znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 161/2013-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti C., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou spoločnosťou K., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. M. K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 2748/2000 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   C.,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti C., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8 Er 2748/2000   (ďalej   aj   „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie vedené pod sp. zn. 8 Er 2748/2000 bolo začaté na podklade návrhu právneho predchodcu sťažovateľky (P. G., správca konkurznej podstaty úpadcu Z. a. s.) doručeného 3. októbra 2000 súdnemu exekútorovi JUDr. D. M. (ďalej   len   „pôvodný   súdny   exekútor“).   Sťažovateľka   sa   stala   účastníčkou   konania   na základe uznesenia okresného súdu č. k. 8 Er/2748/2000-137 zo 14. decembra 2007, ktorým konajúci súd pripustil, aby vstúpila do konania na miesto pôvodného oprávneného. Pokiaľ ide   o   skutočnosti   odôvodňujúce   existenciu   zbytočných   prieťahov   vo   veci,   sťažovateľka predovšetkým poukazuje na skutočnosť, že napriek schváleniu rozvrhu výťažku z dražby nehnuteľností   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   8 Er/2748/2000-145 z 1.   apríla 2008 jej nebola   do   dňa   podania   sťažnosti   (ani   čiastočne)   uspokojená   jej   pohľadávka.   Ďalej v sťažnosti   uvádza,   že   po   zániku   funkcie   pôvodneho   súdneho   exekútora   30.   júna 2009 podľa § 16 ods. 1 písm. c) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení ďalších   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   bol   za náhradného   súdneho   exekútora   ustanovený   Mgr.   M.   S.   (ďalej   len   „náhradný   súdny exekútor“). V podrobnostiach sťažnosti ďalej opisuje úkony, ktorými sa informovala na stav exekučného konania u náhradného súdneho exekútora na okresnom súde aj na Krajskom súde v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v nasledujúcom období, resp. ktorými urgovala rozhodovanie vo veci s odôvodnením, že „exekučné konanie trvá takmer 12 rokov, čím vznikajú značné prieťahy v konaní“. Keďže telefonické žiadosti o rozhodnutie vo veci boli podľa   sťažovateľky   neúspešné,   19.   decembra   2012   podala   predsedovi   okresného   súdu sťažnosť   na   prieťahy   v konaní „so   žiadosťou,   aby   súd   bezodkladne   konal   a vo   veci rozhodol. Predmetnú sťažnosť sme zaslali na vedomie aj na Krajský súd Trnava k sp. zn.: 24CoE/15/2012.“.

Nadväzne na to sťažovateľka uvádza: „Doposiaľ, tzn. takmer 5 (päť) rokov, nie je právoplatné Uznesenie Okresného súdu Galanta   sp.   zn.: 8   Er/2748/2000-145   zo   dňa 01.   04.   2008,   ktorým   súd   schválil   rozvrh výťažku z dražby nehnuteľností... podľa zápisnice o rozvrhu výťažku zo dňa 22. 10. 2007, sp. zn.: EX 313/2000. Práve uvedené rozhodnutie súdu je jedným z podkladov na ukončenie exekučného   konania,   resp.   na   uspokojenie   pohľadávky   sťažovateľa   ako   oprávneného v exekúcii z majetku povinných....

Máme za to, že svojím správaním Sťažovateľ nezapríčinil doterajšiu dĺžku konania. Sťažovateľ   využil   všetky   právne   prostriedky   nápravy,   ktoré   zákon   na   ochranu   jeho základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa osobitných predpisov, a to so zreteľom na existujúce okolnosti danej veci. Podľa Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, Exekučného poriadku, Zákona o súdoch Sťažovateľ kompetentné orgány viackrát žiadal o uvedenie stavu predmetného exekučného konania, žiadal   o   konanie   a   rozhodnutie   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   podal   sťažnosť na Okresný súd Galanta na prieťahy v konaní sp. zn.: 8 Er/2748/2000. Nakoľko spis sa v čase podania tejto sťažnosti nachádza na odvolacom Krajskom súde Trnava, sťažnosť na prieťahy bola zaslaná na vedomie aj tomuto súdu.

Možnosť   zmeny   exekútora   podľa   Exekučného   poriadku   Sťažovateľ   z   dôvodu efektívnosti nevyužil, nakoľko tá prichádzala do úvahy až v štádiu exekučného konania, kedy prebiehal schvaľovací proces rozvrhu výťažku z dražby. Zmena exekútora v tomto štádiu by znamenala len ďalšie prieťahy v konaní spojené s odovzdávaním spisu novému exekútorovi. Na druhej strane, proces schvaľovania rozvrhu výťažku z dražby prináleží výlučne súdu, a ten sme opakovane telefonicky a napokon aj písomne žiadali o rozhodnutie vo veci, ale bezúspešne...

