znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 162/2012-25

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Ľubomíra   Dobríka   na   neverejnom   zasadnutí   26.   júna   2012 o prijatej   sťažnosti   JUDr.   P.   P.,   Ž.,   zastúpeného advokátkou   JUDr.   K.   M.,   Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v   konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 168/2010 takto

r o z h o d o l :

Základné právo JUDr. P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 168/2010 p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 162/2012-10 z 12. apríla 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. P. P., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 168/2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľova právna vec, ktorej predmetom je žaloba o ochranu osobnosti, je v rámci odvolacieho konania vedená na krajskom súdu pod sp. zn. 2 Co 168/2010 od 15. júla 2010.

Ústavný   súd   23.   apríla   2012   vyzval   predsedníčku   krajského   súdu   na   vyjadrenie k vecnej stránke prijatej sťažnosti a zaslanie relevantného súdneho spisu.

Vyjadrenie   krajského   súdu   bolo   ústavnému   súdu   doručené   prostredníctvom   faxu 21. mája 2012 (doplnené písomne 24. mája 2012). V jeho prílohe predsedníčka krajského súdu predložila súdny spis, z ktorého vyplývajú tieto podstatné skutočnosti: a) vec napadla na   krajský   súd   15.   júla   2010   a bola   jej   pridelená   sp.   zn.   2   Co   168/2010   (potvrdenie o pridelení veci) a b) krajský súd vo veci rozhodol uznesením z 9. mája 2012.

Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení z 21. mája 2012 uviedla, že sa stotožňuje   so   stanoviskom   predsedníčky   dotknutého   senátu   2   Co   v tom,   že   nesúhlasí s názorom   sťažovateľa,   ktorý   tvrdí,   že   prieťahy   v označenej   veci   sú   spôsobené pretrvávajúcou nečinnosťou odvolacieho senátu, pretože senát 2 Co sa snaží vybavovať veci priebežne.   Podľa   názoru   predsedníčky   súdu   je   potrebné   prihliadať   na   to,   že   senát 2 Co vybavuje prednostne poručenské veci v oddelení 20 CoP, čo tiež spôsobuje, že veci súdneho oddelenia 2 Co nie je možné vybavovať tak, ako je žiaduce. Takisto vo vyjadrení poukázala   na   rozsiahlosť   predmetného   súdneho   spisu   (361   listov),   ktorý   bolo   potrebné naštudovať, a tiež tú okolnosť, že vysoký nápad senátu 2 Co bol spôsobený aj tým, že v súvislosti   s prerozdelením   spisov   zo   senátu   7   Co   bolo   pridelených   k 1.   januáru   2012 do senátu 2 Co celkom 94 spisov. V závere svojho vyjadrenia predsedníčka krajského súdu vyjadrila súhlas s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Právna zástupkyňa sa k stanovisku krajského súdu   vyjadrila podaním doručeným 20. júna 2012, v ktorom uviedla, že „k vyjadreniu odporcu sa sťažovateľ nevyjadruje, len poznamenáva, že takmer po 8 mesiacoch od podania sťažnosti na prieťahy v konaní mu bola doručená odpoveď... z obsahu ktorej vyplýva, že sťažnosť na prieťahy v konaní... je dôvodná“. Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   v podaní   zároveň   vyjadrenia   súhlasila s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti a vyčíslila trovy konania v sume 269,60 €.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. zákona o ústavnom súde   upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným   zákonom   predvídaným   spôsobom, ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť sporu, v ktorom je sťažovateľ žalobcom, ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka   konania   nebola   závislá   od   právnej   náročnosti prerokovávanej veci.   Ku skutkovej   náročnosti veci   ústavný súd uvádza, že krajský súd vzhľadom   na   rozsiahlosť   spisového   materiálu   musel   primeraný   čas   venovať   jeho naštudovaniu, čo mohlo spôsobiť istú časovú náročnosť v jeho postupe.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania. Ústavný súd konštatuje, že nezistil také okolnosti, na základe ktorých by bolo možné konštatovať, že sťažovateľ, respektíve jeho právna zástupkyňa, prispeli k predĺženiu konania v predmetnej veci.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa, bol postup samotného krajského súdu.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že z predloženého súdneho spisu vyplýva, že krajský súd v predmetnej veci rozhodol uznesením z 9. mája 2012, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Z uvedeného vyplýva, že dĺžka dovolacieho konania nepresiahla dva roky (jeden rok a desať mesiacov, pozn.). Sťažovateľ doručil svoju sťažnosť ústavnému súdu 21. februára 2012,   t.   j.   po   roku   a siedmich   mesiacoch   od   začiatku   odvolacieho   konania   a necelé   tri mesiace   pred   rozhodnutím   vo   veci.   Z vyjadrenia   sťažovateľa,   ako   aj   krajského   súdu vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní adresovaná predsedovi súdu bola krajskému súdu doručená 25. októbra 2011, t. j. štyri mesiace pred podaním tejto sťažnosti. Ústavný   súd   po   preskúmaní sťažnosti   sťažovateľa,   ako   aj   predloženého   súdneho spisu   po zvážení rozhodujúcich   skutočností   konštatuje, že k porušeniu   označených   práv sťažovateľa postupom krajského súdu v napadnutom konaní nedošlo.

