znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 163/03

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. februára 2004 zloženého z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka prerokoval   sťažnosť   M.   K.,   t.   č.   v   Nápravnovýchovnom   ústave   Žilina,   zastúpeného advokátom   JUDr.   J.   S.,   Advokátska   kancelária,   P.   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia základných práv a slobôd garantovaných čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   v jeho trestnej   veci   vedenej   na Okresnom   súde   v Žiline   pod   sp.   zn. 5 T 287/01 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. K. podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To 438/02 z 13. augusta 2002   p o r u š e n é   b o l o.

2. Základné právo M. K. podľa   čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To 624/02 z 24. októbra 2002   p o r u š e n é   b o l o.

3. Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To 438/02 z 13. augusta 2002 v časti týkajúcej sa M. K. a uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To 624/02 z 24. októbra 2002 v časti týkajúcej sa M. K.   s a   z r u š u j ú   a vec sa   v r a c i a   Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Žiline   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia M. K. advokátovi   JUDr.   J.   S.,   Advokátska   kancelária,   P.   B.,   vo   výške   6   890   Sk   (slovom šesťtisícosemtstodeväťdesiat slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti M. K. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára 2002 doručená   sťažnosť,   ktorá   bola   doplnená   podaniami   doručenými   27.   augusta   2002, 20. septembra 2002 a 22. novembra 2002, M. K., t. č. v Nápravnovýchovnom ústave Žilina (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. S., Advokátska kancelária, P. B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv a slobôd vyplývajúcich z čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 3, čl. 127 a čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) konaním Okresného súdu v Žiline (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 5 T 287/01 a uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To 438/02 z 13. augusta 2002, sp. zn. 1 To 624/02 z 24. októbra 2002 a sp. zn. 2 To 635/02 z 24. októbra 2002.

Sťažovateľ vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu 4. januára 2002 uviedol, že konaním orgánov činných v trestnom konaní v priebehu jeho trestného stíhania došlo k porušeniu jeho základných práv a slobôd tým, že rozhodnutím okresného súdu sp. zn. 5 Tp 58/2000 z 24. novembra 2000 mu bola predĺžená doba trvania väzby nad 6 mesiacov, a to napriek tomu, že podľa ustanovenia § 68 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom   (trestný   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“) z dôvodov uvedených v ustanovení § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku bol vzatý do vyšetrovacej väzby pre podozrenie zo spáchania trestného činu podľa § 171 ods. 1 písm. c) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“),   kde   horná   hranica   trestu   v prípade   dokázania   viny   je   maximálne   6   mesiacov odňatia slobody nepodmienečne.

Porušenie svojich práv sťažovateľ vidí v tom, že v priebehu vyšetrovacej väzby pre trestný čin podľa § 171 ods. 1 písm. c) Trestného zákona mu bolo vznesené obvinenie pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 2 Trestného zákona, no o spoločnom konaní sa dozvedel až pri jeho uzavretí 19. januára 2001, a to tým spôsobom, že v spisovom materiáli bolo vložené uznesenie o spoločnom konaní formou spojenia vecí, proti ktorému bolo možné podať opravný prostriedok a ktoré bolo doručené len prokurátorovi. Formou sťažnosti na uvedené   upozornil   ešte   24.   novembra   2000   krajský   súd,   ktorý   jeho   žiadosť   uznesením sp. zn. 2 Tp 3/01 z 10. januára 2001 zamietol.

Proti spornému uzneseniu sp. zn. ČVS: OÚV-147/10-ZA-2000 z 31. júla 2000, ktoré mu bolo doručené zásielkou do vlastných rúk až 16. októbra 2001, podal sťažnosť, ktorá bola zamietnutá uznesením Okresnej prokuratúry v Žiline (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 1 Pv 587/00-206 z 24. októbra 2001 s odôvodnením, že nie je osobou oprávnenou podať opravný prostriedok. Okresný prokurátor podal vo veci obžalobu 15. mája 2001.

Sťažovateľ si   na hlavnom pojednávaní, ktoré sa   konalo 11.   októbra 2001,   podal žiadosť   o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   pričom   táto   mu   bola   uznesením   sp.   zn. 5 T 287/01 z 11. októbra 2001 zamietnutá.

Dňa 30. októbra 2001 krajský súd uznesením sp. zn. 1 To 536/01 zamietol jeho sťažnosť bez toho, aby naznačená chyba bola odstránená, a ponechal ho vo väzbe aj podľa ustanovenia § 67 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, čo pokladá za nespravodlivé. V doplnenom   podaní   doručenom   ústavnému   súdu 27.   augusta   2002   sťažovateľ uviedol, že oneskoreným doručením uznesenia o spojení vecí až 16. októbra 2001 orgány činné   v trestnom   konaní   (bývalý   Okresný   úrad   vyšetrovania   Policajného   zboru   Žilina) porušili jeho základné práva a slobody zaručené čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 3, čl. 127 a čl. 141 ústavy   a čl.   6   ods.   1   a ods.   3   písm.   c)   dohovoru   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   ČVS: OÚV-147/10-ZA-2000.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd zakázal pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd a nariadil jeho trestnú vec sp. zn. 5 T 287/01 vrátiť na došetrenie a rozhodnutie.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   20.   septembra   2002   sťažovateľ   namietal, že uznesenie o predĺžení väzby mu nebolo doručené včas, keď uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   mu   uznesenie   sp.   zn.   Ntv   II   50/02 z 23. mája 2002 mal doručiť najneskôr v lehote 2. júna 2002, ale doručil mu ho až 5. júna 2002, teda po zákonom stanovenej lehote, čím porušil jeho právo zaručené čl. 17 ods. 2 ústavy.

