znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 162/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť S. U., N., zastúpeného advokátkou JUDr. L. F., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. P 163/2002   a   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 20 CoP 14/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. U.   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára 2013 doručená sťažnosť S. U. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným 18. marca 2013, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. P 163/2002 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 CoP/14/2012.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   neprimeranú   dĺžku   ním   iniciovaného   súdneho konania o zníženie výživného vedeného na okresnom súde, ktoré malo trvať takmer 10 rokov, a súčasne „zmätočnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku“ krajského súdu vydaného pod č. k. 20 CoP 14/2012-403 z 20. júna 2012, ktorým bol zmenený rozsudok okresného súdu č. k. P 163/2002-351 z 8. februára 2011. V tejto súvislosti sa podrobne zaoberá   skutkovými okolnosťami, na základe ktorých   všeobecné súdy   konajúce vo veci dospeli k meritórnemu rozhodnutiu, a tiež obsahom odôvodnenia rozsudku krajského súdu.

V doplnení svojej sťažnosti z 15. marca 2013 doručenej 18. marca 2013 sťažovateľ upresňuje, že sťažnosťou namieta „porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ postupom okresného súdu aj krajského súdu. Ďalej uvádza, že svojím návrhom doručeným okresnému súdu 26. septembra 2002 ako navrhovateľ „uplatnil   návrh   na   zníženie   vyživovacej   povinnosti...   určenej   rozsudkom bývalého Obvodného súdu Bratislava II z 22. 10. 1992, sp. zn. 10 C/44/92... Súd vo veci vytýčil   pojednávanie   na   deň   13.   01.   2003   a   potom   v   mesiaci   február   a   marec   20003. V období od marca 2003 sa domnievam, že Okresný súd Bratislava II bol vo veci nečinný. Dňa 16. 03. 2007 dovŕšila B. V. plnoletosť a z ďalšieho priebehu súdneho sporu mám vedomosť o návrhu zástupcu plnoletej B. V. zo dňa 04. 06. 2007 na zmenu návrhu na zvýšenie výživného. Zrejme z tohto podnetu prvostupňový súd začal byť opäť čiastočne činný a vytýčil pojednávania dňa 25. 06. 2007, 10. 09. 2007, 28. 03. 2008, 11. 07. 2008 a 01. 08. 2008. Vychádzajúc z dostupných dokladov ďalšie pojednávanie vo veci samej vytýčil Okresný súd Bratislava II až dňa 25. 03. 2009 a následne ďalšie dňa 27. 04. 2009 a 27. 5. 2009. V kritickom období od marca 2003 do júna 2007 nemám vedomosť o procesných dôvodoch, ktoré by prvostupňovému súdu bránili pokračovať v začatom konaní, napriek tomu   sa   pojednávania   nekonali.   Na   pojednávaní   konanom   dňa   08. 07.   2009   vyhlásil Okresný súd Bratislava II rozsudok, ktorý je žurnalizovaný v súdnom spise na č. l. 192. Je pravdou, že som uplatnil svoje procesné práva účastníka konania a podal som proti prvostupňovému rozsudku z 08. 07. 2009 odvolanie dňa 14. 08. 2009. Prvostupňový súd v predmetnom rozsudku opomenul rozhodnúť o časti návrhu, preto dňa 25.08.2009 vydal   dopĺňací   rozsudok.   Prvostupňový   súd   vydal   dopĺňací   rozsudok   bez   toho,   aby   ho verejne vyhlásil a bez toho, aby účastníci boli zákonným spôsobom informovaní o tom, že v ich   právnej   veci   bude   vyhlásený   rozsudok.   Z   týchto   procesných   dôvodov   Krajský   súd Bratislava svojím uznesením zo dňa 18. 12. 2009, sp. zn.: 20 CoP 94/09 dopĺňací rozsudok súdu prvého stupňa z 25. 08. 2009 zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Na pojednávaní dňa 22. 03. 2010 prvostupňový súd opätovne vyhlásil podľa ust. § 166 ods. 2 O. s. p. dopĺňací rozsudok, ktorým doplnil svoje rozhodnutie z 08. 07. 2009. Mám za to,   že   predĺženie   konania   od   08.   07.   2009   do   22.   03.   2010   možno   pripísať   na   vrub prvostupňového súdu.

