znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 161/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2015 v senátepredbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpenéhoadvokátom   JUDr.   Rudolfom   Bezákom,   Advokátska   kancelária,   Krmanova   14,   Košice,ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ÚstavySlovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   č.   k.   1 Co 222/2014-228z 5. novembra 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola19. januára 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietaporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu vKošiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Co 222/2014-228 z 5. novembra 2014 (ďalej len„napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je ako žalovaný účastníkomsúdneho   konania   proti   žalobcovi vedeného   pôvodne   na   Okresnom   súde   Rožňava   (ďalej   len   „okresný   súd“).   Sťažovateľv sťažnosti   opísal   celú   podstatu   sporu   a   dôkaznú   situáciu,   pričom   spochybňoval   najmävýpovede   svedkov,   listinné   dôkazy   a   právne   posúdenie   veci.   Sťažovateľ   spochybňovalvýpoveď svedka Ivanka, ktorý je blízkym spolupracovníkom žalobcu a má podiel na sumevymoženej v súdnom konaní, čo však nebránilo okresnému súdu ani odvolaciemu súduna výpoveď tohto svedka prihliadať. V časti listinných dôkazov spochybňoval sťažovateľnajmä   to,   že   boli   vyhotovené   dodatočne   a   výlučne   žalobcom.   Sťažovateľ   zdôraznil,že kľúčovým dôkazom vo vzťahu k preukázaniu nepravdivosti tvrdení žalobcu je znaleckýposudok ⬛⬛⬛⬛,   ktorý   bol   podľa   jeho   názoru   zo   strany   okresnéhosúdu aj krajského   súdu   vyhodnotený   úplne   opačne.   Poukázal   najmä   na   skutočnosť,že na strane   8   znaleckého   posudku   (v   rámci   bodu   3.14)   znalec   odpovedal   na   otázkupoloženú žalovaným, aby uviedol cenu opravy vozidla spočívajúcej v odstránení pôvodnejhlavy   valcov   za   inú   zánovnú   hlavu,   ktorú   si   žalovaný   sám   vo   svojej   réžii   obstaralza cenu 470 eur. Sťažovateľ zdôrazňuje, že tu ide o opravu, ktorú nevykonával žalobca,ale zabezpečil si ju žalovaný sám v inom autoservise a vykonával ju technik ⬛⬛⬛⬛,ktorý   bol   v   konaní   vypočutý   aj   ako   svedok.   Cenu   tejto   opravy   určil   znalec   na   sumu1 167,49 eur vrátane DPH. Napriek uvedenému, a teda že išlo o opravu, ktorú nevykonalžalobca, súd prvého stupňa bez akejkoľvek logickej súvislosti konštatoval, že pri výmenehlavy valcov je cena materiálu a práce 1 167,49 €. Tento nesprávny záver prevzal do svojhorozhodnutia aj krajský súd, ktorý tiež opomenul skutočnosť, že žalobca v poradí druhúopravu   nevykonával,   preto   logicky   nemôže   mať   nárok   na   jej   zaplatenie.   K   právnemuposúdeniu   veci   sťažovateľ   uviedol,   že   súd   nesprávne   na   vzťah   aplikoval   §   634   ods.   1Občianskeho   zákonníka,   pričom   žiadny   z   účastníkov   nikdy   netvrdil,   že   cena   neboladojednaná,   ale   rozchádzali   sa   iba   vo výške   ceny.   Pokiaľ   súd   dospel   k   presvedčeniu,že sťažovateľ má zaplatiť žalobcovi primeranú cenu, nie je jasné, prečo sa odchýlil od záveruznalca uvedeného v znaleckom posudku o ním odhadnutej cene opravy vykonanej žalobcomvo výške 651,23 € bez DPH.

