znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 162/2011-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2011 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval prijatú sťažnosť Ing. M. K., K., zastúpeného advokátom JUDr. R. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodcovským   rozsudkom   Rozhodcovského   súdu   pri   Slovenskej   arbitrážnej   komore, s. r.o., Veľký Krtíš, sp. zn. VK 507/2010 z 2. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. M. K. na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   základné   právo   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na pokojné užívanie svojho majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   rozhodcovským   rozsudkom   Rozhodcovského   súdu   pri   Slovenskej   arbitrážnej komore, s. r. o., Veľký Krtíš, sp. zn. VK 507/2010 z 2. novembra 2010   p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozhodcovský   rozsudok   Rozhodcovského   súdu   pri   Slovenskej   arbitrážnej komore, s. r.o., Veľký Krtíš, sp. zn. VK 507/2010 z 2. novembra 2010   zrušuje a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Rozhodcovský súd pri Slovenskej arbitrážnej komore, s. r. o., Veľký Krtíš,   j e p o v i n n ý   uhradiť Ing. M. K. trovy konania v sume 303,30 € (slovom tristotri eur a tridsať   centov)   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   advokáta   JUDr.   R.   K.,   K.,   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) uznesením z 13. apríla 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na konanie sťažnosť Ing. M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   a   základného   práva   vlastniť majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   práva   na   ochranu   majetku   (pokojne   užívať   svoj majetok)   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozhodcovským   rozsudkom Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s. r.o., Veľký Krtíš (ďalej len „rozhodcovský súd“), sp. zn. VK 507/2010 z 2. novembra 2010 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“).

K prijatej vecnej stránke sťažnosti sa rozhodcovský súd nevyjadril, ústavnému súdu zaslal len predmetný spis.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich stanoviskami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V   dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého spisu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd svojich občanov. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd (III. ÚS 60/04, II. ÚS 374/06).

Aj   keď   rozhodcovským   konaním   sa   poskytuje   právna   ochrana   ohrozeným   alebo porušeným   právam   pred   nesúdnym   orgánom,   na   ktorý   účastníci   (zmluvné   strany) dobrovoľne preniesli právomoc všeobecného (občianskoprávneho alebo obchodného) súdu, a štát umožnil takúto delegáciu súdnej moci zo súdu na nesúdny orgán zložený v podstate zo súkromných osôb – rozhodcov, takouto možnosťou sa nemôže zbaviť svojho pozitívneho záväzku zabezpečiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.  

Práve osobitný zákon o rozhodcovskom konaní vytvoril právnu prípustnosť kontroly súdnej   moci   nad   rozhodcovskými   rozsudkami   všeobecnými   súdmi   v   taxatívne vymedzených   prípadoch.   Ak   však   po   skončení   jednoinštančného   konania   pred rozhodcovským súdom nie je žiadna účinná možnosť nápravy prostredníctvom všeobecných súdov, je namieste, aby do tohto procesu aktívne zasiahol aj ústavný súd.

Tu   treba uviesť,   že ústavný súd ešte nikdy neposudzoval zákonnosť a ústavnosť rozhodnutia rozhodcovského súdu po prijatí sťažnosti fyzických a právnických osôb na ďalšie konanie.

Rozhodcovské konanie je upravené v zákone č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“).

Podstata rozhodcovského konania spočíva v mimosúdnom riešení sporov, pričom samotné rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi, keď jeho významnými prednosťami oproti konaniu pred všeobecnými súdmi sú flexibilita a rýchlosť konania, jeho neformálnosť a aj nižšie trovy konania. Pri tomto konaní zákon počíta s minimálnymi   zásahmi   všeobecných   súdov   do   výsledkov   rozhodovacej   činnosti rozhodcovských súdov, pretože v súlade s § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní možno   tuzemský   rozhodcovský   rozsudok   napadnúť žalobou   na   príslušnom   všeobecnom súde   len   z   taxatívne   vymedzených   dôvodov,   ktoré   spočívajú   v   dodržiavaní   zákonnosti. Aj keď toto rozhodcovské konanie možno označiť za menej zložitú procedúru, než aká je vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, je v rámci neho nevyhnutné dodržiavať zásady spravodlivosti, zákonnosti a tiež ústavnosti (obdobne III. ÚS 95/2010).

