znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. US 163/06-38

Ústavný súd Slovenskej   republiky v   senáte zloženom   z predsedu   Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti G. S., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. M., B., v ktorej namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 148/02, na neverejnom zasadnutí 21. septembra 2006 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 148/02   p o r u š i l základné právo G. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   G.   S. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je jej Okresný súd Bratislava III   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania G. S. v sume 6 888 Sk (slovom šesťtisícosemstoosemdesiatosem slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. M. M., B., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti G. S. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 163/06-14 zo 17. mája 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť G. S., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. M., B., v ktorej namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 148/02.

Vo   svojej   sťažnosti   sťažovateľka   uviedla,   že   je   účastníčkou   konania   vedeného okresným   súdom   pod   sp.   zn.   12   C   148/02,   ktorého   predmetom   je   žaloba   spoločnosti A., spol. s r. o., so sídlom B. (ďalej len „žalobca“), o zaplatenie pohľadávky spolu s jej príslušenstvom   (pohľadávka   predstavuje   náklady   súvisiace   s odtiahnutím   osobného motorového vozidla sťažovateľky), ktoré ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo právoplatne skončené.

Konanie v tejto veci začalo 30. septembra 2002. Okresný súd v uvedený deň vydal v tejto veci platobný rozkaz sp. zn. 40 Ro/4234/02, proti ktorému sťažovateľka podala na okresnom súde 21. októbra 2002 odpor.

Okresný   súd   v   predmetnej   veci   uskutočnil   18.   marca   2003   pojednávanie,   ktoré odročil.   Pojednávanie   následne   konané   6.   mája   2003   bolo   pre   neprítomnosť   zákonnej sudkyne odročené.   Pojednávanie konané 3.   júna 2003,   na ktorom   sťažovateľka navrhla v rámci   dokazovania   vypočuť   svedka,   ktorého   riadne   označila,   bolo   okresným   súdom odročené na neurčito.

Ďalšie pojednávanie v uvedenej veci uskutočnené 7. decembra 2005 okresný súd odročil pre neprítomnosť žalobcu. Sťažovateľka 13. decembra 2005 okresnému súdu na základe jeho výzvy oznámila, že trvá na vypočutí ňou navrhnutého svedka. Okresný súd pojednávanie uskutočnené 1. februára 2006 odročil pre neprítomnosť žalobcu s tým, že bude predvolaný sťažovateľkou navrhovaný svedok. Sťažovateľka v tento deň podala aj sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedovi okresného súdu. Dňa 30. marca 2006 sťažovateľka   opätovne   podala   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy v namietanom konaní.

Okresný súd na pojednávaní konanom 5. apríla 2006, na ktoré sa riadne predvolaný sťažovateľkou navrhnutý svedok nedostavil, prijal uznesenie, ktorým návrh sťažovateľky z roku   2003   (po   troch   rokoch)   na   vykonanie   dokazovania   výsluchom   svedka   zamietol, a následne vyhlásil v tejto veci rozsudok, ktorým zaviazal sťažovateľku uhradiť žalobcovi žalovanú sumu.

Z vyššie uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že v priebehu konania v tejto veci bol okresný súd absolútne nečinný dva a pol roka.

Činnosť   okresného   súdu   v   tomto   konaní   podľa   nej   navyše   vykazuje   aj   znaky neefektívneho   konania,   ktoré   spočíva   v   tom,   že   v   predmetnom   konaní   nebol   vypočutý svedok (po tom, ako sa po prvýkrát na pojednávanie 5. apríla 2006 nedostavil), ktorého výsluch ako dôkaz sťažovateľka navrhla už 3. júna 2003, a v predmetnom konaní to bol podľa nej jeden z kľúčových dôkazov, ktorého nevykonanie zakladá jeden z odvolacích dôvodov.   Za   ďalší   prejav   neefektívnej   činnosti   okresného   súdu   sťažovateľka   považuje skutočnosť, že okresný súd pojednávanie v uvedenej veci trikrát odročil (6. mája 2003 pre neprítomnosť sudcu, 7. decembra 2005 a 1. februára 2006 pre neprítomnosť žalobcu).

