znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 161/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2014 predbežne prerokoval   sťažnosť   M. S.,   zastúpeného advokátom JUDr. Júliusom   Gogom, Advokátska   kancelária,   Štefánikova   47,   Nitra,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   sp.   zn.   15 Cob   185/2013   z   30. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 19. decembra 2013 doručená sťažnosť M. S., (ďalej len „sťažovateľ), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Cob 185/2013 z 30. septembra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol: «dňa   3.6.2013   ako   navrhovateľ   podal prostredníctvom   právneho   zástupcu   na   Okresný   súd   v   Leviciach   návrh   o   vyslovenie neplatnosti uznesenia náhradnej členskej schôdze Poľnohospodárskeho družstva v Plavých Vozokanoch (ďalej len „družstvo“) zo dňa 3.5.2013.

Súčasne s týmto návrhom, s poukazom na priložené dôkazy a kogentnosť ust. § 239 ods. 8 Obch.z. podal sťažovateľ súdu aj návrh na vydanie predbežného opatrenia podľa § 74 a nasl. O.s.p. s návrhom, aby súd uložil odporcovi povinnosť ihneď, najneskôr v lehote do   troch   dní   doručil   Obchodnému   registru   Okresného   súdu   v   Nitre   vydané   predbežné opatrenie so žiadosťou, aby do právoplatnosti rozhodnutia vo vecí samej nevykonal zápis zmien, ktoré predložil a ktoré navrhol s odvolaním sa na listiny zabezpečené na náhradnej členskej schôdzi dňa 3.5.2013, zakázal výkon práv tým členom predstavenstva, ktorí boli zvolení uznesením z náhradnej členskej schôdze odporcu dňa 3.5.2013 stým, že tento výkon zabezpečí doterajšie predstavenstvo.

Okresný súd v Leviciach výzvou sp. zn. 16 Cb 39/2013 doručenou sťažovateľovi dňa 28.6.2013 vyzval sťažovateľa na doplnenie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia zo dňa   3.6.2013   tak,   že   „doplní   v   petite   návrhu   mená   a   priezviská,   dátumy   narodení a bydliska   tých   členov   predstavenstva   odporcu,   ktorým   žiada   zakázať   výkon   ich   práv vyplývajúcich z tejto funkcie.

Aj   napriek   dostatočne   adresnému   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia, sťažovateľ tento doplnil podaním zo dňa 28.6.2013. Okresný súd v Leviciach uznesením sp. zn. 16 Cb 39/2013-174 zo dňa 23.7.2013, doručeným sťažovateľovi dňa 29.7.2013 vydal uznesenie, ktorým rozhodol: „Súd návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamieta.“ V   dôvodoch   rozhodnutia   sa o.   i.   uvádza:   „...   dňom   26.6.2013   bolí   novozvolení členovia predstavenstva odporcu zapísaní do obchodného registra, čím sa zapísané údaje stali   účinné   aj   voči   tretím   osobám.   Za   súčasného   právneho   stavu   už   predchádzajúci členovia predstavenstva zvolení na členskej schôdzi dňa 3.4.2009 na výkon svojich práv a povinností oprávnení nie sú. Zakázať výkon týchto práv a povinností súdnym rozhodnutím terajším členom predstavenstva by znemožnilo výkon predmetu podnikania odporcu a nie je podľa   názoru   súdu   prípustné   ani   v   prípade,   že   skúmanie   zákonnosti   ich   ustanovenia do riadiaceho orgánu družstva bude s poukazom na obsah žalobného návrhu popri ďalších skutočnostiach predmetom konania vo veci samej.“

Ďalej sa v napadnutom rozhodnutí uvádza: „Keďže navrhovateľ v prejednávanej veci   neosvedčil   ohrozenie   svojich   práv   a   nevyhnutnosť   dočasnej   úpravy   právnych pomerov... súd jeho návrh v celom rozsahu zamietol“.

Keďže sťažovateľ, ako navrhovateľ sa s týmto rozhodnutím súdu a jeho odôvodnením nestotožnil, považujúc ho za nesprávne, podal v lehote proti nemu odvolanie a navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 220 O.s.p. zmenil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa tak, že podanému návrhu v plnom rozsahu vyhovie.

