znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 162/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2015predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o.,Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. BranislavFridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskejúnie postupom Krajského súdu v Bratislave a jeho uzneseniami sp. zn. 21 CoE/201/2012z 26.   marca   2013   (Rvp   3512/2014),   sp.   zn.   20   CoE/59/2012   z 28.   marca   2012(Rvp 3513/2014),   sp.   zn.   21   CoE/7/2012   z 24.   apríla   2012   (Rvp   3994/2014),sp. zn. 22 CoE/255/2013 z 28. augusta 2013 (Rvp 10022/2014), sp. zn. 21 CoE/484/2012z 23.   apríla   2013   (Rvp   11313/2014)   a sp.   zn.   21   CoE/184/2013   z 26.   novembra   2013(Rvp 11360/2014) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho uzneseniamisp. zn. 7 ECdo/263/2013 z 9. januára 2014 (Rvp 3512/2014), sp. zn. 5 Oboer/286/2013z 27. novembra   2013   (Rvp   3513/2014),   sp.   zn.   5   Cdo/8/2013   z 9.   decembra   2013(Rvp 3994/2014),   sp.   zn.   8   ECdo/81/2014   zo   4.   júna   2014   (Rvp   10022/2014),sp. zn. 3 Oboer/192/2013 z 12. júna 2014 (Rvp 11313/2014) a sp. zn. 5 ECdo/114/2014z 19. júna 2014 (Rvp 11360/2014) a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn.Rvp 3512/2014,   Rvp 3513/2014,   Rvp 3994/2014,   Rvp 10022/2014,   Rvp 11313/2014a sp. zn.   Rvp 11360/2014   s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedenépod sp. zn. III. ÚS 162/2015.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,   o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 1. apríla 2014,9.   apríla   2014,   19.   augusta   2014,   8.   septembra   2014   a 10.   septembra   2014   doručenésťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl.48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   podľa   čl.   6   ods.   1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a právapodľa   čl.   47   Charty   základných   práv   Európskej   únie   (ďalej   len   „charta“)   označenýmpostupom   a uzneseniami   Krajského   súdu v   Bratislave   (ďalej   len   „postup   a uzneseniakrajského   súdu“)   a   označeným   postupom   a uzneseniami   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky (ďalej len „postup a uznesenia najvyššieho súdu“).

Zo   sťažností   a z   pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojejpodnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov a žev rámci tejto činnosti poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s fyzickými osobami –dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverovýchzmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojichzáväzkov, stali sa pohľadávky sťažovateľky splatnými. Na základe exekučných titulov –rozhodcovských rozsudkov, resp. notárskych zápisníc – boli v prospech sťažovateľky začatéexekučné konania, v priebehu ktorých príslušné prvostupňové súdy uzneseniami rozhodlio ich   zastavení.   Po   podaní   odvolaní   sťažovateľkou   krajský   súd   uzneseniami   potvrdilprvostupňové uznesenia ako vecne správne. Keďže krajský súd „sa nesprávne vysporiadal s právnymi   argumentmi   oprávneného   a pochybil   pri   aplikácii   úniového   práva“,   podalasťažovateľka   proti   jeho   uzneseniam   dovolania,   ktoré   však   najvyšší   súd   uzneseniamiodmietol ako neprípustné.

Sťažovateľka   v predostretej   argumentácii   atakuje   právne   závery   vyplývajúcez rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   ktorým   vytýka   ich   nesprávnosť   z hľadiskaprávneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných   právnychpredpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich a zároveň poskytuje ústavnému súduvlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené konania. Poukazujúcna rozsiahlu judikatúru Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“)sťažovateľka   vyjadruje   presvedčenie,   že   krajský   súd   ani   najvyšší   súd   pri   svojomrozhodovaní nepostupovali podľa Smernice Rady č. 93/13/ES, ktorá, pokiaľ ide o výkladčl. 47   charty,   ukladá   vnútroštátnym   súdom   povinnosť   dôsledne   uplatňovať   princípkontradiktórnosti konania, čo sa v jej prípade nestalo, keďže je evidentné, že oba súdyodopreli   sťažovateľke   možnosť   vyjadriť   sa   k „neprijateľnej   podmienke“, ako   ajk prípadnému vyjadreniu povinného.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   v petite   žiada,   aby   ústavný   súd   vydalrozhodnutie, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1ústavy,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   práva   podľa   čl. 47   charty   postupoma uzneseniami   krajského   súdu   a postupom   a uzneseniami   najvyššieho   súdu   v uvedenýchkonaniach,   zruší   uznesenia   krajského   súdu   a uznesenia   najvyššieho   súdu,   veci   vrátikrajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie,ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku môže súd v záujme hospodárnostikonania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebosa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlades citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavypoužiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.Rvp 3512/2014,   Rvp 3513/2014,   Rvp 3994/2014,   Rvp 10022/2014,   Rvp 11313/2014a sp. zn.   Rvp 11360/2014   a z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosťuvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a všeobecnýchsúdov rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode1 výroku tohto uznesenia.

