znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 162/06-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. mája 2006 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. K. D.,   K.,   pre   namietané   porušenie   jeho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špeciálneho súdu v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn. PK 2 Tš 15/05 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2006 doručená sťažnosť JUDr. P. P., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. K. D., K., pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 42 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a jeho   práva   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PK 2 Tš 15/05.Zo sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   konanie   v trestnej   veci   sťažovateľa   začalo uznesením o začatí trestného stíhania z 15. júla 2004. Od tejto doby až do 30. septembra 2004 advokátka - agent provokatér podľa sťažovateľa formou rôznych „ľstivých dôvodov a rôznych čiastok“ od neho chcela, aby jej vyplatil peniaze. Dňa 30. septembra 2004 jej sťažovateľ vyplatil sumu 30 000 Sk a následne bol zaistený policajnými orgánmi. Podľa uznesenia o začatí trestného stíhania, ako aj obžaloby, sa sťažovateľ mal dopustiť trestného skutku 13. júla 2004.

Špeciálny súd v predmetnej veci uskutočnil hlavné pojednávanie 8. decembra 2006, ktoré   bolo   z dôvodu   nedoručenia   predvolania   advokátke   sťažovateľa   odročené.   Druhé hlavné   pojednávanie   konané   14.   februára   2006   bolo   odročené   pre   neúčasť   advokátky sťažovateľa,   ktorá   sa   ospravedlnila   z dôvodu   čerpania   riadnej   dovolenky. Ďalšie   hlavné pojednávanie   nariadené   na   22.   marec   2006   bolo   špeciálnym   súdom   z dôvodov,   ktoré sťažovateľovi nie sú známe, zrušené. V poradí štvrté hlavné pojednávanie bolo nariadené na 20. apríl 2006.

Policajné   orgány   v tomto   konaní   vydali   uznesenie   z 15.   júla   2004,   určili   agenta provokatéra   a následne   vo   veci   v období   od   15.   júla   2004   do   15.   septembra   2004   nič nekonali, pričom podľa sťažovateľa policajné orgány len čakali, kedy nadobudne účinnosť zákon   č.   458/2003   Z.   z.   o   zriadení   Špeciálneho   súdu   a   Úradu   špeciálnej   prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   poukázal   na   Trestný   poriadok,   podľa   ktorého   má policajný orgán   povinnosť vzniesť   obvinenie   bez meškania,   pričom   toto   ustanovenie   je dôležité i pre úkon, ktorým je vzatie do väzby. Vznesením obvinenia sa začína viesť trestné stíhanie proti konkrétnej osobe pre určitý trestný čin a súčasne sa určuje jednoznačne jej postavenie v trestnom konaní. Od tohto okamihu môže obvinený uplatňovať svoje práva, ktoré mu dáva Trestný poriadok.

Podľa   sťažovateľa   je   nepochybné,   že „umelým   predlžovaním   trestného   konania v zmysle § 160 Tr. zák., otáľaním so vznesením obvinenia, hoci už sú splnené podmienky uvedené   v   §   163   ods.   1   Tr.   por.   sa   tak   odopiera   osobe   /podozrivému/,   ktorej   má   byť vznesené   obvinenie,   uplatnenie   jej   zákonných   práv   ako   obvinenému“. Uvedený   postup policajného   orgánu   je   podľa   sťažovateľa   potom   v rozpore   nielen   s §   163   Trestného poriadku, ale aj v rozpore s čl. 6 ods. 3 dohovoru.

Z uvedeného je zrejmé, že policajný orgán, resp. vyšetrovateľ vo veci sťažovateľa týmto spôsobom nepostupoval, keď začal trestné stíhanie v polovici júla 2004 a až na konci septembra 2004 proti nemu vzniesol obvinenie. Postup vyšetrovateľa v tejto veci sťažovateľ označil za účelový, ktorého cieľom bolo podľa neho dosiahnuť, aby predmetná vec bola prejednaná špeciálnym súdom.

Podľa sťažovateľa jeho vec „nepatrí pod špeciálneho prokurátora, ani špeciálny súd“ a v uvedenom konaní bol podľa neho „úmyselne klamaný“ na jeho zákonných právach tým, že nebol poučený policajným orgánom o svojom práve na odklad prvej výpovede, ďalej   tým,   že mu podľa   neho úmyselne nebola daná možnosť vypočuť odposluchy   pri oboznamovaní   sa   so   spisom,   ako   aj   tým,   že   sudca   bol   povinný   pred   nariadením pojednávania   oboznámiť   sa   so   spisom   a prípadne   rozhodnúť   o predbežnom   prejednaní obžaloby, čo však podľa neho sudca v tejto veci neurobil.

Uvedené skutočnosti sťažovateľ namietal pred začatím pojednávania 14. februára 2006 s tým, aby pokiaľ špeciálny súd nerozhodne o postúpení predmetnej veci, v konaní ďalej   nekonal,   pretože   sťažovateľ   podá   sťažnosť   na   ústavný   súd.   Špeciálny   súd   však následne nariadil pojednávanie na 22. marec 2006.

Špeciálny súd podľa sťažovateľa nekoná o jeho námietkach týkajúcich sa postúpenia veci a neexistuje žiadna právna úprava, ktorou by sa mohol domôcť rozhodnutia o práve uplatnenom v tomto podaní.

V prípade, ak by štátne orgány konali tak, ako im to zákon prikazuje, sťažovateľova vec by podľa neho skončila do 1. septembra 2004 a zákonným sudcom v tejto veci by bol sudca okresného súdu.

Vo   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   požiadal   i o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 50 000 Sk.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ požiadal ústavný súd, aby vydal nález, v ktorom vysloví, že:

„Základné právo sťažovateľa, JUDr. P. P., bytom P., prechodne bytom B., s adresou na doručovanie, B., na pridelenie zákonnému sudcovi, podľa článku 42 ods. 1 Ústavného zákona č. 460/1992 Zb. a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru v konaní pred Špeciálnym súdom v Pezinku, č. k. PK 2 Tš 15/05 bolo porušené.

Špeciálnemu súdu v Pezinku prikazuje vec postúpiť Okresnému súdu v Trnave. Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 50.000,-   Sk,   ktoré   je   povinný   Špeciálny   súd   vyplatiť   do   2-och   mesiacov   odo   dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.

Porušovateľ je povinný sťažovateľovi nahradiť trovy súdneho konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojho práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (zrejme iba omylom je uvedený čl. 42 ods. 1 ústavy), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom špeciálneho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK 2 Tš   15/05,   pretože   na   prejednanie   a rozhodnutie   tejto   veci   podľa   neho   nie   je   príslušný špeciálny súd, lebo v prípade, ak by k podaniu obžaloby v predmetnej veci došlo, skôr na jej prejednanie by bol príslušný iný súd.

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   na   sťažovateľa   bola   20.   októbra   2005   na špeciálnom   súde   podaná   obžaloba pre   trestný   čin   podplácania   podľa   §   161   ods.   1   a 3 písm. b) Trestného zákona účinného do 1. januára 2006.

Podľa § 1 zákona č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov bol s účinnosťou od 1. septembra 2004 zriadený Špeciálny súd.

Podľa   §   15a   ods.   2   písm.   a)   Trestného   poriadku   účinného   do   1.   januára   2006 právomoci špeciálneho súdu podliehajú aj osoby podozrivé zo spáchania trestného činu korupcie podľa § 160 ods. 3, § 160a, § 160b, § 160c, § 161 ods. 3, § 161a, § 161b, § 161c Trestného zákona účinného do 1. januára 2006.

Na základe uvedeného možno teda v danom prípade konštatovať, že vzhľadom na vznik   špeciálneho súdu,   jeho právomoc   a obžalobu na sťažovateľa   podanú 20.   októbra 2005, sa námietka sťažovateľa o nepríslušnosti špeciálneho súdu na prejednanie jeho veci podľa ústavného súdu javí byť zjavne neopodstatnená.

V prípade, ak si sťažovateľ i naďalej myslí, že napriek platnej právnej úprave v jeho veci z dôvodov ním uvádzaných (v prípade ak by sa v jeho veci konalo rýchlejšie bola by podaná obžaloba skôr a bol by na jej prejednanie a rozhodnutie príslušný iný súd) má byť príslušný iný súd, táto námietka musí byť riešená primárne v rámci všeobecného súdnictva (napr.   riadny   opravný   prostriedok   proti   rozhodnutiu   špeciálneho   súdu),   a nie prostredníctvom podania sťažnosti na ústavný súd, ktorý na jej prejednanie a rozhodnutie v súčasnosti nemá dostatok právomoci.

Na základe vyššie uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. mája 2006