V tom istom podaní namietal aj porušenie svojich práv garantovaných čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 5 T 287/01 zo 4. júla 2002 a uznesením krajského súdu sp. zn. 1 To 438/02 z 13. augusta 2002, ktorým vytýka, že sa nezaoberali dôvodmi nezákonnosti, ktoré vo svojej žiadosti namietal.

V doplnení   podania   doručeného   ústavnému   súdu   22.   novembra   2002   sťažovateľ uviedol, že v jeho trestnej veci došlo k porušeniu čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c) a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

Sťažovateľ   uviedol,   že   k porušeniu   jeho   základných   práv   a slobôd   došlo   tým, že 14. júna 2002 požiadal okresný súd o nahliadnutie do spisu, ale jeho žiadosti nebolo vyhovené, a následne aj v konaniach o jeho žiadostiach o prepustenie z väzby, ktoré boli zamietnuté   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   5   T   287/01   z 19.   septembra   2002 a rozhodnutiami krajského súdu sp. zn. 1 Nt 31/02 z 13. augusta 2002, sp. zn. 1 To 624/02 z 24.   októbra   2002   a sp.   zn.   2   To   635/02   z 24.   októbra   2002,   pretože   neboli   dôsledne preskúmané dôvody väzby, ako ani žiadosť o odňatie veci okresnému súdu a jej prikázanie inému okresnému súdu a žiadosť o vylúčenie predsedníčky senátu, ktorá vykonáva úkony vo veci vedenej pod sp. zn. 5 T 287/01.

V závere svojich podaní sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol, že:„Okresný súd v Žiline uznesením 5 T 277/01 (správne mala byť uvedená sp. zn. 5 T 287/01) zo dňa 19. 9. 2002, ako aj Krajský súd svojím uznesením 1 To 624/02 zo dňa 24. 10. 2002, pri ktorom bola nedôsledne preskúmaná zákonnosť väzby M. K., porušil jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy SR.

Okresný   súd   v Žiline   uznesením   5   T   277/01 (správne mala byť   uvedená sp.   zn. 5 T 287/01) zo dňa 19. 9. 2002, ako aj Krajský súd svojim uznesením 2 To 635/02 zo dňa 24.   10.   2002,   pri   ktorom   bola   nedôsledne   preskúmaná   žiadosť   M.   K.   o vylúčenie predsedníčky   senátu JUDr. E. H. z prejednania a rozhodnutia v trestnej veci obž. V. Ď. a spol. vedenej na OS v Žiline pod č. 5 T 287/01 porušili jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

Tieto   uznesenia   sa   zrušujú   v časti   týkajúcej   sa   M.   K.   a vec   sa   vracia   na   ďalšie konanie a rozhodnutie.“

Dňa   13.   mája   2003   sťažovateľ   na   základe   výzvy   doplnil   podanie   predložením sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 T 287/01, ako aj uzneseniu krajského súdu   sp.   zn.   1   To   624/02.   Taktiež   predložil   podnety   k sťažnosti   pre   porušenie   zákona a žiadosti o odňatie a prikázanie veci.

Sťažovateľ predložil   žiadosť   adresovanú   najvyššiemu   súdu   o odňatie   a prikázanie veci,   na   ktorej   nemožno   určiť   dátum   vyhotovenia,   žiadosť   o prepustenie   z vyšetrovacej väzby   na slobodu   z 2.   septembra   2002   adresovanú   zákonnej   sudkyni,   ako   aj uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 To 635/02 z 24. októbra 2002, uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 To 624/02 z 24. októbra 2002, uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 To 438/02 z 13. augusta 2002,   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   5   T   287/01   z 19.   septembra   2002,   uznesenie okresného   súdu   sp.   zn.   5   T   287/01   zo   4.   júla 2002,   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn. 1 To 438/02 z 13. augusta 2002, uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 Nt 31/02 z 13. augusta 2002,   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   Ndt   110/02   zo   17.   decembra   2002,   podnet krajskému súdu zo 4. júla 2002 označený ako „Sťažnosť pre porušenie zákona - námietka“, sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 T 287/01 zo 4. júla 2002 podanú 17. júla 2002, oznámenie tajomníčky trestného kolégia najvyššieho súdu zo 17. septembra 2002 o odstúpení podania okresnému súdu, oznámenie krajského súdu z 2. augusta 2002 sp. zn. Spr 534/02 o tom, že list z 1. augusta 2002 považuje za procesné podanie, o ktorom bude rozhodovať 13. augusta 2002.

