SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 162/2015-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. BranislavFridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskejúnie postupom Krajského súdu v Bratislave a jeho uzneseniami sp. zn. 21 CoE/201/2012z 26. marca 2013 (Rvp 3512/2014), sp. zn. 20 CoE/59/2012 z 28. marca 2012(Rvp 3513/2014), sp. zn. 21 CoE/7/2012 z 24. apríla 2012 (Rvp 3994/2014),sp. zn. 22 CoE/255/2013 z 28. augusta 2013 (Rvp 10022/2014), sp. zn. 21 CoE/484/2012z 23. apríla 2013 (Rvp 11313/2014) a sp. zn. 21 CoE/184/2013 z 26. novembra 2013(Rvp 11360/2014) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho uzneseniamisp. zn. 7 ECdo/263/2013 z 9. januára 2014 (Rvp 3512/2014), sp. zn. 5 Oboer/286/2013z 27. novembra 2013 (Rvp 3513/2014), sp. zn. 5 Cdo/8/2013 z 9. decembra 2013(Rvp 3994/2014), sp. zn. 8 ECdo/81/2014 zo 4. júna 2014 (Rvp 10022/2014),sp. zn. 3 Oboer/192/2013 z 12. júna 2014 (Rvp 11313/2014) a sp. zn. 5 ECdo/114/2014z 19. júna 2014 (Rvp 11360/2014) a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.Rvp 3512/2014, Rvp 3513/2014, Rvp 3994/2014, Rvp 10022/2014, Rvp 11313/2014a sp. zn. Rvp 11360/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedenépod sp. zn. III. ÚS 162/2015.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 1. apríla 2014,9. apríla 2014, 19. augusta 2014, 8. septembra 2014 a 10. septembra 2014 doručenésťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl.48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a právapodľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) označenýmpostupom a uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „postup a uzneseniakrajského súdu“) a označeným postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „postup a uznesenia najvyššieho súdu“).
Zo sťažností a z pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojejpodnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov a žev rámci tejto činnosti poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s fyzickými osobami –dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverovýchzmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojichzáväzkov, stali sa pohľadávky sťažovateľky splatnými. Na základe exekučných titulov –rozhodcovských rozsudkov, resp. notárskych zápisníc – boli v prospech sťažovateľky začatéexekučné konania, v priebehu ktorých príslušné prvostupňové súdy uzneseniami rozhodlio ich zastavení. Po podaní odvolaní sťažovateľkou krajský súd uzneseniami potvrdilprvostupňové uznesenia ako vecne správne. Keďže krajský súd „sa nesprávne vysporiadal s právnymi argumentmi oprávneného a pochybil pri aplikácii úniového práva“, podalasťažovateľka proti jeho uzneseniam dovolania, ktoré však najvyšší súd uzneseniamiodmietol ako neprípustné.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúcez rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktorým vytýka ich nesprávnosť z hľadiskaprávneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnychpredpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytuje ústavnému súduvlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené konania. Poukazujúcna rozsiahlu judikatúru Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“)sťažovateľka vyjadruje presvedčenie, že krajský súd ani najvyšší súd pri svojomrozhodovaní nepostupovali podľa Smernice Rady č. 93/13/ES, ktorá, pokiaľ ide o výkladčl. 47 charty, ukladá vnútroštátnym súdom povinnosť dôsledne uplatňovať princípkontradiktórnosti konania, čo sa v jej prípade nestalo, keďže je evidentné, že oba súdyodopreli sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k „neprijateľnej podmienke“, ako ajk prípadnému vyjadreniu povinného.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd vydalrozhodnutie, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 47 charty postupoma uzneseniami krajského súdu a postupom a uzneseniami najvyššieho súdu v uvedenýchkonaniach, zruší uznesenia krajského súdu a uznesenia najvyššieho súdu, veci vrátikrajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie,ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku.