Dňa 5. apríla 2006 okresný súd pojednával v neprítomnosti žalobcu a rozhodol podľa nej   „v   chvate“   spôsobenom   pravdepodobne   podaním   sťažnosti   na   prieťahy   v   konaní sťažovateľkou. Postup okresného súdu v tomto konaní, ktorého snahou je rozhodnúť čo najskôr   bez   ohľadu   na   kvalitu,   správnosť   a   spravodlivosť   rozhodnutia,   považuje sťažovateľka taktiež za neefektívny.

Podľa sťažovateľky predmetná vec nie je v rozhodovacej praxi všeobecných súdov vecou   neznámou,   nerozhodovanou   a   komplikovanou,   práve   naopak.   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   rozsudkom   sp.   zn.   3   Cdo   70/2003   vykonal   kroky   smerujúce k unifikácii rozhodovacej činnosti súdov nižšieho stupňa v obdobných veciach týkajúcich sa úhrady nákladov za odstránenie vozidla z komunikácie.

Sťažovateľka vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ústavnému súdu navrhla, aby rozhodol, že:

„1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 148/02 porušil základné právo G. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   G.   S.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   40.000 Sk   (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.

3. Okresný súd Bratislava III je povinný nahradiť G. S.   trovy konania vo výške 10.238,-   Sk   vrátane   DPH   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   advokáta JUDr. M. M., so sídlom v B.“

Právny   zástupca   sťažovateľky   ústavnému   súdu   na   základe   jeho   výzvy   podaním z 13. júna   2006   oznámil,   že   súhlasí   s   upustením   od   konania   ústneho   pojednávania v predmetnej veci.

Okresný súd sa k predmetnej sťažnosti vyjadril na základe výzvy ústavného súdu podaním   č.   Spr.   3457/06   z   12.   júla   2006   prostredníctvom   svojho   predsedu,   v   ktorom uviedol: „(...) Nenamietam postup úkonov súdu tak, ako je podrobne uvedený v sťažnosti i napriek tomu, že v súvislosti s odchodom sudkyne do starobného dôchodku súd v čase od 3. 6. 2003 do októbra 2005 kedy došlo k prevzatiu oddelenia JUDr. S. nekonal, tak tento prieťah vzhľadom na charakter sporu nemožno kvalifikovať ako porušenie základných práv a slobôd na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,   ktoré by umožňovalo priznať finančné   zadosťučinenie   v   navrhovanej   výške.   Navrhujem,   aby   súd   zohľadnil   najmä   tú skutočnosť,   že   potom   ako   bola   vec   pridelená   zákonnej   sudkyne   JUDr. S.   vo   veci   sa priebežne konalo a bolo vo veci vyhlásené rozhodnutie. Navrhujem, aby ústavný súd pri svojom   rozhodnutí   zohľadnil   i   samotný   charakter   súdneho   sporu,   kde   sťažovateľka vystupuje   v   polohe   odporkyne,   pričom   spáchanie   priestupku   v konaní   ani   nepopiera a predmetom konania sú náklady na odtiahnutie jej motorového vozidla v celkovej sume 2.700,-Sk.   Momentálne   sa   spis   nachádza   na   Krajskom   súde   v Bratislave   v dôsledku rozhodovania o odvolaní sťažovateľky...“

V závere svojho vyjadrenia predseda okresného súdu uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Žalobca doručil 30. septembra 2002 okresnému súdu návrh na vydanie platobného rozkazu o zaplatenie 2 700 Sk smerujúci proti sťažovateľke, ktorý bol zaevidovaný pod sp. zn. 12 C 148/02.

Okresný   súd   30.   septembra   2002   v   predmetnej   veci   vydal   platobný   rozkaz sp. zn. 40 Ro/4234/02,   ktorý   bol   následne   doručený   účastníkom   konania.   Sťažovateľka okresnému súdu   21. októbra 2002 doručila   odpor   proti vydanému platobnému rozkazu. Predmetná vec bola 5. novembra 2002 prevedená do oddelenia civilné veci, kde jej bola pridelená sp. zn. 12 C 148/2002.

Na základe úpravy z 20. novembra 2002 bol podaný odpor zaslaný žalobcovi, aby sa k nemu v lehote 10 dní vyjadril. Vyjadrenie žalobcu k podanému odporu bolo okresnému súdu doručené 5. decembra 2002.

