znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 162/08-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2008 predbežne prerokoval sťažnosť P. L., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 6 ods. 1,   čl. 10 ods. 2 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky postupmi Okresného súdu Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   21   C   162/07   a stanoviskom   Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. IV/1 Gn 803/07   zo 7. februára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2008 doručená sťažnosť P. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   ako   aj   čl.   149   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupmi   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   21   C   162/07   a stanoviskom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 Gn 803/07 zo 7. februára 2008 vo veci jeho trestného oznámenia pre podozrenie zo spáchania trestného činu. Súčasťou sťažnosti sťažovateľa bola jeho žiadosť o ustanovenie advokáta v konaní pred ústavným súdom.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 26. novembra 2007 na okresnom súde žalobný návrh, v ktorom namieta „aj porušenie práva odsúdeného na prijatie blízkych osôb, nakoľko toto svoje právo nemôže sťažovateľ účinne realizovať z dôvodu toho, že bol umiestnený do ústavu ktorý je ďaleko od jeho domova (...)“. Jeho súčasťou bol návrh na vydanie predbežného opatrenia «spočívajúceho v tom, aby do doby rozhodnutia v merite veci, ho „štát“ umiestnil vykonávať trest do ÚVTOS..., ktorý je bližšie k jeho domovu a pre jeho rodinu táto diaľka netvorí prekážku ho navštevovať. Žalobný návrh bol zaslaný (podľa dátumu   na   podacom   lístku)   dňa   26.   11.   2007   –   teda   3   dni   potom   ako   bol   sťažovateľ prevezený do ÚVTOS... (...)».

Sťažovateľ   nedostal   do   februára   2008   žiadne   rozhodnutie   o vydaní   predbežného opatrenia (Občiansky súdny poriadok stanovuje tridsaťdňovú lehotu na rozhodnutie), preto sa obrátil so sťažnosťou na predsedu okresného súdu, ktorý mu 5. marca 2008 oznámil, že jeho sťažnosť je dôvodná.

Sťažovateľ   sa   preto   domnieva,   že   postupom   okresného   súdu,   ktorý   nerozhodol v zákonnej lehote o jeho návrhu na vydanie predbežného opatrenia, bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň ústavný súd žiada,   aby   v tejto   časti   sťažnosti   rozhodol   aj   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 200 000 Sk.

V druhej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   uvádza,   že   v súvislosti   s trestným   konaním vedeným proti nemu podal trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu. Dôvodom bola skutočnosť, že televízie «... odvysielali dňa 17. 1. 2007 vo svojich hlavných spravodajských reláciách tzv. „šoty“ o sťažovateľovi v ktorých ho označili za vraha (...) a pod. A to ešte pred právoplatným rozhodnutím vo veci».

Sťažovateľ   v sťažnosti   ďalej   uviedol,   že   vec   riešilo   najprv   Okresné   riaditeľstvo Policajného zboru B. (ďalej len „okresné riaditeľstvo“), ktoré svojím uznesením z 27. júla 2007 sp. zn. ČVS: ORP-535/1-OVK-B3-2007 však rozhodlo tak, že k spáchaniu trestného činu nedošlo. Preto sa sťažovateľ v tejto veci obrátil aj na všetky zložky prokuratúry, a to Okresnú prokuratúru B. (ďalej len „okresná prokuratúra“), kde bolo konanie vedené pod sp. zn.   1 Pn   590/07,   Krajskú   prokuratúru   v B.   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“),   kde   bolo konanie vedené pod sp. zn. 1 Kn 268/07, a napokon aj na generálnu prokuratúru, ktoré však jeho podania odmietli. Sťažovateľ podrobne cituje judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a tvrdí, že uznesením generálnej prokuratúry zo 7. februára 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 Gn 803/07 (predchádzajúcimi postupmi okresného riaditeľstva, okresnej a krajskej prokuratúry) boli porušené jeho práva   zaručené v čl. 6 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a čl. 13 dohovoru i v čl. 149 ústavy.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že:

„Generálna prokuratúra SR vo veci podnetu sťažovateľa proti novinárom a iným obdobným subjektom televízií..., ktorí dňa 17. 1. 2007 vo svojich spravodajských reláciách odvysielali o sťažovateľovi tvrdenia, že je vrah, že vraždil, že zavraždil konkrétne osoby, ako tieto   osoby   zavraždil,   a pod.   pričom tieto tvrdenia   odzneli   ešte pred právoplatným rozhodnutím vo veci, prostredníctvom uznesenia Okresnej prokuratúry B. zo dňa 3. 9. 2007 sp. zn. 1 Pn 590/07-8 v spojení so stanoviskom Krajskej prokuratúry B. zo dňa 29. 10. 2007 č. k. 1 Kn 268/07-11 a stanoviskom Generálnej Prokuratúry SR zo dňa 7. februára 2008 č. k.   IV/1   Gn   803/07-11 porušila   odmietnutím   sťažovateľovej   sťažnosti   proti   uzneseniu okresného   riaditeľstva   (...)   práva   P.   L.   (...)   na   spravodlivé   súdne   konanie,   na   účinný prostriedok   nápravy   a slobodu   prejavu   zaručované   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   čl.   13 Dohovoru a čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb., ako aj ustanovenie čl. 149 Ústavy SR.

Taktiež porušila právo sťažovateľa zaručované v Čl. 13 Dohovoru z toho dôvodu, že sťažovateľovi   nebol   umožnený   efektívny   prístup   k vyšetrovaniu   ani   nahliadnutie   do predmetného   trestného   spisu,   navrhovanie   dôkazov,   robenie   si   výpiskov   a fotokópií   zo spisového materiálu a pod.

Ústavný súd týmto zrušuje uznesenie Okresnej Prokuratúry B. zo dňa 3. 9. 2007 sp. zn. 1 Pn 590/07-8 v spojení s opatreniami Krajskej prokuratúry B. zo dňa 29. 10. 2007 zn. 1 Kn 268/07-11 a Generálnej Prokuratúry zo dňa 7. 2 2008 zn. IV/1 Gn 803/07-11 a vec vracia na ďalšie konanie (...).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   sa   namieta,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05).

1. Predmetom prvej časti sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prerokovaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom,   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“, postupom okresného súdu pri rozhodovaní   o návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia, «aby   do   doby   rozhodnutia v merite veci, ho „štát“ umiestnil vykonávať trest   do ÚVTOS..., ktorý je bližšie k jeho domovu a pre jeho rodinu táto diaľka netvorí prekážku ho navštevovať (...)», ktorý zaslal okresnému súdu 26. novembra 2007, pretože blízki príbuzní ho v súčasnosti nemôžu v inom ústave na výkon trestu odňatia slobody v meste... pravidelne navštevovať.

Sťažnosť   teda   smeruje   proti   okresnému   súdu,   ale   jej   podstatou   je   predovšetkým námietka   nezákonného   postupu   orgánov   činných   v trestnom   konaní,   ktoré   premiestnili sťažovateľa z Ústavu na výkon trestu odňatia slobody... do iného ústavu v...

Ústavný súd ako nezávislý orgán ochrany ústavnosti rozhoduje v rámci právomoci taxatívne vymedzenej ústavou. Obsahom právomoci ústavného súdu nie je nahradzovanie iných štátnych orgánov vo veciach, ktoré sú im ústavou a zákonmi Slovenskej republiky dané do ich rozhodovacej právomoci. Nie je v právomoci ústavného súdu   preskúmavať zákonnosť   rozhodnutí   a postupov   orgánov   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže   pri zabezpečovaní   výkonu   trestu   odňatia   slobody,   resp.   kontrolovať   a zabezpečovať dodržiavanie zákonnosti v zariadeniach, kde sa výkon väzby alebo trestu odňatia slobody vykonáva. Táto právomoc prináleží na to zákonom určeným štátnym orgánom, najmä však orgánom   prokuratúry   Slovenskej   republiky   [§   18   a nasl.   zákona   č.   153/2001   Z.   z. o prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)],   ako   aj Generálnemu riaditeľstvu Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky (ďalej len „generálne riaditeľstvo zboru“) podľa zákona č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže   v znení   neskorších   predpisov   a ustanovení   §   8,   9   a 10   zákona   č.   475/2005   Z.   z. o výkone   trestu   odňatia   slobody   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone trestu odňatia slobody“).

Podľa ustanovenia § 18 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor dozerá na to, aby v miestach,   kde   sa   vykonáva väzba,   trest   odňatia   slobody,   disciplinárne   tresty   vojakov, ochranné liečenie, ochranná výchova, ústavné liečenie alebo ústavná výchova na základe rozhodnutia súdu, ako aj v celách policajného zaistenia, boli držané osoby len na základe rozhodnutia súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu o pozbavení alebo obmedzení osobnej slobody a aby sa v týchto miestach dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy.

Podľa ustanovenia § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre je prokurátor povinný vykonať opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a ostatných   všeobecne   záväzných   predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Ako   to   vyplýva   z obsahu   podania,   pokiaľ   sťažovateľ   nebol   spokojný   s jeho premiestením do iného ústavu na výkon trestu odňatia slobody, mal možnosť domáhať sa nápravy podaním sťažnosti orgánom prokuratúry Slovenskej republiky, alebo predtým tiež generálnemu   riaditeľstvu,   čo   však   asi   neurobil,   keďže   zo   sťažnosti   táto   skutočnosť nevyplýva.

Z uvedených dôvodov ústavný súd v rámci predbežného prerokovania   mohol jeho sťažnosť odmietnuť pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde z dôvodu nevyčerpania právnych prostriedkov, ktoré sťažovateľovi zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa uvedených osobitných predpisov.

2. Jadrom druhej časti sťažnosti sťažovateľa je jeho tvrdenie, že postupom generálnej prokuratúry   (a predchádzajúcimi   postupmi   okresného   riaditeľstva,   okresnej   a krajskej prokuratúry pri vybavovaní jeho trestného oznámenia vo veci spáchania trestného činu, ktoré bolo odmietnuté) došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, ako aj základného práva podľa čl. 149 ústavy.

Ústavný   súd   preto   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   skúmal,   či súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je povinnosť orgánov činných v trestnom konaní (v tomto prípade prokuratúry) začať trestné konanie proti   osobe   označenej   oznamovateľom   (poškodenou   osobou)   v jej   oznámení   podľa Trestného poriadku, a zistil, že to tak nie je.

Hoci   Trestný   poriadok   upravuje   postup   orgánov   činných   v trestnom   konaní pred začatím trestného stíhania pri vybavovaní oznámení osôb o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu,   že   bol   spáchaný   trestný   čin,   podstatou   konania   o nich   je   len   preverenie   týchto skutočností. Procesným oprávneniam oznamovateľa (poškodenej osoby) však nezodpovedá aj povinnosť orgánov činných v trestnom konaní začať trestné konanie na základe jeho oznámenia.

Z označeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (pokiaľ je jeho aplikovateľnosť založená na „trestnom   obvinení“   inej   osoby)   poškodenému   v trestnom   konaní   nevyplýva   právo   na začatie a vedenie trestného stíhania proti niekomu (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vec Helmers v. Švédsko z 29. októbra 1991 a vec Perez v. Francúzsko z 12. februára 2004).

Z čl. 6 ods. 1 dohovoru v rámci práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva právo aj na   trestnoprávnu   ochranu.   Jeho   obsahom   je   však   oprávnenie,   aby   sa   orgány   činné v trestnom   konaní jeho   trestným   oznámením,   resp.   inými   podaniami   náležite   zaoberali. Porušiť   toto   právo   by   mohli   napr.   vtedy,   keby   podania   sťažovateľa   ignorovali   alebo nevenovali   im   pozornosť   zodpovedajúcu   ich   povinnostiam,   ktoré   vyžaduje   zákon (III. ÚS 16/06). Keďže   generálna   prokuratúra   a predtým   okresné   riaditeľstvo,   okresná prokuratúra   a   krajská   prokuratúra   venovali   podaniam   sťažovateľa   riadnu   pozornosť a odpovedali mu riadne na jeho oznámenie, nezasiahli negatívne do podstaty tohto práva, nezmarili jeho zmysel, a preto ho ani nemohli porušiť.

Domáhanie   sa   ochrany   základného   práva   pred   iným   orgánom   ochrany   práva prichádza do úvahy iba za predpokladu, že v okolnostiach konkrétneho prípadu základné právo,   porušenie   ktorého   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   namieta,   existuje. Z ustanovení Trestného poriadku však nemožno vyvodiť subjektívne právo (a už vôbec nie ústavnoprávny nárok) oznamovateľa trestného činu na začatie trestného stíhania proti osobe označenej   v   trestnom   oznámení   ako   páchateľ   trestného   činu.   Aj   keď   podľa   Trestného poriadku je prokurátor povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel, posúdenie otázky, či sú splnené podmienky pre začatie trestného stíhania v konkrétnej veci (na základe skutočností   uvedených   v   trestnom   oznámení   alebo   skutočností   zistených   preverovaním trestného oznámenia), je plne v právomoci orgánov činných v trestnom konaní (policajných orgánov, vyšetrovateľov, prokurátorov). Takéto právo nemožno odvodiť ani z niektorého zo základných práv alebo slobôd podľa druhej hlavy ústavy (m. m. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, II. ÚS 43/03, III. ÚS 198/03).

Rovnako   súčasťou   tohto   práva   nie   je   ani   povinnosť   orgánu   štátu   kvalifikovať konanie, v ktorom sťažovateľ vidí porušenie svojich práv, ako trestný čin. Sťažovateľ ako oznamovateľ   trestného   činu   mal   zákonné   právo   domáhať   sa   len   toho,   aby   sa   jeho oznámením   či   sťažnosťou   kompetentný   orgán   (v   tomto   prípade   prokuratúra)   zaoberal. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal jeho predstave (II. ÚS 88/99).Právo na trestné stíhanie inej osoby nemožno považovať za súčasť práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto k porušeniu tohto práva postupom označených subjektov a   generálnej   prokuratúry   vo   veci   trestného   oznámenia   sťažovateľa   nemohlo   nijakým spôsobom dôjsť.

V rámci   preskúmavania   opodstatnenosti   sťažovateľovej   námietky   porušenia   jeho práv podľa označených článkov dohovoru generálnou prokuratúrou vo veci jeho trestného oznámenia ústavný súd konštatuje, že generálna prokuratúra sa v sťažovateľom označenom konaní vedenom pod sp. zn. IV 1 Gn 803/07 zaoberala jeho podnetom, ktorý vyhodnotila tak, že 7. februára 2008 ho odmietla ako nedôvodný, pričom sťažovateľovi oznámila, že nezistila, že by postup a právne závery krajskej prokuratúry i iných namietaných subjektov pri vybavení jeho podnetu boli nezákonné.

Ústavný súd konštatuje, že orgány činné v trestnom konaní síce nepostupovali tak, aby to naplnilo všetky očakávania a predstavy sťažovateľa, pretože na základe jeho návrhu nevzniesli obvinenie konkrétnej osobe, ale ich postup vzhľadom na konštantnú judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva nemožno považovať za porušenie čl. 6 ods.   1   dohovoru   (obdobne   napr.   III.   ÚS   324/05).   Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

V   rámci   uplatnenia   trestnoprávnych   prostriedkov   ochrany   svojich   práv   musel sťažovateľ počítať s tým, že rozsah ochrany, ktorý môže očakávať zo strany orgánov štátu (orgánov činných v trestnom konaní), je limitovaný povahou a účelom trestného konania. Orgány činné v trestnom konaní boli na základe sťažovateľovho trestného oznámenia iba oprávnené   a povinné   skúmať,   či   došlo   k   vzniku   trestnoprávnej   zodpovednosti, predovšetkým či inkriminované konanie pracovníkov súkromných televízií naplnilo všetky zákonné znaky niektorej zo skutkových podstát trestného činu.

Ústavný súd nad rámec k toho poznamenáva, že sťažovateľ sa mohol nápravy daného stavu   proti   postupu   verejných   súkromných   televízii   domáhať   najmä   na   príslušnom všeobecnom   súde. Predovšetkým   prostredníctvom   civilnej   žaloby   na   ochranu   osobnosti (§ 11 až 13 Občianskeho zákonníka), ktorou sa mohol brániť proti rozširovaniu informácií zasahujúcich do jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia a dobrého mena.

Orgánom   prokuratúry,   ktoré   na   základe   sťažovateľom   uplatnených   právnych prostriedkov   nápravy   preskúmavali   procesný   postup   a uznesenie   okresného   riaditeľstva o zastavení trestného stíhania, sťažovateľ vyčíta taktiež porušenie čl. 149 ústavy. Obsahom označeného ustanovenia ústavy je vymedzenie ústavnej pôsobnosti prokuratúry Slovenskej republiky   zahŕňajúcej   ústavnú   povinnosť   chrániť   práva   a   zákonom   chránené   záujmy fyzických a právnických osôb a štátu. Ustanovenie čl. 149 ústavy teda nezakotvuje žiadne konkrétne základné právo alebo slobodu. Preto aj v tejto časti sťažnosti ústavný súd jeho sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3.   Sťažovateľ   ďalej   namietal   porušenie   jeho   práv   zaručených   v čl. 10   ods. 2 dohovoru,   ako   aj   práv   zaručených   v   čl. 13   dohovoru,   ktoré   vidí   v tom,   že „konanie novinárov a iných podobných subjektov v sťažovateľovom prípade bolo objektívne spôsobilé ovplyvniť výsledok trestného konania a závažným spôsobom poškodilo na jeho právach, pričom takéto konanie kvalifikuje Trestný zákon SR ako trestný čin (...)“, ako aj v tom, že «príslušné orgány neumožnili sťažovateľovi účinný prístup k vyšetrovaniu, neumožnili mu navrhovať dôkazy, neumožnili mu ani nahliadnuť do spisu, ani si z neho robiť výpisky a kópie, a na „konci“, mu neumožnili preštudovať predmetný spisový materiál (...)».

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a   prijímať   a   rozširovať   informácie   alebo   myšlienky   bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice.

Podľa čl. 10 ods. 2. dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť,   môže   podliehať   takým   formalitám,   podmienkam,   obmedzeniam   alebo sankciám,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   ktoré   sú   nevyhnutné   v   demokratickej   spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   územnej   celistvosti,   predchádzania   nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci. Ako z citácie týchto článkov vyplýva, medzi namietaným porušením (čl. 10 ods. 2 dohovoru)   a   konaním   generálnej   prokuratúry   nie   je   evidentne   príčinná   súvislosť,   preto ústavný súd jeho sťažnosť i v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Navyše sťažovateľ v sťažnosti nepreukázal, či požiadal o nahliadnutie do spisu, tieto námietky nekonkretizoval najmä vo vzťahu v akom konaní k tomu došlo, resp. akým spôsobom jeho žiadosti boli odmietané, prípadne vybavované.

Ústavný súd na záver k namietanému čl. 13 dohovoru tiež poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa toto ustanovenie dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou   porušenia   práv   garantovaných   dohovorom   (Boyle   a   Rice   proti   Spojenému kráľovstvu,   rozsudok   z   27. apríla 1988,   séria A,   č. 131,   ods. 52).   V   okolnostiach   tohto prípadu však ústavný súd k takémuto záveru nedospel.

Ústavný súd konštatuje, že generálna prokuratúra postupovala v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o prokuratúre i Trestného poriadku. To,   že po posúdení všetkých okolností   prípadu   generálna   prokuratúra   dospela   k inému   záveru,   a tým   sa odchýlila   od očakávaní a predstáv sťažovateľa, ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho práva podľa čl. 13 dohovoru (obdobne napr. III. ÚS 324/05).

Preto   ani   napadnuté   konanie   generálnej   prokuratúry   nesignalizuje   tiež   žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s porušením práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti,   ktoré   neodôvodňujú   v danom   prípade   ani možnosť porušenia práva podľa čl. 13 dohovoru, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vychádzajúc   z uvedeného   a tiež   z   petitu   sťažnosti   bolo   už   preto   bez   právneho významu zaoberať sa prípadne ďalšími požiadavkami sťažovateľa (napr. jeho žiadosťami o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom a o priznanie finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2008