znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 162/2010-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2010 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa   Tkáčika prerokoval   sťažnosť   maloletého   D.   S.,   zastúpeného   zákonnou   zástupkyňou   A.   S.,   K., právne zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 36 C 391/09 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 22 C 832/98) v období od vydania nálezu Ústavného súdu Slovenskej   republiky sp.   zn. IV. ÚS 59/03 z 27. augusta 2003 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo maloletého D. S., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 36 C 391/09 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 22 C 832/98) v období od vydania nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 59/03 z 27. augusta 2003   p o r u š e n é   b o l i.

2. Maloletému D. S.,   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur), ktoré   j e   Okresný súd Košice I p o v i n n ý   vyplatiť do rúk A. S., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

1.

3. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   uhradiť maloletému D. S., trovy konania v sume   454,96   €   (slovom   štyristopäťdesiatštyri   eur   a deväťdesiatšesť   centov)   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. I. R., K.

2.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 162/2010-15 z 20. apríla 2010 prijal v časti podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   maloletého   D.   S., (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 36 C 391/09 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 22 C 832/98) v období od vydania nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 59/03 z 27. augusta 2003.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   vyjadril   k   sťažnosti   podaním   sp. zn. 1 SprV 218/2010 doručeným ústavnému súdu 27. mája 2010, v ktorom okrem podrobnej chronológie úkonov od začiatku konania (od 21. októbra 1998 až dosiaľ) uviedol: „Konanie o určenie otcovstva po právnej stránke nie je zložité. V danom prípade však odporca Y. J. S. býva v A. Súd sa dvakrát pokúsil doručiť mu rozhodnutia, návrh a predvolania na pojednávania. Požiadal aj dožiadaný súd v Londýne o výsluch   odporcu.   Všetky   pokusy   bolí   neúspešné.   Odporca   bol   na   uvedenej   adrese neznámy. Táto skutočnosť prispela k predĺženiu súdneho konania.K prieťahom v konaní došlo   aj   nečinnosťou   súdu,   predovšetkým   v   období   od   21.10.1998   do 27.9.2001   a   tiež nesprávnym postupom pri prenesení miestnej príslušnosti.   V   dôsledku toho bol spis od 8.4.2004 do 13.8.2009 na Okresnom súde Košice - okolie, ktorý vo veci viacmenej tiež nekonal.

Zistené   prieťahy   považujem   za   zbytočné   a   vybavujúca   sudkyňa   bola   písomne napomenutá na zistené nedostatky v práci.“

K podaniu okresného súdu k sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadrila právna zástupkyňa, ktorá vo vyjadrení zotrvala na svojich predchádzajúcich tvrdeniach.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich stanoviskami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný   súd   zistil   z   obsahu   sťažnosti   a   k   nej   pripojených   písomností, z vyjadrení účastníkov konania a zo spisu okresného súdu tento priebeh a stav konania v období po náleze ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 59/03 z 27. augusta 2003:

Dňa 22. septembra 2003 okresný súd odročil   pojednávanie na neurčito z dôvodu neúčasti odporcu a 4. decembra 2003 pribral do konania tlmočníka, ktorému 16. marca 2004 priznal odmenu. Pojednávania 5. apríla 2004 a 7. júna 2004 okresný súd opätovne odročil pre neúčasť odporcu.

Dňa 7. júna 2004 okresný súd preniesol miestnu príslušnosť na Okresný súd Košice–okolie, ktorý 2. apríla 2009 predložil spis Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o miestnej príslušnosti.

Krajský súd 15. apríla 2009 rozhodol, že vo veci je príslušný konať okresný súd. Dňa 13. augusta 2009 bol spis vrátený okresnému súdu.

Dňa 5.   októbra   2009   okresný   súd   nariadil   výsluch   odporcu   dožiadaným súdom v Londýne a pribral do konania tlmočníčku, ktorej 28. decembra 2009 priznal odmenu.

Pojednávanie   22.   marca   2010   okresný   súd   odročil   na   neurčito   pre   neprítomnosť účastníkov.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   a   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry,   v   súlade   s   ktorou   „Odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je podstatou,   účelom a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (napr.   IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne až právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná“ (II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03). K vytvoreniu „stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre   subjekty   práva.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesnoprávnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky súdny   poriadok   (ďalej   aj   „OSP“)   obsahuje   viaceré   účinné   prostriedky   zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci   (1),   správanie   účastníka   (2)   a   postup súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. IV. ÚS 47/03, IV. ÚS 100/07).

1. Právnu a faktickú zložitosť konania, predmetom ktorého je rozhodovanie o určení otcovstva   k   maloletému   sťažovateľovi,   ústavný   súd   podrobne   zhodnotil   už v predchádzajúcom   náleze   sp.   zn.   IV. ÚS 59/03   z 27.   augusta   2003,   preto   sa   ním už podrobnejšie nezaoberal.