Tieto   zásady   v   prípade   sťažovateľa   však   dodržané   zjavne neboli,   a   preto   tu   bol potrebný priamy zásah ústavného súdu do rozhodcovského rozsudku rozhodcovského súdu.

Podľa nesprávneho poučenia v rozsudku rozhodcovského súdu mal sťažovateľ právo podať v lehote 30 dní od jeho doručenia súdu návrh na zrušenie tohto rozsudku, ústavný súd však ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti toto poučenie nezobral do úvahy najmä z dôvodu, že právomoc všeobecných súdov na preskúmanie rozhodcovského rozsudku v tomto prípade bola podľa § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní vylúčená a návrh na zrušenie   rozhodcovského   rozsudku   by   bol   všeobecnými   súdmi   z   tohto   dôvodu   zrejme zamietnutý.

Podľa názoru ústavného súdu aj na vydanie rozhodnutia rozhodcovského súdu sú kladené požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež z práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Znamená to, že aj takéto rozhodnutie musí mať zákonný podklad (čl. 2 ods. 2 ústavy) a nemôže byť prejavom svojvôle (čl. 1 ods. 1 ústavy).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II.   ÚS   21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, resp. rozhodcovských súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (m.   m. I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný súd zastáva názor, že prezentovanú judikatúru a citované právne vety je potrebné aplikovať aj v prípadoch, ak ústavný súd preskúmava rozhodcovský   rozsudok rozhodcovského súdu z hľadiska dodržania zásad spravodlivého procesu, a to z dôvodu, že rozhodcovské   konanie   je   alternatívou   konania   pred   všeobecnými   súdmi.   Aj   tieto rozhodcovské   súdy   sú   povinné   aplikovať   právo   tak,   aby   výsledkom   nimi   uplatnenej právomoci   bolo   rozhodnutie,   ktoré   spĺňa   parametre   zákonnosti   a   ústavnosti.   V   tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, subsidiárne sa aplikujú ustanovenia generálnej právnej normy upravujúcej civilný proces. Danou právnou normou je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)   (obdobne III. ÚS 95/2010, II. ÚS 173/2010).

Rozhodcovský súd síce nie je orgánom verejnej moci, ale podľa názoru ústavného súdu sa aj na odôvodnenie jeho rozsudkov primerane vzťahuje aj uplatňovanie a aplikácia čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože čiastočne vykonáva funkcie všeobecného (občianskoprávneho alebo obchodného) súdu.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj niektoré iné orgány, ktoré môžu vykonávať justičné funkcie, sa môžu sa považovať za súd v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru (Ettl a i. c. Rakúsko z 23. apríla 1987, séria A, č. 117, Campbell a Fell c. Spojené kráľovstvo z 28. júna 1984, séria A, č. 80, Rolf Gustafsson c. Švédsko z 1. júla 1997 a iné).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

1. Predmetom   časti sťažnosti sťažovateľa je porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodcovským rozsudkom rozhodcovského súdu sp. zn. VK 507/2010 z 2. novembra 2010. Porušenie svojich práv videl sťažovateľ v tom, že rozhodcovský súd nesprávne vykladal aplikovanú právnu normu, nezákonne mu obmedzil možnosť v jeho veci nadobudnúť vlastnícke právo a rozsudok riadne neodôvodnil, čím sa v konečnom dôsledku dopustil porušenia zásady zákazu denegatio iustitiae (odopretie spravodlivosti).

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa žalobným návrhom z 10. augusta 2010 domáhal proti žalovanej (M. Č.) ako spoludlžníčke zaplatenia sumy 6 000 € s prísl. za dlžníka v zmysle uzavretej zmluvy o pôžičke z 28. augusta 2009.