Okresný   súd   v   predmetnom   konaní   vydal   rozsudok   č.   k.   10   C   24/2011-194z 3. februára   2014,   v   ktorom   vyhovel   žalobe   žalobcu   v   časti, v   ktorej   žalobca   žiadalo úhradu 647,60 € s 9 % úrokom z omeškania ročne od 8. februára 2011 do zaplatenia,a v časti úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 647,60 € od   22. júla 2010do 7. februára 2011 žalobu zamietol. Na základe odvolania sťažovateľa proti prvému výrokurozsudku   okresného   súdu   krajský   súd   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil.   Sťažovateľpovažuje obidve rozhodnutia za výrazným spôsobom zasahujúce do jeho základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Namietané   porušenie   uvedených   práv   spočíva   podľa   jeho   názoru   najmäv nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského súdu v spojení s odôvodnením rozsudkuokresného   súdu,   ktoré   nedávajú   logické   a   zrozumiteľné   odpovede   na   to,   prečo   súdyneakceptovali   žiadnu   z   dôvodných   námietok   žalovaného   smerujúcich   proti   nárokuuplatnenému žalobcom.

«Nedostatočné odôvodnenie rozsudkov má tiež neoddeliteľný súvis s nesprávnym vyhodnotím vykonaných dôkazov a nesprávnym právnym posúdením zo strany oboch súdov, ktorých intenzita presahuje „bežnú“ nezákonnosť a zásadným spôsobom zasahuje do práva sťažovateľa   na   spravodlivý   proces.   Porušenie   vyššie   menovaných   ústavných   práv sťažovateľa   napokon   spočíva   aj   v   odňatí   možnosti   konať   pred   súdom   sťažovateľovi, ku ktorému   došlo   vydaním   druhého   výroku   rozsudku   odvolacieho   súdu   o   povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania, na vydanie ktorého porušiteľ práva nebol oprávnený.»

Na   základe   uvedených   skutočností   bol   sťažovateľ   toho   názoru,   že   napadnutýmrozsudkom došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a princípu rovnostiúčastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

V   závere   sťažnosti   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhuje,   aby   po   prijatí   sťažnostina ďalšie konanie vo veci rozhodol týmto nálezom:

„- základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na rovnosť účastníkov podľa článku 47 odsek 3 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k.: 1 Co/222/2014-228 zo dňa 05.11.2014, porušené bolo,

- rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k.: 1 Co/222/2014-228 zo dňa 05.11.2014 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie,

- Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť náhradu trov konania sťažovateľovi v sume   296,44   eur   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   Rudolfa   Bezáka,   so   sídlom Krmanova 14, 040 01 Košice do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inúprávnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru a princíp rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil nasledujúce okolnosti, z ktorých prisvojom rozhodovaní vychádzal.

Sťažovateľ je žalovaným v konaní o zaplatenie 647,60 € z titulu neuhradenej odmenyza opravu motorového vozidla žalovaného. Okresný súd vydal vo veci platobný rozkazsp. zn. 13 Ro 182/2010 z 25. augusta 2010, proti ktorému podal žalovaný odôvodnenýodpor. Po vykonanom dokazovaní okresný súd žalobe vyhovel v časti, v ktorej žalobcažiadal doplatenie ceny opravy vo výške 647,60 €, a v časti týkajúcej sa úrokov z omeškaniavo výške 9 % ročne zo sumy 647,60 € od 22. júla 2010 do 7. februára 2011 žalobu zamietol.Z vykonaného dokazovania považoval za preukázané, že celkové náklady vrátane DPHpozostávajúce z materiálu a práce predstavujú 1 167,49 €, a keďže žalobca si v konaníuplatňoval zaplatenie sumy 647,60 € ako doplatok faktúry č. 2009019 zo 16. decembra 2009za vykonanú opravu vozidla sťažovateľa (žalovaného), dospel k záveru, že žaloba žalobcu jedôvodná.