Sťažnosť   sťažovateľa   bola   prijatá   na   ďalšie   konanie   uznesením   ústavného   súdu z 9. júla 2003, a to:

1. v časti, ktorou namieta porušenie svojich základných práv a slobôd zaručených čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 5 T 287/01 zo 4. júla 2002 a uznesením krajského súdu sp. zn. 1 To 438/02 z 13. augusta 2002,  

2. v časti, ktorou namieta porušenie svojich základných práv a slobôd zaručených čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením   okresného   súdu   č.   k.   5   T   287/01-816   z 19.   septembra   2002   a uznesením krajského súdu sp. zn. 1 To 624/02 z 24. októbra 2002,  

3. v časti, ktorou namieta porušenie svojich základných práv a slobôd zaručených čl.   17   ods.   2,   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   5   ods.   4   dohovoru   uznesením okresného súdu č. k. 5 T 287/01-814 z 19. septembra 2002 a uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 635/02 z 24. októbra 2002.

Vo zvyšnej časti bola odmietnutá ako podaná oneskorene.

Okresný súd vo svojom vyjadrení z 26. novembra 2003 uviedol, že aj „keby boli zistené drobné procesné pochybenia, je potrebné posudzovať, či išlo o taký prípad, ktorý by naplnil porušenie základného ľudského práva a slobody. Podľa názoru súdu o taký prípad nejde.   Druhou   okolnosťou,   ktorú   je   potrebné   posúdiť,   je   hranica   medzi   právom obžalovaného na obhajobu a z toho vyplývajúce súvisiace procesné práva a medzi záujmami spoločnosti na ochranu pred konaním v rozpore so zákonom. Zásahy a obmedzenia sú pre trestné konanie charakteristické a typické (... aj legálne). Z práva na obhajobu nevyplýva nárok obžalovaného... na to, aby bola vec posudzovaná podľa jeho predstáv a pre neho úspešne... Zmysel záujmu sťažovateľa nie je na efektívnom trestnom procese, kde by sa preukázala vina alebo nevina, ale zmariť tento proces poukazom na tvrdené procedurálne chyby.“

Podľa vyjadrenia krajského súdu oneskorené doručenie rozhodnutia o spojení vecí nevnímal ako pochybenie prekážajúce predĺženiu väzby ani krajský, ani najvyšší súd. Právo na   obhajobu   bolo   v oboch   prípadoch   zabezpečené.   Dôvody   väzby   boli   v prípade samostatného   i spoločného   konania   rovnaké.   Obvinený   pôvodne   žiadal,   aby   v dôsledku neskorého doručenia rozhodnutia o spojení vecí bola celá jeho vec vrátená do prípravného konania.   Krajský   súd   však   zastáva   presvedčenie,   že   v takom   prípade   by   došlo   iba k predĺženiu konania. Zo strany orgánov trestného konania išlo o postup zákonný. Lehota uvedená v poslednej vete § 71 ods. 1 Trestného poriadku trvanie väzby neupravuje a je iba poriadkovou   lehotou,   ktorá   má   zabezpečiť   čo   najrýchlejšie   doručovanie   rozhodnutia. Následky jej nesplnenia zákon neupravuje a nemôže mať preto za následok prepustenie z väzby, resp. nezákonnosť väzby. Námietky voči zákonnej sudkyni možno riešiť podľa § 30 a § 31 Trestného poriadku. V danom prípade by mohli byť dôvodmi na vylúčenie, iba ak možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka, k ich obhajcom, zákonným zástupcom a splnomocnencom alebo   pre   pomer   k inému   orgánu   činnému   v tomto   konaní.   Takýto   pomer   k veci   alebo osobám zistený nebol, navyše, krajský súd bol presvedčený o zákonnosti postupu sudkyne.

Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   podaní   z 29.   decembra   2003   súhlasil s upustením od ústneho pojednávania.

Taktiež okresný súd vo svojom podaní z 26. novembra 2003 a krajský súd vo svojom podaní 14. októbra 2003 súhlasili s upustením od ústneho pojednávania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Z predložených listín, ktoré ústavnému súdu zaslal sťažovateľ, ako aj z listín, ktoré sa nachádzajú v jeho trestnom spise, vyplývajú tieto skutočnosti:

Sťažovateľ je trestne stíhaný za trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 171 ods. 1 písm. c) Trestného zákona. V tejto veci mu bolo vznesené obvinenie 21.   marca   2000   pod   sp.   zn.   ČVS:   OÚV-113/00-ZA-2000.   V tejto   veci   bol   na   základe uznesenia okresného súdu sp. zn. 5 Tp 58/2000 zo 17. júna 2000 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Väzba začala jeho zadržaním 17. júna 2000 o 2.00 h.

Väzbe predchádzal príkaz na zatknutie sp. zn. 5 Tp 58/2000 zo 6. júna 2000 podľa § 69 ods. 1 Trestného poriadku vydaný okresným súdom z dôvodov väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.

Okresný súd konštatoval, že dôvody vidí najmä v tom, že sa nezdržiava v mieste trvalého   bydliska   a bol   viackrát   súdne   trestný   pre   rôzne   trestné   činnosti,   pričom z posledného   výkonu   trestu   vo   výmere   48   mesiacov   bol   podmienečne   prepustený 18. novembra 1999.

Dňa 28. júla 2000 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie aj za trestný čin lúpeže v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2, § 234 ods. 1 a § 234 ods. 2 písm. b) Trestného zákona. Uznesenie o vznesení obvinenia prevzal sťažovateľ podľa doručenky 2. augusta 2000.Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú   okresná   prokuratúra 8. augusta 2000 pod sp. zn. 1 Pv 387/00 zamietla.