V dôsledku podaného odvolania rozhodoval vo veci Krajský súd Bratislava, ktorý svojím uznesením zo dňa 27. 10. 2010 zrušil prvostupňový rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie. Prvostupňový súd po zrušení rozsudku doplnil dokazovanie v rámci pojednávania dňa 12. 10. 2011, 09. 11. 2011 a dňa 08. 12. 2011 vyhlásil v poradí druhý meritórny rozsudok. Na základe môjho odvolania ako aj odvolania protistrany odvolací Krajský súd Bratislava   dňa   20.   06.   2012   vytýčil   pojednávanie   a   zároveň   vyhlásil   vo   veci   konečné rozhodnutie - rozsudok sp. zn. 20 CoP /14/2012-403, ktorým zmenil prvostupňový rozsudok z 08. 12. 2011 v môj neprospech…

Mám za to, že moje správanie ako sťažovateľa neprispelo závažnou mierou k dĺžke posudzovaného   súdneho   konania.   Využitím   riadnych   opravných   prostriedkov   proti meritórnemu rozhodnutiu prvostupňového súdu zo strany účastníka konania nemožno bez ďalšieho dôvodiť neprimeranú dĺžku trvania sporu…

Som toho názoru, že občianske súdne konanie, ktoré trvá od 26. 09. 2002, pričom konečné rozhodnutie je vyhlásené odvolacím súdom dňa 20. 06. 2012 možno považovať za nezlučiteľné   so   základnými   zákonnými   i   ústavnými   garanciami   spravodlivého   súdneho konania.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vydal takéto rozhodnutie:

„1. Základné právo sťažovateľa S. U. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní pod sp. zn. 20 CoP / 14/2012   a   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní   pod   sp.   zn.:   P   163/2002, porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislava, pod sp. zn. 20 CoP /14/2012-403 zo dňa 20.06. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3.Sťažovateľovi   S.   U.,   sa   priznáva   finančné   zadosťučinenie   7000,-   Eur,   ktoré   je Krajský   súd   v   Bratislave   povinný   sťažovateľovi   zaplatiť   do   jedného   mesiaca   od právoplatností tohto nálezu.

5.   Sťažovateľovi   S.   U.   priznáva   trovy   konania...   275,94   Eur...   ktoré   je   povinný Krajský súd v Bratislave zaplatiť... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný   súd   stabilne   zotrváva   na   stanovisku,   že   nedodržanie   uvedenej   lehoty   je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to neumožňuje (napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03, III. ÚS 513/2011).

Ako   z   obsahu   sťažnosti   a   jej   doplnenia   vyplýva,   sťažovateľ   potom,   ako   upustil od námietky   porušenia   základného práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy formulovanej v argumentácii sťažnosti, sťažnosťou namieta len porušenie základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. P 163/2002 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 CoP 14/2012.

Sám sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že o jeho návrhu bolo rozhodnuté rozsudkom okresného súdu č. k. P 163/2002-351 z 8. decembra 2011 a v dôsledku podaného odvolania následne rozsudkom krajského súdu č. k. 20 CoP 14/2012-403 z 20. júna 2012, ktorým krajský súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že jeho vyživovaciu povinnosť voči jeho dcére   zvýšil   a   sťažovateľov   návrh   na   zníženie   výživného   zamietol.   Ústavný   súd   zistil, že rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   P   163/2002-351   z   8.   decembra   2011   v   spojení s rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   20   CoP   14/2012-403   z   20.   júna   2012   nadobudol právoplatnosť 30. júla 2012, t. j. namietané porušenie základného práva už netrvá.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   o   návrhu   sťažovateľa na zníženie   výživného   bolo   právoplatne   rozhodnuté   30.   júla   2012,   preto   k   prípadnému zásahu do označeného základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl.   6   ods.   1   dohovoru   v   konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   P   163/2002 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 CoP 14/2012 už nemôže po tomto   dni   dochádzať.   Sťažovateľ   však   svoju   sťažnosť   adresovanú   ústavnému   súdu odoslal   na   poštovú   prepravu   až 14. februára   2013,   čo   je   zjavne   po   uplynutí   lehoty ustanovenej zákonom o ústavnom súde na podanie sťažnosti. Ústavný súd preto predloženú sťažnosť   posúdil   ako   oneskorene   podanú   a   odmietol   ju   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   preto   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2013