Z judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 35/01, III. ÚS 103/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy,   nevyslovil   porušenie   základného   práva   zaručeného   v   tomto   článku   (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00).

Pri rozhodovaní o tejto sťažnosti ústavný súd vychádzal aj z charakteru odvolacieho konania,   kde   úlohou   odvolacieho   súdu   je   preskúmanie   postupu   a rozhodnutia prvostupňového   súdu,   pričom   z hľadiska   početnosti   úkonov   viditeľných   z pohľadu sťažovateľa,   napr.   pojednávaní,   je   potrebné   mať   na   zreteli   fakultatívnosť   nariadenia pojednávania odvolacím   súdom   na prejednanie   odvolania   (§   214   OSP).   Skutočnosť,   že v posudzovanej veci nedošlo k nariadeniu pojednávania, resp. k iným úkonom viditeľným z pohľadu sťažovateľa, ešte sama osebe neznamená, že odvolací súd bol vo veci úplne nečinný.   Povaha   odvolacieho   konania   spočíva   v posudzovaní   relevantnosti   námietok uvedených žalovaným v odvolaní a vzhľadom na vyjadrenie predsedníčky krajského súdu z 21. mája 2012, z ktorého je zrejmé aj to, že ide o pomerne rozsiahly spisový materiál, „preto bolo potrebné, aby ho naštudovali traja sudcovia senátu“, ústavný súd nepovažoval dĺžku odvolacieho konania (od predloženia súdneho spisu krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní 15. júla 2010) do podania tejto sťažnosti (21. februára 2011) t. j. rok a sedem mesiacov, za nesúladnú s označenými právami sťažovateľa.

K opakovanej   námietke   sťažovateľa,   že   na   jeho   sťažnosť   predsedníčke   krajského súdu na prieťahy v konaní podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) mu bola doručená odpoveď po viac ako siedmich mesiacoch, musí ústavný súd konštatovať, že takýto postup je v zmysle požiadaviek vyplývajúcich z § 63 a nasl. zákona o súdoch neprípustný.   Z tohto   nedostatku   však   nemožno   bez   ďalšieho   odvodiť   porušenie sťažovateľových označených práv, ak navyše krajský súd v posudzovanej veci rozhodol 9. mája 2012, čo môže skôr nasvedčovať tomu, že táto sťažnosť splnila svoj účel a právna neistota sťažovateľa bola odstránená.

Nad   rámec ústavný   súd   konštatuje,   že   zo   sťažnosti   nevyplýva,   že   by sťažovateľ využil inštitút sťažnosti na postup predsedu krajského súdu adresovanej predsedovi súdu vyššieho stupňa podľa § 63 ods. 2 zákona o súdoch.

Na   základe   uvedených   skutočností   s prihliadnutím   na   celkovú   dĺžku   odvolacieho konania ústavný súd dospel k záveru, že dĺžka napadnutého konania (rok a sedem mesiacov) sama osebe nemá takú ústavne relevantnú intenzitu, aby ústavný súd v okolnostiach veci konštatoval porušenie označených práv sťažovateľa, preto v náleze nevyslovil porušenie označených práv sťažovateľa postupom krajského súdu v napadnutom konaní.

Ústavný   súd   dodáva,   že   jeho   záver   o neporušení   označených   práv   sťažovateľa rešpektuje a reflektuje rozhodovaciu prax a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v obdobných veciach, podľa ktorej dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvaní dva až tri roky v závislosti od povahy veci nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. III. ÚS 171/2012).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2012