Dňa 31. júla 2000 vyšetrovateľ Okresného úradu   vyšetrovania Policajného zboru Žilina (ďalej len „vyšetrovateľ“) uznesením sp. zn. ČVS: OÚV-147/10-ZA-2000 podľa § 23 ods. 3 Trestného poriadku s poukazom na § 20 ods. 1 Trestného poriadku spojil na spoločné konanie trestné veci spoluobvinených. Toto rozhodnutie podľa doručenky doručil okresnej prokuratúre 2. augusta 2000.

Podľa ustanovenia § 20 ods. 1 Trestného poriadku o všetkých trestných činoch toho istého obvineného a proti všetkým obvineným, ktorých trestné činy spolu súvisia, vykonáva sa spoločné konanie.

Podľa ustanovenia § 20 ods. 3 Trestného poriadku ak sú tu podmienky na spoločné konanie, môže súd spojiť na spoločné prejednanie a rozhodnutie veci, v ktorých boli podané samostatné obžaloby.

Dňa 4. novembra 2000 predĺžil okresný súd podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku lehotu trvania väzby sťažovateľa do 31. januára 2001. V rozhodnutí sp. zn. 5 Tp 58/2000 uviedol,   že   9.   novembra   2000   bolo   voči   sťažovateľovi   vznesené   ďalšie   obvinenie z trestného   činu   lúpeže.   Dôvody   väzby   trvajú   i naďalej,   ako   boli   ustálené v rozhodnutí o vzatí do väzby.

Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   5   T   287/01   z 10.   júla   2001 bola   zamietnutá žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ opravný prostriedok, ktorý krajský súd uznesením sp. zn. 1 To 399/01 zo 7. augusta 2001 podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku   zamietol.   V rozhodnutí   uviedol,   že   aj   keď   uznesenie   o spojení   vecí   nebolo doručené   sťažovateľovi   a jeho   obhajcovi,   ide   o procesnú   chybu,   ktorá   však   nezakladá dôvodnosť nezákonnej väzby.

Sťažovateľ predložil aj uznesenie krajského súdu sp. zn. 2 Tpo 3/01 z 10. januára 2001,   ktorým   bola   jeho   sťažnosť   zamietnutá   podľa   §   148   ods.   1   písm.   c)   Trestného poriadku.

V odôvodnení krajský súd uviedol:„V   sťažnostiach   poukázal   na   to,   že   bol   vzatý   do   väzby   pre   trestný   čin   podľa § 171 ods. 1 písm. c) Tr. zák., kde je trestná sadzba do 6 mesiacov, pričom vo väzbe je od 17. 6. 2000, teda 17. 12. 2000 uplynula šesťmesačná lehota. Doposiaľ nemá vedomosť o tom, že by vo veci, kde je začaté trestné stíhanie pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, 2 písm. b) Tr. zák. vyšetrovateľom bolo spojené.

Namietal,   že   sa   tohto   trestného   činu   nedopustil   a považuje   toto   za   umelo vykonštruované a účelové...

Je pravdou, že obvinený bol vzatý do väzby pre trestný čin podľa § 171 ods. 1 písm. c) Tr. zák. Avšak ďalším uznesením zo dňa 9. 11. 2000 bolo obvinenému vznesené obvinenie pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, 2 písm. b) Tr. zák. v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Tr. zák.“

Z citovaného   uznesenia   vyplýva,   že   obe   veci   boli   spojené   podľa   §   20   ods.   1 Trestného poriadku a § 23 ods. 3 Trestného poriadku ešte 2. augusta 2000.

K žiadosti   o zaujatie   stanoviska   okresný   prokurátor   v liste   sp.   zn.   1   Pv   587/01 zo 7. septembra 2001 uviedol:

„... je pravdou, že uznesenie o spojení veci Vám malo byť doručené. Jedná sa však o procesný   nedostatok,   ktorý   v žiadnom   prípade   nezakladá   nedôvodnosť   Vašej   väzby. Vzhľadom   k procesnému   pochybeniu   vyšetrovateľa   som   tomuto   dal   pokyn,   aby   Vám obratom zaslal uznesenie o spojení veci.“

Uznesením   okresnej   prokuratúry   sp.   zn.   1   Pv   587/00   z 24.   októbra   2001   bola zamietnutá sťažnosť proti uzneseniu o spojení vecí, ktorú podal sťažovateľ, ako podaná neoprávnenou osobou.

Krajský súd uznesením sp. zn. 1 To 399/01 zo 7. augusta 2001 podľa § 148 ods. 1 písm.   c)   Trestného   poriadku   sťažnosť   M.   K.   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn. 5 T 287/01 z 10. júla 2001 zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol,   že sa stotožnil s dôvodmi   väzby u obžalovaných s tým, že i naďalej trvajú obavy, že sa   budú   vyhýbať trestnému stíhaniu.

Uznesením sp. zn. 5 T 287/01 okresný súd podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku 11. októbra 2001 žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol.