O   podanom   odvolaní   rozhodoval   Krajský   súd   v   Nitre.   Ten   uznesením   sp.   zn. 15 Cob 185/2013-329   z   30.9.2013   prvostupňové   uznesenie   potvrdil   ako   vecne   správne. Svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že súd prvého stupňa: správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne   odôvodnil,   preto   s   poukazom   na   §   219   ods.   2   O.s.p.   sa   obmedzil   iba   na skonštatovanie správnosti napadnutého rozhodnutia.

Odvolací   súd   mal   za   preukázané,   že   dňom   26.6.2013   boli   novozvolení   členovia predstavenstva žalovaného zapísaní do obchodného registra, čím sa zapísané údaje stali účinné aj voči tretím osobám.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že za súčasného právneho stavu už predchádzajúci členovia predstavenstva zvolení na členskej schôdzi dňa 3.4.2009 na   výkon   svojich   práv   a   povinností   oprávnený   nie   sú   a   že   zakázať   výkon   týchto   práv a povinností   súdnym   rozhodnutím   terajším   členom   predstavenstva   by   znemožnilo   výkon predmetu podnikania žalovaného.»

Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje: «keďže predmetné návrhy sťažovateľa boli dané k dispozícii súd dňom 3.6.2013 a k zápisu do obchodného registra došlo až dňom 26.6.2013, bol tu s prihliadnutím na konštrukciu zákona o konaní týkajúcom sa vydávania predbežného opatrenia   dostatočný   časový   priestor,   ktorý   bolo   možné   súdom   nepripustiť   zápisy do obchodného registra.

Produkované   zdôvodnenie   oboma   súdmi   „novozvolení   členovia   predstavenstva odporcu boli zapísaní do obchodného registra dňom 26.6.2013, čím sa stali zapísané údaje účinné aj voči tretím osobám...“ je v príkrom rozpore s predpokladaným záverom v tomto konaní, keď po rozhodnutí, že uznesenie z členskej schôdze zo dňa 3.5.2013 je neplatné», z čoho sťažovateľ vyvodzuje arbitrárnosť a ústavnú neudržateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu.

Sťažovateľ preto vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„1. Uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 Cob 185/2013-329 z 30.9.2013, ktorým   ako   odvolací   súd   potvrdil   uznesenie   Okresného   súdu   v   Leviciach   č.k. 16 Cb 39/2013-174 zo   dňa   23.7.2013,   ktorým bol zamietnutý návrh   sťažovateľa   zo dňa 3.6.2013   na nariadenie   predbežného   opatrenia   bolo   porušené   základné   právo sťažovateľa M.   S.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 Cob 185/2013-329 z 30.9.2013, ktorým ako odvolací súd potvrdil uznesenie Okresného súdu v Leviciach č.k. 16 Cb 39/2013-174 zo dňa 23.7.2013 a vec mu vracia na ďalšie konanie,

3. Krajský súd v Nitre je povinný nahradiť trovy právneho zastupovania sťažovateľa za zastupovanie pred Ústavným súdom SR... v sume 323,50 € vrátane DPH.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť bez ústneho pojednávania.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Predmetom sťažnosti   je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   ktorý   potvrdil   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa (ktorým   prvostupňový   súd   zamietol   návrh   sťažovateľa   na   nariadenie   predbežného opatrenia).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V danom prípade je týmto   zákonom   zákon   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení, pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie Apis versus Slovenská republika z 10. januára 2000, č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala neaplikovateľnosť   čl.   6   dohovoru   ratione   materiae   v   konaní   o   zrušení   predbežného opatrenia).

Podľa   §   102   ods.   1   OSP   ak   treba   po   začatí   konania   dočasne   upraviť   pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho dôsledky a spôsob zániku upravujú ustanovenia § 74 až § 77 OSP.

Predbežné   opatrenie   je   jedným   zo   zabezpečovacích   inštitútov   civilného   procesu, ktorého   zabezpečovacia   funkcia   má   za   cieľ   dočasnou   úpravou   eliminovať   nepriaznivé následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý okruh vzťahov.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením miesta a postavenia predbežného opatrenia, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení dotýka, domnieva (tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozhodovanie   o   návrhu   na   predbežné   opatrenie, resp. o návrhu na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. OSP, obdobne I. ÚS 46/00).