2. Pri   kritériu   správania   maloletého   sťažovateľa   (resp.   jeho zákonnej   zástupkyne, ktorá   ho   v konaní   zastupovala)   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   podstatnú   okolnosť,   ktorá by mohla   ovplyvniť   doterajšiu   dĺžku   tohto   konania   (napriek   tomu,   že   si   na   adrese prechodného bydliska nepreberala zásielky zo všeobecného súdu od novembra 2007).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu.

Po preskúmaní spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že od   vydania jeho nálezu (august 2003) okresný súd síce nariadil štyri termíny pojednávania (jedno v septembri 2003, dva   do   júna   2004   a jedno   v marci   2010),   ale všetky   boli   odročené   najmä   pre   neúčasť odporcu,   ktorému   nebolo   možné   doručiť   predvolanie   a zabezpečiť   jeho   vypočutie dožiadaným súdom v L.

Bez toho, aby ústavný súd vymedzoval jednotlivé obdobia nečinnosti a neefektívnej činnosti, konštatuje, že okresný súd namiesto toho, aby vo veci konal, ktorú skutočnosť mu okrem iného prikázal ústavný súd aj nálezom, preniesol svoju miestnu príslušnosť podľa § 177 ods. 2 OSP na iný všeobecný súd.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesprávna   činnosť   štátneho orgánu   (všeobecného   súdu)   môže   zapríčiniť   porušenie   ústavou   zaručeného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol. Treba povedať, že za zbytočné prieťahy i v tomto období nesie zodpovednosť predovšetkým okresný súd, pretože Okresný súd Košice-okolie, na ktorý   bol   spis   postúpený   z dôvodu   miestnej   príslušnosti,   konal   lege   artis   a napokon vo veci nebol ani príslušný konať (obdobne napr. IV. ÚS 22/02), hoci aj tento súd svoj nesúhlas   s prenesením   miestnej   príslušnosti   vyslovil   až   26.   marca   2009,   t.   j.   takmer po štyroch rokoch a 7 mesiacoch od doručenia spisu z okresného súdu (28. júl 2004), teda tiež sa svojim spôsobom podieľal na vzniku zbytočných prieťahov, ale sťažovateľ postup tohto súdu nenamietal a preto ústavný súd postup okresného súdu Košice-okolie nehodnotil.

Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti tiež uviedol, že bol vo veci nečinný a nesprávne postupoval pri prenesení miestnej príslušnosti na iný všeobecný súd.

So zreteľom na uvedené ústavný súd v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 36 C 391/09 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 22 C 832/98) konštatoval, že postup okresného súdu   v   posudzovanej   veci   ani   po   vydaní   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn.   IV. ÚS 59/03 z 27. augusta 2003   nemožno hodnotiť ako taký, ktorý by zodpovedal ústavou priznanému základnému   právu   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ktoré je zaručené v čl. 48 ods.   2 ústavy, a právu   na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej lehote, ktoré je zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a príslušným ustanoveniam Občianskeho súdneho   poriadku,   ktorých   aplikácia   je nevyhnutným   predpokladom   spoločensky efektívneho, t. j. rýchleho a účinného poskytnutia právnej ochrany.

Takýto prístup všeobecných   súdov   k nálezom ústavného súdu   a k odstraňovaniu príčin   vedúcich   k   záverom   o   porušovaní   základných   práv   účastníkov   ohrozuje   dôveru občanov k princípom právneho štátu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd vyslovil porušenie základného práva maloletého sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Aj   napriek   zisteniu   ústavného   súdu,   že   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd neprikázal okresnému súdu, aby vo veci o určenie otcovstva konal, pretože táto povinnosť mu už bola uložená nálezom ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 59/03 z 27. augusta 2003.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ prostredníctvom svojej zákonnej zástupkyne vo svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €, ktoré riadne odôvodnil.

Podľa   názoru   ústavného   súdu prichádza v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   (od   októbra   1998),   berúc   do   úvahy skutočnosť,   že konanie   nebolo   do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené ani po takmer 7 rokoch od predchádzajúceho nálezu ústavného súdu, ústavný súd považoval priznanie   sumy   pre   maloletého   sťažovateľa   vo výške   4   000   €   za primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde, aj keď mu už prvým nálezom priznal 50 000 Sk.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania,   ktoré   vznikli sťažovateľovi   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom advokátkou JUDr. I. R., K. a ktoré si vyčíslil v sume 454,96 €.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri priznaní trov vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2009 (721,40 €).

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov konania   nepresahuje   sumu   vypočítanú   ústavným   súdom   podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov,   preto   priznal   trovy právneho   zastúpenia   celkovo   za   tri   úkony   právnej   služby   uskutočnené   v roku   2010 (prevzatie a prípravu   zastúpenia   a podanie   sťažnosti,   stanovisko   k vyjadreniu   okresného súdu) v sume 3 x 120,23 € a k tomu náhradu režijného paušálu v sume 3 x 7,21 € a 19 % DPH, pretože advokátka je platkyňou dane z pridanej hodnoty. Úhrada bola priznaná spolu v celkovej sume 454,96 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet advokátky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2010