Krajský   súd   o sťažnosti   proti   tomuto   uzneseniu   rozhodol   uznesením   sp.   zn. 1 To 536/01 z 30. októbra 2001 tak, že podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť zamietol. Krajský súd v odôvodnení uznesenia uviedol:

„Preskúmaním spisu krajský súd zistil, že prvostupňový súd postupoval v súlade so zákonom, keď žiadosti obžalovaných o prepustenie z väzby na slobodu zamietol.

Je nutné si uvedomiť, že obžalovaní G. a K. boli vzatí do väzby po tom, čo bol súdom vydaný príkaz na ich zatknutie, nakoľko nebolo známe miesto ich pobytu a boli pre vyšetrovateľa nedosiahnuteľní.

Ani v súčasnom štádiu konania, vzhľadom na vyššie uvedenú skutočnosť, ako aj s poukazom na trestnú sadzbu pri trestnom čine lúpeže, za ktorý sú stíhaní (5 až 12 rokov), nemožno vylúčiť, že v prípade ich prepustenia na slobodu sa opäť budú skrývať s cieľom vyhnúť sa trestnému stíhaniu.

U obžalovaného M. K. nemožno prehliadnuť ani zaistený list, z obsahu ktorého je zrejmá snaha obžalovaného K. pôsobiť na spoluobžalovaného G., čo môže u neho zakladať dôvod väzby aj v zmysle ustanovenia § 67 ods. 1 písm. b) Tr. por.

Pokiaľ ide o sľub obžalovaného K., ktorý je súčasťou podanej sťažnosti, o tomto krajský súd nerozhodoval, nakoľko vzhľadom na trestný čin, pre ktorý je obžalovaný K. trestne stíhaný, nemožno v zmysle § 73 ods. 3 Tr. por. sľub prijať a taktiež tento sľub nespĺňa zákonom predpísané náležitosti - nie je podpísaný obžalovaným.“

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 5 T 287/01 zo 4. júla 2002 vyplýva, že súd žiadosť obvinených (aj sťažovateľa) podľa ustanovenia § 72 ods. 2 Trestného poriadku zamietol.   V odôvodnení uviedol,   že pokiaľ sťažovateľ   namieta   nedoručenie   rozhodnutia najvyššieho súdu v lehote 10 dní, nie sú tu dôvody na rozhodnutie o nezákonnosti jeho väzby. Desaťdňová lehota na doručenie uznesenia je len poriadková lehota a jej prekročenie nemá   za   následok   rozhodnutie   o prepustení   z väzby.   Proti   uzneseniu   o predĺžení   väzby sťažnosť   nie   je   prípustná   (§   74   ods.   1   Trestného   poriadku).   Uznesenie   je   právoplatné a vykonateľné, ak zákon proti nemu nepripúšťa sťažnosť (§ 140 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku). Spis sp. zn. 5 T 287/01 s rozhodnutím najvyššieho súdu bol doručený okresnému súdu 3. júna 2002 a sťažovateľovi bolo uvedené rozhodnutie doručené 6. júna 2002.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 5 T 287/01 zo 4. júla 2002 vyplýva, že okresný súd   žiadosť   obvineného   sťažovateľa   a spol.   o prepustenie   z väzby   zamietol   podľa ustanovenia § 72 ods. 2 Trestného poriadku. Okresný súd uviedol, že podaním zo 17. júna 2002   doručeným   okresnému   súdu   17.   júna   2002   obžalovaný   sťažovateľ   požiadal o prepustenie z väzby z dôvodu, že uznesenie najvyššieho súdu o predĺžení väzby sp. zn. Ntv   II   50/02   z 23.   mája   2002   mu   bolo   doručené   po   10-dňovej   lehote,   nenadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť, čím pominuli v jeho prípade dôvody väzby. Okresný súd uviedol,   že   doručenie   uznesenia   sp.   zn.   Ntv   II   50/02   sťažovateľovi   nie   je   v príčinnej súvislosti s dôvodmi väzby, ktoré u sťažovateľa trvajú aj naďalej.

Z uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   1   To   438/02   z 13.   augusta   2002 vyplýva, že   podľa   §   148   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   bola   sťažnosť   obžalovaných (aj sťažovateľa) zamietnutá. Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, že konania predchádzajúce napadnutému uzneseniu boli vykonané v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku a taktiež výrok uznesenia okresného súdu, ktorým boli zamietnuté žiadosti obžalovaných o prepustenie z väzby na slobodu, zodpovedá stavu veci a zákonom. Dôvody väzby trvajú i v súčasnom štádiu konania a dosiaľ nepominuli.

Z rozhodnutia okresného súdu sp. zn. 5 T 287/01 z 19. septembra 2002 vyplýva, že senát   okresného   súdu   podľa   ustanovenia   §   31   ods.   2   Trestného   poriadku   nevylučuje predsedníčku senátu JUDr. E. H. z prejednávania a rozhodnutia v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 5 T 287/01.

Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 5 T 287/01 z 19. septembra 2002 vyplýva, že okresný   súd   podľa   ustanovenia   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku   žiadosť   obžalovaných, medzi inými aj sťažovateľa, o prepustenie z väzby na slobodu zamietol.

Sťažovateľ   opätovne   namietal   neskoré   doručenie   rozhodnutia   najvyššieho   súdu sp.   zn.   Ntv   50/02   z 23.   mája   2002   až   po   10-dňovej   lehote,   ako   aj   prieťahy   v konaní a neumožnenie nahliadnuť do spisu.