V kontexte argumentácie sťažovateľa je potrebné osobitne poznamenať, že posúdenie podmienok na nariadenie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Preto samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl.   124   ústavy)   sa   spravidla   nepovažuje   za   oprávneného   zasahovať   do   rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho   ide   o   rozhodnutia,   ktoré   do   práv   a   povinností   účastníkov   konania   nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných opatrení   zásadne   iba   v   ojedinelých   prípadoch   a   k   zrušeniu   napadnutého   rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho nariadenie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí súdu o predbežných   opatreniach   iba   za   predpokladu,   že   by   takým   rozhodnutím   došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (obdobne III. ÚS 169/2010, III. ÚS 281/07).

V   konaní   o   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   musia   byť   taktiež rešpektované   minimálne   požiadavky   zodpovedajúce   princípom   spravodlivého   procesu, resp. základnému   právu   na   súdnu   ochranu.   Rozhodnutie   o   návrhu   na   nariadenie predbežného   opatrenia   musí   mať   predovšetkým   rovnako   ako   iné   rozhodnutia   zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť   najmä   náležite   odôvodnené.   Súd   pritom   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

Ústavný   súd   poukazuje   ďalej   na   to,   že   všeobecný   súd   predbežným   opatrením dočasne upravuje pomery účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu   tomu,   kto   sa   vydania   predbežného   opatrenia   domáha,   ale   v   rámci   ústavných pravidiel   tiež   tomu,   proti   komu   návrh   smeruje.   Predbežné   opatrenia   s   ohľadom   na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo   rozhodnutia   o   nich   nemusia   zodpovedať   konečnému   meritórnemu   rozhodnutiu (obdobne III. ÚS 309/2012).

Ústavný   súd   zistil,   že   krajský   súd   v   zmysle   zásad   upravených   v   §   212   OSP preskúmal   napadnuté   uznesenie   prvostupňového   súdu   spolu   s   konaním,   ktoré   mu predchádzalo,   a   rozhodol   tak,   že   potvrdil   uznesenie   Okresného   súdu   Levice   (ďalej   len „okresný   súd“)   sp.   zn.   16   Cb   39/2013   z 23.   júla   2013,   ktorým   návrh   na   nariadenie predbežného opatrenia podaný sťažovateľom bol zamietnutý ako nedôvodný, pretože neboli splnené zákonné podmienky na dočasnú úpravu pomerov účastníkov.

V odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu sa uvádza: «Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne   odôvodnil.   Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením napadnutého   uznesenia,   a   preto   s   poukazom   na   ustanovenie   §   219   ods.   2   OSP   sa v odôvodnení   tohto   rozhodnutia   obmedzil   iba   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Nariadenie   predbežného   opatrenia je   prípustné   a   opodstatnené,   ak sú   tu   právne vzťahy   medzi   účastníkmi   vyžadujúce   dočasnú   úpravu,   ktorá   je   potrebná,   aby   sa   v   ich právnych   vzťahoch   nevytvoril   nenávratný   stav   alebo   obava,   že   by   výkon   súdneho rozhodnutia bol ohrozený. Podmienkou pre jeho nariadenie je osvedčenie, že bez okamžitej, i keď len dočasnej úpravy právnych pomerov, by bolo právo účastníka ohrozené.

Základnými znakmi predbežných opatrení, sú ich dočasnosť a provizórnosť. Najmä atribút provizórnosti je potrebné mimoriadne vyzdvihnúť, lebo už zo samotného označenia „predbežné opatrenie“ vyplýva,, že nejde - o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov medzi subjektmi,   že   nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov silnejšie postavenie, nezískava práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne   a   hlavne   predbežne   upravuje   určitý   okruh   vzťahov.   Predbežné   opatrenie neprejudikuje prípadný úspech, resp. neúspech v konaní.

Pri   nariaďovaní   predbežného   opatrenia   musí   sud   vždy   vziať   do   úvahy   to,   že opatrenie upravuje pomery len predbežné, alebo že zaisťuje nároky dosiaľ právoplatne nepriznané.   Z   tohto   dôvodu   môže   nariadiť   len   také   predbežné   opatrenie,   ktoré   stačí k dosiahnutiu týchto účelov, a nesmie voliť predbežné opatrenie, ktorým by sa zbytočne a nevhodne zasahovalo do práv žalovaného alebo tretej osoby.   Keďže ide o predbežnú úpravu, môže sa táto úprava týkať len doby budúcej, nie minulej.