Podľa § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku môže súd v záujme hospodárnostikonania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebosa týkajú tých istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlades citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavypoužiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.Rvp 3512/2014, Rvp 3513/2014, Rvp 3994/2014, Rvp 10022/2014, Rvp 11313/2014a sp. zn. Rvp 11360/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosťuvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a všeobecnýchsúdov rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode1 výroku tohto uznesenia.
2.1 K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami krajského súdu
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvodyzjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky a plne sa stotožňuje s dôvodmi,ktoré v nich uviedol (napr. sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473/2011z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS 397/2011z 27. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn. I. ÚS 382/2012z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS 7/2013z 15. januára 2013, II. ÚS 377/2013 z 26. júna 2013, sp. zn. III. ÚS 453/2013z 26. septembra 2013 a iné), pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecnýchsúdov o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení, pretože rozhodcovské rozsudkyalebo notárske zápisnice, na podklade ktorých boli exekúcie vedené (resp. navrhnuté),neboli z rôznych dôvodov spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení práva na účinnýprostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcejzásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdenízmluvnej podmienky ako nekalej nedali účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmtodôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsiahlej judikatúry Súdneho dvora.Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, že sťažovateľka mala možnosťoboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekúcií už z uznesení prvostupňových súdov, protiktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinníz exekúcií, ktorí mali v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, malipo doručení uznesení prvostupňových súdov možnosť vyjadriť sa, resp. podať odvolaniev tom smere, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnejpodmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súd vo svojich uzneseniachnáležite zaoberal a zrozumiteľne uviedol dôvody, pre ktoré vzhliadol uzneseniaprvostupňových súdov ako vecne správne.
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bolazásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konanína oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byťuvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súduv zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovaťprípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súddospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciachprincíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, čím k porušeniu označených právdôjsť nemohlo.
Vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe aj iné dôvody odmietnutia jej sťažností,ústavný súd prihliadajúc na zásadu procesnej hospodárnosti konania predložené sťažnostiv časti smerujúcej proti postupu a uzneseniam krajského súdu odmietol podľa poslednejvety § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené bez ďalšiehoodôvodnenia (bod 2 výroku uznesenia).
2.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom a uzneseniami najvyššieho súdu
Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že už uznesenímsp. zn. III. ÚS 291/2014 z 24. apríla 2014 odmietol ako zjavne neopodstatnené obsahovoidentické sťažnosti sťažovateľky, ktorými napadla postup najvyššieho súdu v dovolacíchkonaniach a jeho uznesenia, ktorými odmietol sťažovateľkou podané dovolania akoprocesne neprípustné.
Ústavný súd preto opätovne konštatuje, že sťažovateľka aj napriek skutočnosti, že jejmusí byť známy názor ústavného súdu na danú problematiku, naďalej podáva sťažnostivo veciach, ktoré sú skutkovo a právne identické s tými, ktoré už ústavný súd v minulostiriešil, preto je zrejmé, že sťažovateľka nesúhlasí s ustáleným názorom ústavného súdu,a teda ani s jeho rozhodnutiami o predchádzajúcich typovo zhodných sťažnostiachsťažovateľky. Vyvstáva preto otázka, aký význam a efektivitu má uvedený postuppre sťažovateľku, pretože ani podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie jebezpodmienečne nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodnýsúdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javíz materiálneho hľadiska v skutkovo a právne zhodných prípadoch ako neefektívny.
Keďže preskúmaním pripojených uznesení najvyššieho súdu ústavný súd nezistilžiadnu skutočnosť, ktorá by (v medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.)signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu, ktorý by nemal oporu v príslušnomprocesnom kódexe, pričom medzi napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a možnosťouporušenia práv sťažovateľky zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1dohovoru a čl. 47 charty nezstil ani takú súvislosť, ktorá by odôvodňovala prijatiepredložených sťažností na ďalšie konanie, tieto, rovnako, ako v predchádzajúcom prípade,odmietol podľa podľa poslednej vety § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ichzjavnej neopodstatnenosti bez ďalšieho odôvodnenia (bod 2 výroku uznesenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. apríla 2015