2.1   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a uzneseniami krajského súdu

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvodyzjavnej   neopodstatnenosti   sťažností   sťažovateľky   a plne   sa   stotožňuje   s dôvodmi,ktoré v nich uviedol (napr. sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473/2011z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS 397/2011z 27. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn. I. ÚS 382/2012z 22. augusta   2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012   z 22.   augusta   2012,   sp.   zn.   III.   ÚS   7/2013z 15. januára   2013,   II.   ÚS   377/2013   z 26.   júna   2013,   sp.   zn.   III.   ÚS   453/2013z 26. septembra 2013 a iné), pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecnýchsúdov o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení, pretože rozhodcovské rozsudkyalebo   notárske   zápisnice,   na   podklade   ktorých   boli   exekúcie   vedené   (resp.   navrhnuté),neboli   z   rôznych   dôvodov   spôsobilými   exekučnými   titulmi   na vedenie   exekúcií.Na uvedenom   nemení   nič   ani   argumentácia   sťažovateľky   o porušení   práva   na   účinnýprostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcejzásady   kontradiktórnosti   konania   tým,   že   konajúce   súdy   pred   rozhodnutím   o posúdenízmluvnej podmienky ako nekalej nedali účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmtodôvodom,   tak   ako   to   sťažovateľka   odvodzuje   z rozsiahlej   judikatúry   Súdneho   dvora.Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   predovšetkým   pripomína,   že   sťažovateľka   mala   možnosťoboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekúcií už z uznesení prvostupňových súdov, protiktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinníz exekúcií, ktorí mali v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, malipo doručení uznesení prvostupňových súdov možnosť vyjadriť sa, resp. podať odvolaniev tom smere, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnejpodmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súd vo svojich uzneseniachnáležite   zaoberal   a zrozumiteľne   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   vzhliadol   uzneseniaprvostupňových súdov ako vecne správne.

Pre   ústavnú   udržateľnosť   napadnutého   postupu   a uznesenia   postačuje,   aby   bolazásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konanína oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byťuvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súduv zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovaťprípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súddospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciachprincíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, čím k porušeniu označených právdôjsť nemohlo.

Vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe aj iné dôvody odmietnutia jej sťažností,ústavný súd prihliadajúc na zásadu procesnej hospodárnosti konania predložené sťažnostiv časti smerujúcej proti postupu a uzneseniam krajského súdu odmietol podľa poslednejvety   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne   neopodstatnené   bez ďalšiehoodôvodnenia (bod 2 výroku uznesenia).

2.2   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a uzneseniami najvyššieho súdu

Z rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   vyplýva,   že   už uznesenímsp. zn. III. ÚS 291/2014 z 24. apríla 2014 odmietol ako zjavne neopodstatnené obsahovoidentické sťažnosti sťažovateľky, ktorými napadla postup najvyššieho súdu v dovolacíchkonaniach   a jeho   uznesenia,   ktorými   odmietol   sťažovateľkou   podané   dovolania akoprocesne neprípustné.

Ústavný súd preto opätovne konštatuje, že sťažovateľka aj napriek skutočnosti, že jejmusí byť známy názor ústavného súdu na danú problematiku, naďalej podáva sťažnostivo veciach, ktoré sú skutkovo a právne identické s tými, ktoré už ústavný súd v minulostiriešil, preto je zrejmé, že sťažovateľka   nesúhlasí s ustáleným názorom   ústavného   súdu,a teda   ani   s jeho   rozhodnutiami   o predchádzajúcich   typovo   zhodných   sťažnostiachsťažovateľky.   Vyvstáva   preto   otázka,   aký   význam   a efektivitu   má   uvedený   postuppre sťažovateľku, pretože ani podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie jebezpodmienečne nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodnýsúdny   orgán   vyčerpať   právny   prostriedok   nápravy   na   národnej   úrovni,   pokiaľ   sa   javíz materiálneho hľadiska v skutkovo a právne zhodných prípadoch ako neefektívny.

Keďže preskúmaním   pripojených uznesení najvyššieho súdu ústavný súd nezistilžiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   (v   medziach   posudzovanej   prípustnosti   dovolania,   pozn.)signalizovala   svojvoľný   postup   najvyššieho   súdu,   ktorý   by   nemal   oporu   v príslušnomprocesnom kódexe, pričom medzi napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a možnosťouporušenia práv sťažovateľky zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1dohovoru   a   čl. 47   charty   nezstil   ani   takú   súvislosť,   ktorá   by   odôvodňovala   prijatiepredložených sťažností na ďalšie konanie, tieto, rovnako, ako v predchádzajúcom prípade,odmietol podľa podľa poslednej vety § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ichzjavnej neopodstatnenosti bez ďalšieho odôvodnenia (bod 2 výroku uznesenia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2015