Pri rozhodovaní o predbežnom opatrení musí súd tiež uvažovať o primeranosti ujmy, ktorá by nariadením predbežného opatrenia vznikla žalovanému resp. inému účastníkovi konania. Takáto ujma nesmie byť neprimeraná výhode, ktorá sa nariadením predbežného opatrenia dostane žalobcovi.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd dodáva, že žalobca podal návrh na nariadenie predbežného opatrenia podľa § 102 OSP, ktorým žiada zakázať výkon práv a povinností tým členom predstavenstva žalovaného, ktorí boli za jeho členov zvolení na náhradnej členskej schôdzi konanej dňa 03.05.2013. Zároveň žiadal súd, aby uložil   žalovanému   zabezpečiť   výkon   týchto   práv   a   povinností   členom   predstavenstva zvoleným na členskej schôdzi dňa 03.04.2009 a predložiť žiadosť Obchodnému registru Okresného súdu v Nitre s tým, aby v odd. Dr., vo vi. č- 239/N vykonal zápis, zmien v súlade s týmto predbežným opatrením.

Z výpisu z obchodného registra žalovaného má odvolací súd za preukázané, že dňom 26.06.2013 boli novozvolení členovia predstavenstva žalovaného zapísaní do obchodného registra,   čím   sa   zapísané   údaje   stali   účinné   aj   voči   tretím   osobám.   Odvolací   súd   sa stotožňuje   s   názorom   súdu   prvého   stupňa,   že   za   súčasného   právneho   stavu   už predchádzajúci   členovia   predstavenstva   zvolení   na   členskej   schôdzi   dňa   03.04.2009 na výkon   svojich   práv   a   povinností   oprávnení   nie   sú   a   že   zakázať   výkon   týchto   práv a povinností   súdnym   rozhodnutím   terajším   členom   predstavenstva   by   znemožnilo   výkon predmetu podnikania žalovaného.

Odvolací   súd   ďalej   dodáva,   že   návrhom   žalobcu   na   vyslovenie   neplatnosti ustanovenia osôb do riadiacich funkcií družstva na základe uznesenia z náhradnej členskej schôdze zo dňa 03.05.2013 sa bude zaoberať súd prvého stupňa v rámci konania vo veci samej. Na   základe   uvedeného   preto   súd   konštatuje,   že   súd   prvého   stupňa   vec   správne právne posúdil, keď rozhodol tak, že návrh žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia zamietol,   nakoľko   žalobca   neosvedčil   ohrozenie   svojich   práv   a   nevyhnutnosť   dočasnej úpravy právnych pomerov účastníkov konania.»

Krajský súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 74 a nasl. OSP a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil a skúmal splnenie zákonných podmienok na jeho nariadenie, teda predovšetkým otázku, či bola potrebná dočasná úprava pomerov formou predbežného opatrenia.   Bez   toho,   aby   ústavný   súd   podrobne   opisoval   právne   úvahy   krajského   súdu uvedené v odôvodnení jeho rozhodnutia, je potrebné konštatovať, že rozhodnutie krajského súdu   nie   je   v   žiadnom   prípade   svojvoľné,   ako   to   uvádza   sťažovateľ,   ale   možno ho považovať za ústavne udržateľné. Krajský   súd v odôvodnení napadnutého uznesenia totiž   uviedol   jasné   a   zrozumiteľné   dôvody,   prečo   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu sp. zn. 16 Cb   39/2013   z 23.   júla   2013   o   zamietnutí   návrhu   sťažovateľa   na   nariadenie predbežného opatrenia, a v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých záverov a právnych úvah takto rozhodol. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že sťažovateľ vo svojom návrhu na nariadenie   predbežného   opatrenia   nedostatočne   identifikoval   okruh   osôb,   ktorých   sa zamýšľané predbežné opatrenie malo týkať, a doplnil ho v súlade s výzvou okresného súdu až   potom,   ako   boli   novozvolení   členovia   predstavenstva   žalovaného   zapísaní   do obchodného   registra,   preto   v čase   rozhodovania   o predbežnom   opatrení   okresný   súd   už návrhu sťažovateľa nemohol vyhovieť.   Ústavný súd preto konštatoval, že nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému uzneseniu krajského súdu v kontexte posúdenia možného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   umožnila   dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní   (II.   ÚS   218/02),   sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa   (zrušenie   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   a vrátenie   veci   na   ďalšie konanie, priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2014