Rozhodcovský súd rozhodcovským rozsudkom sp. zn. VK 507/2010 z 2. novembra 2010 návrh sťažovateľa zamietol v podstate iba z dôvodu, že už mal exekučný titul v tejto veci na základe rozhodnutia rozhodcovského súdu z 26. marca 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. VK 195/2010, ktorým boli dlžník (J. S.) a iná spoludlžníčka (M. S.) už zaviazaní spoločne a nerozdielne zaplatiť požadovanú sumu s prísl., pričom konštatoval, že by to „bolo v rozpore s právnym predpisom“.

K tomu okrem iného uviedol toto:„Zo   zmluvy   o   pôžičke   vyplýva,   že   v   konaní   VK   195/2010   mali   vystupovať   ako účastníci konania žalobca a J. S., M. S. a M. Č. ako žalovaní. Platilo by pre nich potom ustanovenie § 91 Osp. V danom prípade sa jedná o nerozlučné spoločenstvo, kde v konaní VK 195/2010 mali na strane žalovaných vystupovať dlžník a spoludlžníci a nielen dlžník a jeden spoludlžník...

Keďže   horecitované   zákonné   ustanovenie   nebolo   dodržané   súd   návrh   žalobcu zamietol.“

Ústavný súd zistil, že rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť 4. decembra 2010 a vykonateľnosť 7. decembra 2010.

Podľa § 91 ods. 1 OSP ak je navrhovateľov alebo odporcov v jednej veci niekoľko, koná každý z nich sám za seba.

Podľa § 91 ods. 2 OSP ak však ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, platia úkony jedného z nich i pre ostatných. Na zmenu návrhu, na jeho späťvzatie, na uznanie alebo vzdanie sa nároku a na uzavretie zmieru je však potrebný súhlas všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozhodcovský   súd   rozhodol   nezákonne   nielen z podstatného dôvodu, že na prípad aplikoval § 91 OSP, ale tiež preto, že jeho právne závery   v   odôvodnení   nie   sú   prijateľné   aj   vzhľadom   na   ustanovenie   §   511   ods.   1 Občianskeho   zákonníka   (ak právnym predpisom   alebo rozhodnutím   súdu   je ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté alebo ak to vyplýva z povahy plnenia, že viac dlžníkov má tomu istému veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne, je veriteľ oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich. Ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných zanikne).

Podstatou   solidárneho   záväzku   (dlhu)   podľa   citovaného   ustanovenia,   ktorý   majú dlžníci splniť spoločne a nerozdielne tomu istému veriteľovi, spočíva   v tom, že veriteľ nemusí podať žalobu o plnenie proti všetkým solidárne zaviazaným dlžníkom, ale čo i len proti jednému z nich a pohľadávku proti ostatným môže uplatniť aj neskôr samostatnou žalobou.   Rozsudok   na   plnenie   vydaný   proti   jednému   zo   solidárnych   dlžníkov   netvorí prekážku   právoplatne rozsúdenej   veci   pre   konanie   proti   ostatným   spoludlžníkom   (pozri napr.   Komentár   k   Občianskemu   zákonníku   2007,   JUDr.   Imrich   Fekete,   CSc.,   a   tam uvádzanú judikatúru).

Sťažovateľ v danej veci   ako žalobca využil iba svoje oprávnenie,   ktoré mu toto ustanovenie Občianskeho zákonníka ako veriteľovi umožňovalo, a podal žalobný návrh na rozhodcovský súd aj na ďalšiu spoludlžníčku, ktorá ešte nebola rozhodcovským rozsudkom zaviazaná   na   zaplatenie   peňažnej   sumy.   Tým   sťažovateľ   neporušil   žiadny   všeobecne záväzný právny predpis (a tobôž nie § 91 OSP), keď si postupne uplatňoval svoje nároky vyplývajúce zo zmluvy o pôžičke medzi ním ako veriteľom a dlžníkmi.

