j. na určitom, predmete budúcej kúpnej zmluvy a určili dobú v ktorej budúca kúpna zmluva mala byť uzavretá, takým spôsobom (časovým vymedzením), že o tom nevznikajú žiadne pochybnosti... preto žalobca ako oprávnená, strana má právo, domáhať sa voči žalovanému splnenia zmluvnej povinnosti v súdnom konaní žalobou o nahradenie vyhlásenia vôle a žiadať, aby obsah zmluvy určil súd (§ 290 ods. 2 ObchZ).“

Podľa § 161 ods. 3 OSP právoplatné rozsudky ukladajúce vyhlásenie vôle nahradzujú toto vyhlásenie.

Účinky rozsudku ukladajúceho vyhlásenie vôle nastávajú zo zákona a nahradzujú toto vyhlásenie dňom právoplatnosti takéhoto rozsudku. Žalobca sa však v predmetnom konaní domáha, aby účinky rozsudku okresného súdu ukladajúceho vyhlásenie vôle boli podmienené splnením odkladacej podmienky, s čím sa krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia   nevysporiadal.   Žalobný   návrh   v   tomto   smere   nie   je   formulovaný   ani   ako alternatívny, ani ako eventuálny.

Žalobný   návrh   je   podkladom   pre   rozhodnutie   súdu   vo   veci   samej   a   jeho   obsah z ktorého bude rozhodnutie súdu vychádzať, musí umožňovať nastúpenie právnych účinkov výroku súdneho rozhodnutia v súlade s § 161 ods. 3 OSP, t. j. nahradenie prejavu vôle účastníka zmluvného vzťahu, a to ku dňu právoplatnosti rozsudku.

Za   daných   okolností   odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu   č. k. 11 Co/335/2008-217   z   21.   januára   2009   nezodpovedá   ústavnej   požiadavke   náležitého odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia,   pretože   sa   v ňom   krajský   súd   nevysporiadal   s posúdením otázky, či sa žalobca domáha ochrany práv uplatňovaných v konaní v súlade so zákonom ustanovenými procesnými podmienkami vyplývajúcimi z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Posúdenie uvedenej otázky má pritom podstatný význam pre záver o splnení   podmienok   na   zásah   do   právneho   postavenia   účastníkov   konania   formou predbežného opatrenia, keďže spôsob, akým sa účastník konania domáha súdnej ochrany svojich práv, musí byť z procesného hľadiska spôsobilý viesť k naplneniu účelu súdneho konania, pretože zabezpečenie jeho naplnenia je zároveň účelom a zmyslom prípadného vydania   predbežného   opatrenia.   Pokiaľ   táto   podmienka   nie   je   splnená   (napr.   kvôli neadekvátnej formulácii petitu žaloby, ktorým účastník sporového konania vymedzuje jeho samotný   predmet   a   obsah),   nemožno   bez   ďalšieho   k   zásahu   do   právneho   postavenia účastníkov konania formou predbežného opatrenia pristúpiť.

Na základe týchto významných skutočností ústavný súd konštatoval, že krajský súd uznesením   č.   k.   11 Co/335/2008-217   z   21. januára 2009   porušil   základné   právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a ustanovenia § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak ústavný súd zistí porušenie základných práv a slobôd rozhodnutím všeobecného súdu, takéto rozhodnutie zruší.

Ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   (bod   1   výroku nálezu), preto aj napadnuté uznesenie zrušil a prikázal krajskému súdu vo veci znovu konať a rozhodnúť (bod 2 výroku nálezu).

Úlohou   krajského   súdu   v   ďalšom   priebehu   konania   bude   zaoberať   sa   otázkou, či rozhodnutie okresného súdu spĺňa všetky náležitosti požadované § 102 OSP v spojení s § 75 a nasl. OSP pre vydanie predbežného opatrenia, t. j. či sa žalobca domáha súdnej ochrany v súlade s podmienkami ustanovenými zákonom, predovšetkým z hľadiska určitosti prejavu vôle, vyhlásenie ktorej má byť nahradené súdnym rozhodnutím a ktorým má byť zároveň určený obsah zmluvy, a taktiež z hľadiska zlučiteľnosti žalobného návrhu s § 161 ods.   3   OSP.   Povinnosťou   krajského   súdu   bude   zároveň   svoje   závery   v   tomto   smere dostatočne odôvodniť v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka   žiadala   taktiež   priznanie   trov   konania   pred   ústavným   súdom spočívajúce v trovách právneho zastúpenia.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   trovách   požadovaných   sťažovateľkou   vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého môže v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 695,41 € (20 950 Sk). Náhradu priznal za dva úkony právnej služby v roku 2009 (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods.   2,   §   14   ods.   1   písm.   a)   a   c),   §   16   ods.   3   a   §   18   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov,   a   to   za   každý   úkon po 115,90   €   (3   492   Sk),   čo   spolu   s   režijným   paušálom   dvakrát   po   6,95   €   (dvakrát po 210 Sk) a 19 % DPH (ktorej je právny zástupca sťažovateľky platcom) predstavuje sumu 292,38 € (8 808 Sk), ktorú je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2009