Postup Okresného súdu Galanta   ani postup odvolacieho Krajského súdu Trnava nevedie   efektívne   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej   a   k   nastoleniu   stavu   právnej   istoty Sťažovateľa   ako   oprávneného   v   exekučnom   konaní.   V   súčasnosti   sa   predmetný   spis nachádza na odvolacom Krajskom súde Trnava, ktorému bola vec predložená v januári 2012 a doposiaľ nebolo vydané žiadne rozhodnutie. Preto žiadame Ústavný súd SR, aby v rámci svojej právomoci prikázal obidvom súdom vo veci konať, nakoľko ďalšie konanie Okresného súdu Galanta závisí od rozhodnutia odvolacieho Krajského súdu Trnava.“Vzhľadom   na   dĺžku   exekučného   konania   sťažovateľka   uvádza,   že   porušenie označených   práv   nemožno   účinne   odstrániť len   uplatnením   právomoci   ústavného súdu, ktorou ústavný súd prikáže všeobecným súdom konať. Súčasne žiada, aby jej ústavný súd priznal   finančné   zadosťučinenie   v sume   5   000   €,   pri   určení   ktorej   poukazuje   na dĺžku exekučného konania, ďalej na skutočnosť, že sťažovateľka sa o doterajšiu dĺžku konania nijakým spôsobom nepričinila a napokon aj na povahu veci, keďže v exekučnom konaní dochádza len k nútenej realizácii už právoplatne určených práv oprávneného.

V súvislosti   so   skutočnosťami   uvedenými   v sťažnosti   sťažovateľka   žiada,   aby ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   C.,   s.   r.   o...   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy...   a právo na prejednanie jej veci v primeranej lehote podľa v čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn.: E 8r/2748/2O00 porušené bolo.

Okresnému súdu Galanta ako aj odvolaciemu Krajskému súdu Trnava sa prikazuje, aby konali bez zbytočných prieťahov.

Obchodnej spoločnosti C., s. r. o... priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- EUR...,   ktoré   je   jej   Okresný   súd   Galanta   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Galanta je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti C., s. r. o.. trovy konania v sume 331,13,- EUR..., na účet jej právneho zástupcu K., s. r. o... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03, III. ÚS 263/03, III. ÚS 218/07).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Sťažovateľka   pri označení   porušovateľa   v úvode   sťažnosti,   ako   aj   v sťažnostnom návrhu   (petite),   ktorým   žiadala   vysloviť   porušenie   označených   práv,   uvádza   ako porušovateľa práv okresný súd, pričom vo vzťahu ku krajskému súdu iba navrhuje, aby mu ústavný súd prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov. Keďže uloženie príkazu vo veci konať v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy je viazané na osobu, ktorá tieto práva alebo slobody   mala   porušiť   a sťažovateľka   nežiada   vyslovenie   porušenia   označených   práv   aj postupom   krajského   súdu,   ústavný   súd   posudzoval   sťažnosť   v napadnutom   exekučnom konaní len vo vzťahu k postupu okresného súdu.

Pokiaľ   ide   o úlohu   okresného   súdu   v exekučnom   konaní,   ústavný   súd   ďalej poukazuje na svoju   judikatúru,   podľa   ktorej   okresný   súd v exekučnom   konaní ako   tzv. exekučný súd dohliada na exekučné konanie a ako jediný je v tomto konaní oprávnený rozhodovať.   Exekučný   súd   rozhoduje   o   návrhoch   účastníkov exekučného   konania predložených   mu   exekútorom,   pričom   v   niektorých   prípadoch   má   vzhľadom   na   obsah týchto   návrhov   Exekučným   poriadkom   ustanovenú   lehotu   na   svoje   rozhodnutie. Rozhodnutím   o tom-ktorom   návrhu   účastníka exekučného   konania sa   jeho   úloha v exekučnom   konaní v   zásade   končí.   Dĺžku   trvania exekučného   konania,   ktoré   začína doručením návrhu na vykonanie exekúcie exekútorovi a pokračuje niektorým zo spôsobov vykonávania exekúcie ustanovených vo štvrtej časti Exekučného poriadku, exekučný súd spravidla nemá ako ovplyvniť.

Z   hľadiska   posúdenia   opodstatnenosti   sťažnosti   bolo   pre   ústavný   súd   dôležité zistenie, že sťažovateľka sa stala účastníčkou konania až na základe uznesenia okresného súdu   č.   k.   8   Er   2748/2000-111   zo   14.   decembra   2007,   ktorým   okresný   súd   rozhodol o zmene účastníkov konania tak, že namiesto pôvodného oprávneného sa účastníkom stala sťažovateľka. Označené uznesenie okresný súd vydal na základe návrhu sťažovateľky.Sťažovateľka sa teda stala účastníčkou konania na základe singulárnej sukcesie, čo zakladá jej právo namietať porušenie základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní v zásade len v období po právoplatnosti uznesenia okresného súdu č. k. 8 Er 2748/2000-111 zo 14. decembra 2007, t. j. po 1. februári 2008. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej v prípade procesného nástupníctva na základe singulárnej   sukcesie skúma   možné   porušenie   označených   práv   v   období,   v   ktorom   bol sťažovateľ   účastníkom   posudzovaného   konania (m.   m.   III.   ÚS   209/03,   III.   ÚS   229/04, IV. ÚS   288/2010,   I.   ÚS   163/2011),   pričom   však   prihliada   tak   na   deň   začatia   konania na príslušnom súde, ako aj na dobu, ktorá uplynula od okamihu, keď sa sťažovateľ stal účastníkom posudzovaného konania (III. ÚS 229/04).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   46/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny,   ktorý   možno   vykladať   a   aplikovať   predovšetkým   materiálne.   S   ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ani ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní   niekoľkých   mesiacov,   sama   osebe   ešte   nemusí   zakladať   porušenie   základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy (I. ÚS 35/01, III. ÚS 103/05).