V odôvodnení   rozsudku   okresný   súd   uviedol,   že z vykonaného   dokazovania zo zhodných   prejavov   účastníkov   vyplýva,   že   došlo   medzi   nimi   k   dohode   o   oprave motorového vozidla žalobcu za odplatu. Žalovaný tvrdil, že cena opravy bola dohodnutá vo výške 500 € a mala pozostávať z výmeny zánovnej hlavy, ktorá mala stáť do 400 € a preto žalobcovi vyplatil 500 € aj za prácu. Žalovaný svoje tvrdenie neoprel o žiaden listinný, resp. svedecký dôkaz. Na druhej strane žalobca tvrdil, že sa so žalovaným dohodol na oprave vozidla, pričom na začiatku nebolo zrejmé, čo.sa bude opravovať, nakoľko motor klepal. Žalovaný bol prizvaný k vozidlu, keď bol motor rozobratý a keď sa zistila závada, a to vadný strek motora a vadné zdvíhatko. Dohodli sa na orientačnej cene opravy okolo 1000 € a žalobca prevzal zálohu vo výške 500 €. Toto potvrdil aj svedok ⬛⬛⬛⬛, spoločník žalobcu, ktorý vykonal opravu. Uvedené tvrdenie o zálohe je v súlade so zápisom poznámok   v   zošite   žalobcu,   ako   aj   s   vystaveným   príjmovým   pokladničným   dokladom, z ktorého vyplýva účet platby, čiastočná úhrada faktúry. Uvedené listiny nie sú podpísanie žalovaným a žalovaný spochybnil ich hodnovernosť, nakoľko žalobca ich mohol Vyhotoviť dodatočne o čom svedčí aj príjmový pokladničný doklad datovaný až zo dňa 17.12.2009. Za danej dôkaznej situácie s prihliadnutím na závery znaleckého posudku v druhej časti, kde bol vykonaný výpočet opravy vačkového hriadeľa a hydraulických zdvihátok vo výške 774,96 € súd dospel k záveru, že dohodnutá cena za opravu bola tak, ako to uvádzal žalobca, orientačne vo výške 1 000 € a že suma 500 € bola prijatá ako záloha. Zo zhodného prejavu účastníkov vyplýva, že mala byť demontovaná hlava valcov, ktorá musela ísť na zrovnanie pred opätovnou montážou. Vyplýva to aj z ďalšieho výpočtu, kde pri výmene hlavy valcov je cena materiálu a práce 1 167,49 €. Vzhľadom na výšku nutných nákladov na opravu popísaných závad je zrejmé, že suma 500 € by nepostačovala ani na úhradu materiálu a preto súd konštatuje, že suma zaplatená žalovaným vo výške 500 €, bola len zálohou na vykonanie opravy.“.

Na základe odvolania žalovaného vec prerokoval krajský súd a dospel k záveru,že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Krajský súd v napadnutom uznesením uviedol:„Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, ak dospel k záveru, že žalobca faktúrou zo dňa 16.12.2009 vyúčtoval primeranú cenu, ktorú následne aj správne právne posúdil ak zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 647,60 € s prísl. Ani v priebehu odvolacieho konania nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu, preto odvolací súd na skutkové zistenia a na právne normy, ktoré súd prvého stupňa použil poukazuje a v celom rozsahu sa a s nimi stotožňuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

K odvolaniu žalovaného je potrebné uviesť, že toto nemožno považovať za dôvodné, ak vychádza z názoru, že súd nesprávne ustálil na základe vykonaného dokazovania výšku primeranej ceny za opravu motorového vozidla. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na závery znaleckého posudku č. 1/2013 vypracovaného znalcom ⬛⬛⬛⬛, z ktorého je zrejmé, že znalec vykonal výpočet ceny opravy motorového vozidla, pričom dospel k záveru, že celkové náklady, vrátane DPH, pozostávajúce z materiálu a práce, predstavujú sumu 1.167,49 eura, pričom cena znovu použitého materiálu z prvej opravy bola v sume 632,52 eura s DPH. Všetky práce z prvej opravy pri   výmene vačkového hriadeľa boli duplicitné s prácami súvisiacimi s výmenou hlavy valcov. Dôvodne preto žalobca   v   konaní   požadoval   zaplatenie   sumy   647,60   eura   ako   doplatok   faktúry za vykonanú opravu, pozostávajúcu z dodaného materiálu a z vykonaných prác v celkovej výške 1.147,60 eura, po odrátaní poskytnutej zálohy vo výške 500,- eur žalovaným. Uvedené závery   v znaleckom   posudku   nebolo   možné   spochybniť   ani   odvolacími   námietkami žalovaného.“

