znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 163/08-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. T., P., t. č. vo väzbe, vo veci namietaného porušenia jeho práva na osobnú slobodu podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Prievidza   sp.   zn.   3   T   28/2007   z   20. decembra 2007 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 Tos 9/2008 z 12. februára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. apríla 2008 doručená sťažnosť M. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho práva na osobnú slobodu podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   a prezumpciu   neviny   podľa   čl.   6   ods.   2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“)   sp. zn. 3 T 28/2007 z 20. decembra 2007 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 9/2008 z 12. februára 2008.

Zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že od jeho vzatia do väzby v auguste 2006 až do súčasnosti niekoľkokrát bezúspešne žiadal okresný súd a krajský súd o prepustenie z väzby, pretože   vzhľadom   na   vykonané   dokazovanie   neboli   reálne   preukázané   dôvody   na   jeho ďalšie ponechanie vo väzbe.

Podľa   názoru   sťažovateľa   sa   okresný   súd   v uznesení   sp.   zn.   3   T   28/2007 z 20. decembra 2007 a krajský súd v uznesení sp. zn. 3 Tos 9/2008 z 12. februára 2008 nevysporiadali s jeho argumentáciou týkajúcou sa nezákonnosti ďalšieho trvania jeho väzby a z tohto dôvodu sú ich rozhodnutia arbitrárne a porušujúce jeho označené práva podľa dohovoru. Sťažovateľ tvrdí, že sa nedopustil trestných činov, ktoré sú mu kladené za vinu.

Sťažovateľ   v týchto   konaniach   namieta   porušenie   čl.   5   ods.   3   dohovoru   tým,   že rozhodnutia   všeobecných   súdov   o ponechaní   sťažovateľa   vo   väzbe   nie   sú   založené   na konkrétnych skutočnostiach, ale iba „na základe dohadov a abstraktnej úvahe...“. Porušenie čl.   5   ods.   4   dohovoru   vidí   najmä   v tom,   že   o   jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby z 3. decembra   2007   rozhodovali   okresný   súd   a krajský   súd   spolu   až   83   dní,   čo   nie   je urýchlené rozhodovanie v zmysle tohto článku dohovoru.

Sťažovateľ súčasne namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré spočíva podľa neho najmä v tom, že „konanie od podania až do ukončenia väzobného konania, bolo ako celok nespravodlivé a senát nebol nestranný...“, a tiež v tom, že „súdy sa nevysporiadali dostatočne   s mojimi   argumentami   a nevzali   náležite   do   úvahy   mnou   uvádzané   všetky faktické skutočnosti, rozpory vo výpovediach poškodenej...“, v tom, že „sudcovia krajského súdu, ktorí rozhodovali o mojej sťažnosti proti zamietavému uzneseniu OS-PD, predtým rozhodovali   o otázkach   týkajúcich   sa   mojej   väzby   a už   vopred   boli   toho   názoru...,   že spáchal som predmetný tr. čin, a preto súd nespĺňal kritérium nestrannosti, čo malo za následok porušenia môjho zaručeného práva...“.

Napokon porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru vidí sťažovateľ v tom, že „súdy v konaniach svojim postojom naznačujú názor, že ako keby som bol už vinný. Skutočnosť, že som bol v konečnom dôsledku uznaný vinným a odsúdený na trest odňatia slobody ma v nijakom prípade nemôže zbaviť môjho počiatočného práva na to, aby som bol považovaný za nevinného, dokiaľ sa moja vina nepreukáže zákonným spôsobom. Skutočnosť že súdy neustále mi paušálne zamietali všetky väzobné podania svedčí o ich presvedčení o mojej vine...“.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež uvádza, že všeobecné súdy sa nedostatočne zaoberali jeho návrhmi, keď zamietli jeho žiadosti o prepustenie z väzby, resp. o jej nahradenie písomným sľubom alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Na základe tejto argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil: „a) Okresný súd Prievidza rozhodnutím uznesením zo dňa 20. 12. 2007 č. k. 3 T 28/07 v spojitosti s konaním Krajský súd Trenčín k. 3 Tos 9/2008 zo dňa 12. 2. 2008 porušil právo obv.   M.   T.   podľa   čl.   5 ods.   3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

