znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 162/05-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júna 2005 predbežne prerokoval sťažnosť M., s. r. o., S., zastúpenej advokátom JUDr. J. K., Ž., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obo 182/03 z 22. februára 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M., s. r. o., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obo 182/03 z 22. februára 2005 o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2005 (doplnená na základe výzvy ústavného súdu 16. mája 2005) doručená sťažnosť M., S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej   advokátom   JUDr.   J. K., Ž.,   ktorou   namietala porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obo 182/03 z 22. februára 2005.

Sťažovateľka uviedla, že 11. júna 2002 podala na Krajskom súde v Žiline (ďalej len „krajský súd“) žalobu o ochranu proti nekalej súťaži z dôvodu porušovania obchodného tajomstva. Na základe toho krajský súd čiastočným rozsudkom č. k. 19 Cb 185/02-148 z 23. mája 2003 rozhodol tak, že konanie v časti o uloženie povinnosti žalovanému zdržať sa uzavierania kúpnych zmlúv ako kupujúci s obchodnými partnermi sťažovateľky zastavil a   žalobu   o uloženie   povinnosti   žalovanému   zdržať   sa   uzavierania   kúpnych   zmlúv   ako predávajúci   s obchodnými   partnermi   sťažovateľky   zamietol.   O zvyšnej   časti   návrhu sťažovateľky mal krajský súd rozhodnúť v konečnom rozsudku. Proti čiastočnému rozsudku krajského   súdu   podala   sťažovateľka   5.   júna   2003   odvolanie,   ktoré   doplnila   podaním z 24. júna 2003. O odvolaní rozhodol najvyšší súd 22. februára 2005 rozsudkom sp. zn. 1 Obo 182/03 tak, že čiastočný rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľka   tvrdila,   že   najvyšší   súd   sa   vo   svojom   rozsudku   nevysporiadal so všetkými   otázkami   týkajúcimi   sa   obchodného   tajomstva   a   odôvodneniu   vlastného rozsudku   sa   venoval   len   v nepatrnej   miere.   Toto   odôvodnenie   podľa   nej   pozostávalo zo zhrnutia   doterajšieho   priebehu   konania   a zo   všeobecných   konštatovaní   z oblasti pozitívneho práva. Sťažovateľka v tejto súvislosti uviedla, že „rozsudok najvyššieho súdu č. k. 1 Obo 182/03 len vyhodnotil obsah samotného napadnutého rozsudku krajského súdu, právnej   argumentácii   sťažovateľa   nevenoval   žiadnu   pozornosť   a nijakým   spôsobom   sa s ňou nevysporiadal“. Sťažovateľka ďalej dôvodila tým, že podľa jej názoru najvyšší súd nedodržal ustanovenie § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, pretože odôvodnenie jeho rozhodnutia neobsahovalo všetky náležitosti, ktoré zákon stanovuje. Taktiež uviedla, že   najvyššiemu   súdu   možno   vyčítať   fakt,   že   pri   preskúmavaní   čiastočného   rozsudku krajského   súdu   uplatnil   arbitrárny   postup   namiesto   toho,   aby   sa   riadne   vysporiadal s relevantnými námietkami sťažovateľky. Sťažovateľka v rozhodnutí najvyššieho súdu vidí prejavy svojvôle, čo je podľa jej vyjadrenia v rozpore so základným právom zaručeným v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby po preskúmaní jej sťažnosti vo veci rozhodol ústavný súd nasledovným nálezom:

„1.   Základné   právo   spoločnosti   M.,   s.   r.   o.   na   spravodlivé   konanie   a na   súdnu ochranu, vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd bolo rozsudkom č. k. 1 Obo 182/03 Najvyššieho súdu SR zo dňa 22. 2. 2005 porušené.