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhomna začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosťústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanostipetitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy),v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods.1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdomz hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na uvedené   môžeústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,a vo vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   topredovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenia o porušení iných práv, resp. iným subjektom(v danom prípade okresný súd) ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, jepodľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (obdobneIII. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

Z   obsahu   argumentácie   sťažovateľa   prednesenej   ústavnému   súdu   v   sťažnosti   jezrejmé,   že   podstata   sťažovateľom   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnuochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6dohovoru   a   princípu   rovnosti   účastníkov   konania   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   spočívav namietanom procese hodnotenia dôkazov krajským súdom, ktorý sa vo svojom rozhodnutív   plnej   miere   stotožnil   s   rozsudkom   okresného   súdu,   pričom   námietky   sťažovateľanepovažoval za dôvodné a nevzal ich do úvahy, čo malo podľa sťažovateľa za následoknedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, zásah do práva na spravodlivý procesa odňatie možnosti konať pred súdom.

Ústavný súd vychádzal pri posúdení sťažnosti predovšetkým z toho, že v danej veci jenapadnutým   rozsudkom   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   proti   ktorému   je   za   podmienokv zmysle § 236 a zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskoršíchpredpisov   (ďalej   aj   „OSP“)   prípustné   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok.Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   nedostatočné   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku,   ktorénedáva logické a zrozumiteľné odpovede na otázku, prečo súd neakceptoval žiadnu z jehodôvodných námietok.

Štruktúra   odôvodnenia   rozsudku   je   v   priamej   spojitosti   so   základným   právomna súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Ak   súd   pri   odôvodňovaní   rozsudkunepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje § 157 ods. 2, dochádza k tomu, že rozsudok jenepreskúmateľný   pre   nedostatok   dôvodov   alebo   pre   ich   nezrozumiteľnosť.Nepreskúmateľnosť rozsudku v praxi znamená, že účastník konania sa z odôvodnenia nemámožnosť   dozvedieť,   ako   súd   v   jeho   veci   vyložil   a   aplikoval   príslušné   právne   predpisya akými úvahami sa spravoval pri rozhodovaní o veci samej. To má za následok, že účastníkkonania nemá možnosť posúdiť správnosť rozhodnutia, a tak ani účinne využiť procesnépráva,   ktoré   mu   Občiansky   súdny   poriadok   poskytuje   (napr.   podanie   opravnéhoprostriedku). Nepreskúmateľnosť rozsudku potom pre účastníka v praxi znamená odňatiemožnosti   konať   pred   súdom,   čo   zakladá   v   zmysle   §   237   ods.   1   písm.   f)   OSP   dôvodna podanie dovolania.

Z uvedeného vyplýva,   že námietky, ktoré sťažovateľ   formuloval   v sťažnosti, malmožnosť v plnom rozsahu uplatniť pred dovolacím súdom využitím procesného inštitútudovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku.

S ohľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd riadil § 53 ods. 1 v spojitosti s § 25ods.   2   zákona   o ústavnom   súde,   v   zmysle   ktorých   bol   povinný   predmetnú   sťažnosťna predbežnom prerokovaní odmietnuť pre jej neprípustnosť.

Pozornosti ústavného súdu však neušlo, že sťažovateľ v podstate odňatím možnosti konať pred súdom vyjadruje svoju nespokojnosť s napadnutým rozsudkom krajského súdu (a tiež   okresného súdu)   a vlastne namieta nesprávne zistený skutkový stav a nesprávne, resp. neúplné právne posúdenie veci všeobecným súdom.