b) Okresný súd Prievidza č. k. 3 T 28/07 zo dňa 20. 12. 2007 v spojitosti s konaním Krajský súd Trenčín k. 3 Tos 9/2008 zo dňa 12. 2. 2008 porušil právo M. T., na urýchlené preskúmanie a konanie o žiadosti v zmysle čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

c) Okresný súd Prievidza uznesením zo dňa 20. 12. 2007 č. k. 3 T 28/07 v spojitosti s konaním Krajský súd Trenčín č. k. 3 Tos 9/2008   zo dňa 12. 2. 2008, pri ktorom bola nedôsledne preskúmaná zákonnosť väzby M. T., bolo porušené moje právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

d) Okresný súd Prievidza rozhodnutím uznesením zo dňa 20. 12. 2007 č. k. 3 T 28/07 v spojitosti s konaním Krajský súd Trenčín č. k. 3 Tos 9/2008 pri ktorých bolo porušené M. T.   zaručené právo prezumpcie neviny, podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

e) Krajský súd Trenčín, uznesením zo dňa 12. 2. 2008 č. k. 3 Tos 9/2008, pri ktorom bola nestrannosť súdu porušená M. T., podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

f) Okresný súd Prievidza uznesením zo dňa 20. 12. 2007 č. k. 3 T 28/07 v spojitosti s uznesením Krajského súdu Trenčín zo dňa 12. 2. 2008 č. k. 3 Tos 9/2008, pri ktorom bolo porušené právo na spravodlivé súdne konanie o žiadosti o prepustenie z väzby a sťažnosti o väzbe M. T. podľa čl. 6 ods. 1, prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

f)   Uznesenie   Okresného   súdu   v Prievidzi   zo   dňa   20.   12.   07,   č.   k.   3   T   28/2007, uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 12. 2. 2008 č. k. 3 Tos 9/2008 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu v Prievidzi na ďalšie konanie, s tým, že M. T. sa prepúšťa na slobodu do ukončenia tr. veci.. (...)“

g) Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré sú účastníci, proti   ktorým   táto   sťažnosť   smeruje,   spoločne   a nerozdielne   povinní   zaplatiť   na   účet advokáta mi ustanoveného   ústavným   súdom SR,   do jedného   mesiaca   od   právoplatnosti tohto   nálezu.   Ako   zadosťučinenie   žiadam   spravodlivosť,   ústavnosť,   zákonnosť a dodržiavanie medzinárodných záväzkov...“.

II.

Ústavný súd zistil a zároveň z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením vyšetrovateľa Úradu justičnej a kriminálnej polície v P. sp. zn. ORP 646/OVK- PD-06 zo 17. augusta 2006 obvinený zo spáchania trestného činu znásilnenia podľa § 199 ods.   1,   2 písm.   a),   vydierania   podľa §   199 ods.   1,   2 písm.   a),   prečinov   porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, 2 písm. a), nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).

Následne bol uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 47/2006 z 25. augusta 2006 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 65/06 z 28. septembra 2006 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) s tým, že väzba začala plynúť 24. augusta 2006.

Obžaloba bola na sťažovateľa podaná prokurátorom Okresnej prokuratúry P. (ďalej len „okresná prokuratúra“) pod č. k. 2 Pv 706/05-155 z 29. januára 2007 pre trestný čin znásilnenia podľa § 8 ods. 1 k § 219 ods. 1 a ods. 2 písm. i) Trestného zákona formou účastníctva   podľa   §   10   ods.   1   písm.   c)   Trestného   zákona   a trestný   čin neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 249a ods. 1 a 2 Trestného zákona.

Na   základe   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   3   T   28/2007   podal sťažovateľ   4.   decembra   2007   na   poštovú   prepravu   žiadosť   (z   3.   decembra   2007) o prepustenie z väzby na slobodu, ktorá bola okresnému súdu doručená 6. decembra 2007. Túto žiadosť následne doplnil podaniami zo 4. a 5. decembra 2007 (podanými na poštovú prepravu   7.   decembra   2007)   o nahradenie   väzby   písomným   sľubom   a dohľadom mediačného   a probačného   úradníka,   pretože   podľa   neho   pominuli   dôvody   väzby. Predmetné podania boli okresnému súdu doručené 10. decembra 2007. Sťažovateľ súčasne žiadal, aby termín hlavného pojednávania nebol určený na stredu. Okresný súd v ten istý deň   10. decembra   2007   určil   termín   hlavného   pojednávania   na   20.   december   2007 (štvrtok),   doručil   sťažovateľovi   predvolanie   a 13.   decembra   2007   oznámil   tento   termín obhajcovi   sťažovateľa.   Sťažovateľ   14.   decembra   2007   požiadal   okresný   súd,   aby spravodlivo rozhodol o jeho žiadosti o prepustenie z väzby.

