znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 163/04-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   M.,   bytom   B.,   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 23 S 93/01, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. M.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. decembra 2004 doručená sťažnosť P. M., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský   súd“)   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 23 S 93/01 o opravnom prostriedku   proti rozhodnutiu   Pozemkového   úradu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „pozemkový   úrad“) č. PPLH-A/2001/21245/SLZ-Poz   z 18.   októbra   2001,   ktorým   bol   jeho   reštitučný   nárok zamietnutý.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že 8. apríla 1992 bol uplatnený reštitučný nárok   na   pozemkovom   úrade.   Pozemkový   úrad   rozhodol   rozhodnutím   č.   PPLH-A/2001/21245/SLZ-Poz z 18. októbra 2001, proti ktorému bol podaný opravný prostriedok. O opravnom prostriedku sa rozhodovalo na krajskom súde v konaní vedenom pod sp. zn. 23 S 93/01.   Krajský   súd   rozhodol   o podanom   opravnom   prostriedku   na   pojednávaní 11. apríla 2002. Rozsudok č. k. 23 S 93/01-25 bol doručený 15. októbra 2003.

Podľa sťažovateľa bolo konaním krajského súdu porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a základné právo na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   tým,   že   krajský   súd nekoná bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ   považuje   za   primerané,   aby   mu   bolo   poskytnuté   primerané   finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Krajský súd v Banskej Bystrici vo veci vedenej pod sp. zn. 23 S 93/01-25 spôsobil prieťahy v konaní, na základe čoho došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na spravodlivý   proces   v primeranej   lehote,   upraveného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky.

Sťažovateľ žiada o primerané finančné zadosťučinenie. Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   1   zákona o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde o nedostatok právomoci ústavného súdu. Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). V nadväznosti na to je však nutné s ohľadom na okolnosti daného   prípadu   zdôrazniť,   že   aj   taký   zásah   podlieha   princípu   subsidiarity   právomoci ústavného   súdu   a   je   preto   podmienený   tým,   že   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne konanie   všeobecného   súdu   nie   je   napraviteľné   účinným   procesným   prostriedkom   alebo postupom nadriadeného alebo inštančne vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Sťažovateľ namietal v konaní krajského súdu zbytočné prieťahy v konaní v súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu   právnej neistoty, v ktorej   sa   nachádza osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   štátnom orgáne   sa   právna neistota   osoby   v zásade   neodstráni.   Až   právoplatným rozhodnutím   sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval (II. ÚS 26/95).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje len   vtedy,   ak   bola   na   ústavnom   súde   uplatnená   v čase,   keď   porušenie   ešte   trvalo (III. ÚS 20/00).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa ustanovenia § 56 ods. 4 citovaného zákona má primerané   finančné   zadosťučinenie   povahu   náhrady   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej v peniazoch.

Z dôvodu   prieťahov   v konaní   si   sťažovateľ   uplatnil   primerané   finančné zadosťučinenie, jeho presnú výšku však nešpecifikoval. Vzhľadom na to, že sťažnosť na prieťahy v konaní bola podaná až po právoplatnom skončení konania, ktoré sa skončilo rozsudkom krajského súdu č. k. 23 S 93/01-25 z 11. apríla 2002 (právoplatnosť nadobudol 15.   októbra   2003   a   sťažnosť   bola   doručená   ústavnému   súdu   12.   decembra   2003), právoplatným rozhodnutím krajského súdu bol odstránený stav právnej neistoty, a preto ústavný súd nemá už právomoc na prerokovanie tohto porušenia.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 30 a § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho   poriadku   môže   ústavný   súd   ustanoviť   fyzickej   osobe   alebo   právnickej   osobe právneho zástupcu, advokáta, ak taká osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde   o zrejme   bezúspešné   uplatňovanie   nároku   na   ochranu   ústavnosti.   Tieto   tri predpoklady na ustanovenie zástupcu v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne.   Ak   hoci   len   jeden   z týchto   predpokladov   nie   je   splnený,   nemožno   žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť. Vzhľadom na to, že ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie práva, ústavný súd nevyhovel žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto uzneseniu pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2004

III. ÚS 163/04

Odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka

1. Podľa § 32 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) pripájam toto odlišné stanovisko k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 163/04 z 19. mája 2004 (ďalej len „ústavný súd“ a „uznesenie“) – ktorým bola odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu sťažnosť P. M. (ďalej len „sťažovateľ“) namietajúca porušenie práv na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 S 93/01 – lebo nesúhlasím s výrokom označeného uznesenia a ani s jeho odôvodnením.

2. Väčšina senátu odmietla sťažnosť s poukazom na predošlú judikatúru ústavného súdu (ústavná ochrana označeným právam sa poskytuje vtedy, ak je na ústavnom súde uplatnená do právoplatného skončenia veci) a v podstate preto, lebo rozsudok krajského súdu z 11. apríla 2002 nadobudol právoplatnosť 15. októbra 2003, pričom sťažnosť bola doručená   ústavnému   súdu   až   12.   decembra   2003.   Keďže   ide   o zrejme   bezúspešné uplatňovanie   práva   zo   strany   sťažovateľa,   ústavný   súd   nevyhovel   ani   jeho   žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov.

3. Z mojich odlišných stanovísk k uzneseniam ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 168/02, III.   ÚS   64/03,   III.   ÚS   109/03,   III.   ÚS   117/03,   III.   ÚS   143/03,   III.   ÚS   150/03, III. ÚS 153/03,   III.   ÚS   259/03,   III.   ÚS   20/04   a III.   ÚS   154/04   (na   ktoré   v týchto súvislostiach v podrobnostiach odkazujem) vyplýva, že právoplatné skončenie veci nie je rozhodujúce z hľadiska podania sťažnosti ústavnému súdu (ale len z hľadiska skončenia lehoty, ktorej primeranosť sa posudzuje) a sťažnosť možno podať v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v lehote dvoch mesiacov od právoplatného skončenia veci.

4. Sťažnosť bola podaná v tomto prípade v lehote dvoch mesiacov od právoplatného skončenia   veci   na   krajskom   súde   a nie   je   preto   podaná oneskorene.   Aj   vzhľadom   na tvrdenia   v nej   obsiahnuté   a dosiaľ   predbežne   zistené   skutkové   okolnosti   nejde   o zrejme bezúspešné uplatňovanie práva na ochranu ústavnosti.

Za   týchto   okolností   mala   byť   preto   najskôr   riešená   otázka   povinného   právneho zastúpenia   sťažovateľa   v konaní   pred   ústavným   súdom   a až   po   jej   vyriešení   malo   byť pristúpené k predbežnému prerokovaniu sťažnosti v zmysle § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Odmietnutie   sťažnosti   uznesením   ústavného   súdu   už   teraz   je   preto   podľa   môjho názoru predčasné a nesprávne.

V Košiciach 19. mája 2004