Z obsahu napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd najskôr podrobne oboznámil priebeh   konania   pred   okresným   súdom   poukazujúc   na   odôvodnenie   prvostupňového rozsudku, v ktorom okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba   proti   sťažovateľovi   o peňažnom   nároku   žalobcu   z   titulu   zaplatenia   faktúry   za vykonanú   opravu   vozidla   z dodaného   materiálu   a vykonaných   prác   v celkovej   výške   1 147,60 eur po odrátaní poskytnutej zálohy vo výške 500 eur žalovaným, je dôvodná, okrem žalobcom požadovaného úroku z omeškania.

Krajský súd v napadnutom rozsudku poukázal na rozhodujúce faktické skutočnosti, ktoré viedli k rozhodnutiu a z ktorých okresný súd vychádzal, a následne zhrnul odvolanie žalovaného, ktoré vyhodnotil ako nedôvodné, a keďže ani v priebehu odvolacieho konania nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu, poukázal na skutkové zistenia a na právne normy, ktoré súd prvého stupňa použil, a v celom rozsahu sa s nimi v zmysle § 219 ods. 2 OSP stotožnil.

Krajský súd sa potom venoval odvolacím dôvodom sťažovateľa poukazujúc najmä na závery znaleckého posudku, ktoré podľa názoru krajského súdu nebolo možné spochybniť ani odvolacími námietkami.

Ako   nespôsobilú   dosiahnuť   zmenu   napadnutého   rozsudku   vyhodnotil   krajský   súd námietku sťažovateľa týkajúcu sa nesprávnych skutkových záverov súdu prvého stupňa, keď podľa jeho názoru vyhodnotenie dôkazov vykonal súd prvého stupňa v súlade so zákonom.

V závere krajský súd konštatoval, že nie sú dané žalovaným uvádzané odvolacie dôvody, a preto napadnutý rozsudok podľa § 219 OSP potvrdil.

Ústavný súd považuje za potrebné na tomto mieste spomenúť, že podľa judikatúryEurópskeho súdu pre ľudské práva čl. 6 ods. 1 dohovoru síce ukladá súdom povinnosťodôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majúpovinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument (napr. rozsudok Európskeho súdu preľudské práva vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19.4.1994, č. 16034/90, § 61). Rozsah,na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť podľa povahyrozhodnutia   rôzny.   Okrem   iného   je   potrebné   zohľadniť   aj   rôznorodosť   návrhov,   ktoréúčastník   konania   môže   podať   na   súdy,   ako   aj   rozdiely   existujúce   v zmluvných   štátochv súvislosti   s právnou   úpravou,   zvyklosťami,   právnymi   názormi   a vynášaníma vyhotovovaním rozhodnutí (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciRuiz Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. decembra 1994, č. 18390/91). Skutočnosť,že súd   neprerokuje   každú   podrobnosť   tvrdenú   účastníkom   konania,   nie   je   sama   osebev rozpore   s požiadavkou   spravodlivého   prerokovania   veci.   Podstatné   však   je,   aby   saneprehliadlo právo účastníka konania byť vypočutý a aby súd posúdil tvrdenia účastníkakonania, hoci sa to explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82z 13. októbra 1986, D. R. 49, s. 67, 74). Odvolací súd sa tiež pri zamietnutí odvolaniav zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok Európskehosúdu pre ľudské práva vo veci Helle v. Fínsko z 19.decembra 1997, č. 20772/92).

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).

Vzhľadom na uvedené je potrebné, aby všeobecný súd neopomenul všetky náležitosti zákonného rozhodnutia, tak ako to vyplýva z § 157 ods. 2 OSP, a tieto pri svojom postupe aj prakticky aplikoval. Výsledkom dodržania zákonných ustanovení by malo byť presvedčivé a preskúmateľné rozhodnutie.