Okresný súd za účasti sťažovateľa a jeho obhajcu uznesením na verejnom zasadnutí 20. decembra 2007 žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku zamietol ako nedôvodnú, neprijal podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku písomný sľub sťažovateľa, že sa nedopustí žiadnej trestnej činnosti, a podľa § 80 ods. 1 písm.   c)   Trestného   poriadku   tiež   neprijal   nahradenie   väzby   dohľadom   probačného a mediačného úradníka okresného súdu. Uznesenie bolo doručené sťažovateľovi 9. januára 2008.

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu však podal sťažovateľ sťažnosť krajskému súdu už 4. januára 2008 aj napriek tomu, že ho nemal doručené. Krajský súd ju zaslal späť okresnému súdu 9. januára 2008, pretože trestný spis sa na krajskom súde v tom čase nenachádzal.

Dňa 11., 18., 28. a 29. januára 2008 požiadal Ústav na výkon väzby... okresný súd o dodatočný   súhlas   za   účelom   vykonania   zdravotnej   eskorty   z dôvodu   nevyhnutného ošetrenia sťažovateľa. Dňa 23. januára 2008 sťažovateľ požiadal okresný súd o poskytnutie informácií   podľa   osobitného   zákona   [zákon   č.   211/2000   Z.   z.   o   slobodnom   prístupe   k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov].

Medzitým   okresný   súd   na   hlavnom   pojednávaní   (za   účasti   sťažovateľa   a jeho obhajcu)   konanom   16.   januára   2008   rozsudkom   uznal   sťažovateľa   vinným zo spáchania uvedených   trestných   činov,   ako   boli   uvedené   v obžalobe   okresného prokurátora, a súčasne mu uložil nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 11 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Proti rozsudku sa priamo   na   pojednávaní   odvolal   sťažovateľ   i jeho   obhajca,   ktorý   mal   v lehote   15   dní odvolanie odôvodniť. Doplnenie odvolania doručil obhajca sťažovateľa okresnému súdu 30. januára 2008, sťažovateľ 4. a 7. februára 2008.

Rozsudok okresného súdu v trestnej veci bol doručený sťažovateľovi a jeho obhajcovi 25. januára 2008. Dňa 21. januára 2008 sťažovateľ požiadal o doručenie kópie zvukového záznamu z pojednávania konaného 16. januára 2008, ktorá mu bola doručená 28. januára 2008 (č. l. 973 až 981 spisu), a tiež o nahliadnutie do spisu, ktorého termín bol určený okresným súdom na 30. január 2008 (vtedy sa aj uskutočnilo).

Dňa 21. januára 2008 okresný súd dal pokyn aj na zaslanie spisu krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 20. decembra 2007. Spis   bol   doručený   krajskému   súdu   5.   februára   2008,   ktorý   na   neverejnom   zasadnutí konanom 12.   februára 2008 uznesením sp.   zn.   3 Tos 9/2008 rozhodol tak,   že sťažnosť sťažovateľa zamietol v celom rozsahu. Rozhodnutie bolo doručené sťažovateľovi   25. februára 2008.

Napokon krajský súd rozhodol o odvolaní podanom proti rozsudku okresného súdu na   verejnom   zasadnutí   za   účasti   sťažovateľa   a jeho   obhajcu   6.   marca   2008   tak,   že odvolanie sťažovateľa zamietol.

III.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) oprávnený   konať   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody   uvedené v   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

1.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   zaručených   dohovorom   postupom okresného súdu

Sťažovateľ v sťažnosti   pred ústavným súdom   namieta porušenie   ním   označených práv uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 28/2007 z 20. decembra 2007.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu (čl. 127 ods. 1 ústavy „... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne   II. ÚS 148/02,   IV.   ÚS   78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku rozhodnutím o väzbe sa rozumie rozhodnutie o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby, o žiadosti o prepustenie z väzby, o ďalšom trvaní väzby, o zmene dôvodov väzby, o návrhu na predĺženie lehoty väzby a rozhodnutie prokurátora o prepustení obvineného z väzby.