Bolo   podľa   názoru   ústavného   súdu   povinnosťou   rozhodcovského   súdu   uviesť v rozhodnutí jasné a relevantné dôvody, o ktoré oprel svoje rozhodnutie. Dostatočnosť a relevantnosť   týchto   dôvodov   sa   musí   týkať   nielen   skutkovej,   ale   i   právnej   stránky rozhodnutia. Pokiaľ rozhodcovský súd v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. VK 507/2010 z 2. novembra 2010 však nesprávne aplikoval príslušné ustanovenia právnej normy, o ktoré oprel   svoje   právne   závery,   postupoval   nielen   nelegitímne,   ale   zároveň   tým   porušil   aj základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, zahŕňajúce právo na spravodlivý proces, súčasťou ktorého je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   podstatné   právne   a   skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (obdobne m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 116/06).

V dôsledku uvedených skutočností ústavný súd považuje rozsudok rozhodcovského súdu   za   rozporný   s   ústavnými   princípmi   spravodlivého   procesu.   S   prihliadnutím   na postavenie   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   (a primerane to platí pri splnení zákonných predpokladov aj vo vzťahu k rozhodovacej činnosti rozhodcovských súdov) preto ústavný súd vyslovil, že rozhodnutím rozhodcovského súdu sp. zn. VK 507/2010 z 2. novembra 2010 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

2.   V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   namietal,   že   namietaným   rozhodcovským rozsudkom došlo aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Článok 20 ods. 1 ústavy ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Obsah   vlastníctva   tvorí   súhrn   subjektívnych   vlastníckych   oprávnení,   medzi   ktoré patrí aj právo vec užívať (ius utendi), s vecou nakladať (ius disponendi), teda oprávnenie vlastníka   určovať ďalší   právny   osud   veci.   Citovaný čl.   20   ods.   1   ústavy   teda   nielenže ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, ale súčasne zaručuje (podobne aj čl. 1 dodatkového   protokolu)   realizáciu   vlastníckych   oprávnení   vyplývajúcich   z   príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré si uplatnil sťažovateľ v tejto veci.

Ústavný súd s prihliadnutím na svoje závery týkajúce sa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru usúdil, že v danej veci vzhľadom na to, že sťažovateľovi nebola poskytnutá náležitá iná právna ochrana a v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa   čl. 1 dodatkového protokolu „do dnešného dňa nedošlo ani len sčasti k vymoženiu pohľadávky, a teda sťažovateľ zatiaľ nebol uspokojený z majetku dlžníka ani z majetku spoludlžníka“, na ktorú pohľadávku mal nepochybne nárok z uzavretej zmluvy o pôžičke, a rozhodcovský súd mu jeho nárok zamietol, tento stav zasiahol aj do jeho vlastníckeho práva. Preto ústavný súd konštatoval súčasne aj porušenie čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže   napadnutým   rozhodcovským   rozsudkom   došlo   k   porušeniu   označených základných práv sťažovateľa (bod 1 a 2 výroku tohto nálezu), ústavný súd v nadväznosti na to zrušil namietaný rozsudok rozhodcovského súdu sp. zn. VK 507/2010 z 2. novembra 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. R. K., K. Sťažovateľ si uplatnil trovy konania spolu v sume 314,18 €, ktoré aj bližšie špecifikoval.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov konania za dva úkony právnej služby a režijný paušál nie je totožná so sumou vypočítanou ústavným   súdom   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“),   pretože   bola   uplatnená   za   úkony vykonané v roku 2011.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby urobené v roku 2010 (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky, a to každý úkon po 120,23 €, t. j. za dva úkony 240,46 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje spolu sumu 254,88 €. K tomu je potrebné pripočítať podľa § 18 ods. 3 vyhlášky aj 19 % DPH (48,42 €), teda celková suma priznaných trov konania predstavuje sumu 303,30 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je rozhodcovský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2011