2. Rozsudok č. k. 1 Obo 182/03 Najvyššieho súdu SR zo dňa 22. 2. 2005 sa zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť spoločnosti M. trovy konania pred Ústavným súdom vo výške 5.302,- Sk.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj osobitné   náležitosti   sťažnosti   vrátane   okolností,   ktoré   by   mohli   byť   dôvodom   na   jej odmietnutie.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   tohto   zákona   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 182/03 z 22. februára 2005.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Zo   sťažnosti,   ako   aj   jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   krajský   súd   čiastočným rozsudkom č. k. 19 Cb 185/02-148 z 23. apríla 2003 rozhodol o návrhu sťažovateľky tak, že konanie v časti o uloženie povinnosti žalovanému zdržať sa uzavierania kúpnych zmlúv ako kupujúci s obchodnými partnermi sťažovateľky nachádzajúcimi sa v databáze dodávateľov na   rok   2001   zastavil   a žalobu   o uloženie   povinnosti   žalovanému   zdržať   sa   uzavierania kúpnych zmlúv ako predávajúci s obchodnými partnermi sťažovateľky nachádzajúcimi sa v databáze dodávateľov a odberateľov na rok 2001, a to do 30. júna 2004 zamietol.

Proti   čiastočnému   rozsudku   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   5.   júna   2003 odvolanie, ktoré doplnila 24. júna 2003. V ňom argumentovala, že krajský súd po právnej stránke   nesprávne   posúdil   danú   vec,   pretože   pod   pojem   obchodného   tajomstva nesubsumoval všetky sťažovateľkou uvádzané skutočnosti, ktorých ochrany sa domáhala. Sťažovateľka   namietala,   že   to,   čo   treba   považovať   za   obchodné   tajomstvo,   je   podľa ustanovenia § 17 Obchodného zákonníka závislé od vôle podnikateľa. Ten v konečnom dôsledku   rozhoduje   o tom,   čo   všetko   sa   dá   v tejto   súvislosti   považovať   za   obchodné tajomstvo.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľky   obchodné   tajomstvo   predstavujú   všetky   tie skutočnosti,   pri   ktorých   existuje   podnikateľov   objektívny   záujem,   aby   ostali   utajené. Z uvedených   dôvodov   sťažovateľka   odvolaciemu   súdu   navrhla,   aby   tento   čiastočný rozsudok zmenil v tom zmysle, že žalovanému by prikázal zdržať sa uzavierania kúpnych zmlúv ako predávajúci s obchodnými partnermi sťažovateľky nachádzajúcimi sa v databáze jej dodávateľov a odberateľov na rok 2001, a to do 30. júna 2004. O odvolaní sťažovateľky rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Obo 182/03 z 22. februára 2005 tak, že čiastočný rozsudok krajského súdu z 23. apríla 2003 potvrdil.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   sa   v   odôvodnení   namietaného rozsudku vysporiadal   so   závermi   krajského   súdu   obsiahnutými   v čiastočnom   rozsudku   sp.   zn. 19 Cb 185/02   z 23.   apríla   2003.   Najvyšší   súd   uviedol,   že   vzhľadom   na   žalobný   petit sťažovateľky rozhodol krajský súd čiastočným rozsudkom, a to len o uložení povinnosti žalovaného   zdržať   sa   konania.   Z uvedeného   dôvodu   krajský   súd   viedol   dokazovanie zamerané na preukázanie pojmových znakov obchodného tajomstva podľa ustanovenia § 17 Obchodného   zákonníka,   ako   aj   na   preukázanie   pojmových   znakov   skutkovej   podstaty nekalej súťaže podľa ustanovenia § 51 Obchodného zákonníka.

Podľa   ustanovenia   §   17   Obchodného   zákonníka   predmetom   práv   patriacich k podniku   je   aj   obchodné   tajomstvo.   Obchodné   tajomstvo   tvoria   všetky   skutočnosti obchodnej, výrobnej alebo technickej povahy súvisiace s podnikom, ktoré majú skutočnú alebo   aspoň   potenciálnu   materiálnu   alebo   nemateriálnu   hodnotu,   nie   sú   v   príslušných obchodných   kruhoch   bežne   dostupné,   majú   byť   podľa   vôle   podnikateľa   utajené a podnikateľ zodpovedajúcim spôsobom ich utajenie zabezpečuje.