Okresný súd uviedol, že obžalovaný sťažovateľ neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by   už   neboli   uvedené   v predchádzajúcich   rozhodnutiach,   a nedoručenie   rozhodnutia najvyššieho súdu včas nie je dôvodom pre rozhodnutie o nezákonnosti väzby a následnom prepustení na slobodu.

Krajský súd uznesením sp. zn. 1 To 624/02 z 24. októbra 2002 zamietol sťažnosti obžalovaných V. Ď., C. K., M. K. a S. G. proti uzneseniu okresného súdu č. k. 5 T 287/01-816 z 19. septembra 2002. V odôvodnení uviedol, že sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil tak,   že   prvostupňový   súd   neakceptoval   dôvody,   ktoré   on   uviedol   vo   svojej   žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu. Rozhodnutie okresného súdu je v rozpore aj s uznesením ústavného   súdu   týkajúcim   sa   väzby.   Jeho   vina   dosiaľ   nebola   preukázaná.   Opätovne poukázal   na   nesprávny   postup   pri   doručovaní   uznesenia   o spojení   vecí.   Pred   hlavným pojednávaním požiadal prvostupňový súd o možnosť nahliadnuť do spisu, čo mu nebolo umožnené. Keďže bol porušený zákon v prípravnom konaní a v konaní pred prvostupňovým súdom, vec mala byť vrátená prokurátorovi na došetrenie. Jeho trestná vec bola odňatá jeho zákonnému sudcovi, čo je v rozpore s ústavou. Žiada preto, aby bol prepustený z väzby na slobodu. Krajský súd nepovažuje za potrebné opätovne reagovať na námietky obžalovaných týkajúce sa nedostatkov pri doručovaní uznesení, pretože k týmto zaujal stanovisko už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach a naviac prípadné pochybenie orgánov prípravného konania v súvislosti s doručovaním rozhodnutí obžalovaným nemá vplyv na posudzovanie dôvodnosti   väzby   obžalovaných   v súčasnom   štádiu   konania.   Dôvody,   pre   ktoré   sú obžalovaní vo väzbe, trvajú podľa názoru krajského súdu aj v súčasnom štádiu konania. Závery niektorých obžalovaných o ich nevine sú neopodstatnené, keďže dokazovanie pred prvostupňovým súdom je len v počiatočnom štádiu, a preto ich nemožno považovať ani za skutočnosti podstatné pri rozhodovaní o dôvodnosti ich väzby. Obžalovaní sú stíhaní za obzvlášť závažný úmyselný trestný čin, čomu bude zodpovedať aj rozsah dokazovania. Krajský   súd   nezistil   v postupe   prvostupňového   súdu   neodôvodnené   prieťahy   a ani   také pochybenia, ktoré by mali za následok nezákonné zotrvanie obžalovaných vo väzbe. Je nutné podotknúť, že pokiaľ sú obžalovaní vo väzbe už dlhšiu dobu (čo tiež vytýkajú vo svojich sťažnostiach), nie je to z dôvodu nečinnosti konajúceho sudcu na okresnom súde, ale najmä z dôvodu ich opakovaných námietok a žiadostí, k čomu ich samozrejme zákon oprávňuje.

Krajský   súd   24.   októbra   2002   prejednal   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu okresného súdu sp. zn. 5 T 287/01 z 19. septembra 2002 a rozhodnutím sp. zn. 2 To 635/02 z 24. októbra 2002 sťažnosť podľa ustanovenia § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol. V odôvodnení rozhodnutia nezistil také skutočnosti, ktoré by svedčili o zaujatosti sudkyne JUDr. E. H.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Ntv II 50/02 z 23. mája 2002 bola väzba na neverejnom zasadnutí u sťažovateľa predĺžená podľa ustanovenia § 71 ods. 2 Trestného poriadku do 5. apríla 2003, pričom nezistil dôvody, ktoré by boli subjektívne zo strany súdu, a naopak dôvody väzby vychádzajúce zo závažnosti trestného stíhania trvajú aj naďalej.Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv a slobôd zaručených čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 5 T 287/01 zo 4. júla 2002 a uznesením krajského súdu sp. zn. 1 To 438/02 z 13. augusta 2002.

Sťažovateľ uviedol, že považoval za nezákonný postup pri doručovaní uznesenia najvyššieho   súdu   z 23.   mája   2002   sp.   zn.   Ntv   II   50/02,   a preto   požiadal   o prepustenie z väzby, ale jeho žiadosť okresný súd zamietol a podanú sťažnosť zamietol aj krajský súd.

Sťažovateľ namietal aj porušenie svojich základných práv a slobôd zaručených čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru uzneseniami okresného súdu sp. zn. 5 T 287/01 z 19. septembra 2002 a krajského súdu sp. zn. 1 To 624/02 z 24. októbra 2002, ako aj uzneseniami, ktorými bolo rozhodované o vylúčení   predsedníčky   senátu   JUDr.   E.   H.   z prejednania   a rozhodnutia   v trestnej   veci sťažovateľa, a to okresného súdu sp. zn. 5 T 287/01 z 19. septembra 2002 a krajského súdu sp. zn. 2 To 635/02 z 24. októbra 2002.