Vo veci konajúci sudca pokynom z 12. februára 2003 nariadil v predmetnej veci pojednávanie na 18. marec 2003 a nechal naň predvolať účastníkov konania.

Okresný   súd   na   pojednávaní   konanom   18.   marca   2003   pripustil   zmenu   návrhu a následne po vypočutí žalobcu i právneho zástupcu sťažovateľky pojednávanie odročil na 6. máj 2003. Uvedené pojednávanie sa však v tento deň neuskutočnilo, pretože zákonný sudca musel z vážnych dôvodov opustiť pracovisko. Nové pojednávanie bolo nariadené na 3. jún 2003. Okresný súd pojednávanie konané 3. jún 2003 odročil na neurčito.

Podľa   úradného záznamu spísaného 28. septembra 2005 bol spis v tejto veci na základe   Návrhu   zmeny   rozvrhu   práce   okresného   súdu   z   19.   septembra   2005   podľa č. Spr. 3821/2004-4 pridelený novej sudkyni JUDr. V. S.

Pokynom z 21. novembra 2005 zákonný sudca nariadil pojednávanie na 7. december 2005.

Pojednávanie konané 7. decembra 2005 za neúčasti žalobcu a právneho zástupcu sťažovateľky bolo okresným súdom odročené na 1. február 2006. Podaním z 12. decembra 2005 sťažovateľka okresnému súdu oznámila, že trvá na vypočutí ňou navrhnutého svedka I. Š.

Okresný   súd   pojednávanie   konané   1.   februára   2006   odročil   na   5.   apríl   2006   za účelom predvolania na vypočutie svedka I. Š. Predvolanie si svedok neprevzal a zásielka bola späť vrátená súdu 21. februára 2005.

Na č. 1. 45 sa v spise nachádzala sťažnosť na prieťahy v konaní právneho zástupcu sťažovateľky adresovaná predsedovi okresného súdu a doručená súdu 2. februára 2006.

Na základe pokynu sudcu z 1. februára 2006 vyšší súdny úradník 8. februára 2006 zistil novú adresu svedka, ktorého súčasne telefonicky predvolal na nariadené pojednávanie.

Okresný súd na pojednávaní konanom 5. apríla 2006 v predmetnej veci uznesením zamietol návrh na vypočutie svedka a následne o merite veci rozhodol rozsudkom, ktorým návrhu žalobcu vyhovel.

Na   č.   1.   53   sa   v   spise   nachádzala   fotokópia   sťažnosti   na   prieťahy   v   konaní z 30. marca   2006   (doručená   3.   apríla   2003)   adresovaná   predsedovi   súdu   právnym zástupcom sťažovateľky.

Písomne vyhotovený rozsudok bol právnym zástupcom účastníkov konania doručený 11. mája 2006 - právnemu zástupcovi sťažovateľky a 16. mája 2006 -právnemu zástupcovi žalobcu.

Okresný súd na sťažnosť na prieťahy v konaní z 30. marca 2006 odpovedal listom č. Spr.   2113/2006   zo   17.   mája   2006,   v   ktorom   predseda   okresného   súdu   právnemu zástupcovi   sťažovateľky   oznámil,   že   v   predmetnej   veci   bol   vynesený   rozsudok a ospravedlnil sa mu za oneskorené vybavenie jeho sťažnosti, ktorá bola omylom založená do súdneho spisu.

Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním zo 17. mája 2006 (doručeným v ten istý deň) podala okresnému súdu odvolanie proti rozsudku z 5. apríla 2006.

V   spisovom   materiáli   sa   ďalej   na   č.   1.   71   a   72   nachádzalo   vyjadrenie   vo   veci konajúceho sudcu k podanej sťažnosti na prieťahy v konaní.

Spisový materiál v predmetnej veci bol 23. júna 2006 doručený Krajskému súdu v Bratislave za účelom rozhodnutia o podanom odvolaní.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a   faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (III.   ÚS   111/02, III. ÚS 29/03).

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je žaloba o zaplatenie pohľadávky,   ktorá   vznikla   v   súvislosti   s   odtiahnutím   osobného   motorového   vozidla sťažovateľky.   Z   obsahu   súdneho   spisu,   z vyjadrení   sťažovateľky   a   okresného   súdu   ani z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, svedčiacu o právnej alebo skutkovej zložitosti veci, ktorá by mohla mať vplyv na predĺženie konania v tejto veci.