Podľa   §   83   ods.   1   Trestného   poriadku   proti   rozhodnutiu   o   väzbe   je   prípustná sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd, ak tento zákon neustanovuje inak.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sa mohol domôcť ochrany svojich práv podaním sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 20. decembra 2007, a ako z obsahu sťažnosti vyplýva, túto možnosť aj využil a o jeho sťažnosti krajský súd rozhodol.

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol   pre nedostatok svojej právomoci.

2.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   zaručených   dohovorom postupom krajského súdu

A. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos 9/2008 z 12. februára 2008 porušil jeho právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že «konanie od podania až do ukončenia väzobného konania, bolo ako celok nespravodlivé a senát nebol nestranný (...) a tiež v tom, že „súdy sa nevysporiadali dostatočne s mojimi argumentami a nevzali náležite   do   úvahy   mnou   uvádzané   všetky   faktické   skutočnosti,   rozpory   vo   výpovediach poškodenej...».

Ústavný súd konštatuje, že čl. 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento   článok   dohovoru   sa zásadne   nevzťahuje   na   konanie   o   väzbe   vrátane   konania a rozhodovania trestného súdu o žiadosti o prepustenie z väzby, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ   ide   o procesné   záruky   poskytnuté   osobe   nachádzajúcej   sa   vo   väzbe,   v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na osobnú slobodu a bezpečnosť   (III. ÚS 272/03,   II. ÚS 15/05,   IV. ÚS 65/05).   Pôsobnosť   tohto   článku   sa vzťahuje   na   konania,   ktorých   predmetom   je   rozhodovanie   o   právach   alebo   záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti trestného obvinenia proti konkrétnej osobe (čl. 6 ods. 1 dohovoru) pri rozhodovaní vo veci samej.

Vzhľadom   na   uvedené,   vo   vzťahu   k sťažovateľom   namietanému   porušeniu   čl.   6 ods. 1   dohovoru   citovaným   väzobným   uznesením   krajského   súdu   z 12.   februára   2008, ústavný   súd   konštatoval   v rámci   predbežného   prerokovania   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti z dôvodu nedostatku príčinnej súvislosti medzi napádaným väzobným uznesením krajského súdu z 12. februára 2008 a označeným právom.

Ústavný súd rešpektuje aj prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 etc.).

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

B. K namietanému porušeniu práva zaručeného v čl. 6 ods. 2 dohovoru

Sťažovateľ   v sťažnosti   pred   ústavným   súdom   namietal   aj   porušenie   čl.   6   ods.   2 dohovoru,   t.   j.   porušenie   zásady   prezumpcie   neviny.   Toto   porušenie   odvodzuje   od skutočnosti, že všeobecné súdy pristupovali k nemu vo svojich uzneseniach ako k vinnému, pretože „... neustále mi paušálne zamietali všetky väzobné podania...“.

Účelom zásady prezumpcie neviny je chrániť každého, kto bol obvinený z trestného činu, pred vyslovením výroku o vine bez toho, aby bola jeho vina preukázaná v súlade so zákonom (rozsudok ESĽP vo veci Nölkenbockhoff v. Nemecko z 25. augusta 1987, séria A, č.   123,   §   33).   Jej   hlavným   účelom   je   chrániť   obvineného   pred   akýmkoľvek   súdnym rozhodnutím alebo inými výrokmi príslušných úradných osôb („State officials“), ktoré sa rovnajú   vysloveniu   jeho   viny   bez   toho,   aby   bola   táto   predtým   preukázaná   v súlade   so zákonom (rozsudok ESĽP vo veci Rushiti v. Rakúsko z 21. marca 2000, č. 28389/95, § 31). Z prezumpcie neviny tiež vyplýva, že žiadny štátny orgán nie je oprávnený vysloviť vinu či rozhodnúť o vine osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ešte predtým, ako ju vyslovil príslušný súd právoplatným odsudzujúcim rozsudkom (PL. ÚS 12/98).