Ústavný   súd   posúdil   napadnuté   konanie   z opísaných   hľadísk,   a to   predovšetkým obdobie po pripustení zmeny účastníkov konania na strane sťažovateľa (t. j. po 1. februári 2008), a zistil, že v predmetnom období okresný súd rozhodoval len o návrhu na schválenie rozvrhu výťažku dražby doručenom súdnym exekútorom 11. februára 2008. Zo sťažnosti, ako aj zo spisu okresného súdu zhodne vyplýva, že o tomto návrhu rozhodol okresný súd uznesením č. k. 8 Er/2748/2000-145 z 1. apríla 2008, teda do dvoch mesiacov od doručenia návrhu súdneho exekútora. Uvedená skutočnosť teda naopak signalizuje, že okresný súd realizoval   svoju   rozhodovaciu   právomoc   rozhodnúť   o návrhu   na   schválenie   rozvrhu výťažku dražby bez zbytočných prieťahov.

Až následné obdobie, v ktorom bolo uznesenie okresného súdu č. k. 8 Er/2748/2000-145   z 1.   apríla   2008   doručované   prostredníctvom   náhradného   súdneho   exekútora,   sa vyznačuje   neúmernou   dĺžkou   najmä   v dôsledku   nespolupráce   pôvodného   súdneho exekútora,   ktorý   nepreberal   súdne   zásielky,   ktorými   bol   vyzývaný   na   odstránenie   vád doručovania označeného uznesenia okresného súdu účastníkom exekučného konania.

Ojedinelý prieťah v postupe okresného súdu možno vidieť v období po 15. februári 2010, keď okresný súd po doručení označeného uznesenia účastníkom exekučného konania nevykonal až do 21. septembra 2010 žiaden relevantný úkon smerujúci k vybaveniu žiadosti náhradného   súdneho   exekútora   o zaslanie   rovnopisov   listinných   dôkazov   evidovaných v súdnom spise z dôvodu rekonštrukcie spisu. V súvislosti s obdobím do predloženia spisu krajského súdu s podaným odvolaním je však podľa ústavného súdu nevyhnutné prihliadať aj   na   potrebu   poskytnúť   dostatočný   časový   priestor   náhradnému   súdnemu   exekútorovi pre účely rekonštrukcie spisu, ktorý mu nebol pôvodným súdnym exekútorom odovzdaný.

Z okolností veci je taktiež zrejmé, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (17. januára 2013)   okresný   súd   o   žiadnom   návrhu   sťažovateľky   nerozhodoval   a spis   sa od 12.   decembra   2011   z dôvodu   prebiehajúceho   odvolacieho   konania   nachádzal na krajskom   súde.   Navyše, ústavný súd zistil, že sťažnosť podľa   čl. 127 ods.   1 ústavy pre porušenie práv zaručených čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka podala ani nie mesiac po podaní sťažnosti predsedovi okresného súdu podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, čo znamená, že sťažovateľka nedala okresnému súdu dostatočný priestor, aby sám napravil prípadné porušovanie svojich práv.

S prihliadnutím   na   uvedené   ústavný   súd   hodnotí   postup   okresného   súdu v exekučnom konaní pred predložením veci krajskému súdu ako ojedinelý prieťah, pričom sčasti vzal zreteľ aj na dôvody jeho vzniku, ktoré okresný súd nemohol ovplyvniť (najmä neplnenie   si   povinností   pôvodného   súdneho   exekútora   ustanovené   právnymi   predpismi v rámci   jeho   exekučnej   činnosti).   Ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   rozhodoval o jednotlivých   podaniach   účastníkov   konania,   resp.   pôvodného   aj   náhradného   súdneho exekútora   v zásade   dodržujúc   lehoty   ustanovené   Exekučným   poriadkom   (o   návrhu na schválenie   rozvrhu   výťažku   doručeného   11.   februára   2008   rozhodol   okresný   súd   už 1. apríla   2008).   Preto   v posudzovanom   exekučnom   konaní   uvedený   ojedinelý   prieťah okresného   súdu   v zhode   s konštantou   judikatúrou   ústavného   súdu   nedosahuje   mieru ústavnej   relevancie,   a tak   ani   neodôvodňuje   záver   o vyslovení   porušenia   sťažovateľkou označeného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práv na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote.

Keďže   v   danom   prípade   ústavný   súd   nezistil   porušenie   označených   práv sťažovateľky, reálnosť ktorého by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Z   uvedeného   dôvodu   bolo   bez   právneho   významu   rozhodovať   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nej uvedených.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2013