B)   Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania,   ústavný   súd   hodnotí   ako súčinnostné, sťažovateľka bola v konaní zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, reagovala na výzvy okresného súdu, zúčastňovala sa nariadených pojednávaní a na ochranu svojich práv využila účinný prostriedok nápravy, ktorý jej zákon na ochranu práv poskytuje. V správaní sťažovateľky, teda ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, v dôsledku ktorých by mohlo dôjsť k závažnejšiemu spomaleniu postupu súdu v predmetnom konaní.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil dlhé obdobie nečinnosti okresného súdu, ktoré malo výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Uvedené obdobie nečinnosti okresného súdu trvajúce viac ako dva roky a päť mesiacov začalo 3. júna 2006, keď okresný súd odročil pojednávanie v tejto veci na neurčito a skončilo až 21. novembra 2005, keď okresný súd v tejto veci nariadil ďalšie pojednávanie. Nečinnosť okresného súdu v označenom období bez toho, aby jeho postupu bránila zákonná prekážka je potrebné považovať za zbytočný prieťah v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vo   vzťahu   k   námietkam   sťažovateľky   týkajúcim   nevykonania   dokazovania výsluchom svedka a nesprávnosti právnych záverov uvedených v rozsudku okresného súdu z 5. apríla 2006 ústavný súd poznamenáva, že uvedené námietky je oprávnený posúdiť krajský súd v rámci odvolacieho konania, ktoré v tejto veci prebieha na základe odvolania podaného sťažovateľkou.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   konanie,   ktoré   je   predmetom   posúdenia,   začalo

30. septembra 2002 a prvé meritórne rozhodnutie v tejto veci okresný súd vydal 5. apríla júna 2006, t. j. po viac ako troch rokoch a šiestich mesiacoch. Z uvedenej doby viac ako dva roky a päť mesiacov predstavuje obdobie, v ktorom v dôsledku nečinnosti okresného súdu dochádzalo k zbytočným prieťahom v predmetnom konaní.

S ohľadom na uvedené skutočnosti nemožno dobu predmetného konania vedeného okresným súdom považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľky boli porušené.

2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 40 000 Sk, ktoré odôvodnila tým, že je neprimerane dlhý čas vystavená značnej právnej   neistote,   sprevádzanej   pocitom   krivdy   a   zúfalstva,   ktoré   sú   spôsobené niekoľkoročným nekonaním okresného súdu, resp. jeho neefektívnou činnosťou, pričom tieto negatívne pocity jej spôsobujú „permanentný stres a vyvolávajú v nej pochybnosti o plnení   si   funkcií   štátu“.   Sťažovateľka   je   presvedčená,   že   hodnota   sporu   nie   je   pre stanovenie primeraného zadosťučinenia určujúca, pretože porušenie ňou namietaných práv sa v jej „vnútornej sfére“ negatívne prejavuje bez ohľadu na výšku hodnoty sporu.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a   účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu 30 000   Sk.   Táto   suma   zohľadňuje   predmet   konania   okresného   súdu,   dĺžku   zbytočných prieťahov v tomto konaní (dva roky a päť mesiacov), ako aj ďalšie okolnosti tohto prípadu a s nimi spojenú ujmu sťažovateľky.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vo   zvyšnej   časti   uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľky nevyhovel.

3. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 10 238 Sk vrátane DPH, ktoré ďalej bližšie nešpecifikoval.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 13 ods. 3, § 14, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovatelia   namietajú,   v   zásade   nie   je   oceniteľný   peniazmi.   Základná   sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2006 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 2 730 Sk a hodnota režijného paušálu 164 Sk.

V   súlade   s   týmito   ustanoveniami   možno   teda   trovy   konania   vyčísliť   ako   súčet odmeny za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd) vrátane režijného paušálu a DPH (2 x 2 730 Sk + 2 x 164 Sk + 19 % z 5 788 Sk = 6 888 Sk). Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy teda spolu činí 6 888 Sk.

Ústavný súd právnemu zástupcovi sťažovateľky priznal odmenu vo výške 6 888 Sk a v zostávajúcej časti jeho nároku na náhradu trov konania nevyhovel.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. septembra 2006