Ústavný súd zdôrazňuje, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jej uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach   prípadu   (v   danej   veci   Občianskeho   zákonníka   a   Občianskeho   súdneho poriadku) je ústavne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný   súd   taktiež   pripomína,   že   v   súlade   so   svojou   judikatúrou   posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza   zásadne   iba   v   prípadoch,   ak   dospeje   k   názoru,   že   namietané   a   relevantné procesné pochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňuje prijatie záveru, že proces ako   celok   bol   nespravodlivý,   a   vzhľadom   na   to   aj   jeho   výsledok   môže   vyznievať   ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu mohlo dôjsť, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi prípadne zisteným porušením práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Vzhľadom   na   uvedené   posudzoval   ústavný   súd   sťažnosťou   napadnutý   rozsudok krajského súdu z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Preto nebolo jeho úlohou do detailov znovu preskúmať prípad z pozície v okolnostiach   daného   prípadu   aplikovaných   právnych   noriem   ani   podrobiť   revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu po zistení, že tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s ústavou.

Krajský súd v namietanom rozsudku zaujal svoj názor k sťažovateľom nastoleným odvolacím   dôvodom   vyhodnotiac   tieto   ako   nedôvodné,   stotožniac   sa   v celom   rozsahu so skutkovými aj právnymi dôvodmi prvostupňového rozsudku.

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka, resp. Občianskeho súdneho poriadku v znení platnom   v relevantnom   čase, ktoré by mohli vyvolať   účinky nezlučiteľné s uvedenými článkami ústavy a dohovoru.

Napriek   tomu,   že   je   napadnuté   rozhodnutie   veľmi   stručné,   zákonným   spôsobom (§ 219 ods. 2 OSP) preberá skutkové a právne závery rozhodnutia prvostupňového súdu a vysporadúva sa dostatočne aj s odvolacími námietkami, pričom ústavný súd nekonštatuje, že by závery, ku ktorým krajský súd dospel, bolo možné označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ   sa   s názorom súdov oboch   stupňov   nestotožňuje,   nepostačuje na   prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (napr. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Je potrebné opätovne zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústavevšeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejtosústavy,   pričom   vo   svojej   judikatúre   sa   riadi   zásadou   minimalizácie   zásahovdo rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnostipreskúmavané   (napr.   IV.   ÚS   303/04,   IV.   ÚS   64/2010).   Z   tohto   postavenia   mu   pretoneprislúcha   posudzovať   vecnú   správnosť   právneho   záveru,   ku   ktorému   krajský   súd   priinterpretácii a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, činapadnuté uznesenie krajského súdu spĺňalo požiadavku ústavnosti (odôvodnenie majúcepožadovanú kvalitu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), rešpektujúcpritom svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého postup všeobecného súdu v súlades platným   a   účinným   zákonom   (procesnými   a   hmotnoprávnymi   predpismi   konaniav predmetnej   veci)   nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie   základných   ľudských   práv(napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).

V danej veci sťažovateľ dôsledne nerešpektuje postavenie ústavného súdu ako orgánu ochrany   ústavnosti,   keď   obsahom   sťažnosti   ho   stavia   do   pozície   bežnej   prieskumnej inštancie všeobecného súdu.

Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali závery   napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   primerane   odôvodnené   a   majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietaný postup krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a odôvodnenie jeho rozhodnutia vychádza z jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   uzavrel,   že   niet   žiadnej   spojitosti   medzi napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a   namietaným   porušením   základného   práva sťažovateľa   a   podľa   čl.   46   ods.   1   ani   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru (m. m. IV. ÚS 112/05).

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde zistil, že účinky výkonu právomoci krajského súdu sú v danom prípade zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami, jeho sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 47 ods. 3 ústavy,jeho   sťažnosť   v predloženej   podobe   neobsahuje   žiadne   odôvodnenie   porušenia   právsťažovateľa podľa uvedeného článku ústavy. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné v tejto častisťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   celok,   ďalšími   návrhmi sťažovateľa sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2015