Prezumpcia neviny je jedným zo základov spravodlivého trestného konania. K jej porušeniu dôjde, ak výroky príslušnej úradnej osoby („public official“), ktoré sa týkajú osoby obvinenej z trestného činu, odrážajú alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte pred tým, ako bola jej vina preukázaná v súlade so zákonom. Postačuje, dokonca aj pri absencii formálneho konštatovania, tiež argumentácia nasvedčujúca tomu, že úradná osoba považuje obvineného   za   vinného   (napr.   Daktaras v.   Litva,   §   41   a obdobne   Allenet   de   Ribemont v. Francúzsko, § 35).

Európsky súd pre ľudské práva zdôraznil základný rozdiel vo výrokoch úradných osôb,   ktoré   majú   vzťah   k   prezumpcii   neviny,   napr.   v rozhodnutiach   o prijateľnosti („Decision   as   to   the   admissibility“)   sťažnosti   č.   38087/97   Samuel   St.   Clavier   Hibbert v. Holandsko   a sťažnosti   č. 27785/95   Adam   Wloch   v.   Poľsko   z 26.   januára   1999,   resp. 30. marca   2000.   Uviedol,   že   treba   robiť   rozdiel   medzi   výrokmi,   ktoré   odrážajú   alebo vyjadrujú názor, že dotknutá osoba je vinná, a výrokmi, ktoré iba vyjadrujú stav podozrenia („a state of suspicion“). Prvé porušujú prezumpciu neviny, zatiaľ čo druhé boli považované za   prijateľné   alebo   nezávadné   („unobjectionable“)   v rôznych   situáciách   posudzovaných ESĽP (napr. Lutz v. Nemecko, rozsudok z 25. augusta 1987, séria A, č. 123, § 62; Englert v. Nemecko,   rozsudok   z 25.   augusta   1987,   séria   A,   č.   123,   §   39;   Nölkenbockhoff v. Nemecko, §   39   a Leutscher   v.   Holandsko,   rozsudok   z 26.   marca   1996, č. 52/1994/499/581, § 31).

Skutočnosť, že namietané výroky úradnej osoby porušujú prezumpciu neviny, má byť posudzovaná   v kontexte   osobitných   okolností,   za   akých   boli   tieto   výroky   urobené (Daktaras v. Litva, § 43; Adolf v. Rakúsko, rozsudok ESĽP z 26. marca 1982, séria A, č. 49, § 36 – 41).

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   z obsahu   uznesení   všeobecných   súdov   nemožno vyvodiť záver, že sťažovateľ je vinný zo spáchania trestných činov, ktoré sú mu kladené za vinu   a   pre   ktoré   je trestne stíhaný.   Všeobecné   súdy   iba   konštatovali   (pozri   uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tos 9/2008 z 12. februára 2008), že „... dôvodnosť podozrenia, že obžalovaný M. T. spáchal skutok, pre ktorý mu bolo vznesené obvinenie a bola na neho podaná   obžaloba   sa   v trestnom   konaní   pred   okresným   súdom   vykonanými   dôkazmi nevylúčila (svedčia o tom najmä svedecké výpovede svedkyne a poškodenej V. B., znalcov z odboru zdravotníctva, svedkov MUDr. V. R., MUDr. V. B., Ing. S. R., J. D., P. B., N. T., K. Š. a M. M.) a naďalej je daná“.

Prezumpciu   neviny   neporušujú   také   výroky,   ktoré   vyjadrujú   len   stav   podozrenia zo spáchania   trestného   činu.   Pretože   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v sťažovateľom namietanom prípade išlo o výroky vyjadrujúce len stav podozrenia zo spáchania trestného činu, a teda neporušujúce zásadu prezumpcie neviny, je sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Procesnoprávne garancie vyplývajúce z čl. 6 ods. 2 dohovoru sa navyše týkajú tej časti trestného konania, ktorej predmetom je rozhodovanie o samotnom trestnom obvinení (o obžalobe) osoby, a nie sú priamo aplikovateľné na konanie týkajúce sa väzby spadajúce pod pôsobnosť čl. 5 dohovoru (pozri tiež II. ÚS 165/02, III. ÚS 227/03).

C. K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 3 dohovoru

Sťažovateľ   v týchto   konaniach   namieta   porušenie   čl.   5   ods.   3   dohovoru   tým,   že rozhodnutia   všeobecných   súdov   o ponechaní   sťažovateľa   vo   väzbe   nie   sú   založené   na konkrétnych skutočnostiach, ale iba ... na základe dohadov a abstraktnej úvahe....

Ústavný súd preto preskúmal citované rozhodnutie krajského súdu a zisťoval, či sú námietky   sťažovateľa   v tomto   smere   opodstatnené   a   či   jeho   rozhodnutie   je   skutkovo a právne odôvodnené.

Vychádzajúc z týchto skutočností ústavný súd zistil, že krajský súd svoje rozhodnutie dostatočne   odôvodnil   a uviedol   konkrétne   skutočnosti,   na   základe   ktorých   sťažnosti sťažovateľa nevyhovel. Vo svojom rozhodnutí okrem už citovaného textu v odôvodnení namietaného porušenia čl. 6 ods. 2 dohovoru uviedol:

„Za   súčasného   stavu   vykonávania   dôkazov   krajský   súd   nezistil   žiadne   nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zánik dôvodu tzv. preventívnej väzby, ktorý bol stanovený pri jeho vzatí do väzby (...). Tieto vzhľadom na povahu trestných činov, pre ktorý je obžalovaný dôvodne stíhaný, spôsob, akým mal byť podľa doterajších zistení skutok spáchaný (pod hrozbou násilia s použitím kuchynského noža) i okolnosti charakterizujúce jeho osobu (predchádzajúce odsúdenia na nepodmienečné tresty odňatia slobody aj pre trestné činy násilnej povahy, pričom teraz stíhané trestné činy mal spáchať v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody), ktoré odôvodňovali jeho vzatie do väzby a boli dôvodom pre zamietnutie predchádzajúcich sťažností(...) sa nezmenili (...). Väzba obžalovaného M. T. aj v tomto štádiu trestného stíhania je stále adekvátnym a nevyhnutým zabezpečovacím opatrením a okresný súd správne neakceptoval obžalovaným navrhované nahradenie väzby písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka, pretože tieto inštitúty nemožno považovať za dostatočné na dosiahnutie účelu preventívnej väzby (...).“

Krajský   súd,   v   právomoci   ktorého   bolo   posúdenie   skutkových   a právnych   otázok relevantných na rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, a tým o jeho ďalšom zotrvaní vo väzbe, vychádzal zo skutkového a právneho stavu zisteného na základe vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom (výsluchy obžalovaného,   svedkov,   znalcov,   oboznámenie   sa   s ďalšími   dôkazmi).   Z citovaného odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nemožno vyvodiť, že by sa tento nevysporiadal s právne relevantnými argumentmi v súvislosti s rozhodovaním o väzbe (jej ďalšom trvaní) sťažovateľa,   a   podľa   názoru   ústavného   súdu   je   toto   odôvodnenie   ústavnoprávne akceptovateľné.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nepovažuje uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tos 9/2008 z 12. februára 2008 za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 5 ods.   3   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   z 12.   februára   2008   sp.   zn.   3   Tos   9/2008 odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

D. K namietanému porušeniu čl. 5 ods. 4 dohovoru

Účelom   čl.   5   ods.   4   dohovoru   je   zabezpečiť   osobám   zatknutým   alebo   inak pozbaveným osobnej slobody právo iniciovať konanie, ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti opatrenia, ktorým boli slobody pozbavené. Otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená s poukazom na vnútroštátny zákon.

Z judikatúry ESĽP vyplýva, že väzba má mať striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. V texte čl. 5 ods. 4 dohovoru použitý anglický výraz „speedily“ a francúzsky výraz „à bref délai“ (v slovenskom preklade „urýchlene“) jasne indikuje, čo musí byť v danom prípade hlavným predmetom záujmu. Aké časové obdobia budú akceptovateľné a aké nie, bude zrejme závisieť od konkrétnych okolností   (Bezichieri   z roku   1989,   A-164,   § 21,   Neumeister   z roku   1968,   A-8,   §   24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, § 55).

V každom prípade musí mať osoba vo väzbe možnosť predložiť argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ ako obvinený v trestnej veci plne využil svoje právo predložiť súdu argumenty a dôvody proti predĺženiu jeho väzby, keďže sám a prostredníctvom svojho obhajcu podal veľmi obsažnú sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby.

Článok 5   ods.   4 dohovoru   tým,   že osobám pozbaveným slobody   zaručuje právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody, dáva týmto osobám právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako nezákonné (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z 28.   novembra   2000,   Vodeničarov   c.   Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 - § 36).

Berúc do úvahy trestnú vec sťažovateľa ústavný súd zistil, že okresný súd rozhodol o namietanej   ostatnej   žiadosti   sťažovateľa   o   prepustenie   z väzby   (a   jej   doplnenia, doručených   okresnému   súdu   6.   a 10.   decembra   2008)   na   verejnom   zasadnutí   za   účasti sťažovateľa a jeho obhajcu už 20. decembra 2007, t. j. po 14-ich dňoch od doručenia tejto žiadosti a rozhodnutie okresného súdu bolo doručené sťažovateľovi 9. januára 2008, teda v primeranej   lehote.   Spis   bol   síce   doručený   krajskému   súdu   až   5.   februára   2008,   ale omeškanie bolo spôsobené jednak objektívnymi okolnosťami na strane okresného súdu, ale aj subjektívnymi okolnosťami na strane sťažovateľa tým, že podal sťažnosť 4. januára 2008 krajskému súdu (nie okresnému súdu), preto musela byť vrátená okresnému súdu 9. januára 2008. Objektívne okolnosti spočívali najmä v tom, že okresný súd súčasne v čase, keď bola podaná   sťažnosť   sťažovateľa,   rozhodoval   aj   vo veci   samej   na   hlavnom   verejnom pojednávaní   16.   januára   2008   (o   obžalobe   sťažovateľa),   súčasne   vybavoval   žiadosti sťažovateľa   o poskytnutie   informácií   podľa   osobitného   zákona   a poskytnutie   prepisu zvukového   záznamu   z pojednávania   konaného   16.   januára   2008   a až   po   odvolaní sťažovateľa   proti   rozsudku   (30.   január   2008)   vec   postúpil   krajskému   súdu   spolu so sťažnosťou proti rozhodnutiu okresného súdu.

Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu zistené z obsahu spisu (až na dobu od 9. januára 2008, keď krajský súd doručil sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu prvostupňovému súdu, až do 30. januára 2008, keď vec postúpil krajskému súdu) nemal ústavný súd vážnejšie výhrady k jeho postupu, pretože vzhľadom na ďalšie okolnosti prípadu už uvedené (napr. rozhodovanie o obžalobe, doručovanie uznesenia a rozsudku, vybavovanie   ďalších   žiadostí   sťažovateľa   doručených   okresnému   súdu   uvedených v prehľade   spisu)   považoval   celkovú   dobu   za   primeranú,   ktorá   zodpovedá   kritériám urýchleného   rozhodovania   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   vyplývajúcim z citovaného článku dohovoru.

Konanie vedené krajským súdom trvalo od 5. februára 2008, keď mu bol doručený spis   a napadnuté uznesenie okresného súdu, do 25. februára 2008, keď bolo uznesenie krajského súdu doručené sťažovateľovi, teda celkom dvadsať dní. V tomto prípade treba preto   rozhodnutie   považovať   za   rýchle   a bezprieťahové,   pretože   rozhodnuté   bolo   už na neverejnom zasadnutí po siedmich dňoch 12. februára 2008. Túto dobu považuje ústavný súd tiež za primeranú a zodpovedajúcu už citovaným zásadám.

Ústavný   súd   preto   aj   v tejto   časti   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Čo sa týka ďalších námietok sťažovateľa, že v jeho veci nerozhodoval krajský súd ako nestranný súd, čím bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd k tomu uvádza, že z obsahu spisu nezistil, že by sťažovateľ riadne uplatnil pred podaním sťažnosti ústavnému súdu v predmetnom   konaní námietku zaujatosti   predsedu   alebo   členov   senátu,   ktorí   v jeho   veci   o väzbe,   resp.   o veci   samej rozhodovali.   Obdobne   nezistil,   že   by   požadoval   opravu   rozhodnutí   všeobecných   súdov v tom smere, ako požadoval pred ústavným súdom. Preto sa jeho sťažnosťou v tejto časti už nezaoberal.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2008