znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 162/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2014 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária Marcel Biznár, s. r. o., Bajkalská 31, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Marcel   Biznár,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.   1 Cdo 96/2012 z 19. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 20. decembra 2013   doručená   sťažnosť   M.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 96/2012 z 19. septembra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ (ako advokát M. K.) bol účastníkom   konania   na   Okresnom   súde   Bratislava   III   o   zaplatenie   sumy   215,03   € s príslušenstvom vedenom pod sp. zn. 8 C 64/2007. Okresný súd Bratislava III rozsudkom sp. zn. 8 C 64/2007   z   22.   júna   2010   žalobe   sťažovateľa   vyhovel   a   odporcovi   uložil povinnosť   uhradiť   žalovanú   sumu   s   9   %   úrokom   z   omeškania   od   19.   októbra   2006 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania v sume 136,57 € a zároveň vzájomný návrh odporcu zamietol. Proti uvedenému rozsudku Okresného súdu Bratislava III podal odporca odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého   stupňa   v   časti,   ktorou   rozhodol   o   návrhu   sťažovateľa,   zmenil   tak,   že   návrh sťažovateľa zamietol, v časti, ktorou rozhodol o vzájomnom návrhu odporcu, rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľ nespokojný s výsledkom konania v sťažnosti tvrdil, že podal dovolanie. Najvyšší súd o podanom dovolaní rozhodol napadnutým uznesením tak, že ho odmietol ako dovolanie podané neoprávnenou osobou, keďže ho podala spoločnosť Kraus & Partners, s. r. o., Jasovská 23, Bratislava (ďalej len „spoločnosť“),   a   nie   účastník   konania   (sťažovateľ,   pozn.),   respektíve   právny   zástupca účastníka konania.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že závery najvyššieho súdu uvedené v napadnutom uznesení   sú   arbitrárne,   zjavne   neodôvodnené,   porušujúce   jeho   označené   práva. Argumentuje tým, že advokát M. K., je spoločníkom a konateľom spoločnosti. Vychádzajúc z   uvedeného   a   skutočnosti,   ktorá   je   uvedená   na   hlavičke   kópie   údajne   ním   podaného dovolania, že právnym nástupcom M. K je spoločnosť, je presvedčený o tom, že dovolanie podala oprávnená osoba, a to právny nástupca M. K., advokáta, z čoho následne vyvodzuje, že nebol daný dôvod na odmietnutie dovolania.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom v takomto znení:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé konanie vyplývajúce z   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva   a   základných   slobôd   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR postupom porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. 1 Cdo 96/2012 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného   súdu   SR   zaplatiť   finančné   zadosťučinenie   sťažovateľovi   vo   výške   3.000,-€ na účet právneho zástupcu sťažovateľa vedený v...

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.Ústavný súd v prvom rade vzhľadom na nedostatok petitu sťažnosti sťažovateľa, ktorý neuviedol v bode   1 petitu, akým rozhodnutím alebo postupom koho boli porušené jeho   označené   práva,   a   fakt,   že   v   bode   2   petitu   žiadal   zrušiť   napadnuté   uznesenie najvyššieho   súdu,   ústavný   zvažoval   svoj   ďalší   procesný   postup.   Napokon   ústavný   súd vychádzajúc z obsahu celej sťažnosti, ako aj jej petitu ustálil predmet tohto konania aj bez predchádzajúcej výzvy na odstránenie nedostatku petitu sťažnosti tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia, a to z dôvodov procesnej ekonómie, pretože ani odstránenie uvedeného   nedostatku   by za   žiadnych   okolností   nemohlo viesť   k   jej   prijatiu   na   ďalšie konanie z dôvodov uvedených v tomto rozhodnutí.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

  Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Podstata jeho argumentácie spočíva v námietke, že dovolanie podala oprávnená osoba a najvyšší súd túto okolnosť nesprávne vyhodnotil, čím malo dôjsť k porušeniu jeho označených práv.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   konštatuje,   že   námietka sťažovateľa   je   neopodstatnená.   Skutočnosti   namietané   sťažovateľom   nie   sú   spôsobilé vyvolať pochybnosť o neústavnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pretože podľa čl. 51 ústavy domáhať sa základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Dovolacie konanie podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) je upravené ustanoveniami (§ 236 až § 243 d OSP, pozn.), pričom z ustanovenia § 240 ods. 1 prvej vety   OSP   vyplýva, že dovolanie môže podať účastník. Takisto toto právo   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku   prislúcha   aj   jeho   právnemu   zástupcovi. Z priloženej   kópie   dovolania   je   zrejmé,   že   ho   podala   spoločnosť.   Pokiaľ   sťažovateľ namieta, že ide o právneho nástupcu M. K., advokáta, tak túto skutočnosť bolo potrebné preukázať a navrhnúť príslušnú zmenu účastníkov konania na strane navrhovateľa. Keďže sa   tak   nestalo,   sťažovateľ   to   napokon   ani   len   netvrdil,   najvyšší   súd   nepovažoval   za preukázané právne nástupníctvo M. K., advokáta, preto podanie dovolania spoločnosťou vyhodnotil ako dovolanie podané neoprávnenou osobou.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Pokiaľ   najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   dovolanie   odmietol   ako   podané neoprávnenou   osobou,   postupoval   v   súlade   s   príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho súdneho poriadku, ako aj s ústavou.

Ústavný súd opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu alebo rozhodnutia orgánu   štátu   v   rámci   predbežného   prerokovania   nesignalizuje   možnosť   porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03,   I.   ÚS   27/04, I. ÚS 25/05), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného základného   práva   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako   celok,   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2014