Nezákonný postup vidí sťažovateľ v tom, že predsedníčka senátu mu 18. júna 2002 zamietla žiadosť o nahliadnutie do spisu.

V tejto veci je potrebné uviesť, že o otázke práva na obhajobu v trestnom konaní rozhodoval ústavný súd vo viacerých veciach. Vo veci sp. zn. II. ÚS 8/96 uviedol, že čl. 50 ods. 3 ústavy zaručuje všetkým oprávneným osobám právo na poskytnutie času na prípravu obhajoby, ďalej možnosť pripraviť si obhajobu a že svoju obhajobu môžu predniesť právne významným   spôsobom   buď   osobne,   alebo   prostredníctvom   svojho   obhajcu.   Uplatnenie práva na obhajobu nezaručuje oprávnenej osobe dosiahnutie takého rozhodnutia súdu, o aké sa usiluje pomocou obhajoby. Účelom práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu.

Zásada   práva   na   obhajobu   má   medzi   ostatnými   zásadami   trestného   práva   azda najvýznamnejšie   postavenie.   Jej   legislatívne   vyjadrenie   a reálne   zabezpečenie   svedčí o stupni demokracie v trestnom procese toho-ktorého štátu.

Uplatnenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je možné sa domáhať podľa čl. 51 ústavy len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa § 65 ods. 1 Trestného poriadku je obvinený oprávnený nazerať do spisov s výnimkou   zápisnice   o hlasovaní   a utajovaných   častí   spisu   (§   101   ods.   3   Trestného poriadku), robiť si z nich výpisky a poznámky a na svoje trovy si obstarať ich kópie.

Predseda senátu v konaní pred súdom nemôže odoprieť takéto nazretie (§ 65 ods. 3), môže len stanoviť primeranú lehotu na nazretie (§ 65 ods. 5).

Právo   sťažovateľa   podľa   čl.   17   ods.   2   ústavy   a   podľa čl.   5   ods.   4   dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 1 To 438/02 z 13. augusta 2002 a uznesením krajského súdu sp. zn. 1 To 624/02 z 24. októbra 2002 bolo porušené z dôvodu, že sťažovateľovi nebolo umožnené nahliadnuť do spisu, v dôsledku čoho nemohol uplatniť všetky argumenty v rámci svojej žiadosti o prepustenie z väzby. Účelom práva nazerať do spisu je poskytnutie príležitosti oboznámiť sa so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci, a tým aj v plnej miere predložiť súdu vlastnú argumentáciu v záujme ochrany vlastných práv,   nielen   pokiaľ   ide   o   konanie   vo   veci   samej,   ale   aj   v konaní   o   zákonnosti   väzby. Naplnenie práva na súdnu previerku zákonnosti pozbavenia osobnej slobody vo väzobných veciach predpokladá rešpektovanie procesných oprávnení sťažovateľa v konaní pred súdom, v ktorom sa skúma zákonnosť a rozhoduje sa o ďalšom trvaní väzby. Pokiaľ sa krajský súd pri   preskúmaní   zákonnosti   väzby   sťažovateľa   zameral   len   na   námietku   oneskoreného doručenia uznesenia najvyššieho súdu o predĺžení väzby a nepreskúmal komplexne všetky jeho   námietky   (teda   aj   námietku,   že   mu   nebolo   umožnené   nahliadnutie   do   spisu), postupoval krajský súd nedôsledne, a tým porušil i právo sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (III. ÚS 79/02). Krajský súd už v čase rozhodovania o sťažnosti mal vedomosť o tom, že JUDr. E. H. odmietla sťažovateľovi nahliadnuť do spisu.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa súvisiacu s oneskoreným doručením rozhodnutia najvyššieho súdu o predĺžení väzby podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku, v danom prípade ide iba o poriadkovú lehotu, ktorej porušenie nie je dôvodom na zrušenie uznesení, ktorými sa   rozhodovalo   o   žiadosti   sťažovateľa   o   prepustenie   z väzby.   Pokiaľ   ide   o   námietku sťažovateľa   súvisiacu   s oneskoreným   doručením   uznesenia   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, v tejto časti bola sťažnosť odmietnutá už uznesením ústavného súdu z 9. júla 2003 ako podaná oneskorene. Pokiaľ ide o porušenie práv sťažovateľa, ku ktorým malo dôjsť uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   5   T   287/01-814   z 19.   septembra   2002   a uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 635/02 z 24. októbra 2002, ktorým zákonná sudkyňa nebola vylúčená   z vykonávania   úkonov   trestného   konania,   v danom   prípade   právo   sťažovateľa porušené nebolo, pretože § 30 Trestného poriadku vymenúva taxatívne dôvody na vylúčenie sudcu.   Podľa   tohto   ustanovenia   z vykonávania   úkonov   trestného   konania   môže   byť vylúčený   sudca,   u ktorého   možno   mať   pochybnosť   o nezaujatosti   pre   jeho   pomer k prejednávanej   veci   alebo   k osobám,   ktorých   sa   úkon   priamo   dotýka,   k ich   obhajcom, zákonným zástupcom a splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní. Takýto pomer k veci a ani k osobám zistený nebol. Teda neumožnenie nahliadnutia do spisu nie je dôvodom na vylúčenie zákonného sudcu z vykonávania úkonov trestného konania.

Zo skutkových zistení ústavného súdu teda vyplýva, že uznesením krajského súdu sp.   zn. 1 To   438/02 z 13. augusta 2002 boli porušené tie práva sťažovateľa, v rozsahu ktorých bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie (čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru). Uznesením krajského súdu sp. zn. 1 To 624/02 z 24. októbra 2002 boli podľa skutkových zistení ústavného súdu porušené len niektoré z tých práv, v rozsahu ktorých bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie, a to práva podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru. K porušeniu práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy došlo tým,   že   sťažovateľovi   bolo   pred   rozhodnutím   týkajúcim   sa   jeho   väzby   odmietnuté nahliadnuť do spisu, čo podstatne obmedzilo jeho možnosti získať informácie potrebné pre argumentáciu v prospech jeho prepustenia z väzby. Ústavný súd dospel k záveru, že zistený skutkový   stav   neznamená porušenie   sťažovateľových   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd zrušil v časti týkajúcej sa sťažovateľa napadnuté uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 To 438/02 z 13. augusta 2002 a sp. zn. 1 To 624/02 z 24. októbra 2002 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie z toho dôvodu, že právo sťažovateľa na nahliadnutie do spisu porušené bolo. Zároveň prikázal krajskému súdu, aby vo veci znovu   konal   a   rozhodol.   Pred   rozhodnutím   krajského   súdu   v danej   veci   je   potrebné odstrániť protiprávny stav, ku ktorému došlo v dôsledku odopretia nahliadnutia do spisu. Preto   konajúci   súd   je   povinný   umožniť   sťažovateľovi   nahliadnuť   do   spisu,   aby   mohol uplatniť argumenty sťažovateľa potrebné k žiadosti o prepustenie z väzby. Následne bude úlohou krajského súdu znovu rozhodnúť o žiadostiach sťažovateľa o prepustenie z väzby. Ústavný súd sa nezaoberal dôvodnosťou väzby. Posúdenie dôvodnosti trvania väzby bude úlohou   krajského   súdu   po   umožnení   sťažovateľovi   nahliadnuť   do   spisu.   Napadnuté uznesenia okresného súdu ústavný súd nezrušil, pretože na nápravu protiprávneho stavu postačuje   iba   zrušenie   uznesení   krajského   súdu,   ktorými   sa   rozhodovalo   o   prepustení z väzby.

Ústavný   súd   nepriznal   primerané   finančné   zadosťučinenie   za   porušenie   vyššie uvedených práv z dôvodu, že sťažovateľ si ho vo svojej sťažnosti neuplatnil.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupcom sťažovateľa   vychádzal   z ustanovenia   §   36   ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol sčasti vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania krajským súdom.

Podľa   §   13   ods.   6   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č.   240/1990   Zb.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnej   pomoci v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 240/1990 Zb.“) ak nemožno hodnotu veci vyjadriť v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami, sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon je 200 Sk, ak nie je ustanovené inak.

Podľa   ustanovenia   §   13   ods.   8   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   (ďalej   len   „vyhláška   č.   163/2002   Z.   z.“),   ktoré   upravuje   výšku   odmeny   za zastupovanie pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2001 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 11 693 Sk.

Právny zástupca sťažovateľa si uplatnil trovy právneho zastúpenia vo výške 6 890 Sk, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia (Rvp 15/02) – 200 Sk, spísanie ústavnej sťažnosti z 27. decembra 2001 – 200 Sk, režijný paušál 2 x 70 Sk, teda 140 Sk, doplnenie ústavnej sťažnosti z 20. augusta 2002 – 1 170 Sk, spísanie ústavnej sťažnosti z 9. septembra 2002 – 1 170 Sk, spísanie ústavnej sťažnosti z 31. októbra 2002 – 1 170 Sk, prevzatie a prípravu zastúpenia (Rvp 1369/02) – 1 170 Sk, spísanie ústavnej sťažnosti z 12. septembra 2002 – 1 170 Sk, režijný paušál 5 x 100 Sk, teda 500 Sk.

Ústavný súd priznal odmenu za nasledujúce úkony právnej pomoci podľa § 13 ods. 6 vyhlášky č. 240/1990 Zb., a to za prevzatie a prípravu zastúpenia (Rvp 15/02) – 200 Sk, spísanie ústavnej sťažnosti z 27. decembra 2001 – 200 Sk, režijný paušál 2 x 70 Sk, teda 140 Sk, a podľa § 13 ods. 8 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. za prevzatie a prípravu zastúpenia (Rvp 1369/02) – 3 900 Sk, spísanie ústavnej sťažnosti z 12. septembra 2002 – 3 900 Sk, režijný paušál 2 x 100 Sk, teda 200 Sk. Podľa takto určených kritérií sú trovy právneho zastúpenia za vyššie uvedené úkony právnej pomoci vo výške 8 540 Sk. Trovy uplatnené právnym zástupcom sťažovateľa neprevyšujú výšku trov, ktoré by mu patrili, preto ústavný súd tieto uznal a zaviazal krajský súd uhradiť ich právnemu zástupcovi sťažovateľa.Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. februára 2004