Podľa ustanovenia § 51 Obchodného zákonníka porušovaním obchodného tajomstva je konanie, ktorým konajúci inej osobe neoprávnene oznámi, sprístupní, pre seba alebo pre iného využije obchodné tajomstvo (§ 17), ktoré sa môže využiť v súťaži a o ktorom sa dozvedel:   a)   tým,   že   sa   mu   tajomstvo   zverilo   alebo   inak   stalo   prístupným   (napr. z technických predlôh, návodov, výkresov, modelov, vzorov) na základe jeho pracovného vzťahu k súťažiteľovi alebo na základe iného vzťahu k nemu, prípadne v rámci výkonu funkcie,   na   ktorú   ho   súd   alebo iný   orgán   povolal, b)   vlastným alebo   cudzím   konaním priečiacim sa zákonu.

Najvyšší   súd   v rozsudku   konštatoval,   že   krajský   súd   vykonal   dôkaz   predložený sťažovateľkou, a to databázu jej obchodných partnerov, teda dodávateľov a odberateľov na rok   2001.   Vykonaním   tohto   dôkazu   dospel   krajský   súd   k záveru,   že   predložený   sumár údajov netvorí obchodné tajomstvo, keďže tieto údaje sú v príslušných obchodných kruhoch bežne dostupné a dajú sa zistiť aj z obchodného registra Slovenskej republiky prístupného na   internetovej   stránke.   Proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   však   sťažovateľka   podala odvolanie, pričom argumentovala, že toto rozhodnutie krajského súdu je v príkrom rozpore s tradičným   chápaním   pojmu   obchodného   tajomstva.   V tej   súvislosti   uviedla,   že   nie   je rozhodujúca forma, ale prejav vôle podnikateľa na tom, aby určité skutočnosti ostali utajené a že v jej prípade ide o obchodné tajomstvo. S týmito skutočnosťami, ako aj s vyjadrením žalovaného   k odvolaniu   sťažovateľky   sa   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd vysporiadal.

Najvyšší   súd   čiastočný   rozsudok   krajského   súdu   potvrdil,   pričom   vychádzal zo zistenia, že predmetom sporu je ochrana sťažovateľky pred nekalou súťažou z dôvodu porušovania   obchodného   tajomstva.   Pri   odôvodňovaní   svojho   rozhodnutia   pritom neopomenul zaoberať sa tak tvrdeniami sťažovateľky, ako aj žalovaného. Právne úvahy najvyššieho súdu sa opierali o ustanovenia Obchodného zákonníka týkajúce sa vymedzenia pojmu obchodného tajomstva a jeho porušenia. Najvyšší súd v závere rozsudku konštatoval, že   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   považuje   za   vecne   správne,   pretože   skutočnosti uvádzané sťažovateľkou a jej prejav vôle zachovávať ich v utajení nevykazovali pojmové znaky obchodného tajomstva z dôvodu, že boli bežne dostupné.

Podľa   ustanovenia   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Obo   182/03 z 22. februára 2005 spĺňa parametre zákonného rozhodnutia v danej veci. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že od všeobecného súdu nie je možné spravodlivo očakávať, aby zákonom požadované atribúty tvoriace v konečnom dôsledku odôvodnenie rozhodnutia, boli presne separované v takom poradí, ako ich predpokladá zákon. Dôležité je, aby všeobecný súd pamätal na všetky náležitosti zákonného odôvodnenia a tieto pri jeho tvorbe prakticky aj   aplikoval.   Výsledkom   dodržania   zákonných   ustanovení   by   malo   byť   presvedčivé a preskúmateľné rozhodnutie. Na základe toho dospel ústavný súd k záveru, že namietaný rozsudok najvyššieho súdu vrátane svojho odôvodnenia takým rozhodnutím nepochybne je.

Ústavný súd už vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 50/04 konštatoval, že „právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva.   Je   v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a aplikovať   zákony.   Pokiaľ   tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, Ústavný súd Slovenskej republiky nemá dôvod doň zasahovať“.

Z rozsudku   najvyššieho   súdu   teda   nevyplýva   jednostrannosť,   ktorá   by   zakladala svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery najvyššieho súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a listiny.

Na základe   uvedeného   dospel   ústavný súd k záveru,   že   príčinná súvislosť medzi napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Obo   182/03   z 22.   februára   2005 a namietaným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods.   1 listiny   nie je daná, a preto